znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 79/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H. a J. H., obaja bytom Z., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky sp. zn. 7 Cdo 28/2011 a sp. zn. 7 Cdo 29/2011 z 8. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou vyslovili svoj nesúhlas s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   7   Cdo 28/2011 a sp. zn. 7 Cdo 29/2011 z 8. júna 2011.

2. Zo sťažnosti sťažovateľov, ako aj z priložených príloh vyplýva, že uznesením sp. zn. 7 Cdo 28/2011 a 7 Cdo 29/2011 z 8. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) najvyšší súd odmietol dovolania sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 246/2008 zo 16. decembra 2008 a proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 344/2010 z 30. septembra 2010. Krajský súd rozsudkom zo 16. decembra 2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 430/2004 z 12. októbra 2007, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov na   náhradu   škody   z dôvodu   nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcov.   Krajský   súd   sa okrem toho stotožnil so záverom okresného súdu, že vo veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup štátnych orgánov, ako jedna z podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Druhým   dovolaním   napadnutým   uznesením z 30. septembra 2010 krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľov, pretože neboli osobami subjektívne   oprávnenými   na   podanie   odvolania.   Po   preskúmaní   oboch   napadnutých rozhodnutí krajského súdu dospel najvyšší súd k záveru, že dovolania smerujú proti takým rozhodnutiam, proti ktorým takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Najvyšší súd sa zároveň   zaoberal   aj   otázkou,   či   dovolania   proti   rozhodnutiam   krajského   súdu   nie   sú prípustné   z dôvodov   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“). Najvyšší súd aj v tomto smere dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu nie sú postihnuté žiadnou z vád uvedených v § 237 OSP. Najvyšší súd preto dovolania sťažovateľov odmietol   a riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutými rozhodnutiami krajského súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.

3.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   nestotožňujú   s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pretože im súdy neposkytli náhradu za škodu, ktorá im vznikla vkladom   peňažných   prostriedkov   do   nebankového   subjektu   B.   B.   Pokiaľ   sťažovatelia v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp.   zn.   12   C   430/2004   označili   konkrétnych odporcov, urobili tak iba na výzvu súdu. Sťažovatelia svoju žalobu o náhradu škody vždy považovali   za   žalobu   proti   štátu.   Okresný   súd   však   na   nich   robil   nátlak,   aby   označili konkrétnych   odporcov.   Sťažovatelia   v sťažnosti   tiež   vyčíslili   škodu,   ktorá   im   vkladom peňažných prostriedkov do B. B. celkove vznikla, a poukázali tiež na to, že ich v konaní nezastupoval   ustanovený   advokát   JUDr. P.   H.   a že   krajský   súd   vydal   obe   napadnuté rozhodnutia bez toho, aby ich predvolal na pojednávanie.

4. Sťažnosť neobsahuje základné náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o   konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa § 50 ods. 1 písm. a), pretože sťažovatelia výslovne neuviedli, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú a ktoré základné práva a slobody boli podľa ich názoru porušené. Sťažovatelia však v sťažnosti uviedli, že sa domáhajú finančného zadosťučinenia vo výške 3 780 €. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde   s primeraným   použitím   §   41   ods.   2   OSP   ústavný   súd   dospel   z obsahu   sťažnosti k názoru,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť porušené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

7.   Sťažovatelia   napadli   sťažnosťou   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 8.   júna   2011, ktorým najvyšší súd dovolania sťažovateľov odmietol. Zo sťažnosti vyplýva nespokojnosť s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   pretože   im   nebolo   poskytnuté   odškodnenie za škodu, ktorá im vznikla vložením peňažných prostriedkov do   nebankového subjektu. Za to   sťažovatelia   vinia   najvyšší   súd,   ako   aj   súdy,   ktoré   v ich   veci   konali   na   nižších stupňoch,   pretože   na   sťažovateľov   naliehali,   aby   označili   za   odporcov   konkrétnych ústavných činiteľov. Podľa sťažovateľov to bola iba zámienka na to, aby bol ich návrh vždy zamietnutý.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   pripomína,   že   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou   (m.   m.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   31/05) a   nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

8.   Z uvedených   hľadísk   preto   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu. Ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní   v napadnutom   uznesení   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom   a presvedčivo s podrobným   odôvodnením,   z akých   dôvodov   boli   dovolania   sťažovateľov   odmietnuté. O starostlivom   prístupe   k dovolaniam   sťažovateľov,   ako   aj   k ich   veci   svedčí   fakt,   že najvyšší súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP (proti rozsudku krajského súdu zo 16. decembra 2008) a § 239 OSP (proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2010) ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolania nie sú prípustné podľa § 237   OSP.   Najvyšší   súd   preto   preskúmal   obidva   dovolaním   napadnuté   rozhodnutia krajského súdu z hľadiska, či konania, v ktorých boli vydané, neboli postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, ktoré však sťažovatelia v dovolaniach výslovne nenamietali. V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   zrozumiteľne   a v súlade   s platnou právnou   úpravou   odôvodnil   postup   krajského   súdu   pri   vydávaní   oboch   dovolaním napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal postupom krajského súdu, ktorý rozhodoval   o odvolaní   sťažovateľov   vo   veci   sp.   zn.   8   Co   246/2008   bez   nariadenia pojednávania, ako aj odmietnutím odvolania sťažovateľov uznesením z 30. septembra 2010. V obidvoch   prípadoch   dospel   najvyšší   súd   k názoru,   že   sťažovateľom   nebola   odňatá krajským súdom možnosť konať pred súdom a v týchto konaniach nedošlo k vade podľa § 237 písm. f) OSP. Pokiaľ sťažovatelia udávajú v sťažnosti ako dôvod, pre ktorý bol ich návrh   na   náhradu   škody   zamietnutý,   nesprávne   označenie   odporcov   (ústavní   činitelia), ústavný súd považuje takéto tvrdenie sťažovateľov za nesprávne. Návrh sťažovateľov totiž nebol   zamietnutý   len   z dôvodu   nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcov,   ktorých sťažovatelia označili. Súdy starostlivo, napriek nedostatku pasívnej legitimácie odporcov, preskúmali aj to, či sa štát skutočne dopustil nesprávneho úradného postupu, v dôsledku čoho   vznikla sťažovateľom škoda. Nesprávny postup štátu však preukázaný nebol, preto bol návrh sťažovateľov zamietnutý. Ústavný súd preto považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutí krajského súdu za plne legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

9. V súvislosti s nespokojnosťou sťažovateľov s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

10.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Keďže   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v podanej sťažnosti, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012