znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 78/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Annou   Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 24 C 201/2011-112 z 30. júla 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 273/2013-140 z 1. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   S. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 201/2011-112 z 30. júla 2012 (ďalej len „uznesenie z 30. júla 2012“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 273/2013-140 z 1. júla 2013 (ďalej len „uznesenie z 1. júla 2013“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 201/2011, ktorý bol ústavným súdom vyžiadaný, vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca 18. júla 2011 doručil Okresnému súdu Humenné žalobu, ktorou sa domáhal proti J. H. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a A. P. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) zaplatenia sumy 241 200 € s príslušenstvom a proti žalovanému v 1. rade aj nariadenia predbežného opatrenia.

Okresný súd Humenné viedol   konanie o tejto žalobe pod sp.   zn. 6 C 117/2011. Následne bola vec z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená okresnému súdu, ktorý vo veci koná od 7. septembra 2011 a vec je ním vedená pod sp. zn. 24 C 201/2011.

Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáha od žalovaného v 1. rade (pôvodne aj od žalovaného v 2. rade) zaplatenia sumy 241 000 € z dôvodu, že nehnuteľnosti, ku ktorým bolo určené vlastnícke právo sťažovateľa v podiele 1/3 k celku (rozsudkom Okresného súdu Košice   II č. k. 14 C 126/2004-169 z 21. októbra 2008 právoplatným 4. februára 2011 v spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   11/2009-212, 4 Co 345/2010   zo   16.   decembra   2010),   boli   v   exekučnom   konaní   vedenom   proti žalovanému v 1. rade ako povinnému vydražené za cenu 21 800 000 Sk (723 627,43 €). Dražobná   cena   nehnuteľností   aj   v   časti   zodpovedajúcej   spoluvlastníckemu   podielu sťažovateľa   na nehnuteľnostiach   bola použitá   na   plnenie záväzku   žalovaného v 1.   rade. Pokiaľ celá dražobná cena nebola použitá na plnenie vymáhaného záväzku, sťažovateľovi nie je známe, komu bol nepoužitý zostatok uhradený, keďže jemu takýto zostatok ani jeho pomerná   časť   uhradené   neboli.   Spoluvlastníckemu   podielu   sťažovateľa   vo   veľkosti   1/3 k celku na dražených nehnuteľnostiach zodpovedá suma 1/3 z celkovej dražobnej ceny, t. j. suma   241 209,14   €,   ktorej   sa   domáha   proti   žalovanému   v 1.   rade   z   titulu   vydania bezdôvodného obohatenia.

Nehnuteľnosti, ku ktorým sa sťažovateľ domáhal určenia svojho vlastníckeho práva v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 14 C 126/2004, boli v katastri nehnuteľností vedené vo vlastníctve žalovaného v 1. rade J. H., pričom počas označeného súdneho   konania   prebiehalo   aj   exekučné   konanie   proti   žalovanému   v 1.   rade   ako povinnému.   V   tomto   exekučnom   uznesení   okresného   súdu   č.   k.   34   Er   974/2008-65 z 10. septembra   2008   právoplatným   22.   septembra   2008   bol   schválený   príklep   udelený na exekučnej dražbe označených nehnuteľností. K schváleniu príklepu v exekučnej dražbe v prospech   vydražiteľa   došlo   teda   skôr,   ako   sa   stal   právoplatným   (aj   skôr,   ako   bol vyhlásený) rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 14 C 126/2004-169 z 21. októbra 2008, ktorým bolo určené vlastnícke právo sťažovateľa k nehnuteľnostiam v podiele 1/3 k celku. V dôsledku   uvedeného v katastri nehnuteľností bol v čase, keď sa sťažovateľ domáhal zápisu svojho vlastníckeho práva na základe právoplatného rozsudku, už zapísaný ako nový vlastník vydražiteľ nehnuteľností, resp. následne na základe prevodu vlastníckeho práva jeho právny nástupca. Príslušný katastrálny úrad preto vklad vlastníckeho práva sťažovateľa na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 14 C 126/2004-169 z 21. októbra 2008 odmietol vykonať, keďže tento rozsudok nesmeroval proti vlastníkovi vedenému v katastri nehnuteľností.

V konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 14 C 126/2004 bolo právoplatne   rozhodnuté   vo   veci   samej,   teda   o   určení   vlastníckeho   práva   sťažovateľa. Vo veci   samej   bol   sťažovateľ   úspešný   vo   vzťahu   k   žalovaným   v 2.,   3.   a vo   4.   rade a neúspešný vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, proti ktorej bola žaloba zamietnutá. Okresný súd Košice II o trovách konania právoplatne rozhodol len vo vzťahu k žalovanej v 1. rade (uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   č.   k.   14   C   126/2004-184   z   5.   novembra   2008 právoplatné   v   časti   výroku   o povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   trovy   konania   žalovanej v 1. rade   v   sume   4 859 Sk).   Dosiaľ   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o   trovách   konania vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovanými v 2., 3. a vo 4. rade (uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 14 C 126/2004-184 z 5. novembra 2008 v časti výroku o povinnosti žalovaných v 2., 3. a vo 4. rade zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 79 243 Sk bolo zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 11/2009-212, 4 Co 345/2010 zo 16. decembra 2010 a vrátené na ďalšie konanie. Okresný súd Košice II opätovne rozhodol uznesením č. k. 14 C 126/2004-249   zo 17. októbra   2011   tak,   že   žalovaných   v 2.,   3.   a vo   4.   rade zaviazal na náhradu trov konania úspešnému sťažovateľovi v sume 6 316 €, ktoré dosiaľ nie je právoplatné).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C   201/2011-76   zo   7.   októbra   2011 právoplatným 3. februára   2012   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu č. k. 3 Co   410/2011-98   z   23.   januára   2012   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal uloženia zákazu žalovanému v 1. rade nakladať s nehnuteľnosťami   v   jeho   výlučnom   vlastníctve   pre   účely   zabezpečenia   vymožiteľnosti pohľadávky   sťažovateľa   uplatnenej   proti   žalovanému   v 1.   rade   v   samotnom   návrhu na začatie konania.

Okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie vád jeho žaloby, ktoré sťažovateľ odstránil   podaním   doručeným   5.   marca   2012   tak,   že   zobral   späť   svoju   žalobu   proti žalovanému   v 2.   rade   a   okresný   súd   následne   unesením   č.   k.   24   C   201/2011-126 zo 17. októbra 2012   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co 406/2012-136 z 27. mája 2013 konanie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zastavil a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   v 2.   rade   trovy   konania   v   sume 1 824,04 €.

Okresný súd výzvou zo 14. marca 2012 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní od doručenia   výzvy   dokladoval   svoje   pomery   pre   účely   rozhodnutia   o   jeho   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (ktorá bola súčasťou jeho žaloby), a to v súlade s § 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyplneným vzorovým tlačivom (ktoré okresný súd k výzve pripojil) alebo rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov. Predmetná výzva bola doručená aj s prílohou právnej zástupkyni sťažovateľa 20. marca 2012 a lehota na dokladovanie pomerov sťažovateľa uplynula 4. apríla 2012. Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným okresnému súdu 18. apríla 2012 žiadala o opätovné zaslanie vzorového tlačiva a poskytnutie ďalšej lehoty na jeho vyplnenie a predloženie súdu s odôvodnením, že predchádzajúce tlačivo zaslala sťažovateľovi poštou, zásielka však sťažovateľovi dosiaľ nebola doručená.

Okresný   súd   prípisom   z   15.   mája   2012   opätovne   zaslal   právnej   zástupkyni sťažovateľa požadované vzorové tlačivo a poskytol dodatočnú 30-dňovú lehotu na vrátenie vyplneného tlačiva od jeho prevzatia. Tento prípis okresného súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 21. mája 2012 a 30-dňová lehota uplynula 20. júna 2012.

Po   márnom   uplynutí   aj dodatočnej   lehoty   na   dokladovanie   pomerov   sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením z 30. júla 2012 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a svoje rozhodnutie s poukazom na § 138 ods. 1 a 2 OSP odôvodnil takto: „Navrhovateľ   návrhom   na   začatie   konania   doručeným   súdu   dňa   18.   7.   2011 sa domáhal voči odporcom v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 241.200,- EUR s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súčasne požadoval náhradu trov konania. Spolu s návrhom na začatie konania doručil navrhovateľ súdu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   Košice   I   výzvou   zo   dňa   14.   3.   2012   vyzval   navrhovateľa na zdokladovanie pomerov účastníka konania a zároveň mu v prílohe tejto výzvy zaslal v zmysle ust. § 138 ods. 2 O. s. p. Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý   navrhuje,   aby   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (FYZICKÁ OSOBA) spolu s Pokynmi k tlačivu pre dokladovanie pomerov účastníka konania – fyzickej osoby s tým, aby toto tlačivo riadne vyplnené vrátil súdu v lehote 15 dní. Právnej zástupkyni navrhovateľa bola predmetná výzva spolu s uvedenou prílohou doručená dňa 20. 3. 2012. Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 18. 4. 2012 právna zástupkyňa navrhovateľa   požiadala   súd   o   opätovné   zaslanie   tlačiva   pre   zdokladovanie   pomerov účastníka konania a pokynov k tlačivu pre zdokladovanie pomerov, pretože tlačivo zaslala poštou navrhovateľovi a toto mu nebolo doručené.

Okresný súd Košice I v prílohe podania zo dňa 15. 5. 2012 opätovne zaslal právnej zástupkyni   navrhovateľa   tlačivo   na   dokladovanie   pomerov   účastníka   konania,   ktorý navrhuje,   aby   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spolu   s   Pokynmi k tlačivu   pre   dokladovanie   pomerov   účastníka   konania   stým,   aby   toto   tlačivo   riadne vyplnené   vrátila   tunajšiemu   súdu   v   lehote   30   dní   odo   dňa   jeho   doručenia.   Právnej zástupkyni   navrhovateľa   bolo   predmetné   tlačivo   spolu   s   pokynmi   na   jeho   vyplnenie doručené dňa 21. 5. 2012. Navrhovateľ doposiaľ na predmetnú výzvu nereagoval a svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery nijakým spôsobom nezdokladoval.

Podľa ust. § 138 ods. 1 O. s. p., na návrhy môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešne   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa ust. § 138 ods. 2 O. s. p., v návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a)   vyplneným   tlačivom,   ktorého   vzor   uverejní   ministerstvo   spravodlivosti   na   svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov. Navrhovateľ nijakým spôsobom nezdokladoval svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery,   preto   súd   nemohol   posúdiť,   či   osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery navrhovateľa odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a to napriek tomu, že súd navrhovateľa vyzval na zdokladovanie jeho pomerov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a na citované zákonné ustanovenie, súd rozhodol,   tak   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia   a   navrhovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   30.   júla   2012   podal   sťažovateľ   odvolanie zo 17. augusta 2012, v ktorom uviedol, že „Toto uznesenie považuje žalobca za nesprávne z dôvodu, že vychádza z nesprávnych podkladov.

Právna zástupkyňa žalobcu tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý obdržala od súdu odovzdala žalobcovi a ten ho po vyplnení osobne odoslal súdu. Kópiu podacieho lístka o podaní zásielky k preprave poštou, žiaľ sudu toho času predložiť nevie. Preto opätovne predkladá súdu žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v tomto konaní spolu s vyplneným tlačivom pre dokladovanie pomerov účastníka konania, keď sumou, ktorú by mal zaplatiť ako súdny poplatok v tomto konaní nedisponuje, a ani celý jeho majetok nemá nedosahuje hodnotu výšky súdneho poplatku.

V konaní predložil všetky doklady z ktorých je zrejmé, že úkonmi, ktoré beli vykonané žalovaným,   bolo   zasiahnuté   do   jeho   ústavných   práv   vlastniť   majetok   a   že   bol   zbavený svojho   majetku   a   nepriznaním   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   bez   posúdenia relevantných   dokladov   by   žalobcovi   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   pre nedostupnosť   súdu   z finančných   dôvodov...“,   a   pripojil   k   odvolaniu   vyplnené   vzorové tlačivo zo 17. augusta 2012.

Krajský súd napadnutým uznesením z 1. júla 1013 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 17. augusta 2012 a v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov navrhovateľovi v podstate tohto dôvodu, že nijakým spôsobom nezdokladoval svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery a preto vzhľadom na § 138 O. s. p. nemožno vyhovieť   jeho   návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   tlačivo   bolo   zaslané,   aby doplnil svoje pomery právnej zástupkyni navrhovateľa 21. 5. 2012.

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., keď odvolací súd súhlasí s dôvodmi v uznesení súdu prvého stupňa. Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (Ústava SR, čl. 152 ods. 4 zavedená zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

Odvolací súd dospel preto k záveru, že napadnuté uznesenie je správne, a preto ho potvrdil.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa   §   138   ods.   1   veta   prvá   O.   s.   p.   zák.   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších predpisov,   na   návrh   môže   súd   priznať   účastníkov   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Odvolací súd zistil z uznesenia súdu prvého stupňa v konaní o náhrade trov konania sp. zn. 5Co/406/20l2 z 27. 5. 2013, ktorým bolo potvrdené uznesenie vo výroku o trovách konania, že právoplatne sa rozhodlo vo výroku o trovách konania a navrhovateľ nebol úspešný   vo   veci   (potvrdením   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   zo   17.   10.   2012 sp. zn. 24C/201/2011).   Okrem   toho   Krajský   súd   v   Košiciach   vo   veci   samej   v   konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov vo veciach 4Co/11/2009 a 4Co/345/2010 taktiež rozhodol o odvolaniach tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorými žalobe bolo vyhovené   a   aplikácia   podľa   §   150   O.   s.   p.   neprichádzala   do   úvahy   vo   veci   sp.   zn. 24C/201/2011   vo   výroku   o   trovách   konania.   V   tomto   konaní   teda   išlo   o   bezúspešne uplatňovanie   alebo   bránenia   práva   a   preto   správne   súd   prvého   stupňa   rozhodol,   keď nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľovi, keďže pomery účastníka musia byť zdokladované a naviac aj po odvolaní prípadné doplnenie dokladov už je bez právnej relevancie, pretože nebol úspešný v konaní navrhovateľ, po čiastočnom späť vzatí návrhu vo veci sp. zn. 24C/201/2011 a vo veci sp. zn. 3Co/410/2011 uznesením z 23. januára 2012 aj   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietnutý   právoplatne v spojení s uznesením zo dňa 7. 10. 2011 súdu prvého stupňa...“

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že okresný súd 14. januára 2014 (po doručení sťažnosti ústavnému súdu) vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu vo veci samej v sume 14 472€ s povinnosťou uhradiť tento poplatok do 10 dní od doručenia výzvy. Ďalšou výzvou zo 14. januára 2014 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia v sume 33 € a za podanie odvolania v sume 33 € s povinnosťou uhradiť tieto poplatky do 3 dní od doručenia výzvy.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   uznesením okresného súdu z 30. júla 2012 a uznesením krajského súdu z 1. júla 1013 a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza:

„Sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   za   nezákonné   a   tým,   že Krajský súd v Košiciach sa nezaoberal zákonným dôvodmi, rozhodnými pre rozhodnutie o veci porušil jeho ústavné práva a svojim rozhodnutím mu znemožnil prístup k súdu. Krajský   súd   v   Košiciach   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I, sp. zn. 24 C/201/2011-112   zo   dňa   30.   07.   2012,   ktorým   súd   navrhovateľovi   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov...

Súdny poplatok za žalobný návrh je vo výške 14.472,- €. Sťažovateľ sa od roku 2004 domáha   cestou   súdu   domáha   určenia   svojich   práv,   a   po   takmer   10   rokov   trvajúcich súdnych   sporoch   je   isté,   že   už   nikdy   nebudem   vlastniť   svoju   nehnuteľnosť   a   pre   svoju nemajetnosť ani sa nemôže domáhať vrátenia finančnej náhrady získanej jej predajom, ktorú si ponechal nevlastník budovy...

Sťažovateľ... poukazuje na skutočnosť, že na základe neúspechu v návrhu na vydanie predbežného   opatrenia   o   zákaze   disponovania   s   majetkom   vo   vlastníctve   žalovaného do času skončenia súdneho sporu nemohol odvolací súd prejudikovať neúspešnosť nároku sťažovateľa v celom konaní a na základe tejto nesprávnej úvahy dospieť názoru, že sa jedná o zrejmé bezúspešne bránenie práva a tým sa nezaoberať ďalšími zákonnými dôvodmi pre oslobodenie od platenia súdneho poplatku v konaní...

Sťažovateľ má za to, že ak by súdy zobrali do úvahy rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli   vykonanými   dôkazmi   vo   vzťahu   k   žiadosti   sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov preukázané   (viď   Návrh a   Tlačivo)   a   dôsledne by vykonali   všetky   predložené dôkazy, potom by mali dospieť k zisteniu, že ani príjmy ani majetkové pomery sťažovateľa mu neumožňujú zaplatiť súdny poplatok vo výške 14.472,- €.

Sťažovateľ je presvedčený, že výška súdneho poplatku vzhľadom na jeho majetkové a príjmové   pomery   predstavuje   reálnu   a   objektívnu   prekážku   k súdu,   čo   je   v   rozpore s účelom a zmyslom jeho práv zaručených v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Krajský   súd   sa   pri   rozhodovaní   o   otázke   súdneho   poplatku   dôsledne   nevyrovnal s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   a   vychádzal   iba   z   formálnej   citácie   príslušných ustanovení právnych predpisov. Nezohľadnil miesto základného práva na súdnu ochranu v demokratickej   spoločnosti   a   nezaistil   primeranú   vyváženosť   medzí   záujmami   štátu na vyberaní súdnych poplatkov na jednej strane a záujmom sťažovateľa na obhájení svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach, sp. zn. 5Co/273/2013-140   zo   dňa   01.   07.   2013   a   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I, sp. zn. 24C/201/2011-112 zo dňa 30. 07. 201 2 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 Co/273/2013-140 zo dňa 01. 07. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský sud v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1.000,- €... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 275,94 €... do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 30. júla 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím jeho dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namietal   vo   vzťahu   k   uzneseniu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať uznesenie   okresného   súdu,   a   ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 1. júla 2013

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   napadnutom   uznesení   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov z jediného dôvodu, a to že sťažovateľ nezdokladoval svoje osobné a majetkové pomery.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ku   ktorému   sťažovateľ pripojil   zdokladovanie   svojich   osobných   a majetkových   pomerov,   rozhodol   krajský   súd napadnutým   uznesením   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Krajský   súd v napadnutom uznesení vyslovil záver, že zdokladovanie osobných a majetkových pomerov súčasne   s   podaním   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu „už   je   bez   právnej relevancie“. Krajský súd vyslovuje aj záver o tom, že zo strany sťažovateľa ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, a už z toho dôvodu okresný súd správne rozhodol, keď sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   z   návrhu.   Z   formulácie odôvodnenia krajského súdu nie je možné ustáliť, či záver o irelevantnosti zdokladovania osobných   a   majetkových   pomerov   spolu   s   podaním   odvolania   učinil   krajský   súd v nadväznosti   na   svoj   záver   o   zrejme   bezúspešnom   uplatňovaní   práva   alebo   nezávisle od tohto svojho záveru.

Krajský súd záver o zrejmej bezúspešnosti uplatnenia práva sťažovateľom vo veci samej   učinil   s   poukazom   na   rozhodnutie   krajského   súdu   v   inom   konaní   (vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 14 C 126/2004), ktoré vylučuje aplikáciu § 150 OSP v   namietanom   konaní   (krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukazoval na svoj rozsudok č. k. 4 Co 11/2009-212, 4 Co 345/2010 zo 16. decembra 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 14 C 126/2004-169 z 21. októbra 2008 v časti o určení vlastníckeho práva sťažovateľa a o určení neplatnosti právnych úkonov, čím bolo žalobe sťažovateľa vyhovené, a zároveň ktorým bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 14 C 126/2004-184 z 5. novembra 2008 v časti výroku o povinnosti žalovaných v 2., 3. a vo 4. rade zaplatiť úspešnému sťažovateľovi trovy konania v sume 79 243 Sk a vec vrátená na ďalšie konanie).

Ďalej krajský súd svoj záver o zrejmej bezúspešnosti uplatnenia práva sťažovateľom vo   veci   samej   učinil   s   poukazom   na   uznesenie   o   zastavení   konania   proti   žalovanému v 2. rade a uznesenie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia v namietanom   konaní   (na   základe   späťvztia   žaloby   okresný   súd   unesením č. k. 24 C 201/2011-126   zo 17. októbra   2012   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením krajského   súdu   č. k. 5 Co 406/2012-136   z   27.   mája   2013   zastavil   konanie   vo   vzťahu k žalovanému   v 2.   rade   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   v 2.   rade trovy   konania   v sume   1 824,04   €;   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   24   C   201/2011-76 zo 7. októbra   2011   právoplatným 3. februára   2012   v spojení   s potvrdzujúcim   uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 410/2011-98 z 23. januára 2012 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   domáhal   uloženia   zákazu   žalovanému v 1. rade nakladať s nehnuteľnosťami v jeho výlučnom vlastníctve pre účely zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky sťažovateľa uplatnenej proti žalovanému v 1. rade v samotnom návrhu na začatie konania).

Podstatou námietok sťažovateľa sú právne závery okresného súdu v jeho uznesení z 30. júla 2012 a krajského súdu v jeho uznesení z 1. júla 2013 pri posudzovaní spĺňania predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov u sťažovateľa. Podľa sťažovateľa tým, že   mu   nebolo   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, došlo v podstate k zásahu do jeho práva na prístup súdu, keďže v zmysle § 138 ods. 1 prvej vety OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, a v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, t. j. neodstránenia vady konania, je súd povinný konanie zastaviť podľa § 104 ods. 2 OSP.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podľa   názoru   ústavného súdu   je v   posudzovaných   prípadoch   už na prvý   pohľad zrejmé, že napadnutými uzneseniami k neprípustnému zásahu do označeného základného práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutých   uznesení,   ale   ani   nadobudnutie právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť   až   prípadným   vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania   podľa   §   104   ods.   2   OSP z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

Proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   je   prípustné   odvolanie   a   vo   vzťahu   proti prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sťažovateľovi nebolo na základe jeho žiadosti priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné s tým základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   o   sťažnosti   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014