znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 783/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   17.   decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK, Tulčík 26, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia   („Aarhuského   dohovoru“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžp 16/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Sžp 16/2013 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. októbra 2014   doručená   faxom   a   22.   októbra   2014   doplnená   originálom   sťažnosť   občianskeho združenia   Lesoochranárske   zoskupenie   VLK,   Tulčík   26   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl.   9   ods.   3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžp 16/2013 a jeho rozsudkom sp. zn. 10 Sžp 16/2013 z 28. mája 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžp/16/2013 zo dňa 28. 5. 2014 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   lOSžo/16/2013   zo   dňa   28.   5.   2014   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že 24.   februára   2010 bola Ministerstvu životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   odboru   ochrany   prírody   (ďalej   len „ministerstvo“)   doručená   žiadosť   Poľovníckeho   združenia   Č.   (ďalej   len   „poľovnícke združenie“)   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného   živočícha,   a   to   na povolenie usmrtenia dvoch jedincov medveďa hnedého.

Ministerstvo rozhodnutím zo 16. apríla 2010 v spojení s rozhodnutím ministra ako odvolacieho   orgánu   z   28.   júna   2010   nepriznalo   sťažovateľovi   postavenie   účastníka správneho   konania   vedeného   o   žiadosti   poľovného   združenia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal.

S   účinnosťou   od   1.   júla   2010   pôsobnosť   ministerstva   prešla   na   Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo   pôdohospodárstva“)   a   s   účinnosťou   od   1.   novembra   2010   pôsobnosť ministerstva pôdohospodárstva prešla opäť na ministerstvo.

Ministerstvo pôdohospodárstva rozhodnutím sp. zn. 4079/2010-2.1 z 9. augusta 2010 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva z 9. augusta 2010“) poľovníckemu združeniu „povolilo výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody - usmrtiť jedného   jedinca   medveďa   hnedého   v   poľovnom   revíri   Č.   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia do 30. 11. 2010 posliedkou v časti revíru, ktorá je súčasťou ochranného pásma NP N. (2. stupeň ochrany) a postriežkou na lokalite Č. alebo do 15. 12. 2010 postriežkou na uvedenej   lokalite“.   Rozhodnutie   ministerstva   z   9.   augusta   2010   bolo   doručované ustálenému   okruhu   účastníkov   (teda   nie   sťažovateľovi),   bola   na   ňom   vyznačená právoplatnosť a poľovnícke združenie v rozhodnutí stanovenej lehote vykonalo usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Č.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 217/2010 z 26. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu   z 26. januára 2012“) v konaní o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   zo   16.   apríla   2010   v   spojení s rozhodnutím ministra ako odvolacieho orgánu z 28. júna 2010 o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania sťažovateľovi tieto rozhodnutia zrušil so záväzným právnym záverom pre ministerstvo o tom, že sťažovateľ je účastníkom správneho konania.

Ministerstvo   následne   doručilo   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   správneho   konania rozhodnutie z 9. augusta 2010 o povolení výnimky na usmrtenie jedného medveďa hnedého v poľovnom revíri Č. a sťažovateľ 20. júna 2012 podal proti tomuto rozhodnutiu rozklad.

Minister   ako   odvolací   orgán   o   sťažovateľom   podanom   rozklade   rozhodol rozhodnutím   sp.   zn.   6953/2012-1.10   (75/2012-rozkl.)   z   23.   augusta   2012   (ďalej   len „rozhodnutie   ministerstva   z   23.   augusta   2012“)   s poukazom   na   §   82   ods.   9   písm.   a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov tak, že konanie o rozklade zastavilo z dôvodu, že odpadol dôvod na konanie, a v rozhodnutí uviedol:

„Podľa   §   82   ods.   9   písm.   a)   zákona   o   ochrane   prírody   orgán   ochrany   prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

Platnosť napadnutého meritórneho rozhodnutia ministerstva pôdohospodárstva vo veci žiadosti žiadateľa o odstrel jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Č. skončila v roku 2010, pretože výnimka na odstrel medveďa hnedého povolená žiadateľovi bola časovo obmedzená len do 30. 11. 2010, prípadne do 15. 12.2010.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S/217/2010-190 z 26. 1. 2012 rozhodol o zmene   v procesnom   postavení   LZ   VLK   ako   účastníka   uvedeného   konania,   napadnuté rozhodnutie však medzitým stratilo platnosť uplynutím času v zmysle vyššie citovaného § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody. Z uvedeného dôvodu odpadol dôvod na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné zastaviť konanie o rozklade voči tomuto rozhodnutiu podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody....“

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   S   2549/2012   z   23.   októbra   2013   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2013“) na základe žaloby sťažovateľa v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu rozhodnutie ministra z 23. augusta 2012 o zastavení konania o rozklade zrušil a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Z   vyššie   opísaných   skutkových   zistení   vyplýva,   že   o   žiadateľovej   žiadosti   o povolenie   výnimky   zo   zakázaných   činností...   žalovaný   rozhodol   až   po   právoplatnom vyriešení otázky účastníctva žalobcu v predmetnom správnom konaní, pričom rozhodol tak, že žiadosti vyhovel. Pre realizáciu výnimky správny orgán určil podmienky, okrem iného dobu,   dokedy   sa   má   povolená   výnimka   uskutočniť   (najneskôr   do   15.12.2010).   Správny orgán   prvého   stupňa   vychádzajúc   z   predpokladu,   že   žalobcovi   nebolo   právoplatným rozhodnutím priznané účastníctvo v predmetnom správnom konaní, rozhodnutie o povolení výnimky žalobcovi nedoručoval a vyznačil na rozhodnutí právoplatnosť na deň 31.08.2010. Žiadateľ   povolenú   výnimku   v   stanovenom   čase   zrealizoval   a   usmrtil   jedného   jedinca medveďa hnedého podľa podmienok stanovených v predmetnom rozhodnutí.

Až na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S/217/2010-190, ktorý nadobudol   právoplatnosť   dňa   21.02.2012,   bolo   zrušené   rozhodnutie   žalovaného č. 7430/2010-7.2   (66/2010-rozkl.)   zo   dňa   28.06.2010,   ako   aj   prvostupňové   rozhodnutie č. 4079/2010-2.1   zo   dňa   16.04.2010,   vo   veci   účastníctva   žalobcu   v   správnom   konaní. Krajský   súd   vyslovil   názor,   že   žalobcovi   z   právneho   poriadku   vyplýva   oprávnenie   byť účastníkom   predmetného správneho   konania.   Na   základe   tohto   rozsudku boli   žalobcovi priznané procesné práva účastníka konania a bolo mu doručené rozhodnutie o povolení výnimky   č.   4079/2010-2.1   zo   dňa   09.08.2010,   proti   ktorému   podal   žalobca   v   zákonnej lehote   rozklad,   tvrdiac,   že   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   povolenie   výnimky... na usmrtenie medveďa hnedého v danej lokalite.

Žalobca   ako   účastník   správneho   konania   reprezentoval   v   konaní   záujem na nezasahovaní do prírody a jej prirodzených pomerov, v súlade so svojimi programovými cieľmi   vyjadrenými   v   stanovách   občianskeho   združenia.   Keďže   povolenú   výnimku na usmrtenie   jedného   jedinca   medveďa   hnedého   vo   vyššie   uvedenej   lokalite   žiadateľ zrealizoval, došlo nepochybne k zásahu do populácie uvedeného chráneného živočíšneho druhu, čomu sa žalobca svojou účasťou v konaní snažil zabrániť.

Krajsky   súd   je   toho   názoru,   že   napadnuté   procesné   rozhodnutie   o   zastavení rozkladového   konania   bez   meritórneho   prejednania   námietok   žalobcu   uplatnených v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu o povolení výnimky ukracuje žalobcu na jeho právach a oprávnených záujmoch na ochrane prírody. Dôsledkom postupu žalovaného je, že ani po pripustení účastníctva žalobcu v konaní sa správny orgán v žiadnom z vydaných rozhodnutí   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou   proti   povoleniu   výnimky   z   podmienok ochrany medveďa hnedého. Senát krajského súdu dospel k záveru, že práve z dôvodu, že na základe rozhodnutia o výnimke bol usmrtený chránený živočích, má žalobca právo vecné prejednanie   a   rozhodnutie   správneho   orgánu   druhého   stupňa   o   jeho   námietkach   proti tvrdenej   nezákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia.   Zastavenie   konania   o   rozklade   by za danej situácie prakticky vylúčilo žalobcu z možnosti účinne obhajovať práva a oprávnené záujmy, ktoré v správnom konání reprezentoval a viedlo by k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu. Usmrtenie chráneného živočícha aj s poukazom na citovaný názor   Najvyššieho   súdu   SR   (1   Sžp/3/2011)   nemôže   byť   interpretované   ako   odpadnutie dôvodu pre pokračovanie správneho (rozkladového) konania, pretože takýto výklad by vo svojich dôsledkoch poprel zmysel súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy, ku ktorému často dochádza až po vykonaní práv a povinností plynúcich z právoplatného rozhodnutia,, proti ktorému podal účastník správneho konania žalobu na správny súd. Ani uplynutie doby, počas ktorej sa mala výnimka z podmienok ochrany zrealizovať, nemožno   považovať   za   odpadnutie   dôvodu   pre   pokračovanie   v   správnom   konaní   a   za naplnenie zákonnej podmienky pre zastavenie konania. Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalobcu   i   s   citovaným   rozhodnutím   Ústavného   súdu   SR   /pozn.   sťažovateľ   ako   žalobca poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25.08.2010, podľa ktorého „...ak správny orgán s fyzickou osobou nekoná ako s účastníkom konania, hoci tak konať mal   a   mal-   mu   predpísaným   spôsobom   oznámiť   svoje   rozhodnutie,   potom   toto   vydané administratívne rozhodnutie, hoci doručené všetkým ostatným účastníkom konania, nemôže nadobudnúť právoplatnosť..."/, a je tej mienky, že pokiaľ prvostupňové rozhodnutie vo veci povolenia   výnimky   nebolo   doručené   všetkým   účastníkom   správneho   konania   (teda   aj žalobcovi), nemohlo sa stať právoplatným a vykonateľným a to ani v časti určenia doby trvania   povolenej   výnimky.   Z   uvedeného   možno   vyvodiť,   že   pokiaľ   nebolo   právoplatne rozhodnuté o povolení výnimky, nemohlo rozhodnutie stratiť platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Žalobca preto oprávnene spochybňuje záver žalovaného, podľa ktorého v zmysle § 82 ods. 9 písm. a/ ZOP-K odpadol dôvod na ďalšie konanie v predmetnej veci. To   platí   aj napriek   faktu,   že   prvostupňové rozhodnutie   žalovaného o   povolení   výnimky považoval tak žiadateľ ako aj správny orgán za právoplatné dňom 27.08.2010 a obaja sa oprávnene domnievali, že rozhodnutie o povolení výnimky stratilo uplynutím stanoveného času (najneskôr do 15.12.2010) platnosť a de facto zaniklo.

Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že   rozhodnutie   o   zastavení   rozkladového   konania   v   predmetnej   veci   vychádza   z   vyššie opísaných dôvodov z nesprávneho právneho posúdenia veci.“

Na   odvolanie   ministerstva   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   zmenil   rozsudok krajského súdu z 23. októbra 2013 tak, že žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva z 23. augusta 2012 o zastavení konania o rozklade sťažovateľa zamietol a v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací...   preskúmal   napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo... a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie je v celom rozsahu dôvodné....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   obdobný,   ba   až   procesné   identický   prípad prerokovával   a   rozhodoval   pod   sp.   zn.   10Sžp/6/2013.   Vzhľadom   na   to,   že   i   žalobca i žalovaný sa odvolávajú, hlavne na toto rozhodnutie odvolací súd hneď v úvode svojich dôvodov uvádza, že na tomto rozhodnutí trvá a nemá na ňom, čo meniť.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol. Podľa § 89 ods. 3 písm. b) ZoPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. Podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku - správny orgán konanie zastaví, ak tak ustanoví osobitný zákon....

Napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   i   keď   z   dôvodu   zastavenia   konania   pre odpadnutie dôvodu na konanie a pre uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie medveďa hnedého povolená, je fakticky totožné s požiadavkou a cieľom žalobcu pri ochrane tohto   chráneného   živočícha,   pretože   zastavenie   konania   znemožnilo   jeho   pokračovanie a v konečnom   dôsledku   i   prípadné   právoplatné   udelenie   výnimky.   Vzhľadom   na   to,   že k povoleniu   výnimky   a   jej   realizácie   už   došlo,   rovnako   nemožno   novým   rozhodnutím... na právach a povinnostiach žalobcu i žalovaného nič zmeniť.

Vyhovením žalobe len z formálnych dôvodov zastavenia celého konania a nielen konania   o   rozklade   by   nedošlo   k   zmene   práv   a   povinností   ani   na   strane   žalobcu   ani na strane   žalovaného,   a   preto   nemá   opodstatnenie   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia žalovaného i keď je formálne, nie však vecne a obsahovo, nedostatočné.

Žalobcove domáhanie sa zastavenia konania právne perfektným spôsobom nemá zásadný význam z hľadiska ochrany práv a záujmov, ktoré ochraňuje.

Z   týchto   dôvodov   považuje   i   odvolací   súd   rozhodnutie   žalovaného   o   zastavení konania o rozklade za zákonné.

Takmer každý procesný právny predpis určuje poradie postupu dôvodov, pre ktoré je možné konanie zastaviť. Tak je tomu i v prípade zastavenia konania podľa § 82 ZOPK. Hneď ako prvý dôvod pred všetkými ostatnými uvádza dôvod zastavenia konania, ak dôvod na konanie odpadol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dôvažok poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4SŽ/98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002: „Správnym konaním   sa   nazýva   postup   správnych   orgánov,   účastníkov   konania   a   ďalších   osôb   pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Konanie a postup správneho orgánu majú povahu synonym. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb   za   takého   postupu,   aby   vo   veci   bol   zistený   skutkový   stav,   čo   najúplnejšie, prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci; a aby účastníkovi, o ktorého vec - práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. Toto platí zvlášť, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť spočíva   na   účastníkovi...   Rozhodnutie   sa   nezrušuje   preto,   aby   sa   zopakoval   proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“

Ak teda zmysel   konania odpadol,   stratil sa aj význam,   pre   ktorý   by malo byť v ďalšom konaní vydané nové rozhodnutie, ktoré by v odôvodnení mohlo obsahovať právne posúdenie námietok žalobcu, avšak vo výroku takého rozhodnutia by nenastala zmena a čo je   podstatné,   takým   novým   rozhodnutím   by   v   konkrétnom   prípade   nenastala   zmena   v právach a povinnostiach účastníkov konania.

Nie   každé   porušenie   procesného   predpisu   má   totiž   za   následok   porušenie   práv účastníka konania, najmä nie vtedy, ak mu už nemožno vyhovieť vo veci samej.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedol:«Najvyšší súd SR v rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou uviedol „napadnuté rozhodnutie žalovaného, i keď z dôvodu zastavenia konania pre odpadnutie dôvodu na konanie   a   pre   uplynutie   doby,   na   ktorú   bola   výnimka   na   usmrtenie   medveďa   hnedého povolená,   je   fakticky   totožné   s   požiadavkami   a   cieľom   žalobcu   pri   ochrane   tohto chráneného   živočícha,   pretože   zastavenie   konania   znemožnilo   jeho   pokračovanie a v konečnom   dôsledku   i   prípadné   právoplatné   udelenie   výnimky.   Vzhľadom   na   to,   že k povoleniu výnimky a jej realizácii už došlo, rovnako nemožno novým rozhodnutím nič na právach a povinnostiach žalobcu i žalovaného nič zmeniť“.

Uvedená   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   je   predovšetkým   vnútorne protirečivá.

V jej prvej časti súd uvádza, že zastavenie konania je totožné z požiadavkou Žalobcu, pretože znemožnilo pokračovanie v konaní i prípadné právoplatné udelenie výnimky a na druhej strane konštatuje, že k povoleniu výnimky a jej realizácii už došlo a preto nemožno novým rozhodnutím nič na právach a povinnostiach žalobcu zmeniť.

Citovaný   názor   najvyššieho   súdu   nielenže   absurdne   spája   cieľ   žalobcu   v   konaní o udelení   výnimky   s   požiadavkou   aby   sa   nerozhodlo   o   jeho   rozklade   proti   rozhodnutiu o udelení výnimky na usmrtenie medveďa hnedého, ale zrozumiteľne deklaruje názor, že ak bola výnimka povolená rozhodnutím, aj keď neprávoplatným, realizovaná, nemá žalobca právo na to, aby v riadnom odvolacom konaní (rozkladovom konaní) bola preskúmaná zákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu o udelení výnimky.

Sťažovateľ v tejto súvislosti osobitne poukazuje na skutočnosť, že v správnom konaní nastala situácia keď rozhodnutie prvostupňového orgánu o udelení výnimky bolo napadnuté rozkladom   sťažovateľa   a   konanie   o   tomto   rozklade   (nie   konanie   vo   veci   samej)   bolo zastavené   z   dôvodu   uplynutia   lehoty   stanovenej   na   platnosť   výnimky   práve   týmto neprávoplatným rozhodnutím....

Otázka riešená v predmetnom konaní je zásadnou otázkou týkajúcou sa reálneho zmyslu účasti sťažovateľa v konaniach podľa ZOPK a ďalších právnych predpisov v oblasti životného prostredia.

Napriek tomu, že už v období po tom, čo bol vynesený Súdnym dvorom Európskej únie rozsudok sp. zn. C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, skúmal Najvyšší súd SR právny záujem sťažovateľa   na pokračovanie v konaní,   dospel   vo svojom   rozsudku   sp.   zn.   1Sžp/3/2011 zo dňa 17. 4. 2012 zohľadniac všetky súvislosti k nasledujúcemu názoru:

„10. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že ústavno-konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate   vyčerpané   iba   tým,   že   predmet   konania   pred   správnym   orgánom   sa   napriek procesné   riadne   prejavenej   nespokojnosti   (napríklad   podaním   opravného   prostriedku) v dôsledku   objektívne   spotrebovaného   času   na   vykonanie   opravného   súdneho   konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu).

Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol   k   nesprávnemu   záveru,   že   súdny   prieskum   napadnutého   rozhodnutie   správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili.

Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“

Napriek   uvedenému   zrozumiteľnému   a   podľa   názoru   sťažovateľa   jedinému so zreteľom   na   zmysel   účasti   sťažovateľa   v   predmetných   správnych   konaniach   názoru v činnosti orgánov ochrany prírody dochádzalo a dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že rovnako   ako   v   súdenej   veci,   aj   po   tom,   čo   sa   sťažovateľ   domôže   zrušenia   správneho rozhodnutia v konaní pred súdom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, nie je preňho možné domôcť sa v správnom konaní vecne správneho rozhodnutia, presnejšie   rozhodnutia   o   jeho   opravnom   prostriedku   podanému   proti   prvostupňovému správnemu rozhodnutiu (predmetom konania pred správnym súdom je rozhodnutie orgánov ochrany   prírody   vydaného   druhostupňovým,   teda   odvolacím   orgánom).   Výsledkom preskúmavania rozhodnutia na základe žalôb žalobcu býva tak stav, keď napriek zákonom predpokladanému   a   predvídanému   postupu,   ktorým   si   žalobca   uplatní   svoje   právo   na účinnú   účasť   na   rozhodovacom   procese   v   otázkach   životného   prostredia   vrátane napadnutia   rozhodnutí,   ktoré   sú   v   rozpore   s   vnútroštátnym   právom,   činnosť   povolená výnimkou, či tá, na ktorú bol udelený súhlas je žiadateľom vykonaná a vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia odvolací orgán, či orgán rozhodujúci o rozklade odmietne preskúmať odkazujúc na to, že dôvod na konanie odpadol. Dôvodom na konanie je pritom myslená časová platnosť výnimky (súhlasu) uvedená v neprávoplatnom (prvostupňovom) rozhodnutí.

O takýto prípad ide aj v predmetnom konaní. Aj keď jeho špecifikum spočíva v tom, že   prvostupňové   rozhodnutie   bolo   vydané   v   čase,   keď   bol   sťažovateľ   nezákonnými rozhodnutiami správnych orgánov vylúčený z možnosti uplatňovať práva účastníka konania, je podstatou postupu správnych orgánov a v napadnutej veci aj súdu ten istý, do práv sťažovateľa zasahujúci výklad procesných predpisov upravujúcich konanie pred súdom či pred správnymi orgánmi.

Uvedený názor nemožno akceptovať z nasledujúcich dôvodov. Konanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína na žiadosť žiadateľa. Dôvodom na konanie je žiadosť žiadateľa.   Takto je to aj v predmetnom konaní,   ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť. Pre sťažovateľa je nie len neakceptovateľným, ale aj absolútne nezrozumiteľný, podľa ktorého odpadnutím dôvodu na konanie je skutočnosť, že uplynula lehota uvedená v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré obmedzilo časovú platnosť povolenej výnimky.   Nielen Žalovaný ale aj súd spájal dôvod   na   konanie   s   lehotou   platnosti   výnimky   uvedenou   v   prvostupňovom   rozhodnutí. Sťažovateľ   nedokáže   porozumieť   argumentácii,   ktorá   ako   dôvod   na   zastavenie   konania uvádza, že v prvostupňovom rozhodnutí stanovil lehotu platnosti výnimky na čas, ktorý už uplynul. Prvostupňové rozhodnutie, resp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom na konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho   konania   a   nie   dôvodom   naň.   Rozhodnutie   správneho   orgánu   nemôže   byť dôvodom na konanie správneho orgánu, v ktorom ma tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu.   Navyše,   ako   je   nesporné   aj   z   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu, sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu   rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným....

... neprávoplatné rozhodnutie prvostupňového orgánu napadnuté rozkladom, nemôže vyvolávať   žiadne   právne   účinky,   a   teda   akékoľvek   podmienky,   vrátane   lehoty   platnosti výnimky,   nie   sú   účinné.   Za   tohto   stavu   nemožno   akceptovať   názor,   ktorý   obsah neprávoplatného   a   nevykonateľného   rozhodnutia   prvostupňového   orgánu   považuje   za dôvod na samotné konanie a ktorého dovŕšením je záver súdu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne   legitimovaný   na   podanie   žaloby   po   uplynutí   časovej   platnosti,   na   ktorú   bola výnimka udelená. Takýto výklad by mohol dovedený do absurdnosti viesť k situácii, keď v čase   podania   žaloby   (do   uplynutia   lehoty,   v   ktorej   mala   byť   výnimka   realizovaná), sťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol a v prípade, že by táto lehota počas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by stratil.

O neprijateľnosti tohto názoru svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžp 6/2013 zo dňa 24. 9. 2013:

„25.   Z   vykonaných   záverov   žalovaného   vyplýva,   že   pojem   „dôvod   na   konanie“ stotožnil   s jednou   podmienkou   vyslovenou   vo   výrokovej   časti   povolenia,   t.j.   s   časovým obmedzením   výnimky.   Avšak,   dôvodom   na   konanie   žalovaného   správneho   orgánu   je predovšetkým žiadosť žiadateľa o povolení výnimky....

28.   Takisto   je   nepochybné,   že   účinky   prvostupňového   rozhodnutia   počas   konaní nenastali (viď bod č. 26), a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade bolo právne irelevantné, čo stanovil nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny pokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t.j. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu dvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne, rozhodnúť, tzn. potvrdiť   napadnuté   rozhodnutie   alebo   žiadosti   procesné   nevyhovieť.   V   danom   prípade potom   nešlo   o   vyhodnotenie   otázky,   či   by   týmto   rozhodnutím   žalobca   dosiahol priaznivejšieho postavenia (viď možný formalizmus vytýkaný nesprávne krajským súdom a spomenutý   v   citovanom   rozsudku   sp.   zn.   4   SŽ//98-102/02),   ale   iba   o   naplnenie kompetenčnej povinnosti konajúceho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy) rozhodnúť o rozklade účastníka.   Tak   však   žalovaný   konal,   a preto   naplnil   v   zmysle   hore   uvedených   záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.

...   Aarhuský   dohovor   prostredníctvom   čl.   9   ods.   1   až   4   požaduje   od   zmluvných členských   štátov,   aby   zabezpečil   dotknutým   členom   verejnosti   zodpovedajúcu   a   účinnú nápravu   vrátane   predbežných   právnych   opatrení,   ak   sú   vhodné,   a   uvedené   prostriedky nápravy musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. V žiadnom prípade však Aarhuský dohovor neumožňuje vnútroštátnym súdom, aby výkon tohto práva mohli hodnotiť inak ako uplatnený v súlade, resp. v nesúlade so zákonom (viď zásada iura merae facultatis zakotvená v článku 2 ods. 3 ústavy).“

Rovnaký názor vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžp/13/2013 zo dňa 13. 5. 2014, podľa ktorého:

„Na   záver   najvyšší   súd   dopĺňa,   že   absolútne   nemožno   akceptovať   názor prezentovaný   v   odvolaní   žalovaným,   že   napriek   vytýkaným   formálnym   procesným pochybeniam, výsledok ďalšieho správneho konania bude spočívať pre uplynutie lehôt v zastavení   konania,   resp.   ak   by   nedošlo   k   uplynutiu   lehôt   aj   napriek   procesným pochybeniam; by vyšlo k vydaniu zhodného rozhodnutia s napadnutým, pretože ani zistené procesné   pochybenia   nemôžu   ovplyvniť   pre   množenie   populácie   medveďa   hnedého   a zabezpečiť   riešenia   problémov,   ktoré   sú   s   tým   spojené   v   konkrétnych   dotknutých regiónoch.“

Zmyslom účasti sťažovateľa v predmetnom konaní je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním   opravných   prostriedkov   zabezpečiť   naplnenie   svojho   poslania,   ktorým   je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva k dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi SR na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito   orgánmi.   Žalobca je postupom   žalovaného ukrátený na   svojich právach, keďže žalovaný zastavil konanie o žiadosti žiadateľa bez toho, aby na to bol právny dôvod a zároveň   sa   tým   vyhol   svojej   povinnosti   preskúmať   správnosť   napadnutého prvostupňového rozhodnutia na základe rozkladu podaného sťažovateľom. Takýto postup žalovaného   správneho   orgánu   však   robí   práva   sťažovateľa,   ako   účastníka   správneho konania, ktoré postaveniu mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru abstraktnými a imaginárnymi   bez   možnosti   reálne   sa   domôcť   preskúmania   nezákonného,   rozhodnutia prvostupňového   správneho   orgánu.   Žalobca   sa   obrátil   so   žalobou,   ktorou   sa   domáhal ochrany svojich práv na súd, ktorý nielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale odoprel mu svojim   zamietavým   rozhodnutím   možnosť   reálne   sa   domôcť   preskúmania   zákonnosti postupu žalovaného založiac tento svoj názor na imaginárnom uplynutí lehoty, na ktorú bola výnimka na usmrtenie medveď hnedého neprávo platným prvostupňovým rozhodnutím udelená.   Takýto   postup žalovaného   je   v priamom rozpore   s rozsudkom   Súdneho dvora Európskej   únie,   Veľkej   Komory   C-240/09   zo   dňa   8.3.   2011,   ktorý   konštatoval   potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie z oblasti životného prostredia.   Žalovaný   správny   orgán   tým,   že   vo   veci   meritórne   nerozhodol   o   rozklade sťažovateľa   odňal   sťažovateľovi   možnosť   podrobiť   súdnemu   prieskumu   jeho   meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľ vidí v argumentácii Najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že   akceptovaním   tohto   názoru,   ktorý   je   žalovaným   správnym   orgánom,   ale   aj   súdmi vo viacerých ich rozhodnutiach týkajúcich sa konaní, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania, vyjadrený, by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa životného   prostredia   vo   všeobecnosti,   ale   ani   o   naplnení   jeho   práv,   ktorých   porušenie namieta touto sťažnosťou.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na priaznivé   životné   prostredie   podľa   čl.   44   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom najvyššieho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžp 16/2013 a jeho rozsudkom sp.   zn. 10 Sžp 16/2013 z 28. mája 2014.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené   v   jej   vnútroštátnom   práve,   ak   sú   nejaké,   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   (IV.   ÚS   228/2011, IV.   ÚS   242/2011, I. ÚS 166/2011) legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa zákonodarcovi   umožňuje   ustanoviť   podmienky   a   rozsah   prístupu   jednotlivca   na   súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv   a   slobôd   nesmie   byť   spod   právomoci   súdu   vylúčené.   Zákonodarca   ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (rozhodovanie o žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov)   nestačí,   že   žalobca   bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti   ktorého   sa   domáha,   ako   aj   postupom   správneho   orgánu   na   svojich   právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila   komukoľvek   podať   žalobu   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

Úlohou   všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania,   je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí,   že   to   tak   je,   takéto   rozhodnutie   nesmie   byť   vylúčené   zo   súdneho   preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí   nielen formálne znaky rozhodnutia   predloženého mu na súdne preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).

Článok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv   a   slobôd.   Takýto   účinok   napadnutého   rozhodnutia   nepriamo   vplýva   aj   na   rozsah aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu   plne   korešpondujú so zjednocujúcim stanoviskom správneho kolégia najvyššie súdu č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014 «na zjednotenie výkladu § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“)   o   dôsledkoch   neplatnosti   povolenia   na   usmrtenie   chráneného   živočícha na priebeh súdneho konania», ktorým sa zjednotila odlišná rozhodovacia činnosť senátu 1 Sžp a 10 Sžp najvyššieho súdu, konkrétne v právoplatných rozsudkoch senátov správneho kolégia najvyššieho súdu v konaniach sp. zn. 10 Sžp 6/2013 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013.

Správne kolégium najvyššieho súdu zaujalo toto stanovisko: «Neplatnosť   povolenej   výnimky   o   povolení   na   odstrel   chráneného   živočícha   – medveďa   hnedého   spôsobená   uplynutím   času,   na   ktorý   bola   výnimka   povolená   má   za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla   a   neexistuje.   Správny   orgán   preto   môže   (ba   dokonca   musí)   zastaviť   konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania.

Samotný   zákon   o   ochrane   prírody   dáva   do   právomoci   orgánu   ochrany   prírody povinnosť   zastaviť   konanie,   ak   dôvod   na   konanie   odpadol   a   súčasne   zakotvuje,   že rozhodnutie   vydané   podľa   tohto   zákona   stráca   platnosť   uplynutím   času,   na   ktoré   bolo vydané. V dôsledku toho je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.

Ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť, tak, ako mu to ukladá § 82 ods.9 písm. a) zákona o ochrane krajiny. Toto zákonné ustanovenie priamo ustanovuje, že orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Ak správny orgán postupoval v súlade s týmto zákonným ustanovením, povinnosťou súdu   prvého   stupňa   je   žalobu   proti   takémuto   jeho   rozhodnutiu   zamietnuť,   keď   navyše takýmto   rozhodnutím   nedochádza   k   založeniu,   zmene   alebo   zrušeniu   oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už nimi nemôžu byť priamo dotknuté. Aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   Náleze   z   1.   júla   2008,   sp.   zn. III. ÚS 341/2007 o.i. konštatoval, že v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel   zákona.   Uviedol:   „nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie   obsahu   a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných   ustanovení.   Ustanovenie   čl.   2   ods.   2   Ústavy   nepredstavuje   iba   viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.

Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý na základe žalôb posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy;   správny   súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť správneho rozhodnutia.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť len takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Zákonným   predpokladom   podania   správnej   žaloby   v   správnom   súdnictve   je   teda skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (pozri   R   62/1998).   Správny   súd   musí   skúmať   preukázanie   ukrátenia   práv   žalobcu nezákonným   rozhodnutím   ex   offo.   Ak   žalobca   nebol   žiadateľom   o   udelenie   výnimky k odstrelu medveďa hnedého a ak výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobu určitú, ktorá v priebehu konania o jej udelenie uplynula, potom treba skúmať, či žalobcovi vznikla ujma na právach tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania, potom súd   prvého   stupňa   musí   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného o zastavení konania o rozklade zamietnuť.

Ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej   stránke   veci   reálnu   možnosť   dosiahnuť   rozhodnutie   v   jeho   prospech   a   za takýchto   okolností   platí,   že   nie   každé   porušenie   procesného   predpisu   má   za   následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné.

Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.   Neplatnosť   výnimky   nemožno   spájať   len   so   skutočnosťou,   že   predmet   konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Ak   rozhodnutie   orgánu   ochrany   prírody   o   povolení   na   usmrtenie   chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť   zanikla,   potom   súčasne   odpadol   aj   predmet   správneho   konania   a   súd   prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.

Znamená to, že aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade už nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť,   či   rozklad   zamietnuť.   Samotný   formálny   priebeh   konania   o   rozklade   by nepredstavoval   pre   účastníka   konania   reálnu   možnosť   dosiahnuť   rozhodnutie   v   jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu   veci   uplatňovať   súčasne   so   zásadou   hospodárnosti   tak,   aby   nedochádzalo k zbytočnému predlžovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho,   aby   umožňovalo   účastníkovi   konania   reálnu   možnosť   dosiahnuť   materiálne   iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 správneho poriadku.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu a po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť ústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu v napadnutom rozsudku aj v zjednocujúcom stanovisku správneho kolégia. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho   súdu   bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol   jeho   sťažnosť   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014