znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 79/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jána   Hubinu,   Sasinkova   13,   Nové   Mesto   Váhom, zastúpeného advokátom Mgr. Ľudovítom Jendrálom, Advokátska kancelária, Bernolákova 9, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 106/05 z 12. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Hubinu o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2006   doručená   sťažnosť   Jána   Hubinu,   Sasinkova   13,   Nové   Mesto   Váhom   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 106/05 z 12. decembra 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 T 235/04 zo 16. júna 2005, ktorý bol potvrdený napadnutým uznesením krajského súdu, odsúdený pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najpodstatnejšou   námietkou   obhajoby   sťažovateľa v trestnom konaní bolo to, že jeho vina nebola dostatočne dokázaná. Sťažovateľ bol uznaný za vinného iba na základe výpovedí troch svedkov, z ktorých jeden bol poškodený, pričom ani   jeden   z nich   nevidel   sťažovateľa   vykonať   to,   čo   mu   bolo   kladené   za   vinu.   Medzi výpoveďami svedkov sú rozpory, odlišnosti, čo znamená pochybnosti, ktoré sú v prospech obžalovaného. Žiadny iný dôkaz o vine sťažovateľa neexistuje. Podľa názoru sťažovateľa jeho vina nebola dokázaná a nedokázaná vina je to isté ako dokázaná nevina.

Sťažovateľ namietal aj výšku škody, ktorú bol zaviazaný nahradiť. Podľa sťažovateľa predmetná suma značne prevyšuje hodnotu celej poškodenej veci v čase, keď k poškodeniu malo dôjsť. A nie je ani vylúčené, že ak by sa skutočná škoda zistila už v prípravnom konaní, vyšlo by najavo, že nešlo ani o trestný čin.

Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   súd   sa   nevysporiadal   s celou obranou sťažovateľa a pri posudzovaní viny vychádzal z dôkazov, ktoré svedčili proti nemu, s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech sa vcelku nevysporiadal.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch nemožno pričítať na jeho ťarchu, je to v rozpore s princípom prezumpcie neviny. Podľa sťažovateľa ak súd pokladá námietky sťažovateľa prednesené v rámci jeho obhajoby za nedôvodné, ako to uviedol po vyhlásení pri ústnom odôvodnení svojho rozhodnutia, je na ňom, aby tento svoj   záver   natoľko   zdôvodnil,   aby   bolo   zrejmé,   ktoré   skutkové   okolnosti   vo   vzťahu k obhajobe túto obhajobu vyvracajú.

Z práva na obhajobu vyplýva povinnosť pre súd zaoberať sa podstatnými námietkami obhajoby a svoje stanovisko k nim v odôvodnení svojho rozhodnutia vyložiť. Prezumpcia neviny sleduje tiež cieľ dosiahnuť istotu, že páchateľ trestný čin zavinil.

Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„Rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 106/05 zo dňa 12. 12. 2005 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 106/2005 zo dňa 12. 12. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ požadoval priznať mu aj „náhradu trov konania (...) v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci vo výške 5 788 Sk (á 2 730 Sk + 164 Sk) “.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorí ustanoví zákon. (...).

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 106/05 z 12. decembra 2005 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „(...) Predovšetkým je potrebné konštatovať, že okresný súd riadne zistil skutkový stav. Nie je možno sa stotožniť s tvrdením obhajoby, že nebol zistený žiadny priamy dôkaz a preto vina obžalovaného nebola preukázaná. Aj súhrn nepriamych dôkazov, pokiaľ sú dostatočne   presvedčivé,   postačuje   na   rozhodnutie   súdu.   Ani   odvolací   súd   nemal   dôvod neveriť výpovediam najmä Jozefa Zicháčka a Jána Michalku. Nie je možno tiež prehliadnuť, že   obžalovaný   sa   nachádzal   bezprostredne   pred   zistením,   že   uvedené   vozidlo   je poškriabané,   na   mieste   kde   vozidlo   stálo,   že   predtým   bol   na   Obvodnom   oddelení   PZ v značne podnapitom stave, že bol rozčúlený a hrubo sa vyjadroval na adresu prítomných policajtov. Preto okresný súd správne uzavrel skutkový stav. Ďalej sa odvolací súd zaoberal i otázkou   výšky   škody.   Tu   je   potrebné   len   pripomenúť,   že   výška   škody   sa   neodvíja   len z hodnoty   veci,   v danom   prípade   vozidla,   ale   z nákladov   potrebných   pre   uvedenie   do predošlého stavu. V podstate a teda aj v tomto prípade, náklady na uvedenie poškriabaného vozidla   boli   dostatočne   vierohodne   vyčíslené   na   základe   odborného   vyjadrenia.   Nie   je povinnosťou poškodeného vyhľadávať servis, kde by bolo vozidlo opravené najlacnejšie, keď existuje špecializovaný servis na konkrétne typy vozidiel. V praxi naviac sa priznáva náhrada škody aj keď vozidlo ešte opravené nie je, ale je prítomný znalecký posudok, resp. odborné   vyjadrenie   k výške   škody,   tak,   ako   v tomto   prípade.   Preto   podľa   názoru odvolacieho súdu výška škody bola zistená dostatočným spôsobom. Z uvedených dôvodov je v súlade so zákonom i právne posúdenie žalovaného skutku a tým aj výrok o náhrade škody. (...)“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   názor   krajského   súdu   o riadnom   ustálení skutkového stavu vo veci sťažovateľa je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd   k   zásadným   námietkam   sťažovateľa   zaujal   stanovisko,   a preto   aj   ústavný   súd   ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré   bolo   potrebné odvolanie sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené   a napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   zistením   a právnym   názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich základných práv garantovaných v čl. 50 ods. 2 a ods. 3 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny. Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam ústavný súd pripomína, že porušenie práv priznaných týmito článkami ústavy a listiny nemôže samo osebe   nastať   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   ak   tieto   súdy   uplatnili   svoju   právomoc v súlade s ústavou a „zákonom ustanoveným postupom“ (mutatis mutandis I. ÚS 44/03). Keďže   v danom   prípade   tomu   tak   bolo,   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   To   106/05 z 12. decembra   2005,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa,   neporušil   jeho   označené základné práva, a preto bolo potrebné aj v tejto časti považovať ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006