znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 78/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry G. č. k. 1 Pv 474/06-17 zo 16. júla 2007 a postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 GPt 281/07-8 z 24. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o dm i e ta   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2007 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a   rozhodnutím Okresnej prokuratúry G. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 474/06-17 zo 16. júla 2007 a   postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej len   „generálna   prokuratúra“) č. k. IV/1 GPt 281/07-8 z 24. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta ním tvrdené zásahy contra legem do označených základných práv súvisiacich s porušením jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu tým, že okresná prokuratúra a následne generálna prokuratúra pri svojej rozhodovacej činnosti v predmetnej veci nepostupovali v súlade s označenými ustanoveniami   ústavy,   ktorých   porušenie   namieta,   čo   viedlo   k   situácii, v ktorej: „V súvislosti   so   svojím   ústavným   právom   na   vzdelanie   považuje   navrhovateľ   postup Okresnej prokuratúry v G. za nezákonný, pretože vychádza z nesprávneho výkladu zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách ohľadom akademickej pôdy.“  

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   vo   veci dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu útlaku podľa § 237 Trestného zákona č.   140/1961   Zb.   v platnom   znení   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   podal   písomné   trestné oznámenie na okresnej prokuratúre proti Ing. O. D., riaditeľovi spoločnosti K., s. r. o., G. Ďalší   priebeh   konania   opisuje   sťažovateľ   takto:   Okresná   prokuratúra   potvrdila   prijatie sťažnosti   a postúpila   ju   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   odboru   skráteného vyšetrovania v G. Tento uznesením sp. zn.   ČVS: ORP-597/OSV-Ga-2005 z 8. júna 2005 odmietol začatie trestného stíhania páchateľa. Navrhovateľ proti tomuto uzneseniu podal 25. júna 2005 sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra zamietla uznesením č. k. Pn 2165/05-11 z 12.júla 2005 ako nedôvodnú. Následne na to, podal sťažovateľ na okresnú prokuratúru nový podnet z 22. júla 2005 s novými skutočnosťami, na ktorý nedostal žiadnu odpoveď. Po týchto   udalostiach   podal   sťažovateľ   viacero   podnetov   a   sťažností   na   porušenie   zákona adresovaných   generálnemu   prokurátorovi   (napr.   z   27.   júla   2005,   4.   novembra   2005, 6. marca 2006 a 17. septembra 2006). V nadväznosti na to, generálna prokuratúra vydala záväzný pokyn Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v G. na začatie trestného stíhania proti Ing. D. Sťažovateľ bol o tom vyrozumený upovedomením Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v G. sp. zn. ČVS: ORP-875/OSV-GA-2006   z 25. júla 2007. V predmetnej veci sa obrátil aj na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, avšak ako uvádza: „Do dnešného dňa sa kvalifikovanej právnej   pomoci v zmysle zákona č. 308/1993 Z.   z.   o zriadení Slovenského národného strediska   pre   ľudské   práva   nedočkal.“ Dňa   16.   októbra   2006   Krajská   prokuratúra   v T. upovedomila sťažovateľa vyrozumením o spôsobe vybavenia č. k. Kd 2040/06-69, v ktorom uviedla,   že   v predmetnej   veci „boli   nevpúšťaním   do   konzultačného   strediska   porušené akademické práva a slobody navrhovateľa“.    

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1. Právo   navrhovateľa   M. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-875/OSV-GA-2006 bolo porušené.“   „2. Navrhovateľovi   K.   M.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40 000,-Sk predstavujúce náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   uvedeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V prerokovávanej veci ide o situáciu, keď sťažovateľ vôbec nerešpektuje postavenie ústavného   súdu   ako   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   lebo   obsahom   svojho návrhu ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie prokuratúry, keď síce formálne označil základné práva, do ktorých malo byť zasiahnuté, avšak v skutočnosti len polemizuje s výkladom jednoduchého práva bez toho, aby prijateľne vysvetlil, ako sa   tento výklad dotýka   uvedených   základných   práv,   resp.   vzťah   medzi   výkladom   jednoduchého   práva a tvrdeným porušením základných práv nie je vôbec zrejmý. Sťažnosť je svojím obsahom celkom mimo rámec toho, o čom má ústavný súd právomoc rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, keď smeruje len k tomu, aby príslušný orgán bol „prinútený“ začať trestné stíhanie označenej osoby.

Ústavný súd sa s takouto argumentáciou vysporiadal už viackrát práve v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu alebo inú právnu   ochranu.   Vždy   pritom   uviedol,   že   „Právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného konania voči označenej fyzickej osobe... nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, I. ÚS 76/03).

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné práva označené sťažovateľom, a keďže „bez právneho významu by teda bolo zaoberať sa takými postupmi označených   štátnych   orgánov,   ktoré   nesmerujú   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody“ (I. ÚS 36/98) a sťažnosť sťažovateľa smerovala k preskúmaniu takého postupu a rozhodnutia orgánov štátu, ktorý nie je vôbec spôsobilý porušiť jeho základné práva podľa ústavy alebo podľa medzinárodných dohovorov, bolo potrebné ju odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008