znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 794/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   23 Tos 26/2014-2596   z 5.   marca   2014a č. k. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5222/2014   a   pod   sp.   zn.Rvp 5752/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.Rvp 5222/2014.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. mája 2014a 16. mája 2014 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorýminamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014 a č. k. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014.

2. Zo sťažovateľom podaných sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a sp. zn.Rvp   5752/2014,   ich príloh   a písomných   vyjadrení   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len„okresný súd“) z 12. júna 2014 a krajského súdu z 12. a 13. júna 2014 vyplýva, že okresnýsúd   rozhodol   svojím   uznesením   sp. zn.   0   Tp   94/2012   z 21.   septembra   2012   v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 49/2012 z 15. októbra 2012 o vzatí sťažovateľa aďalších spoluobvinených do väzby vo vzťahu k sťažovateľovi z dôvodov podľa § 71 ods. 1písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný poriadok“). Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne podal 18. marca2013 na okresnom súde obžalobu na sťažovateľa a ďalších spoluobvinených pre skutkyprávne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) a 4písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný zákon“) a iné. Po podaní obžaloby a vo vzťahu k sťažovateľovi rozhodol okresnýsúd   svojím   uznesením   sp.   zn.   1   T   34/2013   z 27. marca   2013   v spojení   s uznesenímkrajského súdu sp. zn. 3 Tos 29/2013 z 8. apríla 2013 o jeho ponechaní vo väzbe z dôvodovpodľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a taktiež rozhodol o neprijatí písomnéhosľubu a návrhu na nariadenie dohľadu probačným úradníkom ako prostriedkov nahradeniaväzby. V ďalšom priebehu trestného konania bolo o väzbe sťažovateľa (resp. aj sťažovateľa,pozn.) rozhodované v pravidelných časových intervaloch, a to uzneseniami okresného súdusp. zn. 1 T 34/2013 z 24. mája 2013 a 25. októbra 2013 v spojení s uzneseniami krajskéhosúdu sp. zn. 3 Tos 50/2013 z 11. júna 2013 a 22. novembra 2013 a napokon do času podaniaústavnej sťažnosti uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013-1721 z 31. januára 2014v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014. Okresnýsúd   svojím   uznesením   č. k. 1 T 34/2013-1688   z 31.   januára   2014   v spojení   s uznesenímkrajského   súdu   č. k. 23 Tos   24/2014-2594   z 5.   marca   2014   rozhodol   o nevylúčeníprísediaceho   senátu   1   T ⬛⬛⬛⬛ z úkonov   trestného   konania   vedenéhookresným   súdom   pod   sp. zn. 1 T   34/2013.   Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   celkovo2 ústavné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5222/2014 a sp. zn. Rvp 5752/2014.

3. V ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014 sťažovateľ koncentrovalsvoju argumentáciu do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ na jednej strane brojí podľa jehonázoru   proti   nezákonnosti   ďalšieho   trvania   jeho   väzby   jej   odôvodňovaním   neustále   saopakujúcimi tými istými dôvodmi: „Po 20 mesiacoch výkonu väzby a niekoľkonásobnom rozhodovaní o väzbe a v štádiu vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní je väzba stále založená len na závere súdu I. stupňa a krajského súdu,   že dôvody väzby trvajú v nezmenenom   rozsahu   ako   boli   jej   okolnosti   ustálené   v čase   môjho   vzatia   do   väzby.“Na druhej   strane   poukazuje   na   to,   že   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   je   rozhodnutiamivšeobecných súdov iba paušálne zdôvodňované, bez riadne zdôvodnenej konkrétnej potrebyodôvodňujúcej/podporujúcej   potrebu   jeho   obmedzenia   osobnej   slobody: „Sťažnosťou napádané   uznesenie   krajského   súdu...   nemôžem   považovať   a nepovažujem   z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 6 ods. 1 dohovoru   za   ústavne   konformné   vzhľadom   na   absenciu   konkrétnych,   relevantných a dostatočných dôvodov opodstatňujúcich a odôvodňujúcich ďalšie trvanie mojej väzby.“Sťažovateľ   teda   konštatuje,   že „V   odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   absentujú skutočnosti, ako súd preskúmaval procesné a hmotné podmienky potrebné pre zákonnosť trvania mojej väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, z odôvodnenia nevyplývajú žiadne okolnosti proti mojej väzbe a ani žiadne zákonné relevantné okolnosti pre moju ďalšiu väzbu, ktoré by boli v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s judikatúrou ústavného súdu a ani ako ich súd posúdil, teda ktoré okolnosti prevážili a akými právnymi kritériami a úvahami sa súd spravoval pri posudzovaní pre a proti, keď dospel k záveru, že sú dané dôvody opodstatňujúce trvanie mojej väzby.“.

3.2 V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ napáda nezákonnosť rozhodovaniaokresného   súdu   podporenej   krajským   súdom   v sťažnostnom   konaní   o jeho   žiadostio prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní a následne spôsob predvolávania obhajcusťažovateľa   na   neverejné   zasadnutie   okresného   súdu   prostredníctvom   elektronickýchprostriedkov   a   opätovné rozhodovanie   o tej   istej   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzbyokresným súdom na neverejnom zasadnutí, k čomu predkladá túto svoju argumentáciu „... nestotožňujem sa so závermi krajského súdu ohľadom rozhodovania o mojej väzbe, pretože podľa   ust.   §   291   Tr.por.   na   verejnom   zasadnutí   rozhoduje   súd,   ak   to   zákon   výslovne ustanovuje. Podľa ust. § 301 Tr.por. Na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam, kde nie je   zákonom   predpísané,   že   sa   rozhoduje   na   hlavnom   pojednávaní   alebo   na   verejnom zasadnutí. Podľa § 302 ods. 2 veta za bodkočiarkou Tr. por. pri rozhodovaní o väzbe má právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom   zasadnutí   aj   prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca; Trestným   poriadkom   nie   je   predpísané,   že   o   väzbe,   ktorá   má   povahu   samostatného trestného   konania   sa   rozhoduje   na   hlavnom   pojednávaní   pred   súdom   1.   stupňa   ale s odkazom na ust. § 302 ods. 2 na neverejnom zasadnutí (samostatnosť povahy trestného konania o väzbe aj s odkazom aj na čl. 5 ods. 4 dohovoru ako aj nižšie uvedenú judikatúru ústavného súdu).

Jediným ustanovením kde je zákonom predpísané akým spôsobom rozhoduje súd o väzbe je ust. § 302 ods. 2 Tr. por. a ust. § 192 ods. 3 Tr. por. podľa ktorého sťažnostný súd rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby, o sťažnosti proti uzneseniu   o   prepustení   zatknutého   obvineného   na   slobodu   na   verejnom   zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí.... nepovažujem zaslanie mailu so žiadosťou obžalovaného o prepustenie z väzby a predvolanie na neverejné zasadnutie dňa 31.01.2014 o 11.08. hod, za procesný úkon vykonaný súdom riadne a včas a ktoré obhajoba prečítala až v ranných hodinách dňa 01.02.2014.

Súd 1. stupňa v súlade s ust. § 301, § 302 ods. 2 Tr. por. nie je oprávnený rozhodovať o   väzbe   na   hlavnom   pojednávaní.   Nezaslaním   včasného   predvolania   obžalovanému a obhajcovi   s   poskytnutím   lehoty   na   prípravu   obhajoby   5   pracovných   dní   (obdobne ustanovenia   a   lehoty   o   predvolaní   na   HP,   poskytnutie   primeranej   lehoty   na   prípravu obhajoby v konaní o väzbe čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru) na neverejné zasadnutie jednak obžalovanému   a   jednak   aj   jeho   obhajcovi   súd   1.   stupňa   porušil   právo   na   obhajobu obžalovaného   (spočívajúce   v   práve   na   prípravu   obhajoby   na   konanie   o   väzbe   jednak obžalovaného a jednak v práve na prípravu obhajoby advokáta) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 v nadväznosti na čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

V nadväznosti na citovanú argumentáciu sťažovateľ v závere zhrnul, že „V... situácii arbitrárneho   a   nepreskúmateľného   rozhodnutia   súdu,   ako   aj   postupu,   ktorý   mu predchádzal, som... názoru, že požiadavky vyplývajúce z mojich práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. ods. 1 písm. c) ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany okresného súdu, taký procesný postup, ktorý by mi umožnil právo na riadne a včasné predvolanie, právo na prípravu obhajoby na neverejné zasadnutie o mojej väzbe a rovnako tak aj právo na prípravu obhajoby advokáta na neverejné zasadnutie o mojej väzbe a tým včasným predvolaním aj rešpektovanie práva na osobnú prítomnosť advokáta v konaní o väzbe, vrátane možnosti aby ma obhajoval mnou splnomocnený advokát osobne a vyjadril sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho trvania mojej väzby.“.

3.3   V poslednej   rovine   svojej   argumentácie   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť v dôsledkupostupu tak okresného súdu, na pochybenie ktorého účinne nereflektoval ani krajský súdv sťažnostnom konaní, ako aj postupu samotného krajského súdu.

3.3.1   Pochybenie   okresného   súdu   malo   spočívať   pri   rozhodovaní   o žiadostisťažovateľa   o prepustenie z väzby na   neverejnom   zasadnutí   okresného súdu 31. januára2014 v tom, že v senáte tohto súdu bol činný ako prísediaci ⬛⬛⬛⬛, ktorý bola stále   je   príslušníkom   Policajného   zboru,   k čomu   sťažovateľ   namietal,   že „Policajt ⬛⬛⬛⬛ súčasne popri výkone funkcie policajta súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako prísediaci sudca senátu Okresného súdu v Trenčíne čím narušil základné   zásady   deľby   moci   a   to   zásadu   oddelenosti   mocí,   nezlučiteľnosti   moci a nezávislosti súdnej moci. Teda policajt ⬛⬛⬛⬛ znegoval čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v ktorom sa garantuje, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Ďalej policajt ⬛⬛⬛⬛ porušil ust. § 2 ods. 1 Zák.č. 385/2000 Z.z. ktoré ustanovuje, že Sudca je predstaviteľ súdnej moci a svoju právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov, teda aj od a najmä od výkonnej moci resp. jej represívnej zložky -polície. Takže policajt v štátnej službe z represívnej zložky výkonnej moci na okresnom súde súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako člena senátu a podieľa sa na výkone nezávislej súdnej moci.“. V závere svojej argumentáciesťažovateľ prízvukoval, že „Pán ⬛⬛⬛⬛ porušil svojim konaním základnú povinnosť   policajta   uvedenú   v §   48   ods.   6   Zák.   č. 73/1998   Z.   z. a   v   rozpore   s týmto ustanovením vykonáva platenú funkciu prísediaceho sudcu na Okresnom súde v Trenčíne.“.

3.3.2 Pochybenie krajského súdu malo spočívať v nesprávnom zložení senátu tohtosúdu, ktorý rozhodol uznesením č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014 o zamietnutísťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 34/2013-1721 z 31.januára 2014 o zamietnutí ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.Podľa názoru sťažovateľa „... sťažnostné konanie o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe mali rozhodovať   sudcovia   Senátu   2Tos   krajského   súdu   v   zložení   z   predsedu   senátu ⬛⬛⬛⬛ a sudcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, pretože mala platiť výnimka z postupu uvedeného pod bodmi 2. a 3. rozvrhu a trestná vec, ktorá bola už krajským súdom prejednávaní v Senáte 2Tos v odvolacom konaní pod sp. zn. 3To/75/2013 iba znovu napadla na krajský súd a po lustrácii   sa mala zapísať (prideliť) v súlade s rozvrhom práce IBA sudcom Senátu 2Tos v zložení z predsedu senátu

a sudcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorý predtým vo veci konali, avšak pod novým číslom (§ 152 ods. 3, 4 Sprav. por.).

Tým bolo porušené právo sťažovateľa na zákonných sudcov garantované v čl. 48 ods. 1 ústavy, čím došlo nielen k odňatiu obžalovaných ich zákonným sudcom v zložení Senátu 2Tos a k porušeniu ich základného práva na zákonných sudcov, ale aj k porušeniu základného práva obžalovaných na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR.

O sťažnosti tak rozhodol Senát 23Tos krajského súdu uznesením vedeným pod sp. zn. 23Tos/26/2014.“.

3.4 V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23Tos/26/2014 zo dňa 05. marca 2014 boli porušené základné práva:

právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR právo na slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru právo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po odôvodnene nevyhnutnú dobu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

právo aby zákonným spôsobom rozhodol o ďalšom trvaní pozbavenia mojej osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

právo na oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť mi v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní a právo byť osobne prítomný na prejednaní veci podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v nadväznosti na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

V   ďalšom   sťažovateľ   požadoval   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014, prepustenie na slobodu krajským súdom a priznanienáhrady trov konania.

4.1 Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014 (vo vzťahuk uzneseniu krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014, pozn.) a jej prílohvyplýva, že námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu podľačl. 48   ods.   1   ústavy   sú   postavené   na   rovnakých   argumentačných   východiskách   (úplnezhodnej   argumentácie,   pozn.)   ako   pri   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 5222/2014.   Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k členovi   senátu   okresného   súdu ⬛⬛⬛⬛ namieta,   že „Policajt ⬛⬛⬛⬛ súčasne   popri výkone funkcie policajta súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako prísediaci sudca senátu Okresného súdu v Trenčíne čím narušil základné zásady deľby moci a to zásadu oddelenosti   mocí,   nezlučiteľnosti   moci   a   nezávislosti   súdnej   moci.   Teda   policajt ⬛⬛⬛⬛ znegoval čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v ktorom sa garantuje, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Ďalej policajt ⬛⬛⬛⬛ porušil ust. § 2 ods. 1 Zák.č. 385/2000 Z.z. ktoré ustanovuje, že Sudca je predstaviteľ súdnej moci a svoju právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov, teda aj od a najmä od výkonnej moci resp. jej represívnej zložky

-polície. Takže policajt v štátnej službe z represívnej zložky výkonnej moci na okresnom súde súčasne vykonáva funkciu prísediaceho sudcu ako člena senátu a podieľa sa na výkone nezávislej   súdnej   moci.“.   Zároveň   taktiež   prízvukoval,   že „Pán porušil svojim konaním základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 6 Zák.č. 73/1998 Z.z.   a   v   rozpore   s   týmto   ustanovením   vykonáva   platenú   funkciu   prísediaceho   sudcu na Okresnom súde v Trenčíne.“.

4.2 Ďalšie pochybenie krajského súdu malo spočívať v nesprávnom zložení senátutohto   súdu,   ktorý   rozhodol   uznesením   č.   k.   23   Tos   24/2014-2594   z 5.   marca   2014o zamietnutí   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.1 T 34/2013-1688   z 31.   januára   2014   o zamietnutí   námietky   zaujatosti   (podľa   názorusťažovateľa tento námietku zaujatosti nepodal, ale podal návrh na delegáciu trestnej veci nainý   súd,   pozn.)   proti ⬛⬛⬛⬛.   Podľa   názoru   sťažovateľa „V   tomto prípade sťažnostné konanie o sťažnosti proti uzneseniu, že ⬛⬛⬛⬛ nie je vylúčený z úkonov trestného konania mali rozhodovať sudcovia Senátu 3Tos krajského súdu v zložení z predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ a sudcov ⬛⬛⬛⬛ a

,   pretože   mala   platiť   výnimka   z   postupu   uvedeného   pod   bodmi   2.   a   3.   rozvrhu a trestná vec, ktorá bola už krajským súdom prejednávaní v Senáte 3Tos v odvolacom konaní pod sp.zn. 3To/75/2013 iba znovu napadla na krajský súd a po lustrácii sa mala zapísať (prideliť) v súlade s rozvrhom práce IBA sudcom Senátu 3Tos v zložení z predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ a sudcov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorý predtým vo veci konali, avšak pod novým číslom (§ 152 ods. 3, 4 Sprav, por.). Teda vec nemal byť pridelená Senátu 23Tos na konanie a rozhodovanie. Krajský   súd   v   Trenčíne   svojim   postupom   dal   jasne   najavo,   že   nie   je   ochotný rešpektovať základné právo sťažovateľa na zákonných sudcov garantované čl. 48 ods. 1 ústavy, čím došlo nielen k odňatiu zákonných sudcov sťažovateľovi v zložení Senátu 3Tos a k porušeniu môjho základného práva na zákonných sudcov, ale aj k porušeniu základného práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. O sťažnosti tak rozhodol Senát 23Tos krajského súdu uzneseniami vedenými pod sp. zn. 23Tos/24/2014.“.

4.3 K postupu okresného súdu, ktorý sa s návrhom na delegáciu veci inému súduvysporiadal ako s námietkou zaujatosti voči členovi senátu tohto súdu, skonštatoval, že„Okresný súd v Trenčíne nerešpektovaním a porušením § 23 ods. 1 Tr. por. ZNEMOŽNIL Najvyššiemu súdu SR konať a rozhodovať o návrhu obhajoby a obžalovaného na odňatie a prikázanie   trestnej   veci   inému   súdu   a   tým   súčasne   porušil   právo   obžalovaného na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a podľa čl.46 ods. 1 Ústavy SR. Okresný súd postupoval a rozhodoval v rozpore s § 21 ods. 3 Tr. por. a v rozpore s ust. § 23 ods. 1 Tr. por. tak, že si prisvojil právomoc a príslušnosť konať a rozhodovať o návrhu   na   delegáciu   sám   Senát   1T   Okresného   súdu   v   Trenčíne.   Tým   Okresný   súd v Trenčíne odňal výkon súdnej právomoci z rúk Najvyššiemu súdu SR aby Najvyšší súd konal a rozhodoval o návrhu na delegáciu. Teda o tom, čo patrí do jeho právomoci a vecnej príslušnosti podľa § 23 ods. 1 Tr. por. Trestného poriadku. Okresný súd svojim postupom tým, že znemožnil konať a rozhodovať vo veci Najvyššiemu súdu SR, porušil nielen príslušné ustanovenia Trestného poriadku ale hrubým spôsobom porušil aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“.Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   23   Tos   24/2014-2594   z 5.   marca   2014   sa   podľa   názorusťažovateľa „... nevysporiadal s argumentmi obhajoby uvedených v sťažnosti a formálne si osvojil záver, že sťažnosť nie je dôvodná.Vec sa na krajskom súde dostala do Senátu 23To v zložení z predsedu senátu ⬛⬛⬛⬛ a sudcov a ⬛⬛⬛⬛ čím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   obžalovaného na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy.“.

4.4 V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23Tos/24/2014 zo dňa 05. marca 2014boli porušené základné práva sťažovateľa:

právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SRprávo nebyť trestne stíhaný inak ako spôsobom uvedeným v zákone podľa čl. 17ods. 2 Ústavy SR

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru.“

V   ďalšom   sťažovateľ   požadoval   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014 a priznanie náhrady trov konania.

II.

5.   Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   obidvoch   sťažností   požiadalpredsedníčku   okresného   súdu   a   predsedu   krajského   súdu   o   písomné   vyjadreniek obidvom podaným sťažnostiam.

5.1 Podpredseda krajského súdu poskytol   vo veci vedenej ústavným súdom podsp. zn. Rvp 5222/2014 písomné vyjadrenie z 12. júna 2014 a vo veci vedenej ústavnýmsúdom   pod   sp.   zn.   Rvp   5752/2014   písomné   vyjadrenie   z 13.   júna   2014.   Vychádzajúcz obsahovej   zhody   a totožnosti   v použitej   argumentácii   považoval   ústavný   súdza dostačujúce odcitovať z vyjadrenia krajského súdu, a to sp. zn. Spr 178/10 z 12. júna2014, z ktorého vyplýva:

«K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   Ústava)   považujem   argumentáciu   sťažovateľa   za   zjavne neopodstatnenú. Na pridelenie veci nemožno aplikovať výnimku v rozvrhu práce, na ktorú poukazoval sťažovateľ v sťažnosti, pretože zrušenie veci samej bolo vykonané v odvolacom konaní, ktoré veci sa zapisujú do registra „To“. Sťažovateľom uvádzaná výnimka v rozvrhu práce sa preto musí použiť len pri budúcom pridelení veci (v registri „To“) v prípade rozhodovania o odvolaní proti novému rozhodnutiu vo veci samej. Je pritom nepochybné, že v prípade sťažovateľom napádaného rozhodnutia išlo o vec rozhodovania o väzbe, ktoré veci   sa   podľa   rozvrhu   práce   zapisujú   do   registra   „Tos“.   Išlo   teda   o   inú   vec.   V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť, že platný právny poriadok Slovenskej republiky priamo nedefinuje pojem vec na účely prideľovania vecí. Preto pri posudzovaní uvedeného pojmu je potrebné vychádzať z ustanovení vykonávacieho predpisu k Občianskemu súdnemu poriadku, k zákonu č. 757/2004 Z. z., obsahujúcom rámcovú úpravu spôsobu prideľovania vecí v § 50 a nasl. ak Trestnému poriadku. Vykonávacím predpisom je vyhláška č. 543/2005 Z. z., upravujúca aj zapisovanie vecí do súdnych registrov (§ 151 a prílohy 1, 2 uvedenej vyhlášky).   Ak   teda   uvedená   vyhláška   jasne   stanovuje,   aká   vec   sa   do   ktorého   registra zapisuje, vymedzuje tak aj kritéria posudzovania pojmu „vec“. Preto zrušenie rozhodnutia vo veci zapísanej do registra „To“ nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by bránila prideleniu veci zapisovanej do registra „Tos“ prostredníctvom náhodného výberu podľa §51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. tak, ako to bolo vykonané v uvedenom prípade. K námietke sťažovateľa, že vo veci na súde prvého stupňa ako prísediaci rozhodovala osoba, ktorá je policajtom, považujem za potrebné uviesť, že článkom 148 ods. 3 Ústavy je do rozhodovania súdnej moci   implantovaný laický prvok, podrobne upravený zákonom č. 758/2004 Z. z, najmä ustanoveniami § 139 a nasl. Uvedené ustanovenia jednoznačne a nepochybné   nediskvalifikujú   občana   z   možnosti   uchádzať   sa   a   vykonávať   funkciu prísediaceho z dôvodu jeho povolania. Dôvody vylúčenia prísediaceho v trestnom konaní sú pritom jasne a zrozumiteľne vymedzené v ustanovení § 31 Tr. por., pričom s aplikáciou týchto   ustanovení   na   prejednávaný   prípad   sa   procesné   konformným   spôsobom   riadne vyporiadali aj súdy v trestnom stíhaní sťažovateľa. V tejto súvislosti považujem za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ ani v ústavnej sťažnosti neoznačil konkrétne skutočnosti, ktoré by bolo možné podriadiť pod dôvody pre vylúčenie prísediaceho podľa § 31 ods. 1, 2, 3 Tr. por. Ďalej považujem za potrebné poukázať na to, že znenie ustanovenia § 31 ods. 2 Tr. por. na rozdiel od argumentácie sťažovateľa výslovne pripúšťa možnosť, že funkciu prísediaceho v trestnom konaní môže vykonávať tiež policajt. Z uvedených dôvodov, vychádzajúc pritom aj z právnej fikcie súladu platných zákonov s Ústavou, argumenty sťažovateľa o deľbe moci, ktorými odôvodňoval ústavný nesúlad výkonu funkcie prísediaceho v predmetnom trestnom stíhaní, sa mi javia ako zavádzajúce a nesúladné splatnou právnou úpravou.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 5 Ústavy a čl. 5 ods. 1, 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), považujem   za   potrebné   uviesť,   že   postup   súdov   oboch   stupňov   považujem   za   súladný s platnou   právnou   úpravou.   Z   dostupných   materiálov   vyplýva,   že   okresný   súd   pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nariadil a vykonal neverejné zasadnutie na rozhodnutie o väzbe (§72 ods. 1 písm. b/ Tr. por.) v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 a § 301 a nasl. Tr. por. za splnenia procesných podmienok pre jeho vykonanie v neprítomnosti obhajcu sťažovateľa v súlade s ustanovením piatej vety § 72 ods. 2 Tr. por. Uvedený procesný postup okresný súd tiež riadne odôvodnil v závere svojho rozhodnutia. S poukazom na uvedené ustanovenia právny názor sťažovateľa o protiprávnom neposkytnutí lehoty 5 pracovných dní na prípravu obhajoby (bod III., druhý odsek, str. 4 sťažnosti) nepovažujem za súladný s platným právnym poriadkom.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia tunajšieho súdu s poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia predsedu senátu a vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5.3.2014, sp. zn. 23Tos/26/2014, dovoľujem si vyjadriť názor, že napadnuté rozhodnutie obsahuje poukaz   na   konkrétne   dôkazy   vo   vyšetrovacom   spise,   ktorými   senát   odôvodnil   splnenie materiálnej podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. (dôvodnosť obvinenia). Tieto závery   pritom   v   celom   rozsahu   korešpondujú   aj   s   doterajšími   výsledkami   vykonaného dokazovania pred súdom, prezentovanými v uznesení Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4.9.2013,   sp.   zn.   3To/75/2013,   ktoré   v   prílohe   predkladám.   Sťažnosťou   sťažovateľa napádané uznesenie tunajšieho súdu obsahuje konkrétne skutočnosti, o ktoré senát oprel trvanie dôvodnej obavy z pokračovania obvineného v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm.   c)   Tr.   por.   (poznatky   o   predchádzajúcej   trestnej   minulosti   sťažovateľa,   trvajúce dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej   činnosti   v   skúšobnej   dobe podmienečného odsúdenia) a obsahuje konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. (doposiaľ zadovážené poznatky o logistickej činnosti zameranej na   nivelizáciu   výsledkov   úkonov   v   trestnom   stíhaní   po   vykonaní   predpokladaných bezprostredne nasledujúcich zaisťovacích, neodkladných alebo neopakovateľných úkonov, znamenajúcich začatie trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. por.).»

5.2   Z písomného   vyjadrenia   krajského   súdu   z 13.   júna   2014   vo veci   vedenejústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014 považoval ústavný súd pre komplexnosť veciodcitovať toto vyjadrenie krajského súdu:

„Pokiaľ sťažovateľ uvádza, že došlo k porušeniu jeho základného práva, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore s § 21 ods. 3 a v rozpore s ustanovením § 23 ods. 1 Tr. por., a nepredložil jeho návrh na delegáciu Najvyššiemu súdu SR, k tomu uvádzame, že návrh na delegáciu bol súdu prvého stupňa doručený dňa 03.02.2014 ako na č.l. 2139, pričom aj v tento deň bol sťažovateľom zobratý späť.“

5.3   Predsedníčka   okresného   súdu   poskytla   vo   veci   vedenej   ústavným   súdompod sp. zn.   Rvp   5222/2014   písomné   vyjadrenie   zo 17.   júna   2014   a vo   veci   vedenejústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   5752/2014   písomné   vyjadrenie   z 12.   júna   2014.Vychádzajúc z obsahovej zhody a totožnosti v použitej argumentácii považoval ústavný súdza   dostačujúce   odcitovať   z vyjadrenia   krajského   súdu,   a to   zo 17.   júna   2014,   z ktoréhovyplýva:

«Problém   pôsobenia   prísediaceho ⬛⬛⬛⬛ vznikol   v   súvislosti s prejednávaním konkrétnej trestnej veci, kedy v nadväznosti na toto konanie vedené pod sp. zn. 1T/34/2013 využili obžalovaní, ich príbuzní a advokát množstvo procesných úkonov, v   ktorých   namietali   účasť   predtým   uvedeného   prísediaceho   v   konaní.   Z   tohto   dôvodu rozhodoval Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne o námietke zaujatosti smerujúcej proti ⬛⬛⬛⬛ tak, že bolo rozhodnuté o tom, že tento prísediaci nie je vylúčený z vykonávania úkonov v prejednávanej veci. Zároveň vo veci rozhodoval aj Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ndt 9/2014, kde obžalovaný žiadal z obdobných dôvodov o odňatie a prikázanie veci inému súdu. Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 28.5.2014 rozhodol tak, že trestnú vec predtým uvedenú Okresnému súdu Trenčín ani Krajskému súdu v Trenčíne neodňal.

Postavenie   prísediacich   je   v   našom   právnom   poriadku   upravené   v   zákone č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V   ustanovení   §   139   ods.   1   citovaného   zákona   sú   určené   predpoklady   na   voľbu prísediaceho. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že za prísediaceho môže byť zvolený občan, ktorý:

a) v deň zvolenia dosiahol vek najmenej 30 rokov,

b)   je   spôsobilý   na   právne   úkony   a   zdravotne   spôsobilý   na   výkon   funkcie prísediaceho,

c) je bezúhonný a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu prísediaceho bude riadne vykonávať,

d) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

e) súhlasí so svojou voľbou k určitému súdu. Prísediaci sú do svojej funkcie volení, pričom ich voľbu upravuje § 140 predtým citovaného   zákona.   Podľa   tohto   ustanovenia   prísediacich   volia   obecné   zastupiteľstvá v obvode príslušného súdu z kandidátov z radov občanov, ktorí majú trvalý pobyt alebo pracujú   v   obvode   súdu.   Prísediacich   navrhujú   starostovia   obcí   a   primátori   miest. Ku kandidátom navrhovaným na voľbu si obecné zastupiteľstvo vyžiada vyjadrenie predsedu príslušného súdu.

Rozvrhom práce na rok 2013 boli do oddelenia - senátu 1T (v ktorom vykonáva svoju sudcovskú   činnosť   Dr.   Straka)   začlenení   prísediaci   zvolení   zastupiteľstvami   v   obvode Okresného súdu Trenčín, a to medzi inými i ⬛⬛⬛⬛.

bol   zvolený   za   prísediaceho   25.2.2010   a   bol   opätovne   prevolený do tejto   funkcie   dňa   28.1.2014.   Dňa   20.1.2014   žiadalo   Mesto   Trenčín   o   vyjadrenie predsedu súdu a v ten istý deň bol primátorovi mesta Trenčín odoslaný súhlas v zmysle § 139 a 140 zák. č. 385/2000 Z. z. z dôvodu, že išlo o prísediaceho, ktorý sa osvedčil v predchádzajúcom volebnom období a spĺňal zákonom predpísané predpoklady pre výkon tejto funkcie. Sudcom, ani predsedovi súdu neboli známe žiadne prekážky, pre ktoré by túto funkciu nemohol vykonávať. Okrem toho zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by pracovné zaradenie prísediaceho malo byť dôvodom obmedzenia jeho volenej funkcie. Je bežnou praxou, že medzi prísediacimi sú zamestnanci obvodných, okresných, či krajských úradov, ktoré sú zložkami výkonnej moci.

Základné   právo   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci (vrátane súdov) osobe, ktorá bola do príslušnej verejnej funkcie zákonom ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto verejnej funkcie (I. ÚS 71/2012, IV. ÚS 46/2011).

Základné právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ako predpoklad realizácie základného práva podieľať sa priamo na správe vecí verejných   podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy   nemôže   byť   bez   osobitne   významných   dôvodov zabezpečujúcich práve nediskriminačný prístup k voleným funkciám odopreté ani osobám, ktoré v čase uchádzania sa o volenú funkciu vykonávajú pracovnú činnosť v orgánoch výkonnej moci.

Z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento príkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti   a   zvlášť   vtedy,   ak   výkonom   svojich   kompetencií   poskytujú   ochranu   základným právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc   pritom   princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy). Právo podieľať sa na výkone volenej funkcie prísediaceho nie je podmienené vymedzením zamestnania, či povolania, a to ani negatívne, ani pozitívne.

Zmyslu   a   účelu   čl.   30   ods.   1   a   4   ústavy   odporuje   taký   výklad   podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie prísediaceho so zamestnaním v orgáne výkonnej moci, ktorý by fakticky odňal možnosť uchádzať sa o výkon volenej funkcie takýmto zamestnancom. Ak teda neexistuje právna úprava, ktorou by bolo vylúčené, aby prísediacimi boli zamestnanci orgánov výkonnej moci, vrátane policajtov, potom je povinnosťou ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, interpretovať príslušné právne normy tak, aby nedošlo k neprípustnému popretiu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. splnil teda všetky predpoklady pre výkon funkcie prísediaceho, bol do tejto   funkcie   riadne   zvolený.   Toho   času   neexistujú   žiadne   zákonné   dôvody   na   jeho odvolanie, pretože v zmysle § 143 zák. č. 385/2000 Z. z. možno prísediaceho z funkcie odvolať na návrh predsedu príslušného súdu prostredníctvom obecného zastupiteľstva, ktoré ho zvolilo, ak

a) závažným spôsobom porušil povinnosti prísediaceho,

b)prestal   spĺňať   predpoklady   ustanovené   týmto   zákonom   na   výkon   funkcie prísediaceho.

Ani jeden z týchto dôvodov naplnený nebol. K bodu III. sťažnosti K namietanej forme rozhodovania súdu o väzbe možno uviesť, že kľúčovým v tomto prípade je zachovanie práva obvineného na obhajobu, t. j. zachovať obhajobe možnosť vyjadriť sa ku všetkým podstatným okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na rozhodovanie súdu o tejto otázke, inými slovami ide o vytvorenie možnosti pre obhajobu, aby mohla realizovať svoje práva. Základným predpokladom garancie tohto práva (ako aj možnosti jeho uplatnenia) je upovedomenie, resp. predvolanie obvineného a jeho obhajcu na úkon, na ktorom sa bude rozhodovať o jeho návrhu, napr. na prepustenie z väzby. Pri napĺňaní tohto predpokladu súd postupuje pri väzobných veciach podľa § 72 ods. 2 Tr. poriadku, ktorý   nekladie   osobitnú   požiadavku   na   formu   zabezpečenia   účasti   dotknutých   osôb   na úkone, kde sa bude rozhodovať o väzbe, ktorý má tak vždy charakter neodkladného úkonu, čo zvyšuje nároky na plynulosť a včasnosť úkonov trestného konania v štádiu po podaní obžaloby. Aby skutočne išlo o plné naplnenie práva na obhajobu, je potrebné, aby sa obhajoba mohla vyjadriť ku všetkým relevantným okolnostiam, hlavne k tým, ktoré sa jej kladú za vinu. K naplneniu tohto cieľa slúži právo obvineného vyjadriť sa k meritu veci, ktoré je upravené v § 72 ods. 1 Tr. poriadku v podobe práva obvineného byť vypočutý. Pre zachovanie   uvedeného   práva   nie   je   v   konečnom   dôsledku   rozhodujúca   forma   jeho vykonania za podmienky, že obvinenému a jeho obhajcovi sa dá priestor na prezentovanie ich   názorov   a   obhajoby.   Tiež   nemožno   opomenúť   dôležitý   fakt,   že   na   napĺňaní   účelu trestného konania pred súdom sa podieľajú nielen súd a orgány činné v trestnom konaní zastúpené prokurátorom, ale aj ostatné procesné strany, v prvom rade obvinený a jeho obhajca. V danom prípade boli zachované všetky uvedené práva sťažovateľa (obžalovaného v trestnom konaní), ale i práva obhajcu.

Správanie sa obhajcu však v predmetnej veci bolo občas účelové, čomu nasvedčuje napr.   skutočnosť,   že   vo   veci   bolo   na   deň   31.1.2014   (piatok)   termínované   hlavné pojednávanie, na ktoré boli riadne a včas predvolaní okrem iných všetci traja obžalovaní a ich obhajcovia, vrátane Dňa 29.1.2014 bola súdu doručená žiadosť obhajcu o odročenie hlavného pojednávania v podstate odôvodnená krátkosťou času poskytnutého obhajobe na prípravu. Je potrebné dať do pozornosti, že podľa vyjadrenia zákonného sudcu termín hlavného pojednávania bol stanovený po dohode so samotným obhajcom ⬛⬛⬛⬛ a   nedostatok   času   na   prípravu   nenamietali   ani   ostatní   dvaja obhajcovia.   Vo   vzťahu   k   tejto   žiadosti   súd   nezistil   žiadne   vážne   dôvody   na   odročenie stanoveného termínu pojednávania. Následne dňa 31.1.2014 (teda v deň konania hlavného pojednávania) bola súdu doručená žiadosť obhajcu o zrušenie termínu hlavného pojednávania spoločne so žiadosťou o delegáciu veci inému okresnému súdu so sídlom v obvode Krajského súdu v Trenčíne. Obe na seba nadväzujúce žiadosti boli v podstate odôvodnené námietkou voči prítomnosti prísediaceho ⬛⬛⬛⬛ v senáte 1T (senát   v   zložení:   predseda ⬛⬛⬛⬛,   prísediaci a ⬛⬛⬛⬛ ). V podanej námietke obhajoba namietala prísediaceho s poukazom na jeho pracovné zaradenie ako policajta. S poukazom na uvedené sa obhajca odmietol zúčastniť riadne a včas stanoveného hlavného pojednávania, ktoré svojou neúčasťou obhajca bezdôvodne zmaril. Preto mu bola uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.1.2014 uložená poriadková pokuta vo výške 1.000 €, ktorú Krajský súd v Trenčíne ako súd druhého stupňa potvrdil. Následne po odročení hlavného   pojednávania   súd   bezprostredne   na   to   vytýčil   neverejné   zasadnutie   senátu, na ktoré   bol   opakovane,   ale   neúspešne   predvolávaný   aj   obhajca Na   tomto zasadnutí súd rozhodoval o žiadostiach obž. a ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzby,   ktoré   boli   zamietnuté.   Aj   toto   rozhodnutie   potvrdil   súd   vyššieho   stupňa. K spomínanému hlavnému pojednávaniu treba ešte uviesť, že okrem rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty obhajcovi na ňom súd rozhodol o nevylúčení prísediaceho ⬛⬛⬛⬛ z   rozhodovania   v   predmetnej   trestnej   veci,   pretože   podanie podľa   obsahu   považoval   súd   aj   za   námietku   zaujatosti   prísediaceho.   I   toto rozhodnutie druhostupňový súd potvrdil.

Dňa   3.2.2014   (pondelok)   bol   súdu   doručený   návrh   obž. a   obhajcu ktorí návrh na delegáciu veci zobrali v celom rozsahu späť (č. 1. 2139 spisu). Po doručení vyššie spomínaných rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne súd dňa 24.3.2014 vytýčil termín hlavného pojednávania na deň 28.4.2014. Pred stanoveným dňom pojednávania,   dňa   24.4.2014,   bol   súdu   doručený   druhý   návrh   obhajcu na delegáciu prejednávanej veci na iný okresný súd mimo sídla Krajského súdu v Trenčíne, odôvodnený v podstate tými istými okolnosťami, ako bol prvý návrh...

Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Ndt 9/2014, kde obžalovaný žiadal z obdobných   dôvodov   o   odňatie   a   prikázanie   veci   inému   súdu,   rozhodnutím   zo   dňa 28.5.2014   rozhodol   tak,   že   trestnú   vec   predtým   uvedenú   Okresnému   súdu   Trenčín   ani Krajskému súdu v Trenčíne neodňal.»

6.   Ústavný   súd   zaslal   už   citované   vyjadrenia   jednotlivých   súdov   na   vedomieprávnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vo   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 5222/2014   listom   z 28.   júla   2014   (doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa1. augusta 2014, pozn.) a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014 listom z 28. júla 2014(doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 1. augusta 2014, pozn.).

III. K spoločnému prerokovaniu vecí

7.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujmehospodárnosti   konania môže súd spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré   sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn.Rvp 5222/2014 a sp. zn. Rvp 5752/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovútotožnosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa, ako ajtotožnosť v orgáne súdnej moci, ktorým je krajský súd, proti ktorému obe sťažnosti smerujú,a v neposlednom rade aj s prihliadnutím na totožnú argumentáciu týkajúcu sa porušeniapráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľom predostretej v sťažnostivedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014, ktorá je len jej opakovaním oproti sťažnosti vedenejpod sp. zn. Rvp 5222/2014, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, akoto je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

IV.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

V.

12. Krajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014 v podstatnomuviedol:

„Doposiaľ   zadovážené   a   vykonané   dôkazy   v   prípravnom   konaní   i   na   hlavnom pojednávaní pred okresným súdom - napriek zrušeniu citovaného rozsudku Okresného súdu Trenčín   -   uznesením   Krajského   súdu   Trenčín   sp.   zn.   3To/75/2013   zo   dňa   04.09.2013 v súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu Trenčín, v rovine závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky, pre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa   §   14   ods.   1   Tr.   zák.;   pokračovacieho   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zák.; pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj dôvodné podozrenie, že ich spáchali obžalovaní ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛. Dôvodnosť podozrenia sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná. Preto   záver   okresného   súdu   uvedený   vo   vzťahu   k   týmto   skutočnostiam   v   napadnutom uznesení je správny.

Konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   u   obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛ obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj obavu z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., ktoré boli dôvodom pre vzatie obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛ do   útekovej   a   u   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj   do preventívnej väzby, ktoré boli ustálené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že obžalovaní spáchali skutky právne kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4, písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. ako pokračovací zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods.   2,   4   písm.   b)   Tr.   zák.   a   ako   pokračovací   zločin   nedovoleného   ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák., pre ktoré im bolo vznesené obvinenie a bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy a spôsobu, akým mali byť skutky spáchané a tiež z okolností negatívne charakterizujúcich obžalovaných a ich správanie,   ktoré   svedčilo   o   ich   snahe   útekom   sa   vyhýbať   trestnému   stíhaniu a u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj   o   dôvodnej   obave,   že   by   pokračoval   v   trestnej činnosti, sa nezmenili ani v tomto štádiu trestného konania po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa. Ani za súčasného stavu vykonávania dôkazov súd druhého stupňa nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by u obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a odôvodňovali zánik útekovej väzby a u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj preventívnej väzby, tak ako na to dôvodne poukázal okresný súd v napadnutom uznesení. Aj podľa názoru krajského súdu, spôsob akým mali byť tieto závažné skutky spáchané, násilnou formou s použitím zbraní, plánovali útekovú trasu z miesta činu, pričom mali vyhliadnutý rodinný   dom,   v   ktorom   sa   mali   zdržiavať   do   ukončenia   bezpečnostných   opatrení, preverovali všetky možnosti vykonania činu, zabezpečili si únikové cesty, teda uskutočňovali konkrétne kroky k vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu a tiež aj vysokému trestu v prípade uznania viny. Preto aj podľa názoru krajského súdu je u obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛ naďalej daný dôvod útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr.   zák.   Z   hľadiska   dôvodnosti   väzby   u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ nie   je   možné pominúť   okolnosť,   že   bol   v   minulosti   súdne   trestaný,   pričom   skutku   sa   mal   dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Preto je u neho daný dôvod väzby aj v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Väzba u obžalovaných v tomto štádiu trestného stíhania (pred vykonaním hlavného pojednávania) je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením. Okresný súd postupoval vecne správne, keď predložené návrhy na nahradenie väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   ako   aj   písomnými   sľubmi a u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj peňažnou zárukou, vzhľadom na charakter spáchanej trestnej činnosti i osoby obžalovaných, nepovažoval za dostatočné, tieto neprijal. Krajský súd nezistil žiadne porušenie čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky ani čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv. K námietke obhajcu obžalovaného súd uvádza, že aj pri neverejnom zasadnutí platí, že predseda senátu postupuje pri upovedomení o termíne neverejného zasadnutia podľa § 72 ods. 2 Tr. por. a nie je viazaný lehotou   5   pracovných   dní   ako   pri   verejnom   zasadnutí,   že   vhodným   spôsobom   strany upovedomí   o   termíne,   pričom   v   danom   prípade   súd   konal   o žiadostiach   o   prepustenie z väzby   obžalovaných   ako   o   neodkladných   úkonoch   bez   účasti   obhajcu   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ za splnenia zákonných podmienok. Pokiaľ obžalovaný žiadal, že chce byť prítomný na neverejnom zasadnutí, predseda senátu nepovažoval jeho účasť za potrebnú, keďže nezistil dôvody na možný postup v zmysle § 302 ods. 2 Tr. por., vyhradený do výlučnej kompetencie predsedu senátu.

Napadnuté   uznesenie   je   vecne   správne,   preto   krajský   súd,   keďže   sa   stotožnil so závermi   okresného   súdu,   nepovažoval   sťažnostné   námietky   obžalovaných a ⬛⬛⬛⬛ za opodstatnené, a preto sťažnosti obžalovaných podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodné zamietol.“

13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014 s uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013-1721 z 31. januára2014   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   z tohto   rozhodnutiaokresného súdu:

«Doteraz   zabezpečené   a   vykonané   dôkazy   v   prípravnom   konaní   i   na   hlavných pojednávaniach pred okresným súdom (napriek zrušujúcemu rozhodnutiu krajského súdu) v súlade aj s dôvodmi uvedenými v zrušujúcom uznesení súdu druhého stupňa v rovine závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty odôvodňujú naďalej podozrenie, že skutky, pre ktoré sú obžalovaní stíhaní a bola na nich podaná obžaloba, boli spáchané, majú zákonné znaky stíhaných trestných činov - obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), i) Tr. zák., v štádiu   pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Tr.   zák.,   pokračovacieho   zločinu   nedovoleného ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   294   ods.   1,   4   písm.   b)   Tr.   zák., pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, 4 písm. b) Tr. zák. a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a rovnako aj   dôvodné   podozrenie,   že   ich   spáchali   obžalovaní ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛.   Dôvodnosť   podozrenia   v   uvedenom   smere   sa   doteraz   vo   veci vykonanými dôkazmi nevylúčila a je naďalej daná.

Jednou   zo   základných   podmienok   zamietnutia   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   je existencia   niektorého   z   dôvodov   väzby   uvedeného   v   §   71   Tr.   por.,   ak   z   konania obžalovaného,   alebo   z   ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že obžalovaný sa bude správať spôsobom predpokladaným, v danom prípade, v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného 1/ aj v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je vecou súdu, ktorý na základe skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či ponechanie vo väzbe je aj naďalej opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak.

Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali u obžalovaných ich vzatie do väzby, ktoré boli vyvodené na podklade existencie dôvodného podozrenia, že obžalovaní spáchali skutky, pre ktoré im aj bolo vznesené obvinenie a následne bola na nich podaná obžaloba, z ich povahy,   zo   spôsobu,   akým   mali   byť   skutky   spáchané   a tiež   z okolností   negatívne charakterizujúcich   obžalovaných   a ich   správanie   svedčiace   o snahe   útekom   sa   vyhýbať trestnému   stíhaniu   a u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj   o odôvodnenej   obave z pokračovania v trestnej činnosti, sa nezmenili ani po vydaní zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu. Za súčasného stavu okresný súd nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by u obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ odôvodňovali zánik dôvodov tzv. útekovej väzby a u obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ aj tzv. preventívnej väzby. V zmysle uvedeného dospel senát opäť k nezmenenému záveru, že za súčasného stavu sa   dôvody   väzby   nezmenili   a   naďalej   trvajú.   Tak   ako   bolo   niekoľkokrát   už   uvádzané v rozhodnutiach   tak   okresného   súdu   ako   aj   krajského   súdu   jedná   sa   o   konkrétne skutočnosti, ktoré u 1/ ⬛⬛⬛⬛ a 3/ ⬛⬛⬛⬛ preukazujú naďalej dôvod tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda že je u nich dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno ich totožnosť ihneď zistiť, ak nemajú stále bydlisko alebo ak im hrozí vysoký trest. Uvedený dôvod je daný tým, že si plánovali útekovú trasu z miesta činu, pričom   mali   vyhliadnutý   rodinný   dom,   v   ktorom   sa   mali   zdržiavať   až   do   ukončenia bezpečnostných opatrení. Ako sa uvádza aj v zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne - doteraz vykonané dôkazy svedčia pre záver, že obžalovaní 1/, 2/ a 3/ preverovali všetky možnosti vykonania činu, obhliadli miesto, kde malo dôjsť k vykonaniu, určili, resp. menili a upresňovali ho, zabezpečili si únikové cesty i spôsob zahladzovania stôp. Podnikali teda kroky k úteku a vyhýbaniu sa trestnému stíhaniu. Tieto skutočnosti v spojení s dĺžkou možných   uložených   trestov   vo   svojom   súhrne   zakladajú   dôvodné   obavy,   že   v   prípade prepustenia   by   sa   vyhýbali   prebiehajúcemu   trestnému   konaniu   a   prípadnému   uloženiu trestu za stíhané skutky. U obžalovaného 1/ ⬛⬛⬛⬛ je taktiež naďalej daný aj dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda je u neho dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný   čin,   ktorý   pripravoval   alebo   ktorým   hrozil.   Tento   vyplýva   predovšetkým   zo skutočností, že už bol v minulosti súdne trestaný, a to naposledy rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.07.2011, č. k. 3T/85/2011 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona za čo mu bol uložený úhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov so skúšobnou dobou na 24 mesiacov, pričom stíhaný skutok mal spáchať práve v tejto skúšobnej dobe. Uvedené skutočnosti v spojení s jeho finančnou situáciou, (obžalovaný je bez riadneho pracovného   pomeru),   nedávajú   dostatočnú   záruku,   že   by   sa   v   prípade   prepustenia   na slobodu zdržal akejkoľvek ďalšej protispoločenskej činnosti a nepokračoval by v páchaní takej   trestnej   činnosti,   ktorou   by   si   mohol   zadovažovať   finančné   prostriedky   k   svojmu živobytiu.

Všetky opätovne podrobne uvedené konkrétne skutočnosti charakterizujúce povahu skutkov,   pre   ktoré   sú   všetci   traja   obžalovaní   trestne   stíhaní,   spôsob,   akým   mali   byť spáchané   a   predovšetkým   už   spomenuté   skutočnosti   negatívne   charakterizujúce obžalovaných a ich správanie - obžalovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

mali   sofistikovaným   spôsobom   spáchať   skutok   majetkovej   povahy   závažnou násilnou   formou   aj   s   použitím   zbraní,   pričom   po   predpokladanom   úspešnom   vykonaní lúpežného prepadnutia pancierového motorového vozidla prevážajúceho vysokú finančnú hotovosť   sa   zároveň   v   období   pred   svojim   zadržaním   pripravovali   na   vyhýbanie   sa následnému trestnému stíhaniu a tiež aj hroziacemu vysokému trestu v prípade uznania ich viny - trvajú v nezmenenom rozsahu a odôvodňujú naďalej obavu zo správania sa spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a u obžalovaného aj v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Väzba je stále adekvátnym a nevyhnutným zabezpečovacím opatrením a s ohľadom na osoby obžalovaného 1/ a obžalovaného 3/ a povahu prejedávaného prípadu nemožno účel väzby dosiahnuť len prijatím ich písomných sľubov, že povedú riadny spôsob života, ani   ich   návrhmi   na   nariadenie   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   ich správaním a u obžalovaného 3/ ani navrhovanou peňažnou zárukou.

Keďže väzba bola preto v prípade obžalovaných 1/ a 3/ naďalej potrebná, pretože pri aplikácii zásady primeranosti jej účel nebolo možné dosiahnuť iným procesným inštitútom, rozhodol senát Okresného súdu Trenčín rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Na okraj veci súd poznamenáva, že o žiadostiach obžalovaných sa malo pôvodne rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 31.1.2014, ktoré však svojou neospravedlnenou a nedôvodnou neúčasťou zmaril obhajca Ten bol následne za svoje konanie postihnutý uložením poriadkovej pokuty. Preto súd o žiadostiach rozhodoval na neverejnom zasadnutí   (   vo   veci   koná   senát).   Pred   otvorením   neverejného   zasadnutia   súd   vykonal viaceré   pokusy   o   upovedomenie   obhajcu ktorému   bol   riadne   a   včas   pred rozhodovaním o väzbách doručený návrh obžalovaného o prepustenie z väzby. Vzhľadom na nedosiahnuteľnosť obhajcu a za splnenia ostatných podmienok vyžadovaných ustanovením § 72 ods. 2 Tr. poriadku súd o návrhoch obžalovaných na prepustenie z väzby ako o neodkladných úkonoch konal bez účasti obhajcu.»

14. Krajský súd v uznesení č. k. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014 v podstatnomuviedol:

«Okresný súd v Trenčíne uznesením zo dňa 31.01.2014 sp. zn. 1T/34/2013-1718 na podklade námietky zaujatosti vznesenej obžalovaným vyslovil podľa § 32 ods. 3 Tr. por., že prísediaci ⬛⬛⬛⬛ nie je vylúčený z úkonov trestného konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1T/34/2013.

Proti tomuto uzneseniu podali ihneď po jeho vyhlásení sťažnosti obžalovaný, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.   Prostredníctvom   obhajcov   namietali nestrannosť prísediaceho ⬛⬛⬛⬛ s poukazom na to, že je zamestnancom Ministerstva vnútra SR a príslušník polície s predpokladaným pomerom k veci.

Senát krajského súdu preskúmal na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosti obžalovaných nie sú dôvodné.

Podľa § 31 ods. 1 Tr. por., z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca,   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt,   probačný a mediačný   úradník,   vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník,   asistent   prokurátora a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom, alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Musí   ísť   pritom   o   konkrétne   skutočnosti,   z   ktorých   by   sa   dala   vyvodiť   pochybnosť o nezaujatosti sudcu, „prísediaceho“, ktorého nestrannosť je namietaná.

Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon taxatívne vypočítava dôvody, pre ktoré možno mať pochybnosti o nezaujatosti toho - ktorého orgánu činného v trestnom konaní a v dôsledku ktorých je tento vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Uplatnenie   tohto   inštitútu   pritom   prichádza   do   úvahy   vtedy,   ak   je   daná,   resp. preukázaná existencia niektorého z taxatívne uvedených dôvodov § 31 ods. 1 Tr. por. V posudzovanej   veci   nejestvuje   vzťah   prísediaceho   k   prejednávanému   prípadu   a   nie   je preukázaná ani existencia žiadneho jeho pomeru, (či už vkladnom, alebo zápornom zmysle), k osobám, ktorých sa konanie priamo dotýka, t.j. obžalovaným. Z vyjadrenia prísediaceho ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že ako príslušník policajného zboru nevykonal vo veci žiadne   procesné   úkony   a   k   procesným   stranám   nemá   žiadny   vzťah.   Ani   výkon   jeho povolania príslušníka polície nemôže sám osebe zakladať dôvodné obavy z jeho zaujatosti. Napokon   krajský   súd   konštatoval,   že o   námietke   zaujatosti okresný súd správne rozhodoval v senáte v zmysle § 32 ods. 3 Tr. por.

Krajský   súd   vzhľadom   na   uvedené   dôvody   nepovažoval   sťažnosti   obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ za dôvodné, a preto ich podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.»

15. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014 s uznesením okresného súdu č. k. 1 T 34/2013-1688 z 31. januára2014   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   z tohto   rozhodnutiaokresného súdu:

„Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ prostredníctvom   obhajcu ⬛⬛⬛⬛ podal námietku zaujatosti voči členovi senátu, prísediacemu ⬛⬛⬛⬛, ktorú odôvodnil s poukazom na fakt, že dotknutý prísediaci je zamestnanec Ministerstva vnútra a príslušníkom Policajného zboru, čo vyvoláva pochybnosti o jeho nestrannosti. Písomná námietka bola doručená súdu dňa 31.01.2014.

Namietaný člen senátu na hlavnom pojednávaní počas tajnej porady senátu uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý. K veci a procesným stranám nemá žiaden vzťah a ako príslušník   polície   v   prejedávanej   veci   nebol   vôbec   činný.   Naďalej   spĺňa   predpoklady na výkon funkcie prísediaceho.

Po   porade   senátu   tento   dospel   k   záveru,   že   vznesená   námietka   zaujatosti   je neopodstatnená a účelová. Prísediaci ⬛⬛⬛⬛ nepozná a nemá žiaden vzťah k odsúdeným,   resp.   k   ich   obhajcom   a   rovnako   ani   k   prejednávanej   veci,   pri   ktorej objasňovaní v prípravnom konaní nebol žiadnym spôsobom činný. Preto ani výkon jeho povolania   príslušníka   polície   nemôže   samo   o   sebe   zakladať   dôvodné   obavy   z   jeho zaujatosti. Podľa súdu len samotný fakt, že je niekto príslušník polície, bez preukázania bližšieho   pomeru   k   orgánom   činným   v   prejednávanej   veci   alebo   naplnenia   ostatných dôvodov v zmysle § 31 Tr. poriadku (tak ako v danom prípade, keď obhajca len všeobecne poukázal   na   výkon   povolania   policajta   prísediacim   bez   preukázania   ďalších   iných konkrétnych relevantných skutočností), nemôže byť dôvodom na vylúčenie člena senátu z konania.“

VI.

K uzneseniu krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniamio občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   ako   to   vyžaduje   citovaný   článok   dohovoru.Väzobným   konaním   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   dôjsť   k porušeniu   právzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vosvojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnúrozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorejosobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna1971,   AČ.   12,   §   65,   § 67,   §   71   –   77   etc.).   Článok   6   dohovoru   teda   upravuje   právona spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platíšpeciálna,   pokiaľ   ide   o procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,v zásade   prísnejšia   právna   úprava   obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právona slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného sudcupodľa   čl.   48   ods.   1   ústavy.   Právo   na   nestranný   súd   (ktorého   súčasťou   je   aj   právona zákonného sudcu) je obsiahnuté nielen v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 ods. 4dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru.Z tých istých dôvodov treba právo na zákonného sudcu/nestranného sudcu považovať ajza súčasť   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   v prípadoch,   keď   súd   rozhoduje   o väzbe.   Právona zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu vzťahuje na konanie voveci samej. Inými slovami, čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa sťažovateľ domáhavo svojej   väzobnej   veci,   s touto   nesúvisí,   pretože   sa   tento   článok   vzťahuje   na   konanievo veci   samej,   o ktoré   v danom   prípade   nešlo.   Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   č.   k.23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014 nerozhodoval v merite sťažovateľovej trestnej veci,teda   o jeho   vine/nevine,   ale   len   o podmienkach   jeho   ďalšieho   zotrvania   vo   väzbeekvivalentne   k skutkovým   okolnostiam   podporujúcim   záver   o dôvodnosti   jej   ďalšiehotrvania. Pri skúmaní dôvodnosti väzby je právo na zákonného sudcu súčasťou čl. 5 ods. 4dohovoru, resp. čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stanev súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...,   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenieslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebnézabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlades ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcualebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byťsúdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniťzárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

20.   Ústavný súd sa nemohol zaoberať porušením sťažovateľom označeného čl. 5ods. 1 písm. c) dohovoru, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru arbitrárnosťou, nepreskúmateľnosťoua nedostatkom   dôvodov   (bližšie   pozri   bod   3)   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014, pretože týmto rozhodnutím v sťažnostnom konanírozhodol   krajský   súd   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   a tedapreskúmaval podmienky   ďalšieho trvania väzby v čase, keď sa sťažovateľ už vo väzbenachádzal. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 dohovoru sa vzťahuje na rozhodovanieo vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšiehotrvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, keďžev danom   prípade   ústavný   súd   neskúmal   rozhodnutie/uznesenie   krajského   súdu   o vzatído väzby, ale rozhodnutie/uznesenie krajského súdu týkajúce sa dôvodnosti jej ďalšiehotrvania, nebolo možné pristúpiť k skúmaniu porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1písm. c) a 3 dohovoru z dôvodu, že sa na konanie všeobecného súdu, ktorým sa rozhodujeo dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, nevzťahujú.

21.   Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014 prenamietané porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1dohovoru   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   tieto   články   nemajú   príčinnéuplatnenie   v okolnostiach   sťažovateľovho   väzobného   stíhania,   ktoré   boli   predmetomrozhodovania krajského súdu v jeho uznesení č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014.

22.   Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04,II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu   v prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňazákladné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s prihliadnutím   na   povahua účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľnéšpeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru. V dôsledkuuvedeného ústavný súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uzneseniekrajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014-2596 z 5. marca 2014 len vo vzťahu k sťažovateľomnamietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

23. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, ktobol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadilprepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

24. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktoromby súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, akje táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranúdobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   podmienenézárukou   (III.   ÚS 7/00,   I.   ÚS 100/04).   Z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľnásúvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, ato nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inýmislovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožnopovažovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveňdeterminovaná   aj   skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   svojou   podstatou   mali   dať   ratiodecidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisíaj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávneniekonkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň ajpovinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnejúvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

25. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavnéhosúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

26. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

27.   Ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľnés účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľačl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázkyjeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jejaplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnostiide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, žedo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonnáúprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťouústavného   rámca   zaručenej   osobnej slobody   (II.   ÚS 55/98).   Aj   čl.   5   ods.   1   dohovoruvyžaduje,   aby   k pozbaveniu osobnej slobody   došlo   „v súlade   s konaním   ustanovenýmzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a pretorešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanovv. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byťv súlade   s   účelom   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   pred   svojvôľou(Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. septembra 1992, Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

28. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ⬛⬛⬛⬛ najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ⬛⬛⬛⬛ ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť ⬛⬛⬛⬛ objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo ⬛⬛⬛⬛ vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

29. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, akobvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch...

30. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmanadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podalsťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

31. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17ods. 5   ústavy.   Preto   možno   uviesť,   že   v prípade   pozbavenia   osobnej   slobody   vzatímdo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osobavo väzbe   právo   na   preskúmanie   hmotných   a procesných   podmienok   väzby,   ktoré   súurčujúce   pre   posúdenie   jej   zákonnosti.   Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a protiväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veciSchiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31). Je teda výsostnýmprávom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiťalebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom naprezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ichv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP voveci Brogan and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, séria A,   č. 154 - B, § 65,rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).

32. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného akozo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosťzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúcehoo zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielens poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr.   III. ÚS   79/02,III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade vrátane všeobecných princípov obsiahnutýchv ňom   výslovne   alebo   implikovane   (pozri   obdobne   napr.   rozsudky   ESĽP   vo   veciachWinterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowskiv.   Poľsko   z 28.   marca   2000,   č.   28358/95,   §   51).   Inými   slovami,   povinnosť   súdovvyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípadetrestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom,ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektovalnielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   s   právnou   silou   zákona(v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušnýchmedzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republikya v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujúväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

33. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nejv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veciGrauzinis v. Litva, č. 37975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantialmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif andothers v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedincakonanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavkyspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001vo veci Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytlidostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veciBufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

-   primeraná   súdna   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽPz 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

34. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzbachápaná   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného   konaniav prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jehopoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihuich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.Súčasťou   uvedených   záruk   je   obsiahnuté   aj   právo   samotného   obvineného/obžalovanéhoiniciovať   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudokESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, § 33 – § 36).

35. K námietke sťažovateľa spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení jeho ďalšiehozotrvania vo väzbe a opakovaním tých istých dôvodov väzby (pozri bod 3.1) ústavný súdvychádzal z dohovoru v jeho komentovanom znení „Opakované používaní stereotypníchformulací v rozhodnutích vnitrostátních orgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření,že   se   tyto   orgány   dostatečně   nezabývaly   konkrétními   okolnostmi   a nereagovaly   naargumenty obviněného (viz Kondratyev proti Rusku, rozsudek, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55,Lind proti Rusku, rozsudek, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokud však stejné důvody proponechání obviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávalypo   celou   dobu   jejího   trvání   a jestliže   zákonnost   vazby   byla   předmětem   několikeréhopřezkoumání,   nelze   vnitrostátním   soudům   vytýkat,   že   se   v textech   svých   rozhodnutíopakovaly (viz Knebl proti České republice, rozsudek, 28. 10. 2010, č. 20157/05, § 68).Príslušné   orgány   rozhodujíci   o vazbě   sice   nejsou   povinny   se   ve   svých   rozhodnutíchvypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným obviněným nebo jeho obhájcem,měly by však reagovat adekvátním způsobem na všechny, které jsou způsobilé zpochybnitoprávněnost dalšího trvání vazby (viz např. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8. 2.2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku. Rozsudek, 21. 12. 2010, č. 35377/05,§ 153);   (Kmec,   J.,   Kosař,   D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M.:   Evropská   úmluva   o lidskýchprávech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012.)“.

36. Po ústavnom prieskume uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 26/2014-2596z 5. marca   2014   (a príslušnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.1 T 34/2013-1721 z 31. januára 2014, pozn.) a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽPústavný   súd   konštatuje,   že   z ich   odôvodnenia   vo   vzťahu   k zákonom   predpokladanémuďalšiemu   zotrvaniu   sťažovateľa   vo   výkone   väzby   nevyplýva   nič,   čo   by   signalizovaloarbitrárny   alebo   zjavne   neopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   vecikonajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľadohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv a jeho ďalším nezákonnýmzotrvaním   vo   výkone   útekovej   a   preventívnej   väzby.   Ústavný   súd   teda   konštatuje,   žekrajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   Trestnéhoporiadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych   faktov   a skutkových   okolností   posudzovanej   veci,   v dôsledku   čoho   súadresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, v dôsledku čoho ich ústavný súd vnímaako   legitímne   a právne   akceptovateľné   nielen   z uhla   zákonnosti,   ale   aj   ústavnosti.   Zozáverov,   ku ktorým dospel krajský   súd   pri posudzovaní podmienok   ďalšieho   zotrvaniasťažovateľa   vo   väzbe   v jeho   trestnej   veci,   pritom   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   takáaplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časť odôvodnenia uznesenia okresnéhosúdu č. k. 1 T 34/2013-1721 z 31. januára 2014, pozn.) dostatočne podrobne sa vysporiadalso   sťažovateľom   predostretými   podstatnými   námietkami   a   pretrvávajúcimi   okolnosťamipozbavenia   jeho   osobnej   slobody,   pričom   neopomenul   zdôvodniť   potrebu   ponechaniasťažovateľa   vo   väzbe   poukazom   na   konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z hľadiskamateriálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vosvojom   rozhodnutí   vysvetlil.   Opakovanie   týchto   dôvodov   počas   trvania   väzby   zapredpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená niekoľkonásobnému/pravidelnémupreskúmaniu   súdom,   nie   je   východiskom   ich   oslabenia   a predpokladom   vysloveniaporušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. V naznačených súvislostiachústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenými základnými právamia ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho považuje ním prednesenúargumentáciu   v tejto   jej   časti   za   zjavne   neopodstatnenú   a podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 5222/2014v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

37. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa spôsobu rozhodovania okresného súduo ďalšom zotrvaní sťažovateľa vo väzbe na hlavnom pojednávaní a následne na neverejnomzasadnutí (pozri bod 3.2) podporenej krajským súdom v sťažnostnom konaní ústavný súdvychádzajúc zo svojich zistení, a v širších súvislostiach poukazuje na to, že v prvom rade jevšeobecný súd povinný poskytnúť ochranu základným práva a slobodám sťažovateľa, ale nadruhej strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej saobvinený obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu máalebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejšímspôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaníjeho   záujmov,   ako   aj   starostlivosť   obhajcu   zameranú   na   to,   aby   boli   náležite   a včasobjasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1Trestného poriadku (IV. ÚS 482/2011)]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajobynemôže byť v prípade jej neúspechu alebo v prípade účelového postupu sťažovateľa alebojeho obhajcu pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom (IV. ÚS 217/2013).

38.   Vzhľadom   na   spomenuté   úvahy   ústavný   súd   pripomína   §   18   ods.   2   zákonač. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o advokácii“), podľa ktorého advokát je povinný dôsledne využívať všetky právneprostriedky,   a takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a záujmy   klienta.  ...   Z tejto   citovanejpovinnosti advokáta vyplýva, že nesie zodpovednosť za spôsob výkonu obhajoby svojhomandanta v konaní pred súdom, a to nielen v rovine zvolenej „taktiky“ obhajoby, ale aj jejsamotného výkonu, resp. nesie zodpovednosť aj v podobe opomenutia konkrétnych úkonovprávnej pomoci, ku ktorým je zmocnený zákonom alebo poverený mandantom. V opačnomprípade nesie zodpovednosť za nesplnenie si svojich povinností podľa § 18 ods. 2 zákonao advokácii   a nesie   zodpovednosť   predovšetkým   za   subjektívne   prekážky   brániacenaplneniu jeho práv garantovaných zákonom..., tak ako k tomu pojednáva aj dohovor v jehokomentovanom znení: „Z nezávislosti advokacie na státu vyplýva, že vedení obhajoby je vesvé podstatě záležitostí medzi obviněným a jeho klientem, ať už mu byl obhájce přidělenv rámci právní pomoci nebo si jej platí klient sám. Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státníorgány zasáhnout pouze tehdy, jestliže nedostatky na straně ustanoveného obhájce vyjdounajevo anebo jestliže jsou o nich jakýmkoli jiným způsobem informovány [Kamasinskiproti Rakousku, rozsudek 19. december 1989, č. 9783/82, § 65]. Totéž platí i pro obhájcezvoleného obviněným [Imbrioscia, § 41]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012.)“.

39.   Vychádzajúc   z predostretých   úvah   (bod   37   a 38)   upriamuje   ústavný   súdpozornosť sťažovateľa na uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 34/2013 z 31. januára 2014v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 25/2014 z 5. marca 2014, ktorým mubola   za   jeho   „postup/zvolenú   taktiku   obhajoby“   uložená   poriadková   pokuta   1   000   €z dôvodu, že „... obhajca svojou neospravedlnenou účasťou zmaril vykonanie riadne a včas nariadeného hlavného pojednávania“. Taktiež nemožno opomenúť aj vzatiepodaného návrhu na delegáciu veci 3. februára 2014 niekoľko dní po podaní takéhotonávrhu 31. januára 2014 a vedomú neúčasť obhajcu sťažovateľa na neverejnom zasadnutíokresného súdu konanom 31. januára 2014, tak ako to poznamenal okresný súd: „Na okraj veci súd poznamenáva, že o žiadostiach obžalovaných sa malo pôvodne rozhodovať na hlavnom pojednávaní dňa 31.1.2014, ktoré však svojou neospravedlnenou a nedôvodnou neúčasťou zmaril obhajca Ten bol následne za svoje konanie postihnutý uložením poriadkovej pokuty. Preto súd o žiadostiach rozhodoval na neverejnom zasadnutí ( vo veci koná   senát).   Pred   otvorením   neverejného   zasadnutia   súd   vykonal   viaceré   pokusy   o upovedomenie   obhajcu,   ktorému   bol   riadne   a   včas   pred   rozhodovaním   o väzbách   doručený   návrh   obžalovaného o   prepustenie   z   väzby.   Vzhľadom na nedosiahnuteľnosť obhajcu a za splnenie ostatných podmienok vyžadovaných ustanovením § 72 ods. 2 Tr. poriadku súd o návrhoch obžalovaných na prepustenie z väzby ako   o   neodkladných   úkonoch   konal   bez   účasti   obhajcu ⬛⬛⬛⬛ V uvedenýchsúvislostiach   pripadá   ústavnému   súdu   neprimerané,   aby   sa   sťažovateľ   v konaní   predústavným súdom domáhal preskúmania postupu okresného súdu podporeného krajskýmsúdom v sťažnostnom konaní, keď tento postup bol vyvolaný postupom obhajcu v rámci nímzvolenej taktiky obhajoby. Ústavný súd sa totižto vyslovil, že právo na osobnú sloboduzaručené   v čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činnév trestnom konaní (obdobne platí aj pre postup súdu, pozn.) nepostupujú v trestnom konanív čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98).Navyše, sťažovateľom namietaný postup rozhodovania o väzbe na hlavnom pojednávaní nieje Trestným poriadkom vylúčený.

40. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočívajúceho v rozhodovaní krajského súdu v zložení senátu,ktorého členom bol príslušník Policajného zboru (pozri bod 3.3.1), ako aj v nesprávnompridelení   veci inému   sťažnostnému   senátu   (pozri   bod   3.3.2)   ústavný   súd   v prvom   radepoukazuje   na   to,   že   zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednuzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásadaje ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súda sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahomrozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, abybola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôznedôvody   a rozličné   účely)   výber   súdov   a   sudcov   „ad   hoc“   (m. m.   I. ÚS 239/04,IV. ÚS 257/07).

41. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňazákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu trebapokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce   vecne   a miestne   príslušného   súdu;ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom prácena konanie   a rozhodovanie   v senáte   (napr.   I.   ÚS   52/97,   II. ÚS 47/99,   II.   ÚS   87/01,I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelenéz dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadkualebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

42.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   princíp   zákonného   sudcu   treba   pokladaťza celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotváraa upevňuje   sudcovskú   nezávislosť   a na strane   druhej   predstavuje   pre   účastníka   konaniazáruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovenýchzásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendya aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

43. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,ktorý   vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol   určený v súlade so zákonoma s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhodujev senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konaniea rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súdv senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudcaurčený podľa odseku 4. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcumožno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

44.   Povinnosť   zabezpečiť   nezávislý   a nestranný   výkon   súdnictva   patrí   ajk medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky, ktorá je zmluvnou stranou viacerýchmedzinárodných zmlúv vrátane dohovoru, z ktorého komentovaného znenia vyplýva, že„Soudce nebo jiná úřední osoba... musí skýtat záruky nezávislosti na výkonné moci a nastranách (Medvedyev a další proti Francii, rozsudek velkého senátu, 29. 3. 2010, č. 3394/03,§ 124). ESLP původně připustil, že jinou úřední osobou zmocněnou zákonem k výkonusoudní pravomoci může být i státní zástupce (Schiesser proti Švýcarsku, rozsudek, 4. 12.1979, č. 7710/76, § 38), později ale svůj názor v této věci změnil (Huber proti Švýcarsku,rozsudek, 23.10.1990, č. 12794/87, § 42-43)... Dostatečně nezávislý nebyl v konkrétnímpřípadě ani vyšetřující soudce, který v řízení před soudem později zastupoval obžalobu(H.B. proti Švýcarsku, rozsudek, 5. 4. 2001, č. 26899/95, § 56 – 64], vyšetřovatel (Nikolovaproti Bulharsku, rozsudek velkého senátu, 25. 3. 1999, č. 31195/96, § 51) nebo přísedícisoudu (Miroslaw Garlicki proti Polsku, rozsudek, 14. 6. 2011, č. 36921/07, § 106-116).Nedostatek nezávislosti přitom nelze napravit tím, že o sťížnosti proti rozhodnutí soudcenebo jiné úřední osoby tuto vlastnost postrádajíci rozhodoval nezávislý orgán (viz Stoklasaproti Polsku, rozsudek 3.11.2011, č. 32602/08, § 33)... (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck2012).“.

45. Z obsahu na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí krajského súdu vyplýva, že prísediaci ⬛⬛⬛⬛ nebol v akomkoľvek procesnom štádiu činný v prejednávanej trestnejveci pred tým, ako táto vec napadla do senátu krajského súdu 1 T. Poukazom aj na citovanújudikatúru ESĽP (bod 44) je možné vysloviť názor, že samotná skutočnosť, že prísediacisenátu súdu, ktorý vo veci koná a rozhoduje, nemôže byť porušením základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj nie je možné ju vnímať ako zákonnúprekážku,   ktorá   by   diskvalifikovala   tohto   prísediaceho   z výkonu   súdnej   moci,   a to   ajs poukazom   na   čl.   30   ods.   4   ústavy.   Prekážkou   by   takáto   situácia   bola   vtedy,   ak   byv okolnostiach veci samotný prísediaci ⬛⬛⬛⬛ bol v akomkoľvek procesnomštádiu pred tým, ako vec napadla na súd, alebo aj počas konania pred súdom činný, v tejtoveci v inom postavení, než ako len prísediaci senátu, alebo vtedy, keď by na jeho pôsobenieako prísediaceho senátu mohla mať vplyv tá skutočnosť, že je príslušníkom Policajnéhozboru, v tej podobe, že by na jeho rozhodnutie mohol mať dosah buď jeho bezprostrednealebo   vyššie   nadriadený   alebo   iný   orgán   verejnej   moci   z dôvodu,   že   by   mu   podliehalpracovnoprávne, alebo z dôvodu jeho služobného pomeru (rozumej napr. minister vnútraSlovenskej   republiky,   pozn.),   tak   ako   boli   podobné   situácie   vyplývajúce   z právnychporiadkov   iných   štátov   rozoberané   v už   citovaných   rozhodnutiach   ESĽP.   Žiadnuz uvedených   situácii   ústavný   súd   nezistil   a s poukazom   na vyjadrenie   okresného   súduz 12. júna 2014 vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 5752/2014 a zo 17. júna 2014 vo vecivedenej pod sp. zn. Rvp 5222/2014 konštatuje, že prísediaci ⬛⬛⬛⬛ bolriadne   zvolený   postupom   predpokladaným   zákonom   a zaradený   k výkonu   súdnej   mocirozvrhom práce okresného súdu na rok 2013.

46. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa pridelenia veci do senátu 23 Toskrajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 12.   júna   2014   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.Rvp 5222/2014)   a vo   svojom   vyjadrení   z 13.   júna   2014   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.Rvp 5752/2014, pozn.) konštatoval, že «Na pridelenie veci nemožno aplikovať výnimku v rozvrhu práce, na ktorú poukazoval sťažovateľ v sťažnosti, pretože zrušenie veci samej bolo vykonané v odvolacom konaní, ktoré veci sa zapisujú do registra „To“. Sťažovateľom uvádzaná výnimka v rozvrhu práce sa preto musí použiť len pri budúcom pridelení veci (v registri „To“) v prípade rozhodovania o odvolaní proti novému rozhodnutiu vo veci samej. Je pritom nepochybné, že v prípade sťažovateľom napádaného rozhodnutia išlo o vec rozhodovania o väzbe, ktoré veci sa podľa rozvrhu práce zapisujú do registra „Tos“. Išlo teda o inú vec. V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť, že platný právny poriadok Slovenskej republiky priamo nedefinuje pojem vec na účely prideľovania vecí. Preto pri posudzovaní uvedeného pojmu je potrebné vychádzať z ustanovení vykonávacieho predpisu k Občianskemu súdnemu poriadku, k zákonu   č. 757/2004 Z. z., obsahujúcom rámcovú úpravu spôsobu prideľovania vecí v § 50 a nasl. a k Trestnému poriadku. Vykonávacím predpisom   je   vyhláška   č.   543/2005   Z.   z.,   upravujúca   aj   zapisovanie   vecí   do   súdnych registrov   (§   151   a   prílohy   1,   2   uvedenej   vyhlášky).   Ak   teda   uvedená   vyhláška   jasne stanovuje, aká vec sa do ktorého registra zapisuje, vymedzuje tak aj kritéria posudzovania pojmu „vec“. Preto zrušenie rozhodnutia vo veci zapísanej do registra „To“ nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by bránila prideleniu veci zapisovanej do registra „Tos“ prostredníctvom náhodného výberu podľa §51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. tak, ako to bolo vykonané v uvedenom prípade.».

47.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní,   či   bolo   porušené   právo   na   zákonného   sudcu,skúma, či bol vydaný rozvrh práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určenýv súlade so zákonom. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buďv rozpore   s rozvrhom   práce   alebo   síce   v súlade   s ním,   ale   na   základe   takého   jehoustanovenia   (pravidla),   ktoré   odporuje   zákonu   (II.   ÚS   16/2011).   Preskúmaním   aj   tejtonámietky   sťažovateľa   ústavný   súd   nezistil,   aby   postup   krajského   súdu   bol   svojvoľný,účelový   a v tomto   prípade   rozporný   so   zákonom,   v dôsledku   čoho   konštatuje   zjavnúneopodstatnenosť   sťažností   sťažovateľa   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   5222/2014a sp. zn. Rvp 5752/2014 aj v tejto ich časti vrátane námietky týkajúcej sa

ako zákonného sudcu a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietav tejto ich časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. VII. K uzneseniu krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014

48. Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania jevylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt,probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátoraa zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomerk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnémuzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní

49. Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačnýúradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestnéhokonania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,obhajca,   splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo   poškodeného,   zástupca   poškodenéhoalebo spoločný zástupca poškodených.

50. Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2rozhoduje   orgán,   ktorého   sa   tieto   dôvody   týkajú.   O   tom,   či   je   vylúčený   sudca   aleboprísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

51.   Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti)a straníckosti. V judikatúre   ESĽP,   na ktorú nadväzuje   aj judikatúra   ústavného   súdu, sarozlišuje   nestrannosť   subjektívna   a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanienestrannosti   je   posudzovaním   správania   súdu   (sudcu).   Subjektívna   nestrannosť   saprezumuje,   až   kým   nie   je   dokázaný   opak,   čo   však   je   zriedkavý   prípad.   Nestrannosťz hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčísprávanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívnehostanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovaťabsolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávnenýmpochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sauplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musísa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že dorámca   skutočností   spochybňujúcich   nestrannosť   súdu   z objektívneho   hľadiska   patriapredovšetkým rôzne prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o vecimal s ňou do činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad akovyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestnealebo   vecne   nepríslušný   súd   alebo   sudca,   ktorý   podľa   rozvrhu   práce   nie   je   zákonnýmsudcom.

52. V súvislostiach s otázkou nestrannosti a nezaujatosti súdu a sudcu ústavný súdkonštatuje, že právo na prerokovanie a rozhodovanie veci nestranným súdom je garantovanéprostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci prejeho zaujatosť. Avšak   ústavný súd súčasne upozorňuje,   že obsahom tohto práva nie jepovinnosť súdu zakaždým vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označenéhosudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Inými   slovami,oprávnená   osoba   namietajúca   zaujatosť   sudcu,   nemá   právny   nárok   na   jeho   vylúčeniea povinnosť súdu rozhodujúceho o námietke zaujatosti je iba každý takýto návrh oprávnenejosoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prejadnávania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosťprejednať a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, III. ÚS 47/05).

53.   Ústavný   súd   po   ústavnom   prieskume   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014 (a príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresnéhosúdu č. k. 1 T 34/2013-1688 z 31. januára 2014, pozn.) hodnotí s prihliadnutím na užvyslovený   názor   v tejto   veci   (pozri   bod   46,   pozn.)   závery   vyplývajúce   z odôvodnenianapadnutého rozhodnutia krajského súdu ako legitímne, vychádzajúce z príslušnej zákonnejúpravy a ústavne konformné a námietky sťažovateľa za neopodstatnené, v dôsledku čohoodmieta   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   5752/2014   vo   vzťahuk namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú. Tento záver ústavného súdu sa vzťahuje aj na sťažovateľom namietanýzáver   o porušení   čl.   17   ods.   2   ústavy,   ktorý   nemá   súvis   s okolnosťami   veci   vedenejústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5752/2014.

54.   Na   základe   všetkých   už   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahuk uzneseniam   krajského   súdu   č.   k.   23   Tos   26/2014-2596   z 5.   marca   2014   a č.   k.23 Tos 24/2014-2594 z 5. marca 2014 ústavný súd obidve sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vzhľadomna odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmisťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   rozhodnutí   krajského   súdu,   prepusteniesťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. decembra 2014