znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 786/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   17.   decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Kubovič, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 99/2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 177/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2014   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátskou kanceláriou   HKP Legal, s. r. o.,   Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej   koná advokát a konateľ Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 99/2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 177/2013.

Zo sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľ...   je   navrhovateľom   v   právnej   veci   proti   odporcom...   o   zaplatenie 32.225,15 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica... pod spisovou značkou 12C/99/2009   a   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici...   pod   spisovou   značkou 15Co/177/2013...

Súd prvého stupňa... rozhodol rozsudkom zo dňa 06. marca 2013 č. k. 12C/99/2009- 357 tak, že návrh... v celom rozsahu zamietol.

Voči... rozsudku... podal navrhovateľ... odvolanie... Odvolací súd... rozhodol... tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V   odôvodnení   čo   do   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   sa   stotožnil s názorom prvostupňového súdu a len zopakoval jeho argumentáciu, ktorú v zásade rozšíril výlučne   o   podrobný   opis   skutkového   stavu,   nevysporiadal   sa   však   náležitým   spôsobom s právnou argumentáciou navrhovateľa obsiahnutou v odvolaní.

Sťažovateľ nepovažuje argumenty porušovateľov jeho základného práva obsiahnuté v predmetných rozsudkoch... za dostatočne presvedčivé a vyvracajúce jeho tvrdenia. Sťažovateľ   naďalej   trvá   na   svojich   tvrdeniach   prezentovaných   v   odvolaní   proti rozsudku súdu prvého stupňa...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ takmer doslova cituje odvolanie, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 99/2009-357 zo 6. marca 2013.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Súdy   oboch   inštancií   sa   zároveň   pri   rozhodovaní   o   veci   nevenovali   posúdeniu skutočnosti, či vznesenie námietky premlčania zo strany odporcov (primárne odporcu v 6/ rade) nebolo v rozpore s dobrými mravmi (v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nakoľko výlučne odporca v 6/ rade spôsobil (zapríčinil), že sťažovateľ si svoj nárok na náhradu   škody   nemohol   uplatniť   skôr,   resp.   pokiaľ   by   odporca   v   6/   rade   predložil sťažovateľovi včas správnu účtovnú závierku, ku škode by nedošlo vôbec...

V demokratickej spoločnosti nie je možné akceptovať stav, kedy spoločnosť s ručením obmedzeným   v   dôsledku   vlastných   pochybení   odmieta   vylúčenému   spoločníkovi   vyplatiť vyrovnací   podiel   v   zákonnej...   výške...   vylúčeného   spoločníka   niekoľko   rokov   zavádza... a nakoniec vznesie námietku premlčania, aby vyrovnací podiel vylúčenému spoločníkovi nemusela vyplatiť v správnej výške.

...   súdy   odmietli   tvrdenia   navrhovateľa   bez   akéhokoľvek   racionálneho   právneho zdôvodnenia, z tohto dôvodu ani nie je možné zaujať stanovisko k obom rozsudkom v časti titulu nároku na náhradu škody, keďže súdy len skonštatovali, že nezdieľajú právny názor navrhovateľa bez uvedenia presvedčivého dôvodu.

V   odvolaní   sťažovateľa   voči   Rozsudku   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa 06.03.2013 č. k. 12C/99/2009-357, bola voči argumentom prvostupňového súdu použitá dôkladná a podrobná skutková i právna protiargumentácia.

Krajský súd však na odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa   s   ňou   v   odôvodnení   nevysporiadal.   Odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu neobsahuje   ani   stopy   po   tom,   že   by   sa   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   voči   rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd argumentáciou navrhovateľov zaoberal.

Odvolací   súd   pristúpil   k   rozhodnutiu   o   odvolaní   navrhovateľov   arbitrárne a formalisticky.

Argumentáciu súdov oboch inštancií sťažovateľ považuje za excesívne formalistickú a neprípustnú... rozhodnutia súdov s veľmi chabým a neuceleným odôvodnením vykazovali až   znaky   nezáujmu   o   objasnenie   skutkového   stavu   prejednávanej   veci,   dokonca   až v intenzite   porušenia   §   1   OSP,   Súdy   tak   konali   v   rovine   skutkového   objasnenia   a   aj právneho posúdenia vo vzťahu k právam sťažovateľa zjavne arbitrárne (§ 205a ods.   1 písm. a/   OSP).   Odôvodnenie   súdov   z   väčšej   časti   pozostáva   z   opakujúcich   sa   tvrdení odporcov. Samotné odôvodnenie súdov je v mnohých aspektoch minimálne prekvapivé, ale predovšetkým nelogické.

Súdy   tak   jednostranne   a   účelovo   prihliadali   na   argumenty   a   dôkazy,   na   ktoré poukazovali   odporcovia,   pričom   vôbec   nezohľadnili   niektoré   skutočnosti   uvedené sťažovateľom, ktoré by skutočne a pravdivo objasnili skutkový stav. Súdy sa v tomto smere dopustili aj kardinálnej chyby, ktorá založila neodstrániteľnú tzv. inú vadu konania, a to nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí. Týmto konaním došlo k odňatiu práva na prístup k súdu a   porušeniu   zásady   rovnosti   účastníkov   konania,   keďže   súdy   za   svoje   pojali   výhradne tvrdenia odporcov.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutí potvrdzuje aj skutočnosť, že súdy sa nedostatočne vysporiadali   s   jednotlivými   skutkovými   okolnosťami   uvedenými   sťažovateľom.   Konajúce súdy sa s právami sťažovateľa vysporiadali len veľmi frázovito a povrchne...

Porušenie základného   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok v zmysle čl.   20   ods.   1 ústavy sťažovateľ vidí v skutočnosti, že súdy oboch inštancií svojím postupom a aplikáciou zákona (najmä príslušných ustanovení Obchodného zákonníka)   na prejednávaný prípad odňali sťažovateľovi možnosť účinne sa domáhať svojho majetku, ktorý by mu inak mal prislúchať.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „ 1. Základné právo sťažovateľa – P. K... na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.

2. Základné právo sťažovateľa – P. K... vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   06.   marca   2013   č.   k. 12C/99/2009-357 a Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. augusta 2014 č. k.   15Co/177/2013-403   ruší   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   na   ďalšie konanie.

4.   Sťažovateľovi   –   P.   K...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 3.000,- Eur..., ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C 99/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 177/2013.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   99/2009-357   zo   6.   marca   2013   (ďalej   len „rozsudok   okresného súdu“) zamietol   návrh sťažovateľa na náhradu   škody.   O odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 15 Co 177/2013-403 z 27. augusta 2014 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 99/2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený namietať porušenie svojich základných práv v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 Co 177/2013

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenia   o   súdnej   ochrane   vykonávajú,   a   teda   že   základné   právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).

Ústavný   súd   nie   je   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí okrem iného obsahovať odôvodnenie návrhu. Ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zdôrazňuje, že je povinnosťou sťažovateľa, ktorý sa so sťažnosťou obráti na ústavný súd, aby túto náležite odôvodnil. Z odôvodnenia sťažnosti musí byť zrejmé, v čom konkrétne sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tým, že nepovažuje argumenty krajského súdu obsiahnuté   v   jeho   rozsudku   za   dostatočne   presvedčivé,   trvá   na   svojich   tvrdeniach obsiahnutých v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré cituje, a rozsudok krajského súdu považuje za arbitrárny a formalistický. Sťažovateľ okrem týchto všeobecných tvrdení o porušení jeho základných práv a množstva judikátov ústavného súdu, na ktoré odkazuje, neuvádza žiadnu konkrétnu argumentáciu, na základe ktorej by ústavný súd mohol dospieť k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa. Táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľ   iba   opätovne   uvádza   námietky,   ktoré   už   boli   predmetom preskúmavania   krajským   súdom   na   základe   ním   podaného   odvolania   proti   rozsudku okresného súdu, a požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym posúdením nároku na náhradu škody, stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy.   Podľa   uvedeného   článku   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   vo   svojich   rozsudkoch   vyslovili právne   závery,   s   ktorými   sťažovateľ   nesúhlasí,   nezakladá   bez   ďalšieho   oprávnenosť ústavnej sťažnosti, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

K tvrdeniu sťažovateľa, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že krajský   súd   neskúmal,   či   vznesenie   námietky   premlčania   zo   strany   odporcov   nebolo v rozpore s dobrými mravmi, ústavný súd uvádza, že túto skutočnosť sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu neuviedol.

Ak sťažovateľ v odvolaní neuviedol dôvody, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   49   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje ochranu označeným základným právam, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany podnet predpísaný   zákonnou   úpravou   konania   pred   ním,   v   tomto   prípade   to   bolo   odvolanie, v ktorom   mohol   sťažovateľ   namietať   rozpor   námietky   premlčania   s   dobrými   mravmi. Sťažovateľ tak neurobil a tento nedostatok v odvolaní nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pripomína,   že   krajský   súd   konal   o   odvolaní   v   spore,   v   ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre odvolacie konanie. Neunesenie tejto zodpovednosti sa nedá obísť tak, že účastník sporu sa namiesto na všeobecný súd obráti so sťažnosťou na ústavný súd, a pritom na taký postup nebol žiaden ústavne akceptovateľný dôvod.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzi postupom   krajského   súdu   a   namietaným porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014