znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 792/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu17. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, L. Derera 2, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnavesp. zn. 21   Ncb   53/2010   z   9.   februára   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Obo 64/2012 z 20. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. apríla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdnekonanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd(ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)sp. zn. 21   Ncb   53/2010   z 9. februára   2012   (ďalej   len  ,,uznesenie   krajského   súdu“)a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 1 Obo 64/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesenímzamietol   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania.   Odporcovi   nepriznal   právona náhradu trov konania. V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ sa podanýmnávrhom   domáhal   povolenia   obnovy   konania   o   určenie   neplatnosti   uzneseniavalného zhromaždenia   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   aj  ,,odporca“),   pôvodnevedeného   pod sp. zn.   20   Cb   28/2001,   v   ktorom   bol   rozsudkom   krajského   súduč. k. 20 Cb 28/2001-102   z   20.   februára   2003   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdusp. zn. 2   Obo   25/2007   z   3.   októbra   2007   právoplatne   zamietnutý   návrh   na   určenieneplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu, ktorým valné zhromaždenie odporcuvyslovilo súhlas s prevodom obchodného podielu navrhovateľa na M. K. za kúpnu cenu3 000   000   Sk.   Zamietajúci   výrok   rozsudku   bol   odôvodnený   nesplnením   zákonnýchpodmienok   podľa   §   131   ods.   1   a   2   Obchodného   zákonníka,   pretože   v   konaní   nebolopreukázané, že sťažovateľom tvrdené porušenie zákona, spoločenskej zmluvy, resp. stanovmohlo obmedziť jeho práva ako spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti uznesenia domáhal.Podľa názoru súdu uznesenie valného zhromaždenia odporcu obsahujúce súhlas na prevodobchodného podielu nie je zaväzujúce vo vzťahu k uzavretej zmluve o prevode obchodnéhopodielu, a na jeho základe preto nie je možné sa ani domáhať prevodu obchodného podielu,teda   v   konečnom   dôsledku   toto   uznesenie   valného   zhromaždenia   práva   navrhovateľaneobmedzilo. Za týchto okolností krajský súd v napadnutom uznesení uzavrel, že ani novédôkazy,   o   ktoré   sťažovateľ   oprel   návrh   na   obnovu   konania,   nemôžu   mať   vplyvna záver o nedôvodnosti návrhu na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždeniaodporcu.   V   dôsledku   uvedeného   nie   sú   ani   dôvodmi   spôsobilými   osvedčiť   splneniezákonných podmienok na povolenie obnovy konania.

3.   Na   odvolanie   sťažovateľa   o   veci   rozhodoval   najvyšší   súd,   ktorý   napadnutýmuznesením potvrdil zamietajúce uznesenie krajského súdu, pričom sa v podstate stotožnils jeho   dôvodmi.   Proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľdovolanie, ktoré bolo ako procesne neprípustné odmietnuté uznesením najvyššieho súdusp. zn. 2 Obdo V 11/2013 zo 17. decembra 2013.

4. Sťažovateľ v podanej sťažnosti najskôr rekapituluje svoju argumentáciu, ktorouodôvodňoval   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,namieta, že v čase podpisu spornej zápisnice a uznesenia valného zhromaždenia odporcunekonal slobodne a vážne, ale v dôsledku vydierania a obmedzenia jeho osobnej slobody, čozakladá   absolútnu   neplatnosť   tohto   právneho   úkonu   podľa   §   37   ods.   1   Občianskehozákonníka. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nadobúdateľka jeho obchodného podielu M. K. jev tejto súvislosti ako spoluobžalovaná stíhaná v trestnom konaní vedenom na Okresnomsúde   Trnava   pod   sp.   zn.   7   T   36/2010.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   aj   na   záveryznaleckých   posudkov   z   odboru   písmoznalectva   a   psychológie,   ktoré   nemohol   použiťv pôvodnom konaní. Ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa bola v sťažnosti obmedzenána nasledujúce:

,,Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uznesením   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nakoľko napadnuté rozhodnutia vydané v uvedených konaniach sú nesprávne, nedôvodné a vo svojej podstate   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   majú   za   následok   porušenie označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa.“  

5. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, žeuznesením krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označenépráva, ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil obidve napadnuté uznesenie a vrátil vec na ďalšiekonanie (krajskému súdu aj najvyššiemu súdu). Požadoval priznať aj náhradu trov konaniav sume 340,90 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

8. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva princíp subsidiarity, podľa ktoréhoprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sapri zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolanéchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľsa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupnýcha účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuťz dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie.   Proti   napadnutému   uzneseniukrajského   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   odvolanie   (zo   sťažnosti   a   z   jej   prílohvyplýva, že tak aj urobil). O odvolaní sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťnajvyšší súd,   ktorého právomoc   vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať   o jehosťažnosti smerujúcej proti označenému uzneseniu krajského súdu. Na základe uvedenéhoústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol o jej odmietnutípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

9. Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   nepovažoval   v   súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti zaoneskorenú,   pretože   lehota   na podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniunajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolaciehosúdu   považovaná   za zachovanú   (pozri   rozsudok   ESĽP   z   12.   novembra   2002   vo   veciZvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   akoneopodstatnený.   Dôvodom   odmietnutia   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnymorgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretáciaa aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípyspravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   ževšeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantnéotázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovanýchpráv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   ajvšeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12.   Vychádzajúc   z   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnostivšeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   dôvodmi   potvrdzujúceho   uznesenianajvyššieho   súdu.   Najvyšší   súd   v   jeho   odôvodnení   najskôr   zhrnul   podstatné   dôvodyuznesenia   krajského   súdu   a   odvolania   sťažovateľa,   aby   na   vlastné   zdôvodneniepotvrdzujúceho výroku uviedol:

,,Obnova   konania   predstavuje   procesný   inštitút,   ktorý   patrí   do   kategórie mimoriadnych   opravných   prostriedkov   a   môže   smerovať   len   proti   právoplatnému rozhodnutiu, ktorým bolo konanie skončené a zároveň ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.   Návrh   na   obnovu   konania   je   prípustné   podať   len   vtedy,   ak   existuje   niektorý z dôvodov,   taxatívne   uvedených   v   ust.   §   228   ods.   1   OSP,   pretože   uplatnením   tohto procesného inštitútu dochádza k prelomeniu zásady nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia,   ktorá   zabezpečuje   právnu   istotu.   Z   tohto   dôvodu   je   uplatnenie   tohto procesného inštitútu výnimočné.

Návrhom na obnovu konania sa navrhovateľ domáhal povolenia obnovy konania o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia odporcu (ust. § 131 Obchodného zákonníka) v konaní vedenom na krajskom súde pod sp.zn. 20Cb/28/2001. Návrh na obnovu konania   smeruje   proti   právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   č.k.   20Cb/28/2001-102 z 20. februára   2003   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.k.   2Obo/25/2007 z 3. októbra 2007,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   navrhovateľa   o   určenie   neplatnosti uznesenia   valného   zhromaždenia   odporcu   č.   1/5/2001   z   22.   mája   2001,   ktorým   valné zhromaždenie   odporcu   vyslovilo   súhlas   s   prevodom   obchodného   podielu   navrhovateľa na M. K. za kúpnu cenu 3 000 000 Sk.

Domáhanie   sa   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   spoločnosti   podľa ust. § 131   Obchodného   zákonníka   predstavuje   osobitnú   právnu   úpravu   vo   vzťahu k všeobecným   ustanoveniam   Občianskeho   zákonníka   upravujúcim   neplatnosť   právnych úkonov. Citované ustanovenie nezakladá relatívnu a ani absolútnu neplatnosť právnych úkonov v zmysle ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti sa preto nemožno dovolávať podľa ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka,   upravujúcich   neplatnosť   právnych   úkonov   (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo/22/1998).   Pokiaľ   ide   o   právnu   povahu   uznesenia   valného   zhromaždenia spoločnosti,   judikatúra   najvyššieho   súdu   sa   priklonila   k   názoru,   že   uznesenie   valného zhromaždenia   spoločnosti   nie   je   právnym   úkonom.   Práve   z   tohto   dôvodu   neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti nie je možné posudzovať podľa všeobecných ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   neplatnosti   právnych   úkonov,   ale   len   z   hľadiska osobitnej právnej úpravy Obchodného zákonníka, so zreteľom na okruh oprávnených osôb, lehoty na podanie návrhu, ako aj účinky súdom vyhlásenia uznesenia valného zhromaždenia za neplatné (ust. § 131 Obch.zák.). S poukazom na uvedené sú bez právnej relevancie námietky navrhovateľa v odvolaní, ktorý poukazoval na to, že krajský súd a následne aj odvolací   súd   mali   posudzovať   neplatnosť   uznesenia   valného   zhromaždenia   spoločnosti odporcu podľa ust. § 37 anasl. Občianskeho zákonníka a ex lege prihliadnuť na absolútnu neplatnosť   tohto   právneho   úkonu.   Odvolací   súd   tiež   poukazuje   na   to,   že   súd   môže posudzovať   platnosť   alebo   neplatnosť   uznesenia   valného   zhromaždenia   spoločnosti   len z dôvodu,   resp.   dôvodov,   ktoré   navrhovateľ,   ako   oprávnená   osoba,   uviedol   v   návrhu o určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia,   a   to   v   rámci   prekluzívnej 3 mesačnej lehoty od prijatia uznesenia valného zhromaždenia, resp. odo dňa, keď sa mohol o uznesení   dozvedieť   v   prípade,   ak   valné   zhromaždenie   nebolo   riadne   zvolané,   pričom uplatnené   dôvody   už   nemôže následne   rozšíriť po   uplynutí zákonom stanovenej   lehoty. Ustanovenie § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka je z hľadiska svojho obsahu záväzné, pretože sa jedná o kogentné ustanovenie zákona.

Navrhovateľ podal návrh na obnovu konania z dôvodu, že dňa 26. apríla 2010, pri oboznamovaní sa s výsledkami dokazovania v trestnom konaní zistil dôkazy, ktoré bez svojej   viny   nemohol   použiť   v   pôvodnom   konaní   vedenom   na   krajskom   súde pod sp. zn. 20Cb/28/2001 a tieto dôkazy podľa jeho názoru sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu, právoplatne skončenej v konaní vedenom pod sp. zn. 20Cb/28/2001. Týmito   dôkazmi   sú   dva   znalecké   posudky.   Ide   o   znalecký   posudok   č.   20/2010 z 8. apríla 2010, vyhotovený ⬛⬛⬛⬛, súdnou znalkyňou z odboru písmoznalectva, špecializácie psychológia písma, v ktorom znalkyňa stanovila, že všetky porovnávané podpisy vyhotovila jedna a tá istá osoba, pričom podpisy označené ako stopa č. 1-4 boli vyhotovené za iných exogénnych a endogénnych podmienok ako všetky ostatné porovnávané   podpisy   a   vo   vybraných   podpisoch   je   jednoznačne   možné   identifikovať rukopisné   znaky   napätia   a   nátlaku.   Ďalším   dôkazom   je   znalecký   posudok ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ č. 9/2008 z 15. júna 2008, podľa ktorého v dňoch 22. a 23. mája 2001, teda v čase, kedy došlo k podpisu zápisnice, navrhovateľ utrpel vážnu zdravotnú   ujmu   spočívajúcu   v   posttraumatickej   zmene   osobností   po   skutku   zo   dňa

22. mája 2001 s následkami až do súčasnosti. Podľa názoru krajského súdu vyššie uvedené nové dôkazy nemožno považovať za dôkazy, ktoré v prípade ich zohľadnenia by privodili pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie veci podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP,   pretože   tieto   nemôžu   mať   vplyv   na   vyslovený   záver   súdov   (krajského   súdu a najvyššieho   súdu   v   pôvodnom   konaní   sp.zn.   20   Cb/28/2001)   o   nedôvodnosti   návrhu navrhovateľa o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti odporcu, keďže   navrhovateľom   napadnuté   uznesenie   valného   zhromaždenia   spoločnosti   odporcu neobmedzuje práva navrhovateľa, nakoľko za rozhodujúcu skutočnosť tak krajský, ako aj najvyšší súd v pôvodnom konaní pod sp.zn. 20Cb/28/2001 považovali to, že akékoľvek uznesenie   valného   zhromaždenia,   ktorým   bol   udelený   súhlas   na   prevod   obchodného podielu, samo o sebe nemôže byť na ujmu práv účastníka- spoločníka, ktorému bol tento súhlas daný, pretože uznesenie valného zhromaždenia spoločnosti nie je zaväzujúce vo vzťahu k uzavretiu zmluvy o prevode obchodného podielu a na jeho základe tak nie je možné sa ani domáhať prevodu obchodného podielu spoločníka, teda samo o sebe nemá žiadne konštitutívne   účinky,   dôsledkom   ktorých   by   mohla   byť   ujma   na   právach   navrhovateľa. Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   takýmto   posúdením   nových   dôkazov-   znaleckých   posudkov č. 20/2010 a č. 9/2008, ktoré vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať za také dôkazy, ktoré by mohli pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci týkajúcej sa   určenia   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   spoločnosti   odporcu   podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ alebo b/ OSP.

Odvolací súd tiež poukazuje na to, že návrhom na obnovu konania nie je možné domáhať   sa   ani   nápravy   prípadných   pochybení   súdu   pri   právnom   posúdení   veci v pôvodnom   konaní   alebo   procesnoprávnych   vád,   resp.   samotného   hodnotenia   dôkazov súdom vykonaného podľa ust. § 132 a nasl. OSP, keďže k tomuto (podľa povahy rozhodnutia a povahy namietaného pochybenia) slúžia iné opravné prostriedky, ktorými sú odvolanie, resp. dovolanie...

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   rozhodol   správne,   keď   zamietol   návrh   navrhovateľa na povolenie   obnovy   konania   z   dôvodov   v   ňom   uvedených   vzhľadom   na   neexistenciu zákonných   podmienok   pre   povolenie   obnovy   konania   podľa   ust.   §   228   ods.   1   OSP. S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd navrhovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu o zamietnutí   návrhu na povolenie obnovy konania podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“

13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoruústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak,že potvrdil uznesenie krajského súdu. V odôvodnení napadnutého uznesenia dal najvyššísúd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, prečo v okolnostiach jeho obchodnoprávnej vecineboli naplnené predpoklady pre povolenie obnovy konania. Ústavný súd preto konštatuje,že právne závery najvyššieho súdu nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolomožné   konštatovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05).Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru anezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m.m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

14.   V   uznesení   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo   ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu jevnútorne   logické   a   konzistentné,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôlekonajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia,nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súdna odvolanie sťažovateľa potvrdil uznesenie krajského súdu. Inak povedané, v sťažnostiabsentuje   ústavno-právny   rozmer,   čo   je   zvýraznené   aj   jej   vnútornou   štruktúroua odôvodnením. V jeho rámci totiž prevažuje snaha sťažovateľa predložiť ústavnému súdusvoj pohľad na dôkaznú situáciu (tvrdené nové dôkazy) a právnu stránku veci v rovinevýkladu jednoduchého (v zmysle podústavného) práva. Sťažovateľ v sťažnosti, rovnako akov jeho podaniach adresovaných všeobecným súdom sústredil svoju pozornosť na tvrdenúnezákonnosť uznesenia valného zhromaždenia odporcu z dôvodu absencie jeho slobodneja vážnej vôle podľa § 37   ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tvrdený zásah do označenýchpráv   sťažovateľa   však   nie   je   odôvodnený   žiadnou   ústavnoprávne   relevantnouargumentáciou, sťažnosť vykazuje skôr znaky,,ďalšieho“ opravného prostriedku v rovinevšeobecného súdnictva.

15. Naopak, najvyšší súd dal sťažovateľovi rozsiahlu, podrobnú, skoršou judikatúroupodporenú odpoveď na všetky relevantné hmotnoprávne ako procesné otázky, ktoré v jehoveci museli byť vyriešené. Najvyšší súd najskôr vymedzil všeobecne obnovu konania akomimoriadny opravný prostriedok, zákonné podmienky, za ktorých prichádza do úvahy jejpovolenie, ako aj podstatu rozhodovania o návrhu na určenie neplatnosti uznesenia valnéhozhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami.Subsumpciou konkrétnych skutkových okolností dospel k záveru, že nie je naplnená dikcia§ 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže sporným uznesením valného zhromaždeniaodporcu nemohlo dôjsť k obmedzeniu práv sťažovateľa, čo je podľa citovaného ustanoveniazákonným predpokladom pre vyhovujúci výrok v tomto type konania pred všeobecnýmisúdmi. Z uvedeného dôvodu potom neprichádzalo do úvahy ani povolenie obnovy konania,pretože tu absentovala možnosť priaznivejšieho rozhodnutia pre sťažovateľa.

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv   tomto   konaní dostal odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti prípadu.   Pre nedostatokprávomoci pritom neprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a   citovaných   právnych   normách.   Vychádzajúcz uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanýmrozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľapodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutímna odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahomzákladného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaníneprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazanéna to,   že   sťažnosti   by   bolo   vyhovené   (zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   aj   uznesenianajvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie obidvom všeobecným súdom, náhradatrov konania). Len na upresnenie ústavný súd dodáva, že sťažovateľom navrhované vrátenieveci na ďalšie konanie aj vo vzťahu ku krajskému súdu aj vo vzťahu k najvyššiemu súdu akoodvolaciemu súdu neprichádza vôbec do úvahy. V zhode s už definovaným princípomsubsidiarity by totiž aj v prípade úspechu sťažovateľa prichádzalo do úvahy iba zrušenieuznesenia najvyššieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, a to v štádiu konaniao odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014