znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 796/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   senátu   17.   decembra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EWD Záhorská Bystrica, s. r. o., Kupeckého 5, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Miloslavom Šimkovičom, AK MS s. r.   o.,   Galandova   3,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Cob/395/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EWD Záhorská Bystrica, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EWD Záhorská Bystrica, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob/395/2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v predmetnom súdnom konaní o zaplatenie 180 917,67 € s príslušenstvom ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Konanie sa začalo žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) 21. augusta 2007 žalobcom (spoločnosť HARVARD REAL ESTATE COMPANY, s. r.   o.),   v   súčasnosti   spoločnosťou   Future   Vox   Company,   Cheyenne,   Wyoming,   USA. Žalobca sa žalobou domáhal uvedenej sumy s prísl. z titulu zmluvnej pokuty od žalovaného – mestskej časti Bratislava – Záhorská Bystrica na základe dohody o urovnaní uzavretej 20. júna 2003. Okresný súd uznesením z 30. mája 2008 č. k. 11 Cb 207/2007-40 pripustil vstup sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť postupom krajského súdu, ktorý je nečinný dva roky po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky 28. augusta 2012 zrušil rozsudok krajského súdu z 24. novembra 2011 č. k. l Cob 25/2011-354 v spojení s opravným uznesením č. k. l Cob 25/2011-380 z 5. marca 2012 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie ešte 9. októbra 2012. Krajský súd nekonal ani napriek dvom žiadostiam sťažovateľky o nariadenie termínu pojednávania (júl 2013 a január 2014) a ani po podaní sťažnosti pre prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu (júl 2014), hoci považoval jej sťažnosť za dôvodnú.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci vydal tento nález:

„Právo   spoločnosti   EWD   Záhorská   Bystrica,   s.r.o...   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 395/2012: porušené bolo.

Krajskému   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   1   Cob/395/2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania v sume 1 900,08 € vrátane DPH.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd ak   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   aby   bola   jeho   vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky (ako vedľajšej účastníčky na strane žalovaných), že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 395/2012 boli porušené jej označené práva podľa ústavy a dohovoru.

9.   Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06, II. ÚS 518/2014) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Uvedený   právny   názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o sťažnosti   č. 16970/05 z 3. marca 2009).

11.   V   nadväznosti   na   uvedený   právny   názor   ústavný   súd   konštatuje,   že   hoci skutočnosti uvádzané sťažovateľkou sú aj dôvodné, ako to vyplýva z odpovede krajského súdu na jej sťažnosť na prieťahy z 8. augusta 2014 (pozornosti ústavného súdu neušlo, že na základe návrhu   doručeného 13. februára 2014 uznesením č. k. 1 Cob/395/2012-458 zo 4. apríla 2014 krajský súd pripustil v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho   poriadku   vstup   nového   žalobcu   do   konania   a tiež   určil   termín   pojednávania na 18. september 2014), ale na druhej strane celková doba konania pred krajským súdom (dva roky) je ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti a poverený zástupca krajského súdu v odpovedi   na sťažnosť sťažovateľky navyše uviedol, že vec bude v budúcnosti sledovať z hľadiska „jej bezprieťahovosti a plynulosti“.

12. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 13. októbra 2014 krajský súd už nemohol porušovať jej označené základné právo podľa ústavy   a právo   podľa   dohovoru   z dôvodu,   že   spis   sa   v dôsledku   podaného   dovolania žalovaným   v druhom   rade   od   9.   októbra   2014   nachádzal   už   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky, ktorého postup sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala.

13. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľky   proti   údajnej nečinnosti   krajského   súdu   je   zjavne   neopodstatnená.   Z   tohto   dôvodu   ju   ústavný   súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014