znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 78/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. Ď., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom orgánov činných v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-BB-2007, ako aj rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 T 31/2008 z 3. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Ď. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2008 doručená sťažnosť R. Ď., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   17 ods.   1, 2,   3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom orgánov činných v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-BB-2007, ako aj rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 31/2008 z 3. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok z 3. októbra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-BB-2007 z 21. augusta 2007 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Uznesením okresného súdu z 25. augusta 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku. Vyšetrovateľ   v predmetnej   veci   vzniesol   obvinenie   aj   proti   vtedajšej   priateľke sťažovateľa Jane Šustekovej, z ktorej sa stal „po záhadných udalostiach“ napokon hlavný, resp. korunný svedok proti osobe sťažovateľa.

Počas   vyšetrovania   uvedenej   veci   podľa   sťažovateľa „vyšlo   najavo   niekoľko dôkazov, ako napr. pachové stopy, stopy DNA, kde bola jednoznačne preukázaná účasť J. Š. na   spáchaní   tr.   činu   -   je   prinajmenšom   veľmi   zaujímavé,   akou   formou   sa   teda   viedlo vyšetrovanie, keď zo spisového materiálu a v neposlednom rade aj zo znaleckých posudkov je zrejmé, že ja som sa takéhoto konania nedopustil a tak isto ako mňa – je možné označiť za možného páchateľa aj svedkyňu Š.“.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 3. októbra 2008 odsúdený za spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c), e) a f) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) a § 140 písm. c) Trestného zákona a odsúdený na 24 rokov v III. nápravnovýchovnej skupine. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení odvolanie.

Podľa sťažovateľa došlo v jeho prípade k porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 až 5 ústavy tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v čase, po ktorý je vo väzbe, v jeho veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, ako aj tým, že „nesprávne vyhodnotili   skutkové   podstaty   zistených   skutočností“, čím   porušili   jeho   základné   právo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy.

V predmetnej   veci   došlo   podľa   sťažovateľa   aj   k porušeniu   princípu   prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 1 ústavy, pretože ide o „vykonštruovanú vec“ proti jeho osobe ako zo strany orgánov činných v trestnom konaní, tak aj zo strany okresného súdu, ktorý sa „nesprávne vysporiadal s dôkazmi, nesprávne posúdil meritum veci a vo veciach kde nevie ani súd dokázať“ jeho vinu, „polemizuje s možným princípom resp. vlastným jemu blízkym spracovaním – vytrhnutím s konceptu deja“.

Taktiež konanie vyšetrovateľa v jeho veci je podľa sťažovateľa možné pokladať za „účelové,   neúplné   s jednoznačnou   zaujatosťou“ voči   jeho   osobe «keď   už   v prípravnom konaní bolo zrejmé, že uvedený tr. čin, som nemohol a ani nespáchal ja (sťažovateľ, pozn.). V dôkaznom spise je zrejmé a jednoznačné že v čase spáchania tr. činu bola v priamom kontakte s poškodenou J. Š. Aj „vec“ ktorá bola použitá na spáchanie tr. činu – tak jej majiteľkou je J. Š. a viac takýchto nezrovnalostí ktoré sú v priamom kontexte a zapadajú do jednotlivých tvrdení polície.».

Sťažovateľ zároveň   namietal,   že v uznesení   okresného   súdu sp.   zn.   2   T   31/2008 z 8. apríla 2008, ktorým bol ponechaný vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, okresný súd „neuvádza relevantné dôvody, ale iba tvrdenia ktoré sú nepodložené faktami. Opiera sa o výpovede svedkyne Š., ktoré sú fabulačné. Súd teda nepokladal za potrebné vypočuť moju osobu (sťažovateľa, pozn.) v tom zmysle, že by som mohol byť prepustený na slobodu a konal takto na neverejnom zasadnutí a nebral v úvahu moje skoršie výpovede a fakty.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

„1.   Orgány   činné   v trestnom   konaní   v B.   Bystrici   svojim   konaním,   vydanými uzneseniami,   nesprávnym   postupom   a nedôsledným   vyhodnotením   daných   vecí   porušili právo R. Ď... podľa čl. 5 Ústavy SR.

2. Okresný súd v B. Bystrici svojim konaním, nesprávnym vyhodnotením znaleckých posudkov,   účelovým   spracovaním   informácií   a dôkazov,   zaujatosti   voči   osobe   R.   Ď... porušili jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v predmetnej   veci   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 1 až 5 ústavy postupom orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci, ako aj rozsudkom okresného súdu z 3. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu sťažovateľom označených práv postupom orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK-BB-2007 malo dôjsť   v dôsledku   toho,   že   tieto   orgány   nekonali   v jeho   veci   s osobitnou   starostlivosťou a rýchlosťou,   nesprávne   vyhodnotili   skutkové   zistenia   a ich   postup   bol   poznačený účelovosťou a zaujatosťou.Okresný súd v predmetnom konaní porušil sťažovateľom označené práva tým, že sa vo svojom   rozsudku   z 3.   októbra   2008   nesprávne   vysporiadal   s predloženými   dôkazmi, nesprávne posúdil meritum veci, ako aj tým, že vo veci rozhodol zaujatý sudca.

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom, vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a realizácie   garancií   ochrany   práv   a slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám, a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Z uvedených   ustanovení Trestného poriadku   vyplýva, že po podaní obžaloby bol okresný   súd   súdom   s plnou   jurisdikciou,   v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   daného   prípadu,   ako   aj   posúdenie prípadných procesných pochybení orgánov činných v trestnom konaní.

Aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti rozsudku okresného súdu a jemu   predchádzajúcemu   postupu,   poukazuje   ústavný   súd   na   uvedené   ustanovenia Trestného   poriadku,   z ktorých   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   môže   uvedené   námietky,   ktoré uplatnil vo svojej sťažnosti, predložiť krajskému súdu podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu (zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť aj využil), pričom práve krajský súd je súdom, do ktorého právomoci patrí oprávnenie rozhodnúť o nich.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   mal   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecnými súdmi, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 12. marca 2009