SLOVENSKÁ REPUBLIKA

R O Z S U D O K

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 79/93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu vo veci podnetu Ľ.   K.,   bytom   T.,   t.   č.   Psychiatrická   liečebňa   Veľké   Zálužie,   z   dôvodu   porušovania základných   práv   a   slobôd   priznaných   čl.   17   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky Psychiatrickou liečebňou vo Veľkom Záluží okr. Nitra podľa § 33 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a vychádzajúc z princípu ochrany ústavnosti podľa článku 124 Ústavy Slovenskej republiky rozhodol

t a k t o :

1. Uznesenie Okresného súdu v Nitre číslo Ncú 11/93 zo dňa 4. mája 1993, ktorým bola vyslovená prípustnosť prevzatia Ľ. K. do zdravotníckej starostlivosti v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží bez jeho súhlasu:

a) j e   v   r o z p o r e   s § 23 ods. 5 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a § 191d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku;

b) j e   n e ú č i n n é   po uplynutí času, ktorý zákon ukladá na vydanie rozsudku o prípustnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu.

2. Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží je povinná ihneď po doručení rozsudku Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky p r e p u s t i ť   Ľ.   K.   z   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti poskytovanej v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a so zákonom.

O d ô v o d n e n i e :

Dňa 31. 8. 1993 I. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 18 ods. 3 písm. b) a § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval podnet Ľ. K. vo veci porušovania jeho ústavného práva na zaručenie osobnej slobody Psychiatrickou liečebňou vo Veľkom Záluží, okr. Nitra. Podľa ustanovenia §   25 ods.   3 zákona č.   38/1993 Z.   z. sa   podnet   stal   predmetom   ďalšieho konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky odoslal výzvu Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží s požiadavkou na uplatnenie práva účastníka konania vyjadriť sa k podnetu, a to v lehote   troch   dní   od   jej   doručenia.   Rovnakú   lehotu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky stanovil ďalším účastníkom konania na určenie advokátov alebo komerčných právnikov, ktorí ich podľa ustanovenia § 22 zák. č. 38/1993 Z. z. budú zastupovať v konaní pred Ústavným súdom   Slovenskej   republiky. Trojdňová   lehota   je kratšia,   než sa   účastníkom konania obvykle určuje na splnenie výzvy Ústavného súdu Slovenskej republiky. Krátku lehotu určil Ústavný súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na závažnosť práva, ktorého porušovanie   sa   v   podnete   namietalo,   ako   aj   s prihliadnutím   na lehoty,   ktoré   v   záujme ochrany tohto práva Ústava Slovenskej republiky v čl. 17 ods. 6 určuje iným subjektom.Ľ.   K.   na   výzvu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   odpovedal   prehlásením   o vzdaní   sa   ďalšieho   pokračovania   konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky, pretože "sa dohodol so sestrou, že vybaví jeho umiestnenie v Domove dôchodcov a zatiaľ podľa   možností   svojho   zdravotného   stavu   bude   na   liečení   alebo   sám   doma   vo   svojej garsónke, ak sa tak dohodne s príbuznými".

Vychádzajúc   z   princípu   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej republiky   v   rámci   konania   o   podnete   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   starostlivo preskúmal   okolnosti   späťvzatia   podnetu   Ľ.   K.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   späťvzatie podnetu nebolo dôsledkom odstránenia doterajšieho stavu porušovania Ústavou zaručeného práva menovaného a berúc do úvahy z toho vyplývajúcu nevyhnutnosť tento stav urýchlene odstrániť   a   tak   naplniť   princíp   ochrany   ústavnosti,   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky rozhodol,   že osoba,   ktorá   je   nezákonne   pozbavená   osobnej   slobody,   má   právo   na pokračovanie už začatého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a to bez   ohľadu   na   jej   prejavenú   vôľu   v   priebehu   konania,   ako   i   úkony   ostatných účastníkov konania.

Vyjadrenie Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží k podnetu Ľ. K. obsahovalo list podpísaný MUDr. M. K., riaditeľkou Psychiatrickej liečebne a prílohu k nemu, ktorú podpísal   MUDr.   T.   R.,   primár   3.   oddelenia   Psychiatrickej   liečebne vo   Veľkom   Záluží. MUDr. M. K. uviedla: "Vzhľadom na závažnosť duševného ochorenia u pacienta Ľ. K. doporučujeme prehodnotiť a ukončiť celý prípad." MUDr. T. R. uviedol: "Súčasný stav pacienta   je   o   niečo   lepší,   ale   jeho   nevlastná   matka   má   výhrady   proti   jeho   skorému prepusteniu. Napísala o. i. v liste: «Starala som sa o neho ako o svojho vlastného, lenže všetko bolo bezúspešné, ba naopak spôsobil mi toľko zla, koľko vládal. Opíjal sa, rozpredal všetko, čo mal, do môjho zamestnania mi chodil denne nadávať, môj zamestnávateľ za jeho počínanie pohrozil okamžitou výpoveďou. Byt po sebe nechal hotové smetište, čo som už upratala s výmenou zámky, lebo do bytu si vodil všelijaké pochybné ženy...»". Vo vyjadrení MUDr. T. R. sa okrem toho uvádza množstvo medicínskych argumentov dokazujúcich, že Ľ. K. je duševne chorý.

Psychiatrická   liečebňa   sa   nevyjadrila   k   právnej   stránke   podnetu   Ľ.   K.   Za neuplatnenie práva vyjadriť sa k podnetu protistrany konania nemožno nikoho postihovať právnymi sankciami, ale túto okolnosť možno chápať ako prejav postoja Psychiatrickej liečebne vo Veľkom   Záluží k platnej právnej   úprave podmienok poskytovania ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Tento postoj sa nepriamo podčiarkuje záverečným vyhlásením MUDr. T. R.: "Dĺžku hospitalizácie tak isto ako u iných pacientov určujeme striktne podľa klinického stavu a možností pokračovania v ambulantnej liečbe."

O otázke zdravotného stavu, ktorá je ťažiskom argumentácie Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží k podnetu Ľ. K., Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že pre konanie   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   je   právne   irelevantná.   Ochranu osobnej   slobody   Ústava   Slovenskej   republiky   v   čl.   17   ods.   6   priznáva   nielen   duševne zdravým,   ale   aj   osobám   postihnutým   duševnou   poruchou   alebo   duševnou   chorobou. Nemožno vôbec uvažovať o tom, že Ústava Slovenskej republiky dovoľuje prevziať do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu osoby, ktoré sú duševne zdravé. Jedine tí, ktorí duševne zdraví nie sú, môžu byť prijatí do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez svojho   súhlasu   z   dôvodu   duševnej   poruchy   alebo   duševnej   choroby.   Iba   ak   existujú medicínske dôvody, musia sa dodržať zákonom určené podmienky, aby sa chorý musel liečiť proti svojej vôli.

Právnym   základom   tohto   vzťahu   medicíny   a   práva   sú   ústavné   práva   priznané článkom 17 ods. 6 a článkom 40 Ústavy Slovenskej republiky. Článok 40 nie je nadradený čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho dôvodu od neho nemožno odvíjať záver o potrebe   chrániť   zdravie   chorého   aj   proti   jeho   vôli.   Človek   má   právo   byť   zdravý,   nie povinnosť   byť   zdravý.   Obmedzenia,   ktoré   sa   ukladajú   v   prípade   niektorých,   napr. infekčných   ochorení,   sa   vykonávajú   aj   v   záujme   ochrany   spoločnosti,   a   nie   výlučne   v záujme ochrany zdravia chorého. K opatreniam na ochranu spoločnosti patrí aj obmedzenie osobnej slobody osoby prejavujúcej znaky duševnej poruchy alebo duševnej choroby. K obmedzeniu osobnej slobody takých osôb dochádza aj v záujme ochrany ich zdravia, ale nie iba   v   záujme   ochrany   ich   zdravia.   Preto   obmedzenie   osobnej   slobody   nemôže   byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem preváži   nad   záujmami   chorého,   Ústava   Slovenskej   republiky   a   v   súvislosti   s   jej ustanoveniami zákon o starostlivosti o zdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje obmedziť   osobnú   slobodu   chorého   bez   jeho   súhlasu,   či   dokonca   proti   jeho   výslovne prejavenému nesúhlasu.

Účelom   určenia   právnych   podmienok,   za   ktorých   sa   dovoľuje   poskytovanie psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu chorého nie je zmarenie liečby osôb postihnutých duševnou poruchou alebo chorobou, ale vytvorenie právnych záruk ochrany takých osôb pred neopodstatnenou alebo nenáležitou zdravotníckou starostlivosťou.

Podstatou   právne   dovoleného   obmedzenia   osobnej   slobody   vo   forme   ústavnej zdravotníckej   starostlivosti   bez   súhlasu,   je   súhlasné   rozhodnutie   súdu.   Pri   ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu nejde o neobmedzené poskytovanie zdravotníckej starostlivosti,   ani   keď   zdravotnícky   pracovník   alebo   zdravotnícki   pracovníci   zistia medicínske dôvody pre poskytnutie ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Súhlas chorého, ktorý sa vyžaduje pre poskytovanie zdravotníckej starostlivosti (§ 23 zák. o starostlivosti o zdravie ľudu) pri ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu v zásadnej otázke prijatia a   držania   v   ústavnej   zdravotníckej   starostlivosti   sa   nahrádza   rozhodnutím   súdu. Rozhodnutie súdu uznesením (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku) je účinné len na dobu určitú, do vydania rozsudku. Nahradenie súhlasu chorého rozhodnutím súdu sa vzťahuje len na okolnosti, o ktorých zákon dovoľuje súdu rozhodovať. Rozhodovanie o ďalších   okolnostiach   zdravotníckej   starostlivosti   aj   po   právoplatnosti   uznesenia,   resp. rozsudku o zákonnosti ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu podlieha právnemu režimu § 23 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu. Aj v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu chorého má chorý právo udeľovať súhlas na vyšetrovacie a liečebné výkony podľa   §   23   ods.   2;   o   nahrádzaní   súhlasu   chorého   aj   v   prípade   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu platia ustanovenia § 23 ods. 3 a ods. 4 zák. o starostlivosti o zdravie ľudu.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval Psychiatrickú liečebňu vo Veľkom Záluží, aby splnomocnila advokáta alebo komerčného právnika na svoje zastupovanie v konaní pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   MUDr.   M.   K.   odpovedala:   "Nemáme advokáta, ani komerčného právnika, ktorý by mohol liečebňu zastupovať."

Psychiatrická liečebňa nepreukázala, že sa pokúsila o uzavretie dohody s advokátom alebo komerčným právnikom o zastupovaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ani   nepožiadala   o   predĺženie   lehoty   na   splnomocnenie   advokáta   alebo   komerčného právnika, čo jediné by mohlo byť opodstatnené, ak by mala záujem nájsť si zástupcu pre konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a v určenej lehote by sa jej z nejakých príčin nepodarilo uzavrieť dohodu o zastúpení. Aj keď ide o povinnosť účastníkov konania upravenú   zákonom,   nečinnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   dôsledku   jej nesplnenia by v tomto prípade bola na ujmu účastníka konania, ktorý urobil podnet vo veci ochrany svojho ústavného práva. V záujme ochrany ústavného práva na nedotknuteľnosť osobnej slobody Ľ. K. preto Ústavný súd Slovenskej republiky pokračoval v konaní.Ústavnému   právu   na   ochranu   osobnej   slobody   pred   ústavnou   zdravotníckou starostlivosťou bez súhlasu sa v Slovenskej republike priznáva dvojaká ochrana.

Podľa   čl.   17   ods.   6   Ústavy   Slovenskej   republiky:   "Zákon   ustanoví,   v   ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní."

Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa vydáva Listina základných práv a slobôd určuje: "Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno osobu prevziať alebo držať v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu. Také opatrenie musí byť do 24 hodín oznámené súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do 7 dní."

Platná ústavná úprava obsahuje dve povinnosti. Povinnosť do 24 hodín od prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu oznámiť prevzatie pacienta súdu. Túto povinnosť, ktorú zhodne určuje čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky i čl. 8 ods. 6 ústavného zákona ČSFR č. 23/1991 Zb., zákonodarca adresuje zdravotníckemu zariadeniu, v   ktorom   sú   umiestňované   osoby   bez   súhlasu   (§   191a   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku). Druhou ústavnou povinnosťou je povinnosť rozhodnúť do päť dní (čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky), resp. do sedem dní (čl. 8 ods. 6 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.)   o   prevzatí   do   ústavnej   zdravotníckej   starostlivosti   bez   súhlasu.   Túto   povinnosť zákonodarca tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v ústavnom zákone určuje súdu. Povinnosť súdu spresňuje zákonodarca v Občianskom súdnom poriadku tak, že ju adresuje súdu,   v   ktorého   obvode   je   ústav,   ktorý   oznámil   prevzatie   do   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu (§ 191b ods. 1). Takú povinnosť nemá tento súd iba vtedy, ak prevzatie a držanie v ústavnej zdravotníckej starostlivosti nariadil súd v inom konaní (§ 191b ods. 1).

Medzi obomi úpravami je zrejmý rozpor v určení lehoty pre rozhodnutie súdu. Ide o rozpor   ústavy   s   ústavným zákonom   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   ktorý nemá povahu odporujúcich právnych noriem podľa právneho režimu čl. 152 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky.   Zásada   chrániť   nedotknuteľnosť   osobnej   slobody   pred   jej porušovaním nezákonným poskytovaním ústavnej zdravotníckej starostlivosti je spoločná pre Ústavu Slovenskej republiky i pre Listinu základných práv a slobôd. Rozdielnosť je jedine v lehote predpísanej Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd na rozhodnutie súdu o tom, či v konkrétnom prípade došlo k obmedzeniu osobnej slobody v súlade so zákonom. Odstrániť túto rozdielnosť možno podľa ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky takým výkladom orgánu aplikujúceho právo, ktorým sa zabezpečí súlad Listiny základných práv a slobôd, ako aj Občianskeho súdneho poriadku s Ústavou Slovenskej republiky.

V   konaní o   prevzatí do   ústavnej   zdravotníckej   starostlivosti   okresný   súd   vykoná dôkazy potrebné na posúdenie, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov (§ 191b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a uznesením rozhodne, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 23 ods. 5 písmena b) zák. č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v znení   neskorších   predpisov:   "Chorého   možno   bez   jeho   súhlasu   prevziať   do   ústavnej starostlivosti, ak ohrozuje chorý vzhľadom na duševnú poruchu seba alebo svoje okolie." Na dôkaz splnenia tejto podmienky nestačí tvrdenie osoby alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila jeho osobná sloboda a musí vykonať aj výsluch chorého a ošetrujúceho lekára (§ 191b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Súčasťou konania súdu vo veci zákonnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti musí   byť   aj   preskúmanie   otázky,   či   zdravotnícke   zariadenie   splnilo   svoju   povinnosť oznámiť súdu prevzatie chorého bez súhlasu do 24 hodín od obmedzenia slobody chorého prevzatím do ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Zmeškanie tejto lehoty platná právna úprava   (ústava   aj   ústavný   zák.   č.   23/1991   Zb.)   neumožňuje   odpustiť.   Odpustením zmeškania   lehoty   by   sa   v   tomto   prípade   závažne   porušila   ochrana   osobnej   slobody garantovaná v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a oslabila by sa právna istota, že k obmedzeniu   osobnej   slobody   dôjde   jedine   v   súlade   so   zákonom.   Ak   súd   zistí,   že   k oznámeniu prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti došlo neskôr ako v ústavou predpísanej   lehote,   prevzatie   do   ústavnej   zdravotníckej   starostlivosti   nie   je   v   súlade   s Ústavou   Slovenskej   republiky,   ani   s   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Rovnako   zákon nedovoľuje   odpustiť   zmeškanie   5-dňovej   lehoty   určenej   na   vydanie   uznesenia   súdu   o zákonnosti zadržania chorého.

Čas, keď bol súd vyrozumený o prijatí Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   sa   nepodarilo   určiť   s   takou presnosťou, aby sa dalo jednoznačne rozhodnúť, či došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky predpísanej povinnosti do 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody oznámiť túto okolnosť súdu.   V spisoch,   ktoré   na dožiadanie podľa   § 31 ods.   2 zák. č.   38/1993 Zb. Ústavnému súdu Slovenskej republiky postúpil Okresný súd v Nitre pod spisovou značkou Ncú   11/93   je   doklad   vystavený   na   meno   K.   Ľ.   Adresátom   dokladu   je   Okresný   súd   v Trenčíne. Ďalej je na ňom údaj "Nemocnica 8.00 hod." a razítko 12. II. 1993. Na telefonickú výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky primár 3. oddelenia Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží MUDr. T. R. uviedol, že hospitalizácia Ľ. K. na psychiatrickom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne trvala od 10. februára 1993 do 16. februára 1993 a potom bol prevezený do Veľkého Zálužia.

Na   otázku,   kedy   psychiatrické   oddelenie   nemocnice   s   poliklinikou   v   Trenčíne hospitalizáciu oznámilo Okresnému súdu v Trenčíne, MUDr. T. R. uviedol: "Zrejme hneď". Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od preskúmania otázky, či k prijatiu Ľ. K. došlo 10. februára 1993 alebo 11. februára 1993, lebo pred otázkou, koľkokrát bolo ústavné právo Ľ.   K.   porušené,   uprednostnil   rýchlosť   odstránenia   stavu   nezákonného   obmedzovania osobnej slobody.

MUDr. J. H., primár psychiatrického oddelenia nemocnice v Trenčíne 16. februára 1993 písomne vyrozumel Okresný súd v Trenčíne o preložení Ľ. K. k ďalšej liečbe do Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Pretože účelom ustanovenia čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej   republiky   je   ochrana   osobnej   slobody   a   dovolenie   jej   obmedzenia   iba   zo zákonom predvídaných dôvodov, preloženie z jedného ústavu zdravotníckej starostlivosti do iného ústavu zdravotníckej starostlivosti nie je právnym dôvodom pre začatie počítania novej lehoty. O zákonnosti zadržania Ľ. K. do 15. februára 1993, mal rozhodnúť okresný súd   s   príslušnosťou   určenou   v   ustanovení   §   88   ods.   1   písm.   d)   Občianskeho   súdneho poriadku.

Dňa 15. februára 1993 bol miestne príslušný pre vydanie takého uznesenia Okresný súd v Trenčíne. Okresný súd v Trenčíne postúpil vec Okresnému súdu v Nitre 17. februára 1993. Spis bol Okresnému súdu v Nitre doručený 19. februára 1993. Prvý úkon Okresného súdu v Nitre je doložený písomnou výzvou Psychiatrickej liečebni zo dňa 28. marca 1993. Obsahom výzvy je otázka, či Ľ. K. je ešte hospitalizovaný v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží. Právo zdravotníckeho zariadenia držať chorého bez jeho súhlasu a bez súdneho   uznesenia   o   zákonnosti   zadržania trvá   päť dní.   Ak   ústavou   vymedzená   lehota uplynie bez toho, aby súd vydal uznesenie o zákonnosti zadržania, právo zdravotníckeho zariadenia obmedziť osobnú slobodu chorého zaniká. Ak po zániku práva zadržať chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu nie je chorý prepustený z ústavnej zdravotníckej starostlivosti, jeho ďalšie držanie v ústavnej zdravotníckej starostlivosti nie je v súlade so zákonom. V čase od 16. februára 1993 Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží obmedzila osobnú slobodu Ľ. K. spôsobom, ktorým zákon nedovoľuje zasiahnuť do osobnej slobody človeka.

Vznik   stavu,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom,   nezapríčinilo   iba   správanie Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Viac zákonom uložených povinností nesplnil aj súd konajúci vo veci.

Zo spisového materiálu Ncú 11/93, ktorý Okresný súd v Nitre predložil Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky,   vyplýva,   že   okresný   súd   nevykonal   náležité   dokazovanie   a posúdenie zdravotného stavu Ľ. K. pre vydanie uznesenia o vyslovení prípustnosti prevzatia do Psychiatrickej liečebne vo Veľkom Záluží. Zápisnica, ktorá bola vyhotovená dňa 4. mája 1993 v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží, má viacero obsahových i formálnych nedostatkov.

Ako   nedostatočné   treba   posúdiť   aj   zhodnotenie   zdravotného   stavu   Ľ.   K. psychiatrickou liečebňou pre rozhodnutie na vyslovenie prípustnosti prevzatia pacienta do zdravotníckeho zariadenia bez jeho súhlasu.

Podľa § 24 ods. 3 zák. č. 20/1966 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov: "Do rozhodnutia   súdu   o zákonnosti   dôvodov   na prevzatie chorého do   ústavnej   starostlivosti možno   vykonávať   iba   také   vyšetrovacie   a   liečebné   výkony,   ktoré   sú   nevyhnutné   na záchranu   života   a   zdravia   chorého   alebo   na   zabezpečenie   ochrany   okolia   chorého."   V konaní o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej psychiatrickej starostlivosti bez súhlasu chorého súd musí preskúmať nielen, či je splnená podmienka § 23 ods. 5 písm. b) zákona č. 20/1966 Zb. v znení neskorších predpisov, ale aj to, či chorého nepodrobili vyšetrovacím alebo liečebným výkonom nad rámec úpravy § 24 ods. 3 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu. Ak súd zistí, že sa chorému poskytla zdravotnícka starostlivosť presahujúca rozsah zákonom dovolenej starostlivosti, nemôže rozhodnúť, že k prevzatiu chorého došlo v súlade so   zákonom   a   preto   nemôže   vydať   uznesenie,   ktorým   prevzatie   schváli.   Z   uznesenia predloženého Ústavnému súdu Slovenskej republiky Okresným súdom v Nitre vyplýva, že okresný súd sa vôbec nezaoberal skúmaním otázky, či ústavná zdravotnícka starostlivosť Ľ. K. sa poskytuje v súlade s podmienkou § 24 ods. 3 zákona č. 20/1966 Zb.

Činnosť   súdu   vo   veci   zákonnosti   držania   chorého   v   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu sa nekončí vydaním uznesenia o tom, že prevzatie bolo v súlade so zákonom. "Ak súd vyslovil, že prevzatie bolo v súlade so zákonnými dôvodmi a umiestnený je obmedzený alebo vylúčený zo styku s vonkajším svetom, pokračuje súd v konaní   o   vyslovenie   prípustnosti   jeho   ďalšieho   držania   v   ústave"   (§   191d   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku). "V rozsudku, ktorý musí byť vyhlásený do troch mesiacov od výroku o prípustnosti prevzatia do ústavu, rozhodne súd, či ďalšie držanie je prípustné a na akú dobu" (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Proti uzneseniu o zákonnosti zadržania možno podať odvolanie, ktoré nemá odkladné účinky (§ 191c ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Osoba, ktorej sloboda sa súdnym rozhodnutím obmedzí bez jej súhlasu, zostáva v ústavnej zdravotníckej starostlivosti. To znamená, že obmedzenie jej slobody trvá aj   počas   rozhodovania   o   odvolaní   proti   uzneseniu   o   zákonnosti   zadržania   v   ústavnej zdravotníckej starostlivosti. Pretože ochrana osobnej slobody je základným účelom súdneho konania vo veciach založených ustanovením čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, lehota "do troch mesiacov od výroku" sa nemôže počítať na ujmu chránenej osoby, ale treba ju počítať spôsobom výhodným pre chránenú osobu. Preto ju treba počítať odo dňa, keď súd uznesením   vyslovil,   že   zadržanie   je   v   súlade   so   zákonom,   a   nie   až   od   právoplatnosti uznesenia. Pritom zákon vychádza z predpokladu, že súd rozhodne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, teda najneskôr do päť dní od obmedzenia osobnej slobody občana. Lehotu teda nemožno počítať až od okamihu, keď súd oneskorene rozhodne o zákonnosti zadržania v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu.

Pre   konanie   o   podnete   Ľ.   K.   má   zásadný   význam   otázka,   ako   dlho   je   účinné uznesenie súdu o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Uznesením sa dočasne rozhoduje o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody bez súhlasu   chorého.   V   záujme   zabezpečenia   ochrany   osobnej   slobody   pred   nezákonným zbavením osobnej slobody Občiansky súdny poriadok predpisuje 3-mesačnú lehotu, v ktorej súd   musí rozhodnúť rozsudkom   o zákonnosti   držania   chorého   v   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu. Ak súd rozsudkom do troch mesiacov od obmedzenia osobnej slobody nerozhodne o zákonnosti držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu, ďalšie držanie chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v rozpore so zákonom. Uznesenie o zákonnosti prijatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti nemôže   nahrádzať   rozsudok   o   prípustnosti   držania   chorého   v   ústave   zdravotníckej starostlivosti. Právne účinky vyslovené v uznesení o zákonnosti prijatia zanikajú okamihom právoplatnosti rozsudku o prípustnosti držania chorého. Ak taký rozsudok súd nevydá v zákonom predpísanej lehote, uznesenie o prípustnosti prevzatia do ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu stráca účinnosť v okamihu uplynutia lehoty, ktorú zákon ukladá súdu na rozhodnutie veci rozsudkom.

Ľ.   K.   prevzali   do   ústavnej   zdravotníckej   starostlivosti   10.   februára   1993.   O dvadsaťštyri hodín uplynula lehota, v ktorej mal ústav zdravotníckej starostlivosti splniť svoju povinnosť oznámiť zadržanie súdu. Do päť dní od10. februára 1993 mal súd rozhodnúť uznesením o zákonnosti zadržania Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej   starostlivosti   bez jeho súhlasu.   Dňa 15.   februára   1993 uplynula lehota, v ktorej bolo povinnosťou okresného súdu uznesením rozhodnúť o zákonnosti zadržania. Dňa 10. mája 1993 uplynula zákonom určená lehota, v ktorej bolo povinnosťou okresného súdu rozsudkom rozhodnúť, či ďalšie držanie Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej starostlivosti je prípustné   a   na   akú   dobu.   Uznesenie   Okresného   súdu   v   Nitre,   ktorým   súd   vyslovil,   že prevzatie Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej starostlivosti je prípustné, nemôže byť účinné po 10. máji 1993. Ďalšie držanie Ľ. K. v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu po tejto lehote je protiústavné a nezákonné. Protiústavne a nezákonne založený stav nemožno dodatočne napraviť inak, ako skončením obmedzenia osobnej slobody chorého.

Akt aplikácie práva nie je nezákonný iba vtedy, keď jeho výrok je v rozpore so zákonom. Nezákonný je aj vtedy, keď pred jeho vydaním orgán aplikujúci právo nedodrží alebo   poruší   zákon.   V   konaní   o   zákonnosti   obmedzenia   osobnej   slobody   Ľ.   K.   sa viacnásobne nedodržal i porušil zákon.

Nesplnenie a porušenie je v príčinnej súvislosti s porušovaním ústavného práva Ľ. K. na obmedzenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov a po overení existencie takých dôvodov spôsobom určeným zákonom. Prevzatie a držanie Ľ. K. v Psychiatrickej liečebni vo Veľkom Záluží je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom o starostlivosti o zdravie ľudu, ako aj s Občianskym súdnym poriadkom.

1. Psychiatrická liečebňa vo Veľkom Záluží porušila Ústavu Slovenskej republiky, keď:

a) v ústavnej zdravotníckej starostlivosti držala bez súhlasu Ľ. K. po uplynutí 5-dennej lehoty bez uznesenia súdu o prípustnosti prevzatia chorého do ústavnej zdravotníckej starostlivosti,

b)   drží   chorého   po   uplynutí   zákonom   predpísanej   lehoty   bez   rozsudku   súdu   o prípustnosti   ďalšieho držania   chorého v ústavnej zdravotníckej   starostlivosti   na základe uznesenia súdu, ktoré 10. mája 1993 stratilo účinnosť.

2.   Okresný   súd   v   Trenčíne   nesplnil   svoju   ústavou   uloženú   povinnosť   rozhodnúť uznesením   o   umiestnení chorého do   ústavnej   zdravotníckej   starostlivosti   do   piatich   dní (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

3. Okresný súd v Nitre nesplnil a porušil zákon, keď:

a) neodmietol konať o vydaní uznesenia o tom, či k prevzatiu Ľ. K. do ústavnej zdravotníckej   starostlivosti   bez   súhlasu   došlo   zo   zákonných   dôvodov,   hoci   v   zákonom predpísanej lehote bol pre konanie miestne príslušný Okresný súd v Trenčíne (§ 88 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku),

b)   ako   nezákonné   neodmietol   zadržanie   chorého,   hoci   o   vydaní   uznesenia   o prípustnosti   prijatia   chorého   konal   po   uplynutí   lehoty   predpísanej   na   vydanie   takého uznesenia (§ 191b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku),

c) v konaní o zákonnosti prijatia chorého nepreskúmal, či boli splnené podmienky § 23 ods. 5 písm. b) a § 24 ods. 3 zákona o starostlivosti o zdravie ľudu a v uznesení nerozhodol o tom, či chorý je obmedzený alebo vylúčený v styku s vonkajším svetom (§ 191d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku); napriek neskúmaniu zákonom určených podmienok vydal uznesenie, že prijatie do ústavnej zdravotníckej starostlivosti je v súlade so zákonom,

d) neuskutočnil zákonom predpísané konanie o prípustnosti ďalšieho držania chorého v ústavnej zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu (§ 191d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku),

e)   neurčil   dobu,   na   ktorú   je   prípustné   ďalšie   držanie   v   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti bez súhlasu (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku),

f)   rozsudok   vo   veci   prípustnosti   ďalšieho   držania   v   ústavnej   zdravotníckej starostlivosti nevydal v zákonom predpísanej lehote (§ 191d ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku).

Preto Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (čl. 133 Ústavy Slovenskej republiky).

V Košiciach dňa 15. septembra 1993