znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 784/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   17.   decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Patrikom Palšom, Palša a partneri Advokátska kancelária spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 38 Er 93/2009 z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2014 doručená sťažnosť B. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Patrikom   Palšom,   Palša   a partneri   Advokátska   kancelária   spol.   s r.   o.,   Masarykova   13, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva   podľa   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 Er 93/2009 z 24. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 24. septembra 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie z 15. júna 2009 začalo na okresnom súde konanie vo veci vedené pod sp. zn. 38 Er 93/2009.

Okresný súd 28. septembra 2009 vydal v predmetnej veci poverenie na vykonanie exekúcie a následne upovedomenie o začatí exekúcie. Sťažovateľ proti vykonaniu exekúcie podal u súdneho exekútora námietky z 30. mája 2011 a zároveň v ten istý deň podal aj návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie. Okresný súd uznesením z 24. septembra 2014   rozhodol   o   zamietnutí   námietok   sťažovateľa   proti   exekúcii,   o   zastavení   exekúcie a zamietnutí jeho návrhu na povolenie odkladu exekúcie.

Keďže odvolanie proti uzneseniu z 24. septembra 2014 nie je prípustné, sťažovateľ „len   z   dôvodu   právnej   istoty“ podal   23.   októbra   2014   opakovane   návrh   na zastavenie exekúcie   a návrh   na odklad   exekúcie,   napriek   tomu, že   sa   domnieva, že   o týchto jeho návrhoch   bude   rozhodnuté   obdobne.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v predmetnej   veci vyčerpal   opravné   aj   iné   právne   prostriedky   v   záujme   ochrany   svojich   práv,   avšak bezvýsledne.

Pohľadávka, ktorá je predmetom uvedeného exekučného konania, vznikla na základe troch   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   vydaných   pod   č.   700-2740038205-GC04/05 a oprávnený ju mal získať na základe postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1 z 29. júla 2008 v znení je dodatku č. 1 zo 16. marca 2009.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v sťažnosti ďalej uviedol: „Mám za to, že hlavným dôvodom pre ktorý mala byť exekúcia zastavená a je aj v súčasnosti   neprípustná   je,   že   je   vyššie   uvedené   postúpenie   pohľadávok   a   následná exekúcia   sú   zneužitím   práva.   Pohľadávka   súčasného   oprávneného   –   právnickej   osoby založenej za účelom podnikania predstavuje z väčšej časti penále autoritatívne uložené Sociálnou poisťovňou na základe zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podkladom pre vykonanie exekúcie je tak rozhodnutie vo veci sociálneho zabezpečenia a sociálneho poistenia, ktoré bolo vydané orgánom na základe predpisov verejného práva. Vzťah medzi Sociálnou   poisťovňou,   ako   subjektom,   ktorému   štát   zveril   rozhodovanie   o   právach a povinnostiach a poisteným je nepochybne   vzťahom verejnoprávnym.   Výťažok   z týchto sankcií   spolu   s   ostatnými   príjmami   štátu   slúži   predsa   zo   zákona   na   pokrytie   výdavkov spojených   s   plnením   sociálnych   úloh   štátu.   Práve   tento   dôvod   oprávňuje   štát a verejnoprávne   subjekty   ukladať   autoritatívne   určené   vyššie   sankcie,   ktorých   výťažok v konečnom dôsledku slúži verejnému záujmu - sociálne zabezpečenie občanov. Pri nároku v tomto exekučnom konaní však tento verejný záujem absentuje a výťažok z exekúcie má slúžiť súkromnej osobe k dosiahnutiu zisku a to prostredníctvom zneužitia penále, ktoré uložila Sociálna poisťovňa z iného záujmu aký má oprávnený.

Mám za to, že pri absencii tohto verejného záujmu uplatnenie sankcie vo výške 0,2 % denne je zneužitím práva.

V   tejto   súvislosti   si   dovolím   uviesť,   že   v   návrhu   zákona   o   pohľadávkach   štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa navrhuje, aby pohľadávky štátu spravoval už len štátom zriadený subjekt a to práve z dôvodu, aby nedochádzala k podobným situáciám. Účelom   vyberania   poplatkov   ustanovených   zákonov   je   realizácia   politiky   štátu v oblasti   sociálneho   zabezpečenia,   zdravotného   poistenia   a   ochrany   zdravotnej starostlivosti a pod. Tieto poplatky predstavujú zdroj príjmov príslušnej štátnej inštitúcie, podobne ako aj iné odvody, pokuty, penále, dane, zvýšenia, úroky tvoriace zdroj príjmov štátneho rozpočtu, štátnych fondov a rozpočtov obcí. Ich spoločnou črtou je však to, že vo vzájomnom   vzťahu   vždy   dominuje   štát   ako   subjekt,   ktorý   povinnosť   platiť   poplatok autoritatívne   ukladá   adresátovi   tejto   povinnosti   zákonom.   Odrazom   tohto   špecifického vzťahuje   nepochybne   aj   výška   sankcií   za   nedodržiavanie   týchto   zákonných   povinností. Charakter   tejto   pohľadávky   teda   zostáva   trvalo   zachovaný   a   nemôže   sa   zmeniť   ani v prípade, že sa pohľadávka postupuje. Pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu v tomto exekučnom konaní predstavuje skoro celá sankčné penále vo výške 0,2 % za každý deň omeškania   z   poistného   za   nemocenské   poistenie   a   dôchodkové   zabezpečenie   odo   dňa splatnosti poistného.

Pri prepočte na ročný úrok toto penále predstavuje 72 % z dlžnej sumy ročne! Pri uplatnení   v   súkromnoprávnych   záväzkových   vzťahoch   sa   výška   tejto   sankcie   javí   ako v rozpore s dobrými mravmi, či so zásadou poctivého obchodného styku, čo je zrejmé aj z početnej judikatúry všeobecných súdov a Ústavného súdu SR.

Výkon   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Konštatovanie   tejto   skutočnosti   je   samotným   dôvodom   na   zastavenie   tohto exekučného konania.“

Vo   vzťahu   k   argumentácii   týkajúcej   sa   primeranosti   sankcií   za   omeškanie sťažovateľ poukázal v sťažnosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 26/2011 z 26. apríla 2012 a vo vzťahu k rozdielu medzi súkromnoprávnymi a verejnoprávnymi   pohľadávkami   poukázal   na   rozsudok   najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 87/03 z 20. februára 2003.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Vzhľadom   na   postúpenie vyššie uvedenej pohľadávky by sa   mal   súčasný   oprávnený   ako   postupník   dostať   k   pohľadávke   verejnoprávneho charakteru (so všetkými právami a výhodami s tým spojenými) a v prípade akceptácie tohto postúpenia by tak oprávnený získal ako právnická osoba - podnikateľ právo uplatňovať si sankcie a oprávnenia, ktoré v právnom štáte za normálnych okolností patria len subjektu práva verejného.“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Rks 1/2010 z 21. apríla 2010, podľa ktorého „Ukladanie povinnosti platiť poplatky a podobné odvody formou zákona a metódy a spôsoby ich vynútenia si tejto povinnosti sú prejavom mocenského oprávnenia štátu a tohto postavenia sa štát za súčasného právneho stavu nemôže zbaviť.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že svoju povinnosť voči Sociálnej poisťovni si dobrovoľne splnil a táto poisťovňa dokonca písomne v inom konaní vyhlásila, že voči nemu neeviduje žiadne pohľadávky, a preto podľa neho ani exekučné konanie proti nemu nezačala.Časť sumy, ktorá je predmetom tohto exekučného konania – poistné na nemocenské poistenie a na dôchodkové poistenie predstavuje sumu 38 003 Sk (1 261,46 €), pričom suma, ktorá predstavuje penále, je suma 1 058 656 Sk (34 317,80 €), t. j. 96,54 % z celkovej pohľadávky. Podľa sťažovateľa je exekúcia v predmetnej veci najmä v časti uvedeného príslušenstva neprípustná.

Uznesením   z   24.   septembra   2014   došlo   podľa   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   tým, že   okresný   súd   pri svojom   rozhodovaní   v predmetnej   veci nezohľadnil argumentáciu sťažovateľa a nepostupoval v súlade so zákonom a s ústavnými princípmi.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, ktorým vysloví,   že   uznesením   okresného   súdu   z   24.   septembra   2014   došlo   k   porušeniu   jeho základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1 a čl.   46   ods.   1 ústavy,   ako   aj práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, uvedené uznesenie zruší a vec vráti okresnému súdu   na ďalšie konanie.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením z 24. septembra 2014. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd nevyhovel jeho návrhom na zastavenie a odklad exekúcie napriek tomu,   že exekúcia   v   predmetnej   veci   je podľa   neho neprípustná.   Dôvod   neprípustnosti exekúcie v predmetnej veci vidí sťažovateľ v tom, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný   oprávneným,   ktorý   je   podnikateľským   subjektom   majúcim   súkromnoprávnu povahu, a nie verejnoprávnu, v dôsledku čoho bude výťažok z uvedenej exekúcie slúžiť osobe   súkromnoprávneho   charakteru   na   dosiahnutie   zisku,   a   nie   na   pokrytie   výdavkov spojených s plnením sociálnych úloh štátu, t. j. na pokrytie verejného záujmu, pre účely ktorého   boli   sankcie   zo   strany   Sociálnej   poisťovne,   ktoré   boli   podkladom   pre   vydanie uvedeného exekučného titulu, uplatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd preto preskúmal odôvodnenie uznesenia z 24. septembra 2014, v ktorom okresný súd v podstatnom uviedol:

„Oprávnený vo svojom písomnom vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 19. 12. 2011 k podaným námietkam, návrhu na zastavenie a odkladu exekúcie uviedol, že námietky povinného   považuje   za   neopodstatnené,   pretože   predmetná   pohľadávka   bola   postúpená na spoločnosť R., s. r. o., na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1 zo dňa 29. 07. 2008. Overiť si túto skutočnosť je možné v prílohe Dodatku č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok   pod   poradovým   číslom   5760   a   5762.   Tvrdenie   povinného,   že   uvedené pohľadávky nemôžu byť predmetom postúpenia na iný ako verejnoprávny subjekt považuje oprávnený za nedôvodné, nakoľko zákon o sociálnom poistení neuvádza, že pohľadávky môžu byť   postúpené len verejnoprávnemu subjektu.   Čo sa týka penále vo výške 0,2 % oprávnený uviedol, že bolo postúpené v čase kedy už existovala pohľadávka vo výške 35 140,94 Eur. Nakoľko pohľadávka bola postúpená spoločnosti R. s. r. o., k dnešnému dňu nemajú   žiadne   informácie   o   tom,   že   povinný   uhradil   dlh   priamo   im   alebo   postupcovi pohľadávok.   Oprávnený   uviedol,   že   spôsob   vykonania   exekúcie   zriadením   exekučného záložného práva na nehnuteľnosť povinného považuje za primeraný vzhľadom na výšku pohľadávky povinného....

Podľa § 149 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o Sociálnom poistení v znení platnom ku dňu   začatia   exekúcie   pohľadávku   okrem   pohľadávky   na   poistnom   na   nemocenské poistenie a na dôchodkové poistenie pred rokom 1994 vrátane penále, ktoré súvisí s týmto poistným,   a   okrem   pohľadávky   na   dávkach   môže   Sociálna   poisťovňa   za   podmienok ustanovených týmto zákonom postúpiť tretej osobe, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 možno postúpiť len pohľadávku uvedenú v odseku 1 alebo jej časť,

a) ak proti rozhodnutiu, ktorým bola predpísaná, nemožno z dôvodu uplynutia času uplatniť ustanovenie o odvolaní a o obnove konania a

b) ak   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bola   pohľadávka   predpísaná, uplynul jeden rok.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   námietky   povinného   proti   exekúcii predstavujú procesnú obranu, ktorej účelom je zastavenie exekúcie z dôvodov ustanovených v exekučnom poriadku. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Z   námietok   podaných   povinným   v   zákonnej   14-dňovej   lehote   nevyplýva   žiadny neodstrániteľný   nedostatok   v   procesných   podmienkach   prebiehajúceho   exekučného konania. Exekučný titul spĺňa všetky náležitosti po stránke formálnej, ako aj materiálnej vykonateľnosti. S poukazom na § 149 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu začatia exekúcie boli splnené všetky zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky a platná právna úprava nebráni ani postúpeniu penále, súd rozhodol o tom, že námietky podané povinným sú neodôvodnené a preto ich zamietol....

Čo všetko môže byť exekučným titulom je upravené v § 41 Exekučného poriadku. Exekučný súd zistil, že exekučným titulom je rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré napĺňa atribút   vykonateľného   exekučného   titulu,   tak   po   stránke   formálnej   ako   aj   materiálnej vykonateľnosti. Z uvedeného je teda zrejmé, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré je podkladom   na   vykonanie   exekúcie   nebolo   neúčinné,   pretože   podľa   §   149   zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu začatia exekúcie boli splnené všetky zákonné podmienky   na   postúpenie   pohľadávky.   Súd   návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie zamietol, pretože ani jeden z dôvodov ktorý uviedol nespadá pod § 57 ods. 1 písm. b), d), f), a g) a § 57 ods. 2 EP.

Podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších predpisov, na návrh povinného môže súd (§ 45) povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou. Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Nakoľko   neexistujú   dôvody   na   zastavenie   exekúcie,   ktoré   by   tvorili   predpoklad na odklad exekúcie, tak súd návrh na odklad exekúcie zamietol.“

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd sa argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa neoprávnenosti nadobudnutia pohľadávky predstavujúcej exekučný titul v predmetnej veci oprávneným   zaoberal,   preskúmal   právnu   úpravu   platnú   v   čase   začatia   exekúcie a konštatoval,   že   zmluva   o   postúpení   pohľadávky,   ktorou   oprávnený   túto   pohľadávku nadobudol,   bola   uzavretá   v   súlade   s   v   tom   čase   platným   zákonom   č.   461/2003   Z.   z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“). Inak povedané, z právnej úpravy platnej v čase začatia exekúcie (v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaké   závery   možno   vyvodiť   i z   právnej   úpravy   platnej   v čase   uzavretia   zmluvy o postúpení pohľadávky v predmetnej veci, pozn.) vyplývala zákonná možnosť Sociálnej poisťovne postúpiť svoje pohľadávky (s výnimkou pohľadávky na poistnom na nemocenské poistenie a na dôchodkové poistenie pred rokom 1994 vrátane penále, ktoré súvisí s týmto poistným, a okrem pohľadávky na dávkach) na tretiu osobu bez ohľadu na skutočnosť, či ide   o   subjekt   verejného   práva   alebo   subjekt   súkromnoprávnej   povahy,   resp. súkromnoprávnu   spoločnosť,   a   teda   aj   bez   ohľadu   na   účel,   na   ktorý   budú   vymožené prostriedky použité.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   týkajúcou   protiústavnosti   zákonného postupu, ktorý   umožňuje podnikateľským subjektom nemajúcim verejnoprávnu povahu nadobudnúť   pre   účely   vymáhania   pohľadávky   verejnoprávneho   charakteru   (pohľadávky Sociálnej poisťovne), ústavný súd konštatuje, že táto námietka by mohla byť predmetom skúmania   v   konaní   o   súlade   podľa   čl.   125   ústavy,   avšak   návrh   na   tento   typ   konania sťažovateľ nie je oprávnený podať, resp. iniciovať.

Sťažovateľ v predmetnej veci nerozporoval, že by oprávnený nebol nadobudol právo nakladať   s   postúpenou   pohľadávkou   z   dôvodu   nesplnenia   podmienok   stanovených v odseku 8 (uzatvorenie zmluvy o postúpení pohľadávky a uhradenie odplaty za postúpenú pohľadávku na účet Sociálnej poisťovne) § 149 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v čase začatia konania v predmetnej veci, a preto záver okresného súdu o tom, že právo nakladať s uvedenou pohľadávkou v čase začatia konania v predmetnej veci prináležalo plne oprávnenému, považuje ústavný súd za správny.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   uznesenia z 24. septembra 2014 za zrozumiteľné a odôvodnené, t. j. poskytujúce dostatočný základ pre rozhodnutie vo veci, čo sa týka skutkových i právnych záverov, a preto ním podľa názoru ústavného súdu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy, ako ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014