znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 78/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., P., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci na nezávislom   a nestrannom   súde   v spravodlivom   procese   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu   v Prešove   sp.   zn.   4 Ncb 6/2011   z   20. decembra 2011 a sp. zn. 2 Cob 49/2010 z 20. januára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 18 Cb 89/2004 z 2. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Ncb 6/2011   z 20. decembra 2011 a sp. zn. 2 Cob 49/2010 z 20. januára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 89/2004 z 2. februára 2010.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že

a)   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   18   Cb   89/2004   z 2.   februára   2010   zaviazal žalovanú sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 92 790,75   € s prísl. a zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 302 064,66 € od 1. decembra 2004 do 31. decembra 2004. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 49/2010 z 20. januára 2011,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 17. februára 2011, rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu s prísl. potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie;   dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. júna 2011 pre neprípustnosť odmietnuté, preto sa sťažovateľka podnetom z 24. januára 2012 obrátila na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutým rozhodnutiam;

b)   sťažovateľka   sa   16.   novembra   2011   od   svojho   právneho   zástupcu   dozvedela skutočnosti,   pre   ktoré   by   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   mala   byť   vylúčená z konania   a   rozhodovania   v   označenej   veci.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Ncb 6/2011 z   20. decembra 2011, ktoré bolo sťažovateľke doručené 9. januára 2012, nezistil dôvody vylúčenia namietanej sudkyne.

Sťažovateľka   však   namietala,   že   nadriadený   súd   pri   rozhodovaní   o vznesenej námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni nebral do úvahy najmä skutočnosti vyplývajúce z objektívneho   hľadiska,   ktoré   vyvolávajú   pochybnosti   o jej   nestrannosti,   čo   spôsobilo nielen zmätočnosť   a protiústavnosť   predchádzajúcich   meritórnych   rozhodnutí,   ale nie je zabezpečená   ani   nestrannosť   ďalšieho   procesu   pred   okresným   súdom   po   zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu vo veci rozhodovania o zmluvnej pokute a náhrade trov konania.

3.   Sťažovateľka   ešte   dodala,   že   o ďalších   pochybeniach   o   zaujatosti   konajúcej sudkyne okresného súdu sa dozvedela po doručení rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení, ktoré uplatnila v podnete na podanie mimoriadneho dovolania, ale aj napriek tomu   sa   domnieva,   že   aj   túto   skutočnosť   môže   posúdiť   ústavný   súd   pri   preskúmaní uznesenia nadriadeného súdu.

4.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv v konaní   a rozhodovaní   všeobecných   súdov,   napadnuté   rozhodnutia   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € a trovy konania.

5. Po oboznámení sa s predloženými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd zistil, že ústavnú sťažnosť musí odmietnuť z viacerých dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

6. a) Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu. Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.  

  b) Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

  c) Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 17. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky z 3. februára 2012 bola ústavnému súdu doručená 7. februára 2012 (na poštovú prepravu bola daná 6. februára 2012).

  d)   V rámci   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   taktiež   poukázala na skutočnosť, že ochrany svojich práv sa domáhala aj prostredníctvom podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručený 26. januára 2012.

  e) V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené snahou   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   naplnením   skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 209/03).

  f)   Sťažovateľka   sa   teda   ochrany   svojich   označených   práv   v namietaných meritórnych   rozhodnutiach   [bod   2a)]   domáhala   zjavne   až   po   uplynutí   lehoty   dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde; ústavný súd preto v tejto časti jej sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

7. a) Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).  

  b)   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

  c) Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   a zároveň   považuje   právny   názor   krajského   súdu   za   legitímny a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami ústavy a dohovoru.

  d) Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje   okolnosti   naznačujúce   príčinnú   súvislosť   s možným,   sťažovateľkou namietaným porušením jej označených práv.

  e)   Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   právo na prerokovanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania   pre   zaujatosť   v zmysle   ustanovení   §   14   až   §   16   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

  f) Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotou, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne   k ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a procesných   prejavoch   sudcu   a jeho   vzťahu k prerokúvanej   veci   a k účastníkom   konania.   Rozhodujúcim   prvkom   rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.  

  g) V namietanom prípade sudkyňa JUDr. M. G. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže   je   bez   vzťahu   k prerokúvanej   veci,   účastníkom   konania,   ako   aj   k právnemu zástupcovi   žalobcu.   Vnútorné   pocity   sudcu   o svojej   nestrannosti   a nezávislosti   treba akceptovať   a predpokladať,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak,   že   nezakladajú   dôvod   jeho zaujatosti.   Z objektívneho   hľadiska   sa   sťažovateľka   snažila   spochybniť   nestrannosť uvedenej   sudkyne,   avšak   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   aj   keď   jej   argumenty   neboli nezávažné, neboli však ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

  h) K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže síce dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej, tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP, ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda   nezávisle   a nestranne. Ústavný súd však dospel k záveru, že hoci aj negatívny vzťah otca – advokáta zákonnej sudkyne   k právnemu   zástupcovi   žalovanej,   nezakladá   sám   osebe   taký   pomer   sudkyne k právnemu zástupcovi žalovanej, ktorý by mal za následok pochybnosť o jej nezaujatosti.  

8. Navyše, rozhodnutie o nevylúčení sudcu z konania o námietke zaujatosti zásadne ani nie je dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti, pravda, za predpokladu, že v konaní o tejto námietke boli dôsledne aplikované princípy spravodlivého konania tak, ako to už bolo uvedené. Je to dané tým, že táto námietka zostáva aj v prípade takého rozhodnutia zachovaná (možno ju podať opakovane z pohľadu nových skutočností), a to aj pre prípadný opravný prostriedok vo veci samej; ide totiž o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a o dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

10. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

11.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   uznesením   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo   zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné   konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv   a   záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012