znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 78/2011-17Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej v konaní   o sťažnosti   Ing.   B.   S.,   Č.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   K.,   Č.,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8 C 917/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 917/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. B. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ktoré   j e Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť jej do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

3. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. Š. trovy konania v sume 261,82 € do 2 mesiacov od doručenia nálezu na účet jej advokátky JUDr. A. K.  

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2011 doručená sťažnosť Ing. B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 917/98.

2.   Sťažovateľka   v odôvodnení   sťažnosti   stručne   uviedla,   že   ako   navrhovateľka v označenom   konaní   podala   9.   júla   1998   návrh   na   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva,   ktoré   ani   po   uplynutí   takmer   13   rokov   nie   je   právoplatne   skončené. Žiadala   preto   vydať   nález,   v ktorom   sa   vysloví   porušenie   jej   základného   práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred okresným súdom, tomuto súdu sa prikáže konať vo veci bez zbytočných prieťahov, prizná sa jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy konania v sume 261,82 €.

3. Okresný súd ako účastník konania vo svojom vyjadrení z 9. marca 2011 uviedol, že vec ešte nie je právoplatne skončená, ostatný termín pojednávania bol nariadený na 4. máj 2011 a uznal, že v konaní sú prieťahy.

4. Ústavný súd si   vyžiadal spis   okresného súdu,   z ktorého zistil,   že ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 327/09-38 z 20. januára 2010 už zasiahol do nečinnosti okresného súdu na návrh odporcu v konaní J. Š. tak, že konštatoval porušenie jeho základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe, okresnému súdu prikázal konať bez prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a trovy konania v sume 368,55 €. Po vykonaných viacerých procesných úkonoch okresným súdom však vec ešte rozhodnutá nie je a ostatný termín pojednávania v nej je nariadený na 4. máj 2011.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.  

7. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

8. Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

9. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa správna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).  

10. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

11.   Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

12.   Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z 119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

13.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočných   prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva podľa čl.   6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňoval   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).   V súlade s judikatúrou ESĽP v   rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

14. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania na okresnom   súde   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky   na   zrušenie   a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   s prísl.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia znaleckého   dokazovania,   ako   aj   so   zreteľom   na   časté   menenie   procesných   návrhov účastníkom konania, možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú skutkovú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu, ktorý ani takmer po 13 rokoch právoplatne nerozhodol v danej veci. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je právne zložitá,   ako   to   už aj skonštatoval ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 327/09, takže doterajšia dĺžka konania je zjavne neprimeraná.

15.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

16. Tretím hodnotiacich kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek   skutočnosti,   že   plynulému   postupu nebránila žiadna   zákonná prekážka v konaní (II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   46/04).   Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná   a rozhodnutá.   Časový   horizont   toho,   kedy   sa   účastníkovi   dostáva   konečné rozhodnutie   vo   veci,   je   neoddeliteľnou   súčasťou   celkovej   spravodlivosti   konania. Neprimeraná dĺžka konania sa totiž priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo,   čo   je   základnou   podmienkou   pre   fungovanie   legitímneho   demokratického a právneho štátu;   požiadavka   rýchlosti   konania sa   tak stáva ústavným princípom,   ktorý musia všeobecné súdy rešpektovať.

17.   Vychádzajúc z uvedených   zásad a hodnotení   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C 917/98   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky garantovaného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok č. 1).  

18.   Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejedanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 8 C 917/98 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 327/09 z 20. januára 2010 (m. m. IV. ÚS 187/05); z tohto dôvodu sťažnosti vo zvyšku vyhovené nebolo (výrok č. 4).

19.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

20. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

21.   Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

22.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o tom,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

23.   Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

24. Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, jej celkovú   dĺžku,   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   a povahu prerokúvanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade bude pre sťažovateľku priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

25. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. K. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a   jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods.   1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška), a to v požadovanej sume 261,82 €, ktorú   je   okresný   súd povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. apríla 2011