znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 79/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť akciovej spoločnosti C., V., zastúpenej JUDr. S. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv priznaných čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1   v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 130/2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 130/2005 z 12. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť akciovej spoločnosti C. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. marca 2007 doručená   sťažnosť   akciovej   spoločnosti   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. S. R., vo veci namietaného porušenia jej základných práv priznaných čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo   130/2005   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 130/2005 z 12. decembra 2006.

Sťažovateľka   vo svojej sťažnosti   namieta, že k porušeniu   označených   práv došlo postupom najvyššieho súdu, ktorý na základe odvolania žalovaných v 7. a 8. rade rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Cb 577/00 z 22. septembra 2004 zmenil tak, že žalobu zamietol.   Zmenu   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   odôvodnil   nedostatkom   aktívnej vecnej   legitimácie   sťažovateľky,   iné   dokazovanie   ako   súd   odvolací   nevykonal a nezdôvodnil,   ako   dospel   k svojim   záverom.   Sťažovateľka   dospela   k záveru,   že:„V súdenom prípade je ingerencia Ústavného súdu SR do výkonu právomoci Najvyššieho súdu SR opodstatnená, lebo aplikácia zákona (Občianskeho zákonníka a Zákona o cenných papieroch) tak ako ju podáva Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku zo dňa 12. decembra 2006,   č.   k.   3   Obo   130/05   je   nezlučiteľná   s Ústavou   SR,   je   nezlučiteľná   s garanciami obsiahnutými   v Ústave   SR   a to,   že   Slovenská   republika   je   právny   štát   v ktorom   každý má právo   vlastniť   majetok   a domáhať   sa   svojich   práv   zákonom   ustanoveným   postupom na nezávislom a nestrannom súde.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Obo 130/2005 porušil základné práva obchodnej spoločnosti C., V. zaručené Čl. 1 ods. 1, Čl. 20 ods. 1 a 4 a Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obo   130/2005   zo   dňa 12. decembra 2006 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny za   právne   služby   vo   výške   do   15.   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v danom   prípade sťažovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu, a to napriek tomu, že podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bol tento mimoriadny opravný prostriedok proti   označenému   rozsudku   najvyššieho   súdu   prípustný.   Podľa   uvedeného   ustanovenia dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.   Ústavný súd môže založiť svoju   právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02).

Ako   to   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné dovolanie (§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky má najvyšší súd ako   súd   dovolací,   čím   bola   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007