znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 793/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu17. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Herbulákom,   Brnianska   1K,Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 14/2013   a jeho rozsudkomz 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. mája 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20, čl. 46 ods. 1a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6   Sžf 14/2013 a jeho   rozsudkom z 26. februára 2014   (ďalej len  ,,rozsudoknajvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti a   z jej príloh   vyplýva,   že príslušný   správca dane (Daňový   úradPovažská Bystrica) u sťažovateľa vykonal daňovú kontrolu na dani z príjmov za zdaňovacieobdobie roku 2006 a na podklade protokolu z daňovej kontroly vydal dodatočný platobnývýmer, ktorými mu vyrubil rozdiel dane z príjmov v sume 228 109,50 € z dôvodu neuznanianím   deklarovaných   daňových   výdavkov.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   Daňovériaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „odvolací   orgán“)   napadnutý   dodatočnýplatobný výmer potvrdilo.

3. Sťažovateľ sa následne na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len,,krajský súd“)domáhal súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu a žiadal súd o jehozrušenie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 13   S 39/2011 z 18. októbra 2011   (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol, keďže nezistil porušenie zákona ani v postupe,ani v rozhodnutí odvolacieho orgánu a správcu dane. Proti rozsudku krajského súdu podalsťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   rozsudkom   napadnutým   toutosťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.  

4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názorudošlo   postupom   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   pričom   argumentácia   sťažovateľa   bolanasledujúca:

«... v konaní nebolo sporné, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly dane z príjmov FO za rok 2006 bolo zistené, že u mňa došlo vzhľadom na časový odstup (daňová kontrola vykonávaná po 4 rokoch) zrejme pri sťahovaní k strate účtovníctva, v dôsledku čoho som pri daňovej kontrole objektívne nemohol predložiť účtovné doklady preukazujúce príjmy a výdavky vykázané v daňovom priznaní. V plnom rozsahu si uvedomujem, že ako daňový subjekt som nositeľom dôkazného bremena a že pokiaľ hodnoverne (faktúrami a dodacími listami) nepreukážem daňové príjmy a výdavky, bude to mať pre mňa negatívne následky v podobe zvýšenia daňovej povinnosti, prípadne uloženia pokuty... Podstatou namietaného porušenia   mojich   ústavných   práv   je   arbitrárny   a   šikanózny   postup   daňových   orgánov aprobovaný   i   vyššie   citovanými   súdnymi   rozhodnutiami,   kedy   správca   dane   navýšil základ dane   o   plnú   sumu   deklarovaných   daňových   výdavkov   a   určil   základ   dane na 36.966.691,- Sk, teda hoci žiadnym spôsobom nespochybnil moje prijaté tržby z predaja tovaru, výdavky mi nepriznal žiadne, teda postupoval tak, ako keby som tovar predával bez toho, že by som do jeho predchádzajúcej kúpy musel investovať čo i len jeden cent... Správca dane sa v predmetnej veci nepokúsil daň určiť dohodou a vyššie citovaný dodatočný platobný výmer taktiež nie je výsledkom určenia dane podľa pomôcok. V konaní pred krajským i najvyšším súdom som túto skutočnosť opakovane namietal, na čo súdy oboch stupňov reagovali stanoviskom, že určenie dane podľa pomôcok je vnímané ako osobitný sankčný prostriedok za nečinnosť daňového subjektu, resp. ak z objektívnych príčin daňový subjekt nie je schopný potrebné doklady predložiť, napr. z dôvodu požiaru, krádeže a pod. Taktiež boli súdy oboch stupňov toho názoru, že na určenie dane podľa pomôcok nie sú splnené zákonné predpoklady...

Z odôvodnenia rozsudkov nepriamo vyplýva, že daň podľa pomôcok by bolo možné určiť v prípade, ak by som so správcom dane vôbec nebol spolupracoval - v danom prípade som však vyvinul snahu a boli zadovážené aspoň faktúry preukazujúce výdavky vystavené spoločnosťami ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   ktorých   výška   však   bola   rádovo v desiatkach   eur   a   podstatným   spôsobom   neovplyvnili   celkové   určenie   základu   dane. Všeobecné súdy teda vyslali signál, že pre daňový subjekt je výhodnejšie nespolupracovať so správcom dane vôbec, pretože v takom prípade majú nádej, že im bude daň určená podľa pomôcok (teda že správca dane aspoň sčasti uzná, že ak daňový subjekt predával tovar, musel ho predtým niekde nakúpiť, s čím mal daňové výdavky), naopak, prípadnú spoluprácu im   daňový   úrad   „odplatí“   tak,   že   za   základ   dane   vezme   celkovú   sumu   tržieb   bez odpočítania   akýchkoľvek   výdavkov,   i   keď   je   na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   ak   podnikateľ predáva akýkoľvek tovar (pokiaľ ho sám nevyrába), musel ho predtým nakúpiť. Z vyššie uvedeného   pohľadu   je záver   súdov,   že   v   mojom   prípade   neboli   splnené   podmienky   na určenie dane podľa pomôcok v príkrom rozpore so zákonom...

Súdy oboch stupňov ďalej dôvodili, že pokiaľ by i boli splnené zákonné podmienky na určenie dane podľa pomôcok (ktoré podmienky podľa môjho názoru splnené boli), bolo možnosťou   a   nie   povinnosťou   správcu   dane   určiť   daň   podľa   pomôcok...   Pokiaľ   teda v prejednávanej veci bola výška daňových príjmov nesporná, za použitia pomôcok mal správca dane odhadnúť výšku daňových výdavkov, najmä zistením obvyklej veľkoobchodnej marže v danom odvetví z iných daňových konaní, prípadne dopytom na niekoľko spoločností prevádzkujúcich   veľkoobchod   s   mäsom   a   mäsovými   výrobkami,   prípadne   bolo   možné zisťovať priemerné ceny jednotlivých komodít na veľkoobchodnom trhu a objektívne ustáliť, za akú cenu mohol byť tovar od dodávateľov nakúpený. Je zrejmé, že takýmto postupom by správcom dane určené výdavky zrejme boli nižšie, ako som deklaroval v daňovom priznaní, t. j., i   tak by som bol dodatočným platobným výmerom zaviazaný   doplatiť   daň,   avšak nie vo výške   vychádzajúcej   z   celkových   tržieb   a   uvažujúc   s   nulovými   nákladmi na podnikanie...  

Výklad všeobecných   súdov, podľa   ktorého   v danom prípade určenie   dane podľa pomôcok bolo ponechané na vôli správcu dane, nemôže z ústavnoprávneho hľadiska obstáť. Správca dane v danom prípade obchádzal zákon a určil mi daň spôsobom, ktorý nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení... Postup najvyššieho súdu, ktorý vyššie uvedené pochybenia prehliadol, je zásahom do mojich základných ústavných práv, najmä do práva vlastniť majetok, keďže moja majetková sféra je povinnosťou zaplatiť daň priamo dotknutá (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR), rovnako bol porušený čl. 13 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Napadnutých rozsudkom bolo ďalej porušené moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, súčasťou ktorého je i právo na jasné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku... Keďže v predmetom prejednávanej veci je riešenie otázky, či bolo povinnosťou správcu dane určiť daň podľa pomôcok alebo nie, vytýkam najvyššiemu súdu, že sa iba obmedzil   na   konštatovanie   podľa   jeho   názoru   správnosti   dôvodov   rozsudku   krajského súdu...

Odvolaciemu   konaniu   pred   najvyšším   súdom   je   potrebné   vytknúť   i   jeho   celkovú dĺžku.   Zo   spisu   vyplýva,   že   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   som   podal   dňa

7.12.2011, následne som dňa 21.12.2011 zaplatil súdny poplatok za odvolanie, po doručení vyjadrenia žalovaného bol spis odstúpený najvyššiemu súdu. O odvolaní rozhodol odvolací súd   až   dňa   26.2.2014,   t.j.   po   viac   ako   dvoch   rokoch   od   podania   odvolania,   pričom nečinnosť súdu počas dvoch rokov je porušením môjho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»

  5. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, žepostupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní, ako aj napadnutým rozsudkom boliporušené jeho označené práva, ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššiehosúdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania v sume340,90 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebona základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

8. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   akoneopodstatnený.   Dôvodom   odmietnutia   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušeniezákladných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovaneuviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranurozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretáciea aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudskýchprávach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov súdostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s   priamym   dopadom   na   niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

10. Keďže sťažovateľ v jadre sťažnosti napáda najmä dôvody rozsudku najvyššiehosúdu,   ktoré   považuje   za   ústavne   neakceptovateľné,   ústavný   súd   sa   najskôr   oboznámils napadnutým rozsudkom. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku najskôr zhrnul podstatnédôvody rozsudku krajského súdu:

,,Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania nebolo   sporné,   že   žalobca   nepredložil   správcovi   dane   v   priebehu   daňovej   kontroly hodnoverné dôkazy o nákupe mäsa od spoločnosti a o preprave tovaru spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ Spornou zostala skutočnosť, či správca dane postupoval v súlade so zákonom, ak neurčil daň dohodou alebo podľa pomôcok v zmysle ust. § 29 ods. 5, 6 zák. č. 511/1992 Zb. nakoľko žalobca zastával názor, že   správca   dane   mohol   použitím   pomôcok   objektivizovať   nákupné   ceny   (mäsa), veľkoobchodné marže tohto tovaru a tento postup by v súlade so zákonom vyústil do určenia odpočítateľných položiek na účel dane z príjmu. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že daň z príjmu za rok 2006 bolo možné určiť dohodou alebo použitím pomôcok. Poukázal na znenie ust. § 29 ods. 5, 6 zákona o správe daní, z čoho následne vyvodil záver, že dohodou alebo použitím pomôcok sa určuje celá daň a nie iba tá časť základu   dane,   ktorú   nemožno   určiť   pre   nesplnenie   dôkaznej   povinností   daňovníkom, prípadne   pre   nesplnenie   niektorých   zákonných   povinnosti,   v   dôsledku   čoho   nemožno daňovú povinnosť správne určiť. Konštatoval, že žalobca spolupracoval so správcom dane a preukázal časť výdavkov vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a tieto boli uznané za daňové výdavky, pričom za zákonný označil postup správcu dane, ako i   žalovaného,   keď   neuznali   výdavky   zaúčtované   v   peňažnom   denníku   za   sledované zdaňovacie obdobie, ku ktorým neboli žalobcom predložené účtovné doklady. Krajský súd zastával názor, že podmienky pre určenie dane dohodou alebo použitím pomôcok neboli splnené, pretože tento postup by sa vzťahoval len na časť základu dane. ktorú nebolo možné určiť pre nesplnenie dôkazných povinností žalobcom.“

Následne najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul obsah odvolaniaa vyjadrenia   k   nemu,   a k svojmu   odôvodneniu   potvrdzujúceho   rozsudku   v   podstatnomuviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po dôslednom oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj s obsahom súdneho   spisu,   ktorého   súčasťou   bol   aj   kompletný   administratívny   spis   žalovaného správneho   orgánu,   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   argumentáciou   krajského   súdu obsiahnutou v odôvodnení rozsudku, ktorú považoval za vecne správnu. Napriek tomu, že žalobca v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorého nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom - ktoré zákonodarca spája s odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - odvolací súd sa s týmto názorom   nestotožňuje.   Krajský   súd   totiž   v   odôvodnení   rozsudku   dostatočne   jasne a zrozumiteľne   ozrejmil   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   prezentovanému   právnemu   záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a pokiaľ dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné konštatovať, že by bolo v rozpore so základným právom účastníka na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (bližšie pozri napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,   III.   ÚS   260/06).   Okrem   toho   súd   v   správnom   súdnictve   preskúmava rozhodnutie   a   postup   orgánu   verejnej   správy   predovšetkým   v   rozsahu   a   z dôvodov uvedených   v   žalobe   (t.   j.,   v   medziach   žaloby),   pričom   rozsahom   týchto   tvrdení   je   súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Správne súdnictvo je ovládané koncentračnou zásadou, za existencie ktorej žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, resp. rozširovať, avšak táto jeho možnosť je časovo limitovaná, t. j. disponuje ňou len do konca lehoty na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní.

Z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva   právny   záver   o   nesplnení podmienok pre určenie dane dohodou alebo podľa pomôcok, teda v rozpore s presvedčením žalobcu, ktorý i naďalej zotrval na svojom tvrdení ohľadne nesprávnosti postupu správcu dane pri určovaní dane. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu, je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má   okrem   iného   povinnosť   sám   si   daňovú   povinnosť   vypočítať,   priznať   ju   a   zároveň hodnoverne   preukázať   prostredníctvom   riadne   vedeného   účtovníctva   a   iných   listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane, čiže sa uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca   daňové   konanie   nepredstavuje   absolútnu   povinnosť   správcu   dane   viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,   ale   je   na   daňovom   subjekte   preukázať,   že   skutočnosti,   ktoré   majú   vplyv na správne   určenie   dane   a   údaje   uvedené   v   daňovom   priznaní   sú   úplné   a   správne. V predmetnej   veci   žalobca   nepreukázal   kúpu   tovaru   od   spoločnosti

ani jeho prepravu spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, avšak iné skutočnosti neboli sporné t. j. ani žalobcom v daňovom konaní priznané príjmy. Uvedené nie je v rozpore ani s ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní podľa ktorého, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pokiaľ si však žalobca uplatnil výdavok, tento vzhľadom na jeho dôkaznú povinnosť musí aj hodnoverne preukázať, na čo bol správcom dane v priebehu daňovej kontroly niekoľkokrát vyzvaný. Žalobca však v konaní uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno, pričom túto skutočnosť ani nerozporuje. Z uvedeného teda vyplýva záver, že správca   dane   a   ani   žalovaný   nepostupovali   v   rozpore   so   zákonom,   keď   žalobcovi nepreukázané uplatnené výdavky neuznali.

V súvislosti s určovaním dane podľa pomôcok odvolací súd zastáva obdobný názor ako krajský súd, podľa ktorého neboli splnené podmienky pre postup správcu dane podľa ust. § 29 ods. 6 zákona o správe daní. V krajných prípadoch môže správca dane pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok, avšak uvedený postup je vnímaný ako osobitný sankčný prostriedok za nečinnosť daňového subjektu, resp. z objektívnych príčin kedy daňový subjekt nie je schopný na základe vyššej moci („vis maior“) potrebné doklady predložiť, napr. z dôvodu požiaru, krádeže atď. Nič to však nemení na tom, že určovať daň podľa pomôcok je ponechané na vôli správcu dane, a teda zákon neukladá v prípade porušenia akejkoľvek povinnosti daňového subjektu obligatórnu povinnosť postupovať podľa vyššie citovaného ustanovenia. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na záver odôvodnenia žalovaného, z ktorého je zrejmé, prečo žalovaný nepristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Okrem iného aj pokiaľ by správca dane pristúpil k určovaniu dane podľa pomôcok vzhľadom na znenie ustanovenia § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších   predpisov,   daňovým   výdavkom   je   výdavok   na   dosiahnutie,   zabezpečenie a udržanie   príjmov   preukázateľne   vynaložených   daňovníkom,   zaúčtovaný   v   účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka, výdavok musí byť preukázaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 potvrdil.»

11. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoruústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak,že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súdsťažovateľovi podrobnú   odpoveď na to,   prečo   v okolnostiach jeho   daňovej   veci nebolinaplnené   predpoklady   na   zrušenie   preskúmavaných   rozhodnutí   daňových   orgánov.Ústavný súd   preto   konštatuje,   že   právny   záver   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znakyarbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľkoodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   zákona,   že   by   tým   zásadne   poprel   ich   účela význam   (m.   m.   III.   ÚS   264/05).   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s   právnym   názoromnajvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

12.   V   rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo   ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že rozsudoknajvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôlekonajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku(§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,prečo   najvyšší   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu.   Inakpovedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je zvýraznené aj jej vnútornouštruktúrou. V jej rámci totiž prevažuje snaha sťažovateľa predložiť ústavnému súdu svojpohľad   na   výklad   jednoduchého   (v   zmysle   podústavného)   práva   (daňových   noriem)a tvrdený zásah do označených práv je odôvodnený veľmi všeobecne a stručne.

13. V súvislosti s námietkami sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudkunajvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako Európskysúd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len  ,,ESĽP“)   pripomenul,   že   súdne   rozhodnutia   musiav dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielskuz 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany boladaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Gréckoz 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnuochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmina   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraskac. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06, I. ÚS 126/2010). Z tohto pohľadu je zrejmé,že rozsudok najvyššieho súdu z pohľadu jeho odôvodnenia (bod 10 odôvodnenia tohtouznesenia)   a   podstatných   žalobných   (neskôr   odvolacích)   dôvodov   naplnil   požiadavkykladené judikatúrou ústavného súdu a ESĽP.

14.   Napriek   tomu,   že   ústavnému   súdu   pri   odmietnutí   sťažnosti   ako   zjavneneopodstatnenej   v zásade neprislúcha rozvíjať či   podporovať závery všeobecného súdu,reagujúc na sťažnostné námietky, stručne dodáva, že v daňovom konaní všeobecne platí, žedôkazné bremeno k preukázaniu všetkých skutočností   uvádzaných v daňovom priznanízaťažuje daňový subjekt (§ 29 ods. 8 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v zneníneskorších predpisov aplikovaného v daňovej veci sťažovateľa), pričom zároveň platí, žepri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočnýobsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane(§ 2 ods. 6 citovaného zákona). K zákonným podmienkam pre uznanie daňových výdavkovsa mal možnosť vyjadriť už aj ústavný súd, ktorý rovnako konštatoval, že preukaznosť jenevyhnutým   predpokladom   pre   uznanie   konkrétneho   výdavku   za   daňový   výdavok(I. ÚS 241/07).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplýva, žesťažovateľ ním deklarované daňové výdavky počas daňovej kontroly nepreukázal žiadnym,nieto ešte hodnoverným spôsobom. Navyše, z obsahu pripojených rozhodnutí správcu danea odvolacieho orgánu vyplýva, že obrana sťažovateľa založená na údajnej strate účtovníctvaje zjavne účelová. Spoločnosti citované v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu, od ktorých mal sťažovateľ nakúpiť ním ďalej predávaný tovar, boli totiž vyhodnotenéako nekontaktné, so správcom dane nespolupracovali, nepreberali poštu, samy nepodávalidaňové   priznania,   nevlastnili   motorové   vozidlo,   ktorým   mal   byť   tovar   prepravovanýsťažovateľovi.

15.   Inak   povedané,   sťažovateľ   počas   daňovej   kontroly   nielenže   nepreukázal   nímdeklarované daňové výdavky (k čomu znášal dôkazné bremeno), ale nevyvrátil ani zásadnépochybnosti o tom, či sťažovateľ vôbec nadobudol od označených obchodných spoločnostítovar v deklarovanom množstve a sume, s čím by bolo spojené právo na uznanie taktovynaložených   výdavkov   za   daňové   výdavky.   Ak   za   týchto   okolností   daňové   orgánya neskôr aj správne súdy dospeli k záveru, že na strane sťažovateľa neboli splnené zákonnépodmienky pre uznanie týchto výdavkov za daňové výdavky, pretože sťažovateľ neuniesoldôkazné bremeno k preukázaniu nadobudnutia tovaru od dodávateľov v množstve a cenedeklarovanom v podanom daňovom priznaní, nemožno takýto záver považovať za ústavneneakceptovateľný. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že správca dane mal vo veci použiť pomôckya určiť daň podľa pomôcok, opäť ide len o účelovú snahu preniesť dôkazné bremeno, ktorézo zákona znášal sťažovateľ na správcu dane. Záver najvyššieho súdu je preto aj v tomtosmere ústavne akceptovateľný.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôžebyť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patríaj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasneporušil   aj   ústavno-procesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy(II. ÚS 78/05).   Na   strane   druhej   novšia   judikatúra   ústavného   súdu   už   smeruje   ajk posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv, kam patrí aj právo vlastniť majetok,v   rozhodnutí   všeobecného   súdu,   a   to   aj   bez   toho,   aby   sťažovateľ   musel   namietať,   ževšeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 ažčl.   48   ústavy   (IV.   ÚS   360/09,   III.   ÚS   196/08,   II.   ÚS   111/08,   I.   ÚS   131/09   a   pod.).V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného práva však ústavný súd konštatuje, ževzhľadom   na   ústavne   akceptovateľný   záver   najvyššieho   súdu   o   absencii   dôvodovpre zrušenie preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov nemožno uvažovať o zásahudo práva sťažovateľa vlastniť majetok. Sťažovateľovi jednoducho vznikla daňová povinnosťvo výške zistenej správcom dane a právoplatné rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktorébolo   správnymi   súdmi   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyhodnotené   ako   zákonné,nemôže znamenať zásah do označeného práva sťažovateľa. Aj v tejto časti je preto sťažnosťzjavne neopodstatnená.  

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom právana   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnémusúdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľaduna to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02). Zo samotnej sťažnosti,ako   aj   z   pripojeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   konaniena najvyššom   súde   v   čase   podania   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   už   netrvalo,   pretožeodvolacie konanie bolo ukončené právoplatným potvrdzujúcim rozsudkom. Sťažovateľ sa naústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 22. mája 2014, teda v čase, keďtvrdené porušenie označeného základného práva na najvyššom súde už netrvalo. Konanieo sťažnosti sťažovateľa v tomto smere nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavnýsúd   poskytuje   vo   vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).

18. Aj keď sa môže javiť, že vzhľadom na dĺžku odvolacieho konania na najvyššomsúde (viac než dva roky) toto nebolo bez prieťahov, právna neistota sťažovateľa v tomtokonaní bola odstránená právoplatným potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu. Z tohtodôvodu aj v tejto časti bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

19.   Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   13   ods.   1písm. a) ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označený článok ústavy neupravuje základnéprávo, ktorého ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127ústavy. Toto ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôda ako   také   má   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   nie   však   základného   práva,ktorého   ochrany   by   sa   bolo   možné   samostatne   domáhať   pred   ústavným   súdom(m. m. I. ÚS 119/2014).

20.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaníneprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazanéna to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie vecina ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014