znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 79/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Trebišov sp. zn. 5 T 68/2009 z 18. augusta 2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 To 5/2010 zo 17. februára 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2011 doručená sťažnosť V. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného súdu   Trebišov   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 68/2009 z 18. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok z 18. augusta 2009“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 5/2010 zo 17. februára 2010 (ďalej len „rozsudok zo 17. februára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 18. augusta 2009 uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví, za spáchanie ktorého mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, k výkonu ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predmetný   rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním,   ktoré   krajský   súd uznesením sp. zn. 4 To 5/2010 zo 17. februára 2010 zamietol (doručeným 12. apríla 2010).

Sťažovateľ podal v predmetnej veci 27. mája 2010 sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   247/2010-13   z   30.   júna   2010   odmietnutá   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Žiadosťou   z   10.   júna   2010   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne   podnet   na   podanie   dovolania   v   predmetnej   veci   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   ktoré   podaním z 9. novembra   2010   (doručeným   12.   novembra   2010)   sťažovateľovi   oznámilo,   že   jeho podnet na podanie dovolania bol odložený, a konštatovalo „neprípustnosť dovolania“.

Sťažovateľ podanie sťažnosti zdôvodnil takto: «Súd prvého stupňa... dospel k záveru, že sa žalovaný skutok stal a že ho spáchal obžalovaný,   pričom...   svoje   rozhodnutie   oprel   iba   a   výlučne   o   výpoveď   poškodeného... V rámci trestného konania nebol produkovaný ďalší usvedčujúci dôkaz a konajúci súd preto vychádzal   len   z   výpovede   poškodeného   a   niekoľkých   nepriamych   dôkazov,   ktoré   súd extrahoval z výpovedí svedkov v trestnom konaní...

Súd nebral do úvahy absenciu akéhokoľvek motívu na strane sťažovateľa...

Súd v odôvodnení sám pripustil, že motív spáchania skutku „sa javí zastretým“... Takýto postup je však v činnosti súdu neakceptovateľný, keďže tento by mal vinu páchateľa ustáliť bez akýchkoľvek pochybností.

Súd   prvého   stupňa   tak   vo   svojom   rozhodnutí   absolútne   nerešpektoval   jednu   zo základných zásad trestného konania a to zásadu „in dubio pro reo“, znamenajúcu, že ak sú o otázke viny pochybnosti, ktoré nemožno rozptýliť dostupnými dôkazmi, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného...

postup súdu, kedy tento akceptoval bez ďalšieho tvrdenia poškodeného absolútne narúša   systém   právnej   istoty   budovaný   právnym   poriadkom   v   rámci   demokratického systému práva. Ak by sme prijali namietaný postup dotknutých súdov dostali by sme sa do nepriateľného   stavu   permanentnej   neistoty   nevinných   subjektov,   ktoré   by   kedykoľvek a ktokoľvek mohol označiť za páchateľov trestného činu, kde by takéto obvinenie zakladalo priamo akúsi prezumpciu viny, kde súd už neskúma či existuje iný usvedčujúci dôkaz, ale len či neexistuje dôkaz, ktorý uvedené vyvracia.

Uvedené   pritom   nie   je   jediným   pochybením   súdu   prvého   stupňa   v   namietanom konaní. Uložený trest totiž vôbec nezodpovedá závažnosti činu, ktorý sa sťažovateľovi kladie za   vinu.   Rozsah   zranení   poškodeného   síce   bol   hodnotený   ako   závažnejší,   ale   ak nahliadneme na reálne obmedzenia mu spôsobené, nevyhnutne dôjdeme k záveru, že trest odňatia slobody v rozsahu 4 rokov nepodmienečne je viac než neprimeraný...

V   tomto   prípade   však   nepochybne   nedošlo   k   ústavne   konformnému   výkladu relevantných   právnych   noriem   a   príslušné   ustanovenie   Trestného   zákona   bolo interpretované súdom spôsobom, ktorý je poznačený značnou mierou svojvôle súdu. Napokon je možné badať nesprávnosť postupu súdu aj pri ukladaní trestu, kedy tento odmietol aplikáciu ustanovenia § 39 Trestného zákona upravujúceho mimoriadne zníženie trestu...

Sťažovateľ sa... obrátil na odvolací súd..., avšak odvolací súd sa obmedzil len na konštatovanie údajnej správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol...

Na základe uvedeného má sťažovateľ za to, že postupom súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu mu bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces a bola porušená zásada prezumpcie neviny, tak ako je táto ustálená v citovaných ustanoveniach ústavy ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K porušeniu práva na súdnu ochranu došlo i samotným rozhodnutím Ústavného súdu SR   sp.   zn.   I.   ÚS 247/2010-13   zo dňa 30.   5.   2010,   keď odmietol   ústavnú sťažnosť pre nedostatok právomoci, pričom sa tak dostal do rozporu so svojou rozhodovacou praxou (judikát 80/2006) a sťažovateľa dostal do pozície, že by bola jeho sťažnosť podaná až po využití neprípustného opravného prostriedku dovolania, s prihliadnutím na predmetný judikát odmietnutá ako návrh podaný oneskorene...

Oznámenie o odložení dovolania (zo dňa 9. 11. 2010) z dôvodu jeho neprípustnosti (nedostatok   právomoci)   treba   považovať   za   rozhodnutie   deklaratórnej   povahy,   ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemala byť ústavná sťažnosť zamietnutá s odkazom na nevyčerpanie   všetkých   dostupných   prostriedkov   nápravy,   sťažovateľ   vyčerpal   všetky opravné   prostriedky   už   doručením   rozhodnutia   o   odvolaní,   čím   splnil   všetky   zákonné kritéria na podanie ústavnej sťažnosti. A ak by aj ústavný súd dospel k opačnému názoru, tak   potom   došlo   k   vyčerpaniu   dostupných   prostriedkov   práve   rozhodnutím   o   Žiadosti o podanie dovolania   a   to   listom   z Ministerstva spravodlivosti SR   sp.   zn.   20 248/2010- 61/D/585.»

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný súd... a Krajský súd... porušil právo sťažovateľa V. K. podľa čl. 1 ods. 1 a 2, 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy..., ako i čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru...

Uznesenie Krajského   súdu...   a   rozsudok Okresného súdu...   sa zrušujú   a   vec   sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že predmetom konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 247/2010 bola sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 18. augusta 2009 a uznesením krajského súdu zo 17. februára 2010, ktorá bola uznesením č. k. I. ÚS 247/2010-13 z 30. júna 2010 odmietnutá pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   a rozhodnutie,   pretože sťažovateľ v záujme ochrany svojich práv nevyužil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy, ktoré mu zákon poskytuje.

V   sťažnosti   vedenej   pred   ústavným   súdom   pôvodne   pod   sp.   zn.   Rvp   64/2011 sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu z 18. augusta 2009 a uznesením krajského súdu zo 17. februára 2010. Z porovnania obsahu terajšej sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 64/2011 s obsahom sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. I. ÚS 247/2010 vyplýva záver, že tieto sťažnosti sú založené na tých istých skutkových a právnych skutočnostiach relevantných z hľadiska posudzovaného prípadu a týkajú sa tých istých účastníkov (subjektov konania).

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré obsahuje len sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 64/2011, je potrebné uviesť, že porušenie uvedeného článku ústavy sa zásadne viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva a slobody sťažovateľa, a preto by požiadavka na vyslovenie jeho porušenia samostatne bola zjavne neopodstatnená (pozri napr. II. ÚS 22/07).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Rozhodnutie   o   odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu   je rozhodnutím   „o podmienkach   konania“, ktoré   má na mysli   citované ustanovenie   §   24   zákona   o   ústavnom   súde.   Ide   o   podmienku   konania,   ktorú   možno dodatočne   splniť   v   ďalšom   návrhu,   v   ktorom   sťažovateľ   preukáže   využitie   všetkých dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy,   v   tomto   prípade   predovšetkým   podanie dovolania podľa Trestného poriadku.

Ako dôkaz využitia všetkých účinných prostriedkov nápravy sťažovateľ v sťažnosti predložil   odpoveď   ministerstva   spravodlivosti   z   9.   novembra   2010   na   jeho   podnet   na podanie dovolania v predmetnej veci. Vo svojej odpovedi ministerstvo spravodlivosti okrem iného uviedlo: „Podľa   judikatúry Najvyššieho súdu SR,   dovolanie je určené k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, neslúži k revízii skutkových zistení urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   nie   je všeobecnou treťou inštanciou a nemôže posudzovať správnosť a úplnosť zisteného skutku. Nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení.

Slovenská republika nemá trojstupňový súdny systém, ale len dvojstupňový, preto otázka   vinv   za   prejednávaný   skutok   je   riešená   pred   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa. Správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací Najvyšší súd SR nemôže skúmať a meniť. Z   tohto   dôvodu   ani   ministerstvo   spravodlivosti   nemôže   prehodnocovať   dôkazy, skutkové zistenia a otázku viny.

V   rámci   dovolacieho   konania   Trestný   poriadok   neumožňuje   vykonať   akékoľvek ďalšie dôkazy.

Skutok, tak ako bol ustálený prvostupňovým prípadne druhostupňovým súdom, t. j. čas spáchania, miesto, spôsob, páchateľ, atď., je nemenný.

Čo do výroku o treste Trestný poriadok dovoľuje podanie dovolania iba z jediného dôvodu § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Neaplikovanie § 39 Tr. zák. nie je dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por. Z týchto dôvodov bolo Vaše podanie odložené.“

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená.   Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

Podanie podnetu na podanie dovolania ministerstvu spravodlivosti, ktoré nedisponuje právomocou rozhodovať o splnení podmienok dovolania a dovolaní samotnom, preto podľa ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   využitie   účinného   prostriedku   sťažovateľom a odstránenie prekážky prípustnosti rozhodovania ústavného súdu v danej veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol,   že   v   prípade   podania   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu – v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu zo 17. februára 2010 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011