znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 79/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Jurajom   Kusom,   Námestie   osloboditeľov   10,   Michalovce,   vo   vecinamietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.5 NcC/49/2014 a jeho uznesením z 15. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 NcC/49/2014 a jeho   uznesenímz 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   napadnutýmrozhodnutím o vylúčení deviatich sudcov Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/192/2014, prerokovávajúcich podľa rozvrhu prácesúdne agendy na občianskoprávnom úseku, z rozhodovania vo veci sťažovateľa z dôvoduich   zaujatosti   proti   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   v dôsledku   ich   negatívnehosubjektívneho   vzťahu   k jeho   osobe.   Súčasne   vec   prikázal   na   konanie   Okresnému   súduKošice-okolie.

3.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s napadnutým   rozhodnutím,   pretože   krajský   súd   v inýchdvoch   veciach   rozhodujúc   o rovnakých   dôvodoch   zaujatosti   k právnemu   zástupcovisťažovateľa rozhodol, že sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ (vo veci vedenej pod sp. zn. 10C/52/2006), resp. sudca ⬛⬛⬛⬛ (vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C/54/2013)nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Súčasne poukazuje aj na to, ževo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C/252/2013 krajský súd uznesením sp. zn.12 NcC/8/2014 z 2. mája 2014 nevylúčil žiadneho sudcu okresného súdu. Ďalej sťažovateľtvrdí, že „vyjadrenie všetkých sudcov zmanipuloval súčasný predseda okresného súdu...“.

4. Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie je vydané „v rozpore s článkom 1 ods. 1 ústavy... je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti“, porušujúce jeho označené základnépráva a slobody zaručené ústavou a dohovorom.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC/49/2014-94 a jeho uznesením zo dňa 15.12. 2014 porušené bolo.

...   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   5   NcC/49/2014-94   zo   dňa 15.12.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov –ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj zadodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilnepripomína,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných doúvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoruústavného   súdu   preto   nemožno   akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdnekonanie   príslušným   všeobecným   súdom   v   danej   veci   nahradzoval   ústavný   súd   svojímvstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súdmôže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie súschopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

8. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, žezákladné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamenámusia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok budespravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.III. ÚS   33/04,   IV.   ÚS   163/05,   II.   ÚS   307/06,   II.   ÚS   155/08).   Aj   z   ďalšej   judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažovateľ v sťažnosti v podstate (primárne) napáda porušenie svojho základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsťnapadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   rozhodol   o   vylúčení   deviatich   sudcovokresného   súdu   z dôvodu,   že   sa   vyjadrili, „že   sa   cítia   zaujatí,   žiadajú   o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a súhlasia s tým, aby bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému súdu“.

10.   Ak   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   v   jeho   prípade   sudca/sudcovia   nemali   byťvylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesnépráva pri rozhodovaní krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, bude mať možnosť svojevýhrady   uplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   mu   Občiansky   súdnyporiadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na riadne opravnéprostriedky,   ale   aj   právo   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti   právoplatnémurozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudovanépredovšetkým   na   zásade   preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.IV. ÚS 187/09, III. ÚS 531/2014). Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd nepovažoval zapotrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa.

11. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranusťažovateľom   označenému   základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   je   oprávnenýposkytnúť   všeobecný   súd,   a   to   v   konaní   o riadnych   alebo   mimoriadnych   opravnýchprostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej, preto rešpektujúc požiadavku subsidiarityplynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax ústavný súd sťažnosťsťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie(I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 311/2011 ).

12. V nadväznosti na právny názor vyslovený v bode 8 [... základné práva na súdnuochranu   (siedmy   oddiel   ústavy)   „sú   výsledkové“...]   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   žev danom   prípade   nezistil   tiež   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušenímzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru)   a sťažovateľom   napadnutým   procesnýmrozhodnutím   krajského   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   jej   častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015