znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 79/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností 1. IVAX Pharmaceuticals, s. r. o., Opava - Komárov, Česká republika, a 2. Kofola, a. s., Krnov, Česká republika, zastúpených advokátom   JUDr.   E.   Z.,   Advokátska,   patentová   a známková   kancelária,   B.   B.,   vo   veci porušenia práva ich právneho predchodcu podľa čl. 2 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   4 Sž 103/02 z 29. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodných spoločností IVAX Pharmaceuticals, s. r. o., a Kofola, a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2003 doručená   sťažnosť   obchodných   spoločností   1.   IVAX   Pharmaceuticals,   s. r.   o.,   Opava   - Komárov,   Česká   republika,   a 2.   Kofola,   a.   s.,   Krnov,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. E. Z., Advokátska, patentová a známková kancelária, B. B., ktorou namietali porušenie práva právneho predchodcu sťažovateliek na rovné   zaobchádzanie   podľa   čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva, ktoré   zodpovedá ústavnej povinnosti štátneho orgánu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v zmysle   čl.   2   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) procesným postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 103/02 z 29. októbra 2002 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Sťažovateľky žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli, že „Dňa 19. 11. 1999 podala skupina navrhovateľov   návrh   na   výmaz   slovnej   ochrannej   známky   Kofola   č.   157039   z registra ochranných známok vedeného ÚPV SR z dôvodu nepoužívania ochrannej známky podľa § 16 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach. Po niekoľko rokov trvajúcom konaní ÚPV SR svojím rozhodnutím č. k. POZ O-38317/OZ 157039/II/75-2002 zo dňa 31. 5. 2002 konečným rozhodnutím návrh na výmaz ochrannej známky č. 157039 vo vzťahu k položke   tovarov   a služieb   „strojené   vody   minerálne   s vylúčením   nápojov   vyrobených s použitím kakaa alebo čokolády“, zamietol.

Proti tomuto právoplatnému rozhodnutiu vydanému v správnom konaní podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 244 a nasledujúcich OSP jeden z pôvodných navrhovateľov výmazu, a to Coffea s. r. o., Trnava dňa 29. 7. 2002. V konaní, ktorého účastníkmi boli žalobca Coffea s. r. o., Trnava a žalovaný ÚPV SR so sídlom   v Banskej   Bystrici,   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zrušil   právoplatné   rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie žalovaného vydané v prvom stupni, ktorými bol návrh na výmaz ochrannej známky Kofola zamietnutý a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení   rozsudku   Najvyšší   súd   SR   vyslovil   záväzný   právny   názor   predstavujúci záväzné skutkové hodnotenie (treba zdôrazniť, že názor opačný než ku ktorému dospel ÚPV SR v oboch inštanciách), a na tom základe Najvyšší súd SR vyslovil ďalší záväzný právny názor, a to, že s ohľadom na skutkový stav zistený Najvyšším súdom SR mal ÚPV SR v prvej inštancii   vyhovieť   návrhu   na   výmaz   ochrannej   známky.   Správny   orgán   pochybil   aj v druhostupňovom   konaní,   pokiaľ   rozkladu   žalobcu   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu nevyhovel.

(...) Sme presvedčení, že procesným postupom Najvyššieho súdu SR, ako aj rozhodnutím samotným   boli   porušené   ústavné   práva   navrhovateľov   i ústavné   povinnosti   Najvyššieho súdu SR (...)“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky považujú právnu úpravu správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) za „v rozpore s ústavou“, lebo „trpí systémovou chybou, keď v zásade nepočíta so sporovým konaním pred správnym orgánom, pričom vychádza z mylnej zásady, že v správnom konaní ide zásadne o vzťah štát verzus občan“, že to „platí, napriek podstatným zmenám, tak pre úpravu platnú do 31. 12. 2002, ako aj pre úpravu platnú od 1. 1. 2003“, že „kogentná úprava účastníctva v plnom rozsahu   vylučuje   zo súdneho   konania   o preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia účastníka (účastníkov) sporového správneho konania, ktorý bol v tomto konaní protistranou žalobcu   domáhajúceho   sa   preskúmania   správneho   rozhodnutia“,   pričom   „niet   žiadneho primeraného   dôvodu   na   vylúčenie   ktoréhokoľvek   z účastníkov   skúmaného   správneho konania“, a že ak najvyšší súd „konal a rozhodoval bez účasti protistrany ako pôvodného účastníka správneho konania“, porušil jeho ústavné právo na rovné zaobchádzanie v zmysle čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že „Novelou zákona o súdoch a sudcoch č. 185/2002 Z. z.   bol   zákonom   upravený   výber   sudcu   rozhodujúceho   v konkrétnej   veci   náhodným výberom   prostredníctvom   tzv.   elektronickej   podateľne   s cieľom   zamedziť   možnosť ovplyvňovania pridelenia veci“, že „sudca alebo senát, ktorý odo dňa 1. 6. 2002 nebol určený náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne, (...) nespĺňa kritérium zákonného sudcu v zmysle zákona a najmä v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR“ a že týmto spôsobom „bol určený i senát Najvyššieho súdu SR rozhodujúci vo veci spisová značka 4 Sž 103/02“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   „vykonal   dokazovanie“,   z ktorého vyvodil   „opačné   skutkové   hodnotenie   než   správny   orgán   a toto   hodnotenie   označil   za záväzný   právny   názor   v rámci   odôvodnenia   rozsudku“,   pričom   však   nebolo   možné „opomenúť osobnú účasť a právo vyjadriť sa druhého účastníka správneho konania bez toho, aby nedošlo k porušeniu jeho ústavného práva v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy“.

Zo sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľka v druhom rade (Kofola, a. s.) „je súčasným majiteľom ochranných známok Kofola vrátane ochrannej známky č. 157039, ako to vyplýva z výpisu z registra ochranných známok, ktorý je zároveň účastníkom správneho konania pred Úradom priemyselného vlastníctva (ďalej len „ÚPV SR“) po vrátení veci na ďalšie   konanie   (...)“,   že   „v   doterajšom   správnom   konaní   majiteľ   ochrannej   známky (protistrana) nemal možnosť a ani dôvod primerane odôvodňovať nepoužívanie ochrannej známky“, že „ÚPV SR rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR rozhodol o výmaze ochrannej známky Kofola   rozhodnutím   zo   dňa   16.   1.   2003   spisová   značka   0-38317/02 157039-I/1-2003“ a že najvyšší súd porušil povinnosť vyplývajúcu z čl. 2 ods. 2 ústavy, keď „v rozpore s výslovnou zákonnou úpravou § 16 ods. 4 zákona 55/1997 Z. z. určil ďalší postup a právne záväzným spôsobom prejudikoval rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní bez toho, aby bolo zistené splnenie zákonných predpokladov takéhoto postupu“.

Sťažovateľky, ktoré k sťažnosti pripojili príslušné rozhodnutia a iné listinné dôkazy vzťahujúce   sa   na   tvrdené   skutočnosti,   zároveň   žiadali,   aby   ústavný   súd   rozhodnutím o dočasnom opatrení odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetnou sťažnosťou sťažovateľky namietali porušenie práva účastníka správneho konania   a súdneho   konania   na   rovné   zaobchádzanie,   na   zákonného   sudcu,   na   verejné prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom – inými slovami, sťažovateľky namietali jednotlivé aspekty práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, konkrétne v čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ústavy, resp. označené aspekty „práva na spravodlivé súdne konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Okrem porušenia týchto procesných práv namietali aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

K porušeniu týchto práv malo dôjsť v súdnom konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   obsahujúcej   úpravu   o správnom   súdnictve,   ktorá   podľa   názoru sťažovateliek je v rozpore s ústavou, pretože nespĺňa uvedené požiadavky spravodlivého procesu.

Okrem toho k ich porušeniu – k porušeniu označených aspektov práva na spravodlivé súdne konanie - malo dôjsť namietaným postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým podľa § 250j ods. 2 OSP (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2002) bolo zrušené správne rozhodnutie (rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 31. mája 2002 č. POZ O-38317/OZ 157039/II/75-2002 v plnom rozsahu a jeho rozhodnutie z 29. júna 2001 č. POZ O-38317/OZ 157039-I/53-2001 v označenej časti) a vec bola   tomuto   správnemu   orgánu   vrátená   na   ďalšie   konanie,   pretože   správny   orgán   je v ďalšom konaní podľa § 250j ods. 3 OSP viazaný právnym názorom súdu.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že tento správny orgán už aj 16. januára 2003 vydal   rozhodnutie   č.   O-38317/OZ   157039-I/1-2003,   ktorým   v zmysle   právneho   názoru najvyššieho súdu rozhodol okrem iného tak, že „ochranná známka č. 157039 sa vymazáva z registra   ochranných   známok“.   Z tohto   rozhodnutia   ďalej   vyplýva,   že   „V   zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení zákona č. 577/2001 Z. z. možno proti tomuto rozhodnutiu podať rozklad v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na úrade. Včas podaný rozklad má odkladný účinok“.

Je nepochybné, že majiteľ uvedenej ochrannej známky - sťažovateľka v druhom rade (Kofola, a. s.) je účastníkom tohto správneho konania a že z tohto dôvodu je oprávnený podať proti uvedenému rozhodnutiu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zo 16. januára 2003 rozklad. Ústavný súd taktiež nemá žiadnu pochybnosť o tom, že proti rozhodnutiu   správneho   orgánu   o rozklade   môže   tento   účastník   –   ak   s rozhodnutím o rozklade nebude spokojný – podať príslušnú žalobu a na jej základe vyvolať konanie v správnom súdnictve.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v takomto   konaní,   ktoré   v dôsledku   novej   právnej úpravy správneho súdnictva s účinnosťou od 1. januára 2003 je už v zásade dvojstupňové, jeho účastník bude môcť uplatniť všetky námietky, ktoré teraz v konaní pred ústavným súdom uplatnili sťažovateľky, resp. priamo sa domáhať svojich práv na spravodlivé súdne konanie   a dosiahnuť   zmenu   právneho   názoru   najvyššieho   súdu.   K tomu   ústavný   súd poznamenáva, že podľa § 246b ods. 3 OSP (v platnom a účinnom znení) najvyšší súd koná a rozhoduje   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov   a proti rozhodnutiam   orgánov   verejnej   správy   v senáte   zloženom   z predsedu   a dvoch   sudcov. O opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu koná a rozhoduje iný senát tohto súdu zložený z predsedu a štyroch sudcov.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   s pôvodnou   právnou   úpravou   správneho   súdnictva uviedol, že „je pravda, že správny orgán je pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu (...), avšak táto viazanosť sama osebe navrhovateľom nebráni, aby v ďalšom konaní proti   vyslovenému   právnemu   názoru   krajského   súdu   neuplatnili   tak   pred   správnym orgánom,   ako   aj   následne   pred   krajským   súdom   v rámci   nového   súdneho   preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nové skutočnosti vrátane tých námietok, ktoré teraz uplatnili v predmetnej sťažnosti pred ústavným súdom. Krajský súd totiž musí pri výklade   a aplikácii   dotknutých   zákonov   rešpektovať   požiadavku   vyplývajúcu   z čl.   152 ods. 4 ústavy (...).   Táto povinnosť krajského súdu   je dostatočným dôvodom   na to, aby ústavný súd nepovažoval namietané rozhodnutie krajského súdu za rozhodnutie, ktorým prípadne došlo k takému porušeniu základných práv a slobôd, proti ktorému navrhovatelia už   nemajú   dostupný   účinný   opravný   prostriedok   alebo   ktoré   treba   považovať   za nenapraviteľné   v rámci   konania   pred   všeobecným   súdom“   (I.   ÚS   42/00).   Ústavný   súd nezistil   v obsahu   sťažnosti   žiadnu   skutočnosť   alebo   dôvod   na   to,   aby   sa   v danej   veci odchýlil od tohto právneho názoru, a to a fortiori za platnej právnej úpravy právomoci súdu v správnom súdnictve vrátane prípustných opravných prostriedkov. K tomu treba dodať, že obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   aj   ústavný   súd   overuje,   či   konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 52/03).

Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02).   Predmetná   sťažnosť   bola   podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy   vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy požadované odloženie vykonateľnosti napadnutého   rozsudku.   Ostatné   návrhy   na   rozhodnutie   (návrh   na   zrušenie   napadnutého rozsudku) uvedené v sťažnosti sú návrhmi vo veciach, na ktorých prerokovanie má ústavný súd   právomoc   len   v rozsahu   vymedzenom   v cit.   čl.   127   ods.   1   ústavy   a iba   vtedy,   ak sťažnosti vyhovie (čl. 127 ods. 2 ústavy). Sťažovateľky predmetnou sťažnosťou žiadnu z týchto podmienok nesplnili.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003