znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 79/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M. H., a. s., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2007 z 3. septembra 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť   obchodnej spoločnosti   M.   H.,   a.   s.,   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   263,43   €   (slovom dvestošesťdesiattri eur a štyridsaťtri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. M., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra 2008.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 24. novembra 2008 sťažovateľka predložila listinné dôkazy a rozhodnutia, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazovala.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 z 3. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok   najvyššieho   súdu“)   v   ňom   obsiahnutými,   podľa   sťažovateľky,   nesprávnymi právnymi závermi.

Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo spoločnosti M. H., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 09. 2008, sp. zn. 2 M Obdo 1/2007 porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   03.   09.   2008,   sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 7.936,- Sk.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 79/09-13 z 12. marca 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť sťažovateľky.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu podaním č. k. KP 8/09-24 z 15. apríla 2009 doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2009 (ďalej len „vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu stanovisko z 25. mája 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 29. mája 2009.

Právny   zástupca   sťažovateľky   a podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu a stanoviska sťažovateľky a z príslušného spisu najvyššieho súdu zistil toto:

Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) bolo vedené súdne konanie pod sp. zn. 13 Cb 236/99, v ktorom mala sťažovateľka postavenie žalovanej. Súdne konanie bolo vedené na základe žaloby I. H. a JUDr. E. R. – H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu I., s. r. o. (ďalej len „žalobcovia v prvom a druhom rade“ alebo „žalobcovia“). Predmetom súdneho konania bolo určenie neplatnosti úverových zmlúv.

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 Cb 236/99-376 zo 14. apríla 2000 zamietol žalobu žalobcov a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, keďže jej trovy nevznikli. Proti tomuto   rozsudku   podali   žalobcovia   odvolanie.   Na   odvolacom   pojednávaní   konanom 25. apríla 2001 pred Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľka vzdala práva na náhradu trov odvolacieho konania. Na základe odvolania žalobcov krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci znovu rozhodol svojím rozsudkom č. k. 13 Cb 236/99-644 z 9. decembra   2004   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu   z   9.   decembra   2004“)   tak, že žalobu žalobcov zamietol a uložil im zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania spolu v sume   432   929,10   Sk   (každému   zo   žalobcov   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke náhradu trov konania v sume po 216 464,55 Sk). Na pojednávaní konanom 9. decembra 2004 si sťažovateľka pred vyhlásením rozsudku uplatnila nárok na náhradu trov konania voči žalobcom s tým, že ich vyčísli do troch dní od vyhlásenia rozsudku. Následne v tejto lehote boli trovy konania sťažovateľkou vyčíslené.

Žalobcovia podali proti rozsudku okresného súdu z 9. decembra 2004 odvolanie, ktoré následne na pojednávaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím vzali späť.

Krajský súd svojím uznesením č. k. 15 Cob 121/2005-713 z 9. decembra 2005 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 9. decembra 2005“) pripustil späťvzatie žaloby žalobcami, zrušil rozsudok okresného súdu z 9. decembra 2004 a konanie vo veci zastavil. Krajský súd zároveň   týmto   svojím   uznesením   z   9.   decembra   2005   rozhodol   o   trovách   konania   tak, že žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   ich   náhradu.   Svoje   rozhodnutie   v   časti   výroku o trovách konania odôvodnil krajský súd s poukazom na ustanovenia § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) tým, že žiadny z účastníkov nepodal návrh na náhradu trov konania podľa § 151 ods. 1 OSP.

Na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 9. decembra 2005 v časti jeho výroku o náhrade trov konania.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní uviedol, že podľa jeho názoru bol napadnutým uznesením krajského súdu v časti jeho výroku o náhrade trov konania porušený zákon, citoval znenie ustanovení § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2, § 151 ods. 1 a § 224 ods. 1 a 2 OSP a uviedol, že týmito ustanoveniami sa krajský súd dôsledne neriadil. Dôvody nezákonnosti napadnutého uznesenia krajského súdu vymedzil generálny prokurátor takto: „Ak odvolací súd rozhodne o zastavení konania po tom, čo zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa, rozhodne súčasne aj o náhrade trov celého konania, a to podľa § 146 OSP. V konkrétnom prípade   k zastaveniu konania   došlo   na   základe   späťvzatia   žaloby, pričom žalovaný bol v prvostupňovom konaní úspešný, lebo žaloba bola zamietnutá. Ustanovenie   §   146   ods.   2   OSP alinea   prvá   vyžaduje   zodpovednosť   za   zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania.

Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 alinea druhá OSP z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993).

Odvolací   súd   sa   s   náhradou   trov   konania   vysporiadal   nedostatočne   a   jeho konštatovanie   v   odôvodnení   rozhodnutia,   že   účastníci   návrh   podľa   §   151   ods.   1   OSP (účinný od 1. septembra 2005) nepodali nezodpovedá skutočnosti.

Na   pojednávaní   konanom   pred   prvostupňovým   súdom   dňa   9.   decembra   2004   si žalovaný uplatnil náhradu trov konania..., ktoré vyčíslil 14. decembra 2004. Uvedené trovy prvostupňový súd v rozsudku žalovanému priznal.

Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2005 sa v ustanovení § 151 OSP zakotvila zásada, že rozhodovanie o náhrade trov konania je návrhové. Existencia návrhu je v zásade vždy splnená   ak   účastníci   konania   si   náhradu   trov   uplatnia   už   v   samotnom   návrhu,   alebo vo vyjadrení k návrhu, resp. na pojednávaní, ako tomu bolo aj v konkrétnom prípade. Je nesporné, že žalovaný si náhradu trov konania uplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa (č. 1. 637). Pre prisúdenie náhrady trov konania podľa § 151 ods. 1 OSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu postačovalo bez ďalšieho, ich uplatnenie v prvostupňovom konaní, nakoľko sa ich účastník konania nevzdal.

Odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania,   nesprávne   aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Súdne konanie začalo podaním žaloby žalobcami a zastavené bolo na základe ich procesného úkonu - späťvzatia žaloby. Keďže v tejto veci nešlo o prípad, ktorý má na mysli ustanovenie § 146 ods. 2 veta druhá OSP, Žalobcovia zavinili zastavenie konania a preto mali byť zaviazaní na zaplatenie náhrady trov konania žalovanému, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho účelným bránením práva proti žalobcom podľa ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá OSP.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v rozhodnutí v časti týkajúcej sa náhrady trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP a následne vec nesprávne právne posúdil...“

Najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   (proti   ktorému   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje) zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Odvolací súd postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne a podľa toho, ako sa správali účastníci…

V danom prípade pred prvostupňovým súdom bol úspešný žalovaný, ale nevznikli mu trovy, preto mu ich súd neprisúdil (rozsudok Okresného súdu v Leviciach zo 14. 4. 2000 č. k.   13   Cb   236/99-376)   Po   odvolaní   žalobcu,   na   odvolacom   pojednávaní   25.   4.   2001 zástupca žalovaného, ako vyplýva zo zápisnice z odvolacieho pojednávania (č. l. 402 p. v.) sa práva na náhradu trov odvolacieho konania vzdal a rozsudok prvostupňového súdu bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V novom rozsudku žalovaní náhradu trov vyčíslili a boli im prisúdené. Po späťvzatí žaloby, aj keď k účinnému späťvzatiu došlo na odvolacom pojednávaní sa ani jeden z účastníkov k uplatneniu nároku na náhradu trov nevyjadril a odvolací súd postupoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) OSP Účastník, či už pred súdom urobí prejav sám alebo prostredníctvom svojho zástupcu, je ním viazaný.   Keď   sa   vyjadril   v   priebehu   konania,   že   náhrady   trov   odvolacieho   konania, sa vzdal, nemôže tento prejav dodatočne meniť...

K   poškodeniu   účastníka   nedošlo,   pretože   nepriznanie   náhrady   trov   má hmotnoprávnu   povahu   a   predpokladom   priznania   je   splnenie   procesných   povinností   zo strany   účastníka,   jasne   a   zreteľne   a   nie   je   povinnosťou   súdu   v   tomto   niektorému   z účastníkov napomáhať zvlášť, keď majú advokátske zastúpenie.

Dovolací súd k postupu súdov ešte dodáva (pokiaľ ide o výšku vyčíslených trov pred súdom 1. stupňa), že nemôže v konaní vo svojom postupe zachovať dvojkoľajný postup. Na jednej strane pri prijatí návrhu vyzval navrhovateľa (vz. 4a) na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (č. l. 99) podľa položky 2b Sadzobníka súdnych poplatkov (hodnotu nemožno určiť v peniazoch, čo bol postup správny), kdežto pri výpočte tarifnej odmeny postupoval odlišne. Predmetom sporu, ako ho žalobca označil bol „určenie neplatnosti úverových zmlúv“ a pojmovo to peniazmi nemožno oceniť. Už rozhodne nemožno vychádzať z výšky úveru, ktorá výška pri posúdení tohto vzťahuje irelevantná...»

Porušenie   svojich   označených   základných   a   iných   práv   odôvodnila   sťažovateľka takto:„Právny záver Najvyššieho súdu SR o nemennosti prejavu vôle účastníka konania, ktorým tento uplatňuje svoje procesné práva priznané mu zákonom, v neskoršom priebehu súdneho   konania   nie   je   žiadnym   spôsobom   odôvodnený,   nie   je   podložený   zákonným ustanovením, nemá oporu v platnom právnom poriadku a v konečnom dôsledku je v rozpore so základnými zásadami občianskeho súdneho konania a základným právom Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Je zrejmé, že ak sa zástupca právneho predchodcu Sťažovateľa v právach veriteľa na pojednávaní   dňa   25.   04.   2001   v   odvolacom   konaní   vzdal   nároku   na   náhradu   trov odvolacieho konania, vzdal sa tak iba nároku vo vzťahu k trovám odvolacieho konania, ktoré bolo vedené proti rozsudku OS Levice zo dňa 14. 04. 2000, č. k. 13 Cb 236/99-376. Zástupca právneho predchodcu Sťažovateľa v právach veriteľa sa nevzdal a ani sa účinne nemohol vzdať práv, ktoré mu mali vzniknúť v budúcnosti.

Ak Najvyšší súd SR vedome nerešpektoval neskorší prejav vôle zástupcu Sťažovateľa na pojednávaní dňa 09. 12. 2004 pre Okresným súdom v Leviciach sp. zn. 13 Cb 236/99, ktorým si Sťažovateľ uplatnil už v prvostupňovom konaní nárok na náhradu trov konania a mimoriadne   dovolanie   Generálneho   prokurátora   SR   zamietol,   porušil   tak   právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach.

Ďalšie   odôvodnenie   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   je   potom   zmätočné,   nejasné a nezrozumiteľné, Najvyšší súd SR si v ňom zamieňa zásadu rozhodovania súdu o trovách konania na návrh resp. bez návrhu s právomocou súdu posúdiť obsah a výšku trov konania uplatnených účastníkom konania z hľadiska ich účelného vynakladania na uplatnenie alebo bránenie práva.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   v   zmysle   ustanovenia   §   151   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. v znení platnom pre konanie, v ktorom došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľa, mal súd o náhrade trov konania rozhodovať bez návrhu z úradnej povinnosti... Najvyšší súd SR opäť bez dostatočného odôvodnenia v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spochybnil aj výšku (spôsob určenia) náhrady trov konania, ktorú si Sťažovateľ uplatnil v súlade a v rozsahu stanovenom § 137 OSP a § 22 ods. 1 a § 13 ods. 1 a 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z...

Skutočnosť,   že   súd   v   rámci   rozhodovania   o   vyrubení   súdneho   poplatku   podľa ust. zákona   č.   71/1992   Zb.   kvalifikoval   hodnotu   predmetu   sporu   tak,   že   túto   nemožno vyčísliť peniazmi, ešte neznamená, že právo Sťažovateľa ako veriteľa z úverových zmlúv nie je peniazmi oceniteľné v zmysle ust. § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z...“

Sťažovateľka   ďalej   uviedla: „... nielen   absolútne   upretie   práva   na   náhradu   trov konania,   ale   aj nepriznanie   náhrady   trov   konania   uplatnenej   Sťažovateľom   v   súlade a rozsahu stanovenom platným právnym poriadkom, je ponížením práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR a článku 1 Dodatkového protokolu...“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedla:„Neprichádza   mi   hodnotiť   vecnú   správnosť   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia v časti   o   trovách   konania.   Nesúhlasím   však   s   názorom,   ktorý   vyslovil   dovolací   senát v napadnutom rozsudku, keď uviedol, že ak sa účastník (žalovaný) v priebehu konania vzdal práva   na   náhradu   trov   konania,   je   už   týmto   svojím   prejavom   viazaný   a   nemôže   ho v priebehu   ďalšieho   konania   meniť.   Tento   názor   nemá   oporu   v   žiadnom   z   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Návrh účastníka, ako má súd rozhodnúť o trovách konania, je   motivovaný   momentálnou   procesnou   situáciou,   jeho   procesným   zámerom   a   rôznymi ďalšími okolnosťami a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho urobil,   čo   je   spravidla   bezprostredne   pred   rozhodovaním   súdu.   V   priebehu   konania sa okolnosti   i   váha   jednotlivých   účastníkových   kritérií   môže   meniť   a   tým   aj   stanovisko účastníka.   Ak   by   účastník   svoje   rozhodnutie   a   návrh   nemohol   meniť,   bolo   by to rozhodovanie bez možnosti zvážiť všetky okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré často nemožno predvídať. Takéto rozhodnutie by často malo charakter vzdania sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti. Tak by tomu bolo aj v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa vo   veci   pôvodne   rozhodoval   v   roku   2000,   žalobu   a   zamietol   a   žalovanému   nepriznal náhradu trov konania,   keďže mu   trovy nevznikli.   Na odvolacom pojednávaní,   konanom 25. apríla   2001,   sa   žalovaný   vzdal   práva   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania. Rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   však   bolo   zrušené   a   vec   vrátená   súdu   prvého   stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa znovu vo veci rozhodoval takmer po štyroch rokoch v decembri   2004   v zmenenej   situácii.   Pred   novým   rozhodnutím   žalovaný   žiadal   priznať trovy konania a súd prvého stupňa správne vychádzal z jeho návrhu a trovy konania mu priznal.

Ústavný súd má nepochybne právomoc preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska, čí ním nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd, ako to vymedzuje čl. 127 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Predmetom   sťažnosti   je   interpretácia   procesných ustanovení, ktorá je predovšetkým úlohou všeobecných súdov. Napriek uvedenej výhrade proti   napadnutému   rozhodnutiu   ponechávam   na   zváženie   ústavného   súdu,   či   prípadné procesné   pochybenie   má   charakter   sťažnosťou   vytýkaného   porušenia   základných   práv a slobôd...“

Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu uviedla:

„Podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR sa vo svojom stanovisku sp. zn. KP 8/09-24 z 15. 04. 2009 k prijatej sťažnosti v podstate stotožnila s názorom Sťažovateľa o porušení ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov   (Občiansky   súdny poriadok), od ktorého Sťažovateľ odvodzuje aj porušenie jeho základných práv a slobôd. Podpredsedníčka Najvyššieho súdu SR vyslovila nesúhlas s názorom dovolacieho senátu, uvedenom   v   napadnutom   rozsudku…   Právne   posúdenie,   či   toto   prípadné   procesné pochybenie   má   charakter   sťažnosťou   vytýkaného   porušenia   základných   práv   a   slobôd, potom ponecháva na zváženie Ústavnému súdu...

Aj   s   poukazom   na   stanovisko   podpredsedníčky   Najvyššieho   súdu   SR   je   zrejmé, že právne posúdenie nároku Sťažovateľa na náhradu trov konania zo strany Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v napádanom rozhodnutí je nesprávne a v rozpore so výslovným znením zákona.   Uvedené   potom   svedčí   o   svojvôli   pri   aplikácii   právnych   noriem,   zjavnej neodôvodnenosti   a   arbitrárnosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napádaného   súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovorom garantovaného práva na spravodlivý proces, z čoho vyplýva, že nemožno neprávom dosahovať právo. Máme za to, že Sťažovateľ dostatočne preukázal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd ako aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Európskemu   dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   jej   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu jeho nesprávnymi právnymi závermi.

Ústavný súd skúmal, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   v nadväznosti aj ostatné základné a iné práva označené sťažovateľkou.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné   aj   v danej   veci.   A   preto   z týchto   hľadísk   posudzoval   ústavný   súd   aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   všeobecných   súdov   o   trovách   konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Rozsudkom najvyššieho súdu bola na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora preskúmavaná zákonnosť uznesenia krajského súdu z 9. decembra 2005 v časti jeho výroku o trovách konania. Vzhľadom na uvedené je rozsudok najvyššieho súdu nutné hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré je vo svojich dôsledkoch rozhodnutím všeobecného súdu o trovách   konania,   a tento   rozsudok   mal   vo   svojich   účinkoch   dopad   na základné   práva a slobody účastníka súdneho konania – sťažovateľky. Tento dopad sa nedá vylúčiť alebo redukovať   na   prijateľnú   mieru   inak,   ako   preskúmaním   ústavnosti   takéhoto   rozhodnutia ústavným súdom.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a   konštatuje, že odôvodnenie rozsudku a právne názory najvyššieho súdu nie sú presvedčivé a správne a sú   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné,   zjavne neodôvodnené   a   vyznačujú sa   prvkami arbitrárnosti.

Podľa   právneho   záveru   najvyššieho   súdu   bolo   správne   a   zákonné   rozhodnutie krajského súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí napriek zastaveniu konania vo veci na základe späťvzatia   žaloby žalobcami rozhodol   o   trovách   účastníkov   konania podľa   § 146   ods.1 písm. c) OSP a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pričom ho odôvodnil aj tým, že žiaden z účastníkov si neuplatnil nárok na náhradu trov konania v zmysle § 151 ods. 1 OSP.

Najvyšší   súd   totožne   s krajským   súdom   dospel   k   záveru,   že   ak sa   sťažovateľka na odvolacom pojednávaní pred krajským súdom konanom 25. apríla 2001 vzdala nároku na náhradu trov odvolacieho konania, „nemôže tento prejav dodatočne meniť“. Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že uplatnenie si nároku na náhradu trov sťažovateľkou v ďalšom priebehu súdneho konania na pojednávaní pred okresným súdom konanom 9. decembra 2004 nepovažoval za taký procesný úkon, ktorým by došlo k zmene pôvodného stanoviska sťažovateľky z 25. apríla 2001.

Podľa názoru ústavného súdu sa v posudzovanom prípade najvyšším súdom učinené právne   závery   do   takej   miery   odchyľujú   od   ústavne   súladného   výkladu   a   aplikácie zákonných ustanovení, že nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo svojich dôsledkoch aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je odporca povinný uhradiť trovy konania.

Podľa § 151 ods. 1 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2005 o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak ide   o   prisúdenie   trov   konania   podľa   §   149   ods.   1   OSP,   je   advokát   povinný   trovy právneho zastúpenia vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ak advokát v tejto lehote trovy právneho zastúpenia nevyčísli, súd mu náhradu trov právneho zastúpenia neprizná.

Ústavný súd konštatuje arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho záveru najvyššieho súdu o nemennosti stanoviska účastníka konania k uplatneniu si nároku na náhradu trov konania, resp. stanoviska o vzdaní sa nároku na náhradu trov konania v ďalšom priebehu konania vo veci   samej. Zhodne s právnym   názorom   podpredsedníčky   najvyššieho súdu uvedenom   v   jej   vyjadrení   zdôrazňuje,   že   právny   názor   vyslovený   najvyšším   súdom v posudzovanom rozsudku „... nemá oporu v žiadnom z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.   Návrh   účastníka,   ako   má   súd   rozhodnúť   o   trovách   konania,   je   motivovaný momentálnou   procesnou   situáciou,   jeho   procesným   zámerom   a   rôznymi   ďalšími okolnosťami a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho urobil, čo je spravidla bezprostredne pred rozhodovaním súdu. V priebehu konania sa okolnosti i váha jednotlivých účastníkových kritérií môže meniť a tým aj stanovisko účastníka. Ak by účastník svoje rozhodnutie a návrh nemohol meniť, bolo by to rozhodovanie bez možnosti zvážiť všetky okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré často nemožno predvídať. Takéto rozhodnutie by často malo charakter vzdania sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti...“.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že sťažovateľka si nárok na náhradu trov konania vo veci riadne uplatnila na poslednom pojednávaní pred okresným súdom konanom   9.   decembra   2004   a   najneskôr   týmto   prejavom   zmenila   svoje   stanovisko k uplatneniu   si   nároku   na   náhradu   trov   konania   uvedené   na   odvolacom   pojednávaní konanom 25. apríla 2001.

Ústavný súd dodáva, že v posudzovanej veci nie možné hodnotiť ako správny ani záver najvyššieho súdu o tom, že vzdanie sa nároku na trovy konkrétneho odvolacieho konania (konania o odvolaní žalobcov proti prvému rozsudku okresného súdu vo veci) je úkon, ktorý by bolo možné hodnotiť ako vzdanie sa nároku na trovy celého konania, pokiaľ si sťažovateľka takýto nárok predtým uplatnila (teda aj na trovy prvostupňového konania a odvolacieho konania, ktoré prebiehalo potom, ako bol zrušený prvý rozsudok okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie).

Nie   je   správny   ani   záver   najvyššieho   súdu,   že   v   danom   prípade   bolo   namieste rozhodnúť o trovách konania sťažovateľky podľa § 146 ods. 1 psím. c) OSP, teda žiadnemu z účastníkov trovy nepriznať. V prípade zastavenia konania vo veci na základe späťvzatia návrhu je podľa ustálenej judikatúry procesný úkon späťvzatia návrhu hodnotený ako úkon, ktorým   účastník,   ktorý   svoj   návrh   zobral   späť,   zavinil   zastavenie   konania.   Preto, ak ku späťvzatiu návrhu žalobcami nedošlo v dôsledku správania žalovaného, je namieste rozhodnúť o trovách konania žalovaného – sťažovateľky podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP a žalobcov zaviazať na náhradu trov konania sťažovateľky.

Ústavný súd uvádza, že otázky týkajúce sa ustálenia hodnoty sporu ako základu pre vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci (a tým aj samotnej výšky trov konania sťažovateľky), ku ktorým sa najvyšší súd vyjadril nad rámec svojho rozhodnutia, neposudzoval, lebo neboli predmetom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Najvyšší súd je viazaný názorom ústavného súdu, preto je už bezpredmetné zaoberať sa   ďalšími   námietkami   sťažovateľky   k   ďalšiemu   obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu (stanovisko najvyššieho súdu k otázke ustálenia hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci, a tým k samotnej výške trov konania   sťažovateľky   a   namietaná   neurčitosť   a   nejasnosť   záverov   najvyššieho   súdu   v otázke, či rozhodovanie o trovách konanie je „návrhové“). Ústavný súd k ďalšiemu obsahu rozsudku najvyššieho súdu a ním vysloveným ďalším právnym názorom len poznamenáva, že   tieto   boli   učinené   nad   rámec   jeho   prieskumnej   činnosti   vymedzenej   mimoriadnym dovolaním prokurátora, ako aj obsahom preskúmavaného uznesenia krajského súdu z 9. decembra 2005.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné,   prikázať,   aby   ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   označených základných   a   iných   práv   sťažovateľky,   ústavný   súd   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde],   v ktorom   bude   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde).

V.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym   zastupovaním pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. M.

Sťažovateľka   ich   požadovala   uhradiť   v sume   7   936   Sk,   čo   predstavuje   sumu 263,43 €.   Vzhľadom   na to,   že   trovy   konania požadované sťažovateľkou   neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume, ktorú požadovala.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   OSP)   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2009