SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 78/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Slavomírom Ilavským, Námestie legionárov 5, Prešov, vo vecinamietaného porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 281/2014-232 zo 14. októbra 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) č. k. 4 Co 281/2014-232 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu“).
Zo sťažnosti vyplýva:«... Krajský súd Prešov potvrdil prvostupňový Rozsudok ktorým bola sťažovateľova žaloba o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu SEAT ALTEA... zamietnutá. Stotožnil sa s nasledovnými hlavnými argumentmi prvostupňového súdu, ktoré sú ale pochybné:
- žalobca údajne nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
- žalovaní neboli pasívne vecne legitimovaní v konaní žalobca namieta, že neboli vykonané zásadné dôkazy navrhované žalobcom, čo súdu neprekážalo, a tiež,
vedľajší účastník konania nepreukázal listinnými dôkazmi (prehlásenie o vlastníctve nestačí) že je vlastníkom predmetného vozidla, čo súd obišiel a nevysporiadal sa vyčerpávajúco a presvedčivo s touto námietkou.
K jednotlivým skutočnostiam uvádzame: 1/ Krajské riaditeľstvo PZ... Košice oznámením zo... 4.8.2011 vyrozumelo sťažovateľa a odporučilo, aby si do 60 dní uplatnil vlastnícke právo (určenie) v zmysle § 21 ods. 9 z. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Vozidlo sťažovateľa bolo zaistené a jemu odňaté do úschovy dňa 23.3.2011 a dňa 1.8.2011 oznámil Polícii, že si na vozidlo uplatňuje vlastnícke právo. V uvedenej lehote dňa 22.8.2011 bola podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva k predmetnému odňatému vozidlu, pričom v zmysle § 80 písm. c) OSP bol žalobcom definovaný naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, že je vlastníkom vozidla... 12.9.2011 vedľajší účastník... podal protinávrh k žalobe sťažovateľa, dôvodil podmienkami poistnej zmluvy podľa nemeckých zákonov a uviedol, že „dôkazné prostriedky budú dodané, po obdržaní overeného úradného prekladu“... Počas celého konania tento subjekt nepredložil úradne overený preklad poistnej zmluvy a okrem prehlásenia o vlastníctve (nepostačuje) nepredložil ako listinný dôkaz žiadnu inú písomnosť!
2/ Oznámením vedľajšieho účastníka o vstupe do konania... navrhoval svoj vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaných, žalobca namietal že neexistuje spojitosť a spoločný záujem na výsledku na strane dvoch žalovaných a nemeckej poisťovne, avšak odvolací súd pripustil vstup tohto účastníka, čo sa sťažovateľovi javí tiež ako nezákonný postup odvolacieho a prvostupňového súdu.
3/ Nezákonnosť až neústavnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vidíme v odôvodnení, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení jeho vlastníctva k vozidlu. Nerozumieme tejto argumentácii, nakoľko iným spôsobom ako určením súdu, že tu existuje právny (vlastnícky) vzťah žalobcu k motorovému vozidlu... nie je možné vzniknutý stav odňatia vozidla vyriešiť, teda iný spôsob (žaloba na plnenie) v danom prípade je nepoužiteľná. Vydaniu vozidla ktoré mu odňala Polícia predsa musí predchádzať určenie a rozhodnutie, že žalobca je vlastníkom vozidla, čo majú obidva súdy zrejme pomýlené. Žalobca postupoval zákonne, adekvátnym druhom žaloby, ale súdy rozhodli nezákonne v jeho neprospech. Konštatovanie súdu... že „... žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že práve podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom, ktorá spor rieši, odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov alebo vytvára základ pre jeho usporiadanie...“, je neznalosť inštitútu určovacej žaloby: Aký druh žaloby mal žalobca (podľa súdu) použiť, už súd nepovedal... najlepšie asi žiadna žaloba... Uvedené preukazuje absolútne neprávne právne posúdenie veci... Ďalší nezmysel je vyslovený, že „... žalobca bude nepochybne čeliť žalobe subjektu, ktorý si na motorové vozidlo robí vlastnícky nárok...“ a tým je vedľajší účastník (nemecká poisťovňa), ktorá ale, a to opakovane a dôrazne tvrdíme – nepreukázala relevantným listinným dôkazom, že skutočne na ňu prešlo vlastnícke právo k vozidlu. Súd iba špekulatívne „prejudikuje“ budúci možný stav, bez dôkazu o oprávnenosti nároku vedľajšieho účastníka, čo je pokračovanie jeho nezákonnosti a neústavnosti rozhodovania. 4/ K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných uvádzame, že odvolací súd sa iba stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ale nezaujal vlastné presvedčivé stanovisko, resp. odôvodnenie....ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne vecne legitimovaní, tak k neexistujúcim subjektom nemohol zákonne pristúpiť vedľajší účastník konania, ktorý však súdmi bol akceptovaný, teda existuje tu maximálne pochybenie súdu a nevysporiadanie sa so zásadnými skutočnosťami, čo už samo osebe zakladá dôvod na zrušenie rozsudku. Sťažovateľ nevie, koho mal označiť na žalovanej strane v čase podania žaloby – Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove v pôsobnosti ktorého je Okresný dopravný inšpektorát viedlo motorové vozidlo v evidencii a pridelilo vozidlu evidenčné číslo, akceptovalo kontrolu originality. Krajské riaditeľstvo PZ Košice odňalo a uschováva vodidlo, teda neexistujú iné subjekty na ich označenia ako boli žalovaní...
5/ Žalobca v konaní opakovane navrhoval, aby vedľajší účastník predložil súdu úradne overený preklad poistnej zmluvy, čím by vedľajší účastník preukázal dôvodnosť a najmä oprávnenosť svojho uplatňovaného nároku. Tomuto návrhu nebolo vyhovené. Až famózne vyznieva odôvodnenie... cit: „V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu, a to predloženie poistenej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší účastník v konaní vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania na mieste žalovaného... nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu.“... Vedľajší účastník preto za daného stavu vystupuje stále len iba ako domnelý vlastník, nie skutočný, a toto tvrdenie je nevyvrátiteľné pre absenciu relevantných listinných dôkazov preukazujúcich jeho nárok (poistná zmluva v úradne overenom preklade s nemčiny do slovenčiny), čo ostalo nezodpovedané, prečo súd, na návrh žalobcu nežiadal od nemeckej poisťovne požadované podklady, ktoré by odstránili silné pochybnosti o zákonnosti uplatneného nároku.
Prehlásenie o vlastníctve, podpísané neznámou osobou... pre závažnosť uplatneného nároku nepostačuje... preukázanie úradného prekladu poistnej zmluvy nie je akýkoľvek návrh, ale zásadný...
Namietame tiež prieťahy konania, nakoľko od podania odvolania proti Rozsudku Okresného súdu Prešov dňa 15.10.2014, do doručenia Rozsudku Krajského súdu Prešov dňa 18.11.2015 uplynula doba viacej ako 1 rok, čo je neprimerane dlhá doba konania.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„... Krajský súd Prešov ako odvolací súd, Rozsudkom č.k. 4Co/281/2014-232 zo dňa 14.10.2015 porušil základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Ústavu SR čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 127 ods. 1.
Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. 4Co/281/2014-232 zo dňa 14. 10. 2015,
Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 15 C/132/2011-203 zo dňa 10.10.2014,
Priznáva náhradu trov konania právnemu zástupcovi sťažovateľa... 296,44 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudokOkresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 132/2011-203 z 10. októbra2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv tým, že krajský súd vec nesprávneprávne posúdil, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že sťažovateľ nepreukázal naliehavýprávny záujem na určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nesprávne právneposúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a nevyhovel návrhu na vykonanie dôkazu –predloženie overeného prekladu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom dotakéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdovalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Okresný súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol:„Podľa § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore ak vzniknú pochybností o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a písomne to oznámi týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec na súde, je povinná v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť útvaru Policajného zboru, ktorý zaistenú vec uložil do úschovy, na ktorom súde si toto právo uplatnila. Po rozhodnutí súdu o vrátení zaistenej veci oprávnenej osobe je táto povinná uhradiť útvaru Policajného zboru nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením a úschovou, 10a) ak súd nerozhodne inak. Ak si osoba na príslušnom súde v lehote podľa prvej vety nárok neuplatnila, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar Policajného zboru ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy.
Návrhom na začatie konania možno uplatniť (okrem ďalších prípadov), aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je (ak je na tom naliehavý právny záujem). Preukázanie, že žalobca má naliehavý právny záujem na žalovanom určení, je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby. Podľa ustálenej judikatúry súdov, naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo jeho postavenie by sa stalo neistým. Napriek uvedenej zásade nie je možné vylúčiť naliehavý právny záujem na určení ani vtedy, ak je možné žalovať na plnenie. Je to vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvára pevný právny základ pre vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadným ďalším sporom o plnenie, alebo ak sa žalobou na plnenie nemôže riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva.
Z odôvodenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Cdo 91/2006 zo dňa 18.06.2007 vyplýva, že naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi:
- odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi);
- jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;
- existuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý právny záujem existoval nielen v čase rozhodovania prvostupňového súdu ale aj v čase rozhodovania vyšších súdov. K tomu, či tu je naliehavý právny záujem sa prihliada z úradnej povinnosti. Na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania.
V prejednávanej veci dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu. Je nesporné, že aj v prípade vyhovenia žalobe a určenia, že žalobca je vlastníkom motorového vozidla, by sa vzťahy neusporiadali a žalobca bude nepochybne čeliť žalobe subjektu, ktorý si na predmetné motorové vozidlo robí vlastnícky nárok a týmto je v tomto konaní vedľajší účastník na strane žalovaného. Žalovaní ako argumentovali vo svojich písomných stanoviskách nerozporujú vlastnícke právo žalobcu, či tretej osoby, pretože ich postup vyplýva vyložene z plnenia pracovných povinností. Už tým nie je splnený prvý predpoklad naliehavého právneho záujmu tak, ako ho vymedzil NS SR v rozsudku sp.zn. 1Cdo 91/2006. Keďže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že práve podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom, ktorý spor rieši, odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania, alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie, nepodarilo sa mu preukázať ani dostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobcovi preto nebude nič brániť, pokiaľ vhodne zvolenou žalobou proti subjektu, ktorý jeho vlastnícke právo rozporuje sa opätovne bude domáhať svojich nárokov vhodne zvolenou žalobou.
Súd sa taktiež stotožňuje aj so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá bezprostredne súvisí aj s nedostatkom naliehavého právneho záujmu. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je, alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie naproti tomu ide vtedy, ak ten, o kom navrhovateľ - žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 192/2004).
Ako to bolo súdom konštatované vyššie, žalovaní v 1. a 2. rade nemajú dostatok pasívnej vecnej legitimácie na požadovanom určení, pretože vlastnícke právo žalobcu nerozporujú a ani si na sporné motorové vozidlo nerobia vlastnícke nároky. Ich činnosť je striktne v zmysle zákona a spočíva v plnení pracovných povinností. Žalobcovi bolo dostatočne dlhý čas známe kto si robí na motorové vozidlo vlastnícke nároky (poisťovňa
), preto mohol okruh účastníkov konania upraviť, čím by odstránil procesný nedostatok, ktorý je mimochodom súčasťou preukazovania naliehavého právneho záujmu. Prípadne, ak by ponechal označenie žalovaných v súčasnom stave, bolo dôvodné sa domáhať vydania predmetného motorového vozidla, lide by súd prejudiciálne riešil aj otázku vlastníctva. Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je úspešná, musia byť z procesného hľadiska splnené dve podmienky:
1. účastníci konania musia mať vecnú legitimáciu,
2. navrhovateľ musí mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Určovacie žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. majú v zásade len preventívnu funkciu a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo (uznesenie NS SR 5MCdo 1/2010).
Vecná legitimácia účastníka či už aktívna, alebo pasívna predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecná legitimácia v konaní o určenie či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide.
Súd žalobe pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vyhovieť nemohol.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňovéa odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a v relevantnejčasti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, v dôsledku ktorých by súd na základe výsledku vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom nebolo dôvodné. V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t.j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania ním tvrdených skutočností. V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu, a to predloženie poistnej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší účastník v konaní vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania, na mieste žalovaného. Ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyjadruje základné práva a povinnosti účastníkov v občianskosúdnom konaní, t.j. povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník odvodzuje svoje právo a povinnosť protistrany, označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdené skutočnosti, zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a právo súdu výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného vyplýva, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu. V danom konaní podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa postupoval správne, ak nevykonával ďalšie dôkazy týkajúce sa preukázania vlastníckeho práva, ktoré boli spochybnené vstupom vedľajšieho účastníka do tohto konania, ako aj vedením samostatného konania vedľajším účastníkom proti žalobcovi o určenie vlastníckeho práva z dôvodu, že pre predmetné konanie neboli splnené základné procesné podmienky pre určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, t.j. existencia naliehavého právneho záujmu vyplývajúca z ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s tým súvisiaci nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných v konaní.“
Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré užboli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe ním podaného odvolania protirozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnymnázorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozíciebežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vecopätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom. Ústavný súd v súvislosti s taktokoncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnouinštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Citovaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahujedostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súdsa sťažovateľovými námietkami obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožnés námietkami obsiahnutými v sťažnosti, zaoberal a s týmito sa vysporiadal. Ústavný súdkonštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebozjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje naprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektujenázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali záverynapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietanýrozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastnýchmyšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tietopostupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situáciinemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Nad rámec odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že„... podľa § 103 OSP súd skúma kedykoľvek za konania, či sú splnené podmienky, teda ak mal súd za to, že označení účastníci (žalovaní) nie sú pasívne vecne legitimovaní, tak mal sa s tým vysporiadať počas konania, alebo hneď po podaní žaloby... ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne vecne legitimovaní, tak k neexistujúcemu subjektu nemohol pristúpiť vedľajší účastník...“,z takto formulovanej námietky je zrejmé, že sťažovateľ si zamieňa, resp. stotožňujenedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu s nedostatkom spôsobilosti odporcu byťúčastníkom konania.
Pasívna vecná legitimácia účastníka konania je stav vyplývajúci z hmotného práva.Pasívne vecne legitimovaný je odporca v konaní vtedy, ak je nositeľom hmotnoprávnejpovinnosti, resp. záväzku. Jednoducho povedané, ak z hmotného práva vyplýva povinnosť,resp. záväzok odporcu, je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ak povinnosť alebo záväzokodporcu z hmotného práva nevyplýva, odporca nie je pasívne vecne legitimovaný.
Podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spôsobilosť byťúčastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak ten, komu juzákon priznáva. Súd v zmysle § 103 OSP neskúma ako podmienku konania, či odporca jepasívne vecne legitimovaný, ale to, či má spôsobilosť byť účastníkom konania, a teda čimôže v konaní vystupovať ako navrhovateľ alebo odporca.
Ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že k neexistujúcemu subjektu nemôžepristúpiť vedľajší účastník. Je však potrebné poukázať na to, že Krajské riaditeľstvoPolicajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) ani Ministerstvo vnútraSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktorých ako odporcov označilv návrhu sťažovateľ, nie sú neexistujúce subjekty a majú, resp. mali spôsobilosť byťúčastníkom konania.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania jedôvodom na zastavenie konania (pre nesplnenie podmienky konania, ktorú súd skúmav zmysle § 103 OSP) a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutienávrhu, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa.
Ministerstvo vnútra ani krajské riaditeľstvo netvrdili, že sú vlastníkom motorovéhovozidla, ku ktorému žiadal sťažovateľ určiť vlastnícke právo, a preto ústavný súd súhlasís názorom okresného súdu a aj krajského súdu o tom, že na strane týchto žalovaných išloo nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
Ústavný súd konštatuje, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimáciežalovaných by bol dôvodom na zamietnutie sťažovateľovej žaloby. Z uvedeného dôvodunepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa osobitne námietkou sťažovateľa o tom, čimal alebo nemal vo veci naliehavý právny záujem, pretože táto skutočnosť je vzhľadom nauvedené irelevantná, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že sťažovateľ má naliehavý právnyzáujem na určení vlastníckeho práva, tento fakt by nič nezmenil na tom, že jeho žaloba bybola zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nevykonal navrhnutý dôkaz –predloženie originálu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom, ústavný súd uvádza, žedokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutiadôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovaniedôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súdrozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejavzákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonaniedokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sazisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby saneuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Vprípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnoupovinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§157 ods. 2 OSP) (I. ÚS 193/2013).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Ako je zrejmé z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, návrhom sťažovateľana vykonanie dôkazu sa všeobecné súdy zaoberali a jasne a zrozumiteľne uviedli dôvody,prečo tomuto návrhu nevyhoveli. Ústavný súd súhlasí s citovanými závermi a dôvodmivšeobecných súdov, pre ktoré návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu nevyhoveli.Ústavný súd opätovne uvádza, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie boldôvodom na zamietnutie návrhu, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že vedľajší účastník nieje vlastníkom motorového vozidla, nebola by táto skutočnosť dôvodom na vyhoveniesťažovateľovmu návrhu, keďže sťažovateľov návrh nesmeroval proti vedľajšiemuúčastníkovi. Vykonanie navrhovaného dôkazu preto nemohlo privodiť iné rozhodnutiev sťažovateľovej veci, a preto nebolo jeho vykonanie dôvodné.
V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ na ochranu svojich práv zvolilnesprávny druh žaloby, a táto skutočnosť bola dôvodom zamietnutia jeho návrhu. Pokiaľsťažovateľ tvrdí, že z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nevyplýva, aký druhžaloby mal použiť, toto jeho tvrdenie je nepravdivé. Z rozsudku okresného súdujednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mohol upraviť okruh účastníkov tak, že by žalovanýmbola aj poisťovňa, ktorá vo veci vystupovala ako vedľajší účastník, keďže práve ona bolanositeľom pasívnej vecnej legitimácie a v takom prípade by ani nevznikli pochybnostio naliehavom právnom záujme sťažovateľa na určení vlastníckeho práva, resp. sťažovateľmohol uplatniť iný druh žaloby, a to žalobu o vydanie veci, ktorá by smerovala protiministerstvu vnútra a krajskému riaditeľstvu ako žalovaným, pričom v takomto konaní by savyriešila ako predbežná otázka, kto je vlastníkom motorového vozidla.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016