znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 78/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Š. P., N., zastúpeného advokátkou JUDr. O. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl.   48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Sžnč 2/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Š. P. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. januára 2006 doručený a 6. marca 2006 doplnený „Podnet“ Mgr.   Š. P.,   N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl.   48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžnč 2/2004 zo 16. decembra 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením pod číslom 4 Sžnč 2/2004 zo dňa 16. decembra 2004 podľa § 250t O. s. p. o návrhu   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   nakoľko   v konaní   nezistil   dôvody   na uloženie povinnosti žalovanému konať a rozhodnúť a podľa § 250t ods. 3 vety tretej návrh zamietol. (...).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   vo   veci   vedenej   pod   číslom konania 4 Sžnč 2/2004 postupoval v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 33   Správneho   poriadku   porušil   právo   navrhovateľa   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

NS SR svojím postupom konal v rozpore s § 250j ods. 3 O. s. p. nakoľko bol povinný rozhodnutie č. 65/1998 zo dňa 09. 06. 1998 MDPT SR zrušiť, pretože bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu a výnosov. (...).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   konaním   vo   veci   vedenej   pod   spisovou značkou 4 Sžnč 2/2004:

1.   potvrdil   nezákonné   a nepreskúmateľné   rozhodnutie   odporcu   MDPT   SR   č.   65 zo dňa 09. 06. 1998, ktoré bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

2. porušil základné právo navrhovateľa garantované podľa § 33 Správneho poriadku a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,

3. NS SR pri vydaní uznesenia postupoval v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, platnými právnymi predpismi a v rozpore s § 250j ods. 3 O. s. p., nakoľko bol povinný zrušiť   rozhodnutie   MDPT   SR,   pretože   bolo   vydané   na   základe   neúčinného   právneho predpisu a MDPT SR neumožnilo účastníkovi konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Dňa 6. marca 2006 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie podania sťažovateľa z 2.   marca   2006,   v ktorom   sťažovateľ   navrhol,   aby „ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní tohto podnetu na začatie konania vyniesol toto“ rozhodnutie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky začína konanie o porušení práva podnecovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Po   konaní   vo   veci   samej   navrhuje   podnecovateľ,   aby   ústavný   súd   vyniesol   toto uznesenie:

Nezrušením   rozhodnutia   ministra   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej republiky č. 65 zo dňa 09. júna 1998 podľa § 250j ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku Najvyšším súdom Slovenskej republiky je porušením ústavného práva podnecovateľa na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   a porušením   rovnosti   ľudí   v ich   právach v zmysle čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžnč 2/2004 zo 16. decembra 2004 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy. Ako to vyplýva z pripojenej prílohy   označenej   ako „Sťažnosť   proti   uzneseniu   NS   SR   č.   j.   4   Sžnč   2/2004   (...)“ z 3. februára 2005, napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 26. januára 2005. Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j.   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. januára 2005, predmetná sťažnosť bola podaná v čase (16. januára 2006), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť posúdiť   ako   návrh   podaný   oneskorene,   a   preto   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006