znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 79/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Seol, spol. s r. o., so sídlom Severné nábrežie 40, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietala porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I z 9. júna 2003 sp. zn. 26 C 123/02 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 18. decembra 2003 sp. zn. 11 Co 306/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Seol, spol. s r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2004 telefaxom   blanketárne   podaná   a 1.   apríla   2004   a 5.   apríla   2004   doplnená   sťažnosť obchodnej spoločnosti Seol, spol. s r. o., so sídlom Severné nábrežie, Košice (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   pričom   z obsahu   uvedených podaní a z priložených písomností vyplynulo, že sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“) z 9. júna 2003 sp.   zn. 26 C 123/02 a rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej aj „krajský súd“) z 18. decembra 2003 sp. zn. 11 Co 306/03.

Sťažovateľka uviedla, že v marci 2002 podala na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhala toho, aby okresný súd zaviazal jej zamestnanca J. J. (ďalej len „žalovaný“) na zaplatenie sumy 34 195, 40 Sk s prísl. ako náhradu škody na zverených hodnotách. Sťažovateľka opierala svoje nároky „o pracovnú zmluvu, dohodu o hmotnej zodpovednosti podľa § 176 Zákonníka práce, dojednaný popis pracovnej činnosti a dohodu o splatení vzniknutej škody“.

Okresný súd návrhu sťažovateľky vyhovel a platobným rozkazom č. k. Ro 2468/02-4 z 23. júla 2002 žalovanému uložil, aby sťažovateľke uhradil sumu 34 195, 40 Sk s prísl., ako aj trovy konania. Proti tomuto platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote žalovaný odpor s odôvodnením, že nebol oboznámený s obsahom zvýšenej zodpovednosti a ku škode došlo úmyselným konaním tretej osoby, t. j. bez jeho zavinenia.

Okresný   súd   rozsudkom   z 9.   júna   2003   sp.   zn.   26   C   123/02   žalobný   návrh sťažovateľky zamietol, v podstate preto, že „mal za to, že schodok na zverených hodnotách vznikol celkom bez zavinenia žalovaného (...)“

Po odvolaní sťažovateľky krajský súd rozsudkom z 18. decembra 2003 sp. zn. 11 Co 306/03 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pretože sa stotožnil s jeho právnym názorom a tento považoval za vecne správny.

Sťažovateľka je toho názoru, že „rozhodnutím oboch súdov boli porušené jej práva na spravodlivý súdny proces“, pretože súdy úplne „vylúčili zodpovednosť zamestnanca za vzniknutú škodu. Vzali za preukázané, že úmyselným zavinením páchateľa trestného činu krádeže   (neznámeho   páchateľa)   a čiastočne   aj   zanedbaním   povinností   zo   strany sťažovateľky došlo k zbaveniu sa zodpovednosti inak hmotne zodpovedného zamestnanca v plnom   rozsahu“. Proti „potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu“, sťažovateľka namieta, že „zamestnanec sa nemohol celkom zbaviť objektívnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, pretože odstavil osobné motorové vozidlo (z ktorého mu odcudzili tržbu) na nestráženom parkovisku. (...) Ak by zamestnanec pristupoval k plneniu svojich povinností   a k zverenému   majetku   zodpovedne   a vážne,   neponechal   by   zverené   finančné prostriedky sťažovateľky v aute na nestráženom parkovisku, ale uložené v koženom obale by ich   vzal   zo   sebou.   (...)   Sťažovateľka   je   preto   toho   názoru,   že   zamestnanec   sa svojej zodpovednosti založenej dohodou o hmotnej zodpovednosti zbaviť celkom nemohol, pretože pri ochrane majetku sťažovateľky nepostupoval zodpovedne. (...) Sťažovateľka má zato,   že   zamestnanec   podpísaním   dohody   o zaplatení   škody   sám   svoju   zodpovednosť spočiatku uznal. (...) Zamestnanec sa mohol zbaviť zodpovednosti celkom len vtedy, ak by preukázal, že schodok nezavinil preto, že v dôsledku úmyselného konania tretích osôb mu bolo znemožnené hospodáriť so zverenými hodnotami, čo však nie je práve tento prípad. Podľa   názoru   sťažovateľky   boli   splnené   všetky   predpoklady   objektívnej   zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu (...) Zamestnanec nevyužil svoje právo odstúpiť od dohody od hmotnej zodpovednosti podľa § 177 ods. 1 ZP, účinného v čase vzniku škody“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

-„vyslovil, že právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Medzinárodného dohovoru porušené bolo

- a aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 20. 000.-Sk, a náhradu trov konania v sume 8 000.- Sk na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. D. S.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   z 9.   júna   2003   sp.   zn.   26   C   123/02   a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 18. decembra 2003 sp. zn. 11 Co 306/03.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu,   pretože   o odvolaní   voči   tomuto uzneseniu   rozhodoval   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označeného článku dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka, ktorá je v konaní pred   ústavným súdom   zastúpená   advokátkou, teda   kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení označeného práva sťažovateľky.  

Sťažovateľka v podstate namietala, že súdy „vylúčili zodpovednosť zamestnanca za vzniknutú škodu, (...) zamestnanec sa svojej zodpovednosti založenej dohodou o hmotnej zodpovednosti   zbaviť   celkom   nemohol,   pretože   pri   ochrane   majetku   sťažovateľky nepostupoval zodpovedne. (...) Sťažovateľka má zato, že zamestnanec podpísaním dohody o zaplatení škody sám svoju zodpovednosť spočiatku uznal“, teda sťažovateľka v podstate nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu   a   s posúdením   skutkového   stavu   týmto súdom.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „Správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   keď   vykonal   rozsiahle   dokazovanie   za účelom   zistenia,   či   dohoda   o hmotnej   zodpovednosti   bola   uzavretá   platne,   a či   sa zamestnanec zbavil celkom alebo sčasti zodpovednosti, t. j. či schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Ustálená súdna prax vychádza z toho, že hmotne zodpovedný zamestnanec sa zbaví zodpovednosti za schodok, ak je preukázané, že k schodku došlo v dôsledku úmyselného konania   tretích   osôb,   prípadne   zanedbaním   povinnosti   zamestnávateľa,   mu   bolo znemožnené so zverenými hodnotami hospodáriť a starať sa o ne, resp. disponovať s nimi. Nesporne bolo preukázané, že schodok vznikol v danom prípade odcudzením tržby v sume 39.377,40 Sk neznámym páchateľom z uzamknutého motorového vozidla žalobcu značky Škoda PICK UP ev. čísla KE 626 BO dňa 6. apríla 2001 v čase od 16.10 hod. do 16.20 hod.

Svedčí o tom obsah vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru v Gelnici,   sp.   zn.   ORP-86/PP-6-2001.   Zo   zápisnice   o ohliadke   miesta   činu   a príslušnej fotodokumentácie, ktorá sa nachádza na č. l. 7 a 8 spisu a výpovedí svedkov vyplýva, že v čase od 16.10 hod. do 16.20 hod., dňa 6. apríla 2001 vykonal nezistený páchateľ krádež vlámaním   do   osobného   motorového   vozidla   Škoda   PICK   UP   ev.   čísla   KE   626   BO zaparkovaného   v Gelnici   na   Hlavnej   ulici   vedľa   predajne   Potravín   Zdroj   a to   tak,   že nezisteným predmetnom a spôsobom poškodil zámok na dverách spolujazdca a následne nezisteným predmetom a spôsobom rozbil sklennú výplň uvedených dverí, ktoré si odistil a otvoril   a z odkladacej   príručnej   skrinky   v palubnej   doske   odcudzil   osvedčenie   od uvedeného vozidla, tankovaciu kartu EUROSHELL, kožené puzdro na doklady s finančnou hotovosťou   39.377,40   Sk   s DPH   (firma   je   platcom   DPH);   naviac   poškodením   vozidla spôsobil škodu vo výške 5.436,20 Sk pre poškodenú firmu SEOL spol. s r. o. Uznesením zo dňa   19.   5.   2001   č.   ORP-86/PP-6/2001   bolo   prerušené   trestné   stíhanie,   nakoľko   sa nepodarilo   zistiť   skutočnosti   oprávňujúce   vykonať   trestné   stíhanie   voči   určitej   osobe. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. 5. 2001.

Zaiste nemožno obísť ani zanedbanie povinnosti zo strany žalobcu, a to z dôvodu, že neinštruoval žalovaného ako má nakladať s finančnou hotovosťou za dodaný tovar. (...) Uznaním   dlhu   urobeným   v písomnej   forme   sa   zakladá   vyvrátiteľná   právna domnienka, že dlh v čase uznania existoval.

Na druhej strane, uznanie dlhu nezbavuje dlžníka (zamestnanca), na ktorého prešlo iba   dôkazné   bremeno,   možnosti   brániť   sa   voči   uplatnenému   (uznanému)   záväzku,   ak preukáže, že záväzok zamestnávateľa nevznikol alebo že ho uznal omylom. Súd v takomto prípade musí skúmať, či z hľadiska hmotného práva (v danom prípade Zákonníka práce) obstojí nárok z titulu uznávaného prejavu dlžníka.

V súdenom prípade, ako už bolo uvedené, úmyselným zavinením páchateľa trestného činu   krádeže   (neznámeho   páchateľa)   a čiastočne   aj   zanedbanie   povinnosti   zo   strany žalobcu,   umožnili   žalovanému   ako   hmotne   zodpovednému   zamestnancovi   zbaviť   sa zodpovednosti za schodok v celom rozsahu.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2004