SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 792/2014-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu17. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, L. Derera 2, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnavesp. zn. 21 Ncb 53/2010 z 9. februára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Obo 64/2012 z 20. novembra 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola7. apríla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“)sp. zn. 21 Ncb 53/2010 z 9. februára 2012 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“)a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Obo 64/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesenímzamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Odporcovi nepriznal právona náhradu trov konania. V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ sa podanýmnávrhom domáhal povolenia obnovy konania o určenie neplatnosti uzneseniavalného zhromaždenia spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj ,,odporca“), pôvodnevedeného pod sp. zn. 20 Cb 28/2001, v ktorom bol rozsudkom krajského súduč. k. 20 Cb 28/2001-102 z 20. februára 2003 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007 právoplatne zamietnutý návrh na určenieneplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu, ktorým valné zhromaždenie odporcuvyslovilo súhlas s prevodom obchodného podielu navrhovateľa na M. K. za kúpnu cenu3 000 000 Sk. Zamietajúci výrok rozsudku bol odôvodnený nesplnením zákonnýchpodmienok podľa § 131 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, pretože v konaní nebolopreukázané, že sťažovateľom tvrdené porušenie zákona, spoločenskej zmluvy, resp. stanovmohlo obmedziť jeho práva ako spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti uznesenia domáhal.Podľa názoru súdu uznesenie valného zhromaždenia odporcu obsahujúce súhlas na prevodobchodného podielu nie je zaväzujúce vo vzťahu k uzavretej zmluve o prevode obchodnéhopodielu, a na jeho základe preto nie je možné sa ani domáhať prevodu obchodného podielu,teda v konečnom dôsledku toto uznesenie valného zhromaždenia práva navrhovateľaneobmedzilo. Za týchto okolností krajský súd v napadnutom uznesení uzavrel, že ani novédôkazy, o ktoré sťažovateľ oprel návrh na obnovu konania, nemôžu mať vplyvna záver o nedôvodnosti návrhu na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždeniaodporcu. V dôsledku uvedeného nie sú ani dôvodmi spôsobilými osvedčiť splneniezákonných podmienok na povolenie obnovy konania.
3. Na odvolanie sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý napadnutýmuznesením potvrdil zamietajúce uznesenie krajského súdu, pričom sa v podstate stotožnils jeho dôvodmi. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľdovolanie, ktoré bolo ako procesne neprípustné odmietnuté uznesením najvyššieho súdusp. zn. 2 Obdo V 11/2013 zo 17. decembra 2013.
4. Sťažovateľ v podanej sťažnosti najskôr rekapituluje svoju argumentáciu, ktorouodôvodňoval návrh na povolenie obnovy konania v konaní pred všeobecnými súdmi,namieta, že v čase podpisu spornej zápisnice a uznesenia valného zhromaždenia odporcunekonal slobodne a vážne, ale v dôsledku vydierania a obmedzenia jeho osobnej slobody, čozakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskehozákonníka. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nadobúdateľka jeho obchodného podielu M. K. jev tejto súvislosti ako spoluobžalovaná stíhaná v trestnom konaní vedenom na Okresnomsúde Trnava pod sp. zn. 7 T 36/2010. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na záveryznaleckých posudkov z odboru písmoznalectva a psychológie, ktoré nemohol použiťv pôvodnom konaní. Ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa bola v sťažnosti obmedzenána nasledujúce:
,,Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nakoľko napadnuté rozhodnutia vydané v uvedených konaniach sú nesprávne, nedôvodné a vo svojej podstate neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa.“
5. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, žeuznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označenépráva, ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil obidve napadnuté uznesenie a vrátil vec na ďalšiekonanie (krajskému súdu aj najvyššiemu súdu). Požadoval priznať aj náhradu trov konaniav sume 340,90 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
8. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva princíp subsidiarity, podľa ktoréhoprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sapri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolanéchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľsa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupnýcha účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Proti napadnutému uzneseniukrajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (zo sťažnosti a z jej prílohvyplýva, že tak aj urobil). O odvolaní sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťnajvyšší súd, ktorého právomoc vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o jehosťažnosti smerujúcej proti označenému uzneseniu krajského súdu. Na základe uvedenéhoústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol o jej odmietnutípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
9. Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu nepovažoval v súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti zaoneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolaciehosúdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí akoneopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.
11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípyspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovanýchpráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale ajvšeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s dôvodmi potvrdzujúceho uznesenianajvyššieho súdu. Najvyšší súd v jeho odôvodnení najskôr zhrnul podstatné dôvodyuznesenia krajského súdu a odvolania sťažovateľa, aby na vlastné zdôvodneniepotvrdzujúceho výroku uviedol:
,,Obnova konania predstavuje procesný inštitút, ktorý patrí do kategórie mimoriadnych opravných prostriedkov a môže smerovať len proti právoplatnému rozhodnutiu, ktorým bolo konanie skončené a zároveň ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej. Návrh na obnovu konania je prípustné podať len vtedy, ak existuje niektorý z dôvodov, taxatívne uvedených v ust. § 228 ods. 1 OSP, pretože uplatnením tohto procesného inštitútu dochádza k prelomeniu zásady nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorá zabezpečuje právnu istotu. Z tohto dôvodu je uplatnenie tohto procesného inštitútu výnimočné.
Návrhom na obnovu konania sa navrhovateľ domáhal povolenia obnovy konania o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu (ust. § 131 Obchodného zákonníka) v konaní vedenom na krajskom súde pod sp.zn. 20Cb/28/2001. Návrh na obnovu konania smeruje proti právoplatnému rozsudku krajského súdu č.k. 20Cb/28/2001-102 z 20. februára 2003 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č.k. 2Obo/25/2007 z 3. októbra 2007, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu č. 1/5/2001 z 22. mája 2001, ktorým valné zhromaždenie odporcu vyslovilo súhlas s prevodom obchodného podielu navrhovateľa na M. K. za kúpnu cenu 3 000 000 Sk.
Domáhanie sa neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti podľa ust. § 131 Obchodného zákonníka predstavuje osobitnú právnu úpravu vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka upravujúcim neplatnosť právnych úkonov. Citované ustanovenie nezakladá relatívnu a ani absolútnu neplatnosť právnych úkonov v zmysle ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti sa preto nemožno dovolávať podľa ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúcich neplatnosť právnych úkonov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/22/1998). Pokiaľ ide o právnu povahu uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti, judikatúra najvyššieho súdu sa priklonila k názoru, že uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti nie je právnym úkonom. Práve z tohto dôvodu neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti nie je možné posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov, ale len z hľadiska osobitnej právnej úpravy Obchodného zákonníka, so zreteľom na okruh oprávnených osôb, lehoty na podanie návrhu, ako aj účinky súdom vyhlásenia uznesenia valného zhromaždenia za neplatné (ust. § 131 Obch.zák.). S poukazom na uvedené sú bez právnej relevancie námietky navrhovateľa v odvolaní, ktorý poukazoval na to, že krajský súd a následne aj odvolací súd mali posudzovať neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu podľa ust. § 37 anasl. Občianskeho zákonníka a ex lege prihliadnuť na absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že súd môže posudzovať platnosť alebo neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti len z dôvodu, resp. dôvodov, ktoré navrhovateľ, ako oprávnená osoba, uviedol v návrhu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, a to v rámci prekluzívnej 3 mesačnej lehoty od prijatia uznesenia valného zhromaždenia, resp. odo dňa, keď sa mohol o uznesení dozvedieť v prípade, ak valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, pričom uplatnené dôvody už nemôže následne rozšíriť po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Ustanovenie § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka je z hľadiska svojho obsahu záväzné, pretože sa jedná o kogentné ustanovenie zákona.
Navrhovateľ podal návrh na obnovu konania z dôvodu, že dňa 26. apríla 2010, pri oboznamovaní sa s výsledkami dokazovania v trestnom konaní zistil dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 20Cb/28/2001 a tieto dôkazy podľa jeho názoru sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu, právoplatne skončenej v konaní vedenom pod sp. zn. 20Cb/28/2001. Týmito dôkazmi sú dva znalecké posudky. Ide o znalecký posudok č. 20/2010 z 8. apríla 2010, vyhotovený ⬛⬛⬛⬛, súdnou znalkyňou z odboru písmoznalectva, špecializácie psychológia písma, v ktorom znalkyňa stanovila, že všetky porovnávané podpisy vyhotovila jedna a tá istá osoba, pričom podpisy označené ako stopa č. 1-4 boli vyhotovené za iných exogénnych a endogénnych podmienok ako všetky ostatné porovnávané podpisy a vo vybraných podpisoch je jednoznačne možné identifikovať rukopisné znaky napätia a nátlaku. Ďalším dôkazom je znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ č. 9/2008 z 15. júna 2008, podľa ktorého v dňoch 22. a 23. mája 2001, teda v čase, kedy došlo k podpisu zápisnice, navrhovateľ utrpel vážnu zdravotnú ujmu spočívajúcu v posttraumatickej zmene osobností po skutku zo dňa
22. mája 2001 s následkami až do súčasnosti. Podľa názoru krajského súdu vyššie uvedené nové dôkazy nemožno považovať za dôkazy, ktoré v prípade ich zohľadnenia by privodili pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie veci podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP, pretože tieto nemôžu mať vplyv na vyslovený záver súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu v pôvodnom konaní sp.zn. 20 Cb/28/2001) o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu, keďže navrhovateľom napadnuté uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti odporcu neobmedzuje práva navrhovateľa, nakoľko za rozhodujúcu skutočnosť tak krajský, ako aj najvyšší súd v pôvodnom konaní pod sp.zn. 20Cb/28/2001 považovali to, že akékoľvek uznesenie valného zhromaždenia, ktorým bol udelený súhlas na prevod obchodného podielu, samo o sebe nemôže byť na ujmu práv účastníka- spoločníka, ktorému bol tento súhlas daný, pretože uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti nie je zaväzujúce vo vzťahu k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu a na jeho základe tak nie je možné sa ani domáhať prevodu obchodného podielu spoločníka, teda samo o sebe nemá žiadne konštitutívne účinky, dôsledkom ktorých by mohla byť ujma na právach navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil s takýmto posúdením nových dôkazov- znaleckých posudkov č. 20/2010 a č. 9/2008, ktoré vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať za také dôkazy, ktoré by mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci týkajúcej sa určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP.
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že návrhom na obnovu konania nie je možné domáhať sa ani nápravy prípadných pochybení súdu pri právnom posúdení veci v pôvodnom konaní alebo procesnoprávnych vád, resp. samotného hodnotenia dôkazov súdom vykonaného podľa ust. § 132 a nasl. OSP, keďže k tomuto (podľa povahy rozhodnutia a povahy namietaného pochybenia) slúžia iné opravné prostriedky, ktorými sú odvolanie, resp. dovolanie...
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací dospel k záveru, že krajský súd rozhodol správne, keď zamietol návrh navrhovateľa na povolenie obnovy konania z dôvodov v ňom uvedených vzhľadom na neexistenciu zákonných podmienok pre povolenie obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 OSP. S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd navrhovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“
13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoruústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak,že potvrdil uznesenie krajského súdu. V odôvodnení napadnutého uznesenia dal najvyššísúd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, prečo v okolnostiach jeho obchodnoprávnej vecineboli naplnené predpoklady pre povolenie obnovy konania. Ústavný súd preto konštatuje,že právne závery najvyššieho súdu nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolomožné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05).Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru anezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m.m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
14. V uznesení najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu jevnútorne logické a konzistentné, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôlekonajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia,nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súdna odvolanie sťažovateľa potvrdil uznesenie krajského súdu. Inak povedané, v sťažnostiabsentuje ústavno-právny rozmer, čo je zvýraznené aj jej vnútornou štruktúroua odôvodnením. V jeho rámci totiž prevažuje snaha sťažovateľa predložiť ústavnému súdusvoj pohľad na dôkaznú situáciu (tvrdené nové dôkazy) a právnu stránku veci v rovinevýkladu jednoduchého (v zmysle podústavného) práva. Sťažovateľ v sťažnosti, rovnako akov jeho podaniach adresovaných všeobecným súdom sústredil svoju pozornosť na tvrdenúnezákonnosť uznesenia valného zhromaždenia odporcu z dôvodu absencie jeho slobodneja vážnej vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tvrdený zásah do označenýchpráv sťažovateľa však nie je odôvodnený žiadnou ústavnoprávne relevantnouargumentáciou, sťažnosť vykazuje skôr znaky,,ďalšieho“ opravného prostriedku v rovinevšeobecného súdnictva.
15. Naopak, najvyšší súd dal sťažovateľovi rozsiahlu, podrobnú, skoršou judikatúroupodporenú odpoveď na všetky relevantné hmotnoprávne ako procesné otázky, ktoré v jehoveci museli byť vyriešené. Najvyšší súd najskôr vymedzil všeobecne obnovu konania akomimoriadny opravný prostriedok, zákonné podmienky, za ktorých prichádza do úvahy jejpovolenie, ako aj podstatu rozhodovania o návrhu na určenie neplatnosti uznesenia valnéhozhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami.Subsumpciou konkrétnych skutkových okolností dospel k záveru, že nie je naplnená dikcia§ 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže sporným uznesením valného zhromaždeniaodporcu nemohlo dôjsť k obmedzeniu práv sťažovateľa, čo je podľa citovaného ustanoveniazákonným predpokladom pre vyhovujúci výrok v tomto type konania pred všeobecnýmisúdmi. Z uvedeného dôvodu potom neprichádzalo do úvahy ani povolenie obnovy konania,pretože tu absentovala možnosť priaznivejšieho rozhodnutia pre sťažovateľa.
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Pre nedostatokprávomoci pritom neprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní a citovaných právnych normách. Vychádzajúcz uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanýmrozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutímna odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaníneprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazanéna to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu aj uznesenianajvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie obidvom všeobecným súdom, náhradatrov konania). Len na upresnenie ústavný súd dodáva, že sťažovateľom navrhované vrátenieveci na ďalšie konanie aj vo vzťahu ku krajskému súdu aj vo vzťahu k najvyššiemu súdu akoodvolaciemu súdu neprichádza vôbec do úvahy. V zhode s už definovaným princípomsubsidiarity by totiž aj v prípade úspechu sťažovateľa prichádzalo do úvahy iba zrušenieuznesenia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, a to v štádiu konaniao odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014