znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 78/04-48

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2004   prerokoval   prijatú   sťažnosť   D.   P.,   Z.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   Š., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 p o r u š i l   právo D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. D. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 470 Sk (slovom trinásťtisícštyristosedemdesiat   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Zvolen p o v i n n ý   mu vyplatiť na účet   jeho advokátky JUDr.   D.   Š. do   jedného mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 78/04-21 zo 14. apríla 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. P., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   10.   marca   1999 uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica sp. zn. ČVS: KUV-17/22-99 obvinený z trestného činu neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1 a 2 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 TZ a z trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 TZ.

Sťažovateľ uviedol, že v súvislosti s jeho uvedeným trestným stíhaním bola na neho uvalená aj väzba, pričom vo vyšetrovacej väzbe bol od 10. decembra 1999 do 17. januára 2001. Rozsudkom okresného súdu z 10. januára 2003 sp. zn. 2 T 123/99 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu neoprávneného podnikania, z pokračujúceho trestného činu vydierania, z trestného činu znásilnenia a z pokračujúceho trestného činu vydierania a bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere štyri a pol roka a bol mu uložený aj peňažný trest vo výmere dvadsaťtisíc korún.

Sťažovateľ poukázal na to, že v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo podľa   jeho   presvedčenia   k porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože „môj trestný spis bol na Okresnom súde vo Zvolene od 10. 12. 1999, takmer rok sa v mojej veci nekonalo, tento súd vyniesol rozsudok až 10. 1. 2003, čím vytváral prieťahy v konaní pretože v mojej veci bolo rozhodnuté takmer po 4 rokoch“.

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti z 15. augusta 2003, ktoré bolo ústavnému súdu doručené   5.   septembra   2003,   poukázal   na   to,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu z 10. januára 2003 sp. zn. 2 T 123/99 podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 4. júna 2003 sp. zn. 3 To 90/03 tak, že ho uznal vinným z trestného činu neoprávneného podnikania a z trestného činu vydierania, naproti tomu ho z trestného činu znásilnenia a z pokračujúceho trestného činu vydierania oslobodil.

Dňa   10.   februára   2004   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dôsledku   sťažnosti generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   porušenie   zákona   zrušil   rozsudok krajského   súdu   zo   4.   júna   2003   a vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na   nové   konanie a rozhodnutie 5. marca 2004. Vo veci je nariadené verejné zasadnutie krajského súdu na 6. október 2004.

Na základe uvedených relevantných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v čl.   48 ods. 2   ústavy postupom okresného súdu v konaní   vedenom pod sp. zn.   2   T   123/99,   a domáhal   sa   aj   toho,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 27 000 000 Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia, ktoré navrhol uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Z. B. listom z 20. mája 2004 sp. zn. Spr. 2313/04 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 24. júna 2004.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu doručila ústavnému súdu chronologický prehľad úkonov, ktoré boli v napadnutej veci vykonané okresným súdom a vo svojom vyjadrení uviedla, že:

„Sťažnosťami a dodatkami k sťažnosti namietal sťažovateľ D. P., Z. porušenie svojho práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci 2 T 123/99.

Zo   spisu som zistila,   že žaloba napadla na súd dňa 10.   12.   1999 a súd vo veci rozhodol 10. 1. 2003.

Vec bola pôvodne pridelená sudkyni JUDr. Ľ. K., ktorá vyslovila svoju zaujatosť a dňa 20.   12.   1999   bola vec   pridelená sudkyni   JUDr.   V.   Š.,   ktorá   vo   veci   konala   bez prieťahov až do 7. 9. 2000, kedy oznámila Krajskému súdu v Banskej Bystrici, že sa cíti byť zaujatá.   Krajský   súd   ju   dňa   29.   9.   2000   vylúčil   z prejednania   trestnej   veci   a vec   bola opatrením predsedu súdu dňa 4. 10. 2000 pridelená JUDr. M. Š.

Na plynulosť vybavovania veci mali vplyv aj tieto skutočnosti:

-   Vec   bola   predložená   3   x   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   na   rozhodnutie o sťažnosti D. P. proti uzneseniu súdu, 2 x na rozhodnutie o odvolaní D. P. proti rozsudku súdu, 3 x na rozhodnutie o vylúčení sudcov JUDr. Š. 1 x, JUDr. Š. 2 x.

-   Dve   sudkyne   boli   vylúčené   z pojednávania   trestnej   veci,   cítili   sa   byť   zaujaté vzhľadom na správanie obžalovaného.

- Súd rozhodoval 5 x o žiadosti D. P. o prepustenie z väzby a o žiadosti JUDr. M. A. o oslobodenie spod obhajoby.

- Vo veci bolo vytýčených 7 hlavných pojednávaní, pojednávanie dňa 22. 3. 2002 bolo odročené z dôvodu pátrania po adrese pobytu svedkyne M.   P.,   ktorej výsluch bol potrebný. Cestou OR PZ odboru kriminálnej polície sa zistilo, že sa zdržiava na neznámom mieste v Taliansku. Svedkyňa sa osobne dostavila na súd 18. 11. 2002.

-   Pojednávanie   dňa   29.   11.   2002   bolo   odročené   z dôvodu   neúčasti   obhajcu obžalovaného.

- Súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci vyšetrenia duševného stavu D. P.

- Súd sa musel zaoberať aj inými podaniami obžalovaného v konaní, ako návrhom na vylúčenie okresných prokurátorov, trestným oznámením na vyšetrovateľa KÚV P. Z. Banská Bystrica, p. JUDr. E. K. okresnú prokurátorku, JUDr. J. R. prokurátora OP Zvolen atď. Všetky   tieto   okolnosti   mali   vplyv   na   to,   že   vec   nemohla   byť   ukončená   skôr.   Od 22. 3. 2002   do   29.   11.   2002   sa   nepojednávalo   z objektívnych   dôvodov   –   pátralo   sa   po pobyte svedkyne M. P.

Sťažnosť D. P. na prieťahy v trestnej veci 2 T 123/99 nepovažujem za odôvodnenú. Súčasne oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie (§ 30 ods. 1 a 2 Zák. o ústavnom súde).“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla, že „na základe Vašej výzvy (...) som oboznámila môjho   klienta   s vyjadrením   Okresného   súdu   Zvolen,   ku   ktorému   po   konzultácii   s ním zaujímam nasledovné stanovisko:

(...) Podľa názoru môjho klienta konanie Okresného súdu vo Zvolene bolo nezákonné aj   v tom,   že   na   jeho   žiadosti   o prepustenie   z vyšetrovacej   väzby   z mesiaca   máj   1999 a mesiaca   september   2000   dodnes   ani   len   Okresný   súd   vo   Zvolene   neodpovedal,   hoci predmetné   žiadosti   boli   podané   zákonným   spôsobom   a sú   v spise   k príslušnému   číslu konania, tiež ich existencia sa dá preukázať výpisom z odoslanej korešpondencie z Ústavu na výkon vyšetrovacej väzby v Banskej Bystrici.

Podľa názoru môjho klienta šlo o úmyselné prieťahy Okresného súdu vo Zvolene, ktoré podľa neho hraničili so zneužívaním právomoci verejného činiteľa. Najmä v prípade, keď môj klient v mesiaci september 2000 požiadal o prepustenie z vyšetrovacej väzby musel čakať viac ako dva mesiace na vyjadrenie Okresného súdu vo Zvolene k jeho žiadosti, preto keď   súd   nekonal   v mesiaci   november   2000   podal   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie z vyšetrovacej   väzby,   o ktorej   bolo   rozhodnuté   kladne.   Podľa   môjho   klienta   je   teda   na mieste predpokladať, nakoľko súd vo veci nerobil žiadne úkony, že ak by súd bol rozhodoval o žiadosti   môjho   klienta   o prepustenie   z vyšetrovacej   väzby   na   základe   jeho   žiadosti z mesiaca september 2000, bol by jeho žiadosti vyhovel, čím nemusel môj klient stráviť vo väzbe ďalšie 4 mesiace a to podľa neho opakovaným pochybením súdu.

Taktiež po skončení hlavného pojednávania a vynesení rozsudku v mesiaci marec 2000 bolo môjmu klientovi doručené uznesenie sudcu Okresného súdu vo Zvolene JUDr. Š., ktorým bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia advokátovi môjho klienta JUDr. A. Proti tomuto uzneseniu riadne a včas môj klient podal opravný prostriedok, pričom súd o tomto opravnom prostriedku dodnes nerozhodol pričom od tohto podania uplynulo už vyše 4 rokov.

Môj klient využil všetky zákonné možnosti pri podávaní odvolaní doplnení do spisu, ako aj opravných prostriedkov teda nemôže súhlasiť   s tvrdením JUDr.   B.   predsedníčky Okresného   súdu   vo   Zvolene,   že   na   plynulosť   vybavovania   veci   mali   vplyv   práve   jeho podania. Môjmu klientovi pripadá divné, keď z tvrdení JUDr. B. vyplýva, že po svedkyni P., ktorá sa zdržiava v zahraničí bolo vyhlásené pátranie, pričom táto pri návrate na Slovensko nebola nikým obmedzená v pohybe a ešte viac je prekvapený z tvrdení, že P. sa bez vyzvania dostavila na súd, pričom si vôbec nevie predstaviť, ako sa dozvedela o skutočnosti, že si má na súde prevziať oznámenie o termíne konania pojednávania.

Podľa vyjadrenia súdu sa svedkyňa P. dostavila na súd dňa 18. 11. 2002 hlavné pojednávania bolo vytýčené o 11 dní na deň 29. 11. 2002 s doručením predvolania môjmu klientovi   a jeho   advokátovi.   V tomto   prípade   nebola   dodržaná   zákonom   stanovená povinnosť doručenia predvolania na hlavné pojednávanie pre obvineného minimálne 19 dní pred pojednávaním. Došlo teda k odročeniu pojednávania, pretože advokát môjho klienta o konaní hlavného pojednávania nemal vedomosť.

Tvrdenie JUDr. B., že vo veci bolo vytýčených 7 hlavných pojednávaní za viac ako 5 rokov, zvlášť pri väzobnom prípade nemá oporu v zákone.

JUDr.   B.   tvrdí,   že   dňa   18.   12.   2000   okresný   prokurátor   zaslal   súdu   návrh   na preskúmanie   duševného   stavu   môjho   klienta   a súd   akceptoval   toto   podanie   a až   dňa 1. 10. 2001 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie vo veci vyšetrenia duševného stavu môjho klienta. Odvolací súd následne zrušil toto uznesenie, ako nezákonné a zbytočné, čím priznal neopodstatnenosť takého uznesenia, pričom Okresný súd vo Zvolene, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia vtedy vo veci nekonal skoro rok. (...).

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj všetky naň nadväzujúce rozhodnutia – teda aj rozsudok Okresného súdu vo Zvolene. Z uvedených dôvodov nastanú ďalšie prieťahy v súdnom konaní, keď svedkyňa P. podľa informácií môjho klienta sa mala v Taliansku vydať a dlhodobo tam žije. (...).

Môj klient sa domnieva, že prieťahy Okresného súdu vo Zvolene sú preukázateľné, z tohto dôvodu je môj klient dlhodobo pod veľkým psychickým tlakom, nevie sa spoločensky uplatniť, ani si nájsť žiadne zamestnanie, z uvedeného dôvodu sa zhoršil jeho zdravotný stav, čo už na ňom zanechá trvalé následky, z uvedeného dôvodu trpí nielen on, ale všetci členovia   jeho   rodiny   najmä   jeho   maloleté   deti,   preto   žiada   priznanie   primeranej nemajetkovej ujmy, ako spravodlivého zadosťučinenia.

Zároveň oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie (...)“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným postupom súdu   bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 123/99:

Dňa 10. decembra 1999 bola na okresnom súde podaná žaloba na sťažovateľa. Vec napadla sudkyni JUDr. Ľ. K., ktorá následne vyslovila zaujatosť svojej osoby.

Dňa 20. decembra 1999 opatrením predsedníčky súdu bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. V. Š.

Dňa 22. decembra 1999 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa   28.   decembra   1999   konajúca   sudkyňa   uznesením   rozhodla   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Dňa 10. januára 2000 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu súdu, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Dňa 14. januára 2000 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenej sťažnosti sťažovateľa.

Dňa 26. januára 2000 krajský súd sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, zamietol.

Dňa 8. februára 2000 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu. Dňa 15. februára 2000 sťažovateľ opäť požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.Dňa   28.   februára   2000   konajúca   sudkyňa   uznesením   rozhodla   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Dňa 10. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie. Dňa 13. marca 2000 bolo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu výsluchu svedkov. Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby.

Dňa 31. marca 2000 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok a bolo vydané uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Proti uzneseniu podal prokurátor sťažnosť.

Dňa 17. apríla 2000 bol uvedený rozsudok písomne vyhotovený. Dňa   3.   mája   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti uvedenému rozsudku.

Dňa 5. mája 2000 doručil súdu prokurátor písomné dôvody zahláseného odvolania proti uvedenému rozsudku a proti uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Dňa 12. mája 2000 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní sťažovateľa a taktiež o sťažnosti prokurátora.

Dňa   24.   mája   2000   krajský   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol sťažovateľ prepustený z väzby a jeho žiadosť zamietol.

Dňa 21. júna 2000 krajský súd na neverejnom zasadnutí zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Dňa 28. júna 2000 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa   10.   júla   2000   podal   sťažovateľ   trestné   oznámenie   na   pplk.   JUDr.   F.   H., vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica a na JUDr. E. K., prokurátorku Okresnej prokuratúry vo Zvolene a JUDr. J. R., prokurátora Okresnej prokuratúry vo Zvolene.

Dňa   11.   júla   2000   advokát   sťažovateľa   JUDr.   A.   požiadal   o   oslobodenie   spod ustanovenej obhajoby pre vzniknutú nedôveru zapríčinenú správaním sťažovateľa. Dňa 26. júla 2000 konajúca sudkyňa oslobodila JUDr. A. spod obhajoby sťažovateľa v predmetnej   veci   pred   okresným   súdom   a za   obhajcu   mu   bol   uznesením   ustanovený Mgr. R.

Dňa 28. júla 2000 sudkyňa uznesením rozhodla o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Dňa 3. augusta   2000 sťažovateľ podal   sťažnosť proti   uzneseniu   okresného súdu, ktorým mu bol za obhajcu ustanovený Mgr. R.

Dňa 7. augusta 2000 sťažovateľ svoju uvedenú sťažnosť zobral späť.

Dňa   18.   augusta   2000   bol   spis   doručený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o uvedenej sťažnosti.

Dňa 31. augusta 2000 krajský súd uznesením zobral na vedomie späťvzatie sťažnosti. Dňa   7.   septembra   2000   konajúca   sudkyňa   oznámila   sťažovateľovi,   že   o jeho opätovnej žiadosti o prepustenie z väzby súd vzhľadom na § 72 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) nebude rozhodovať.

Dňa 7. septembra 2000 konajúca sudkyňa JUDr. V. Š. oznámila krajskému súdu, že sa cíti vo veci zaujatá, a to vzhľadom na správanie sťažovateľa – vyhrážky na jej osobu a jej celú rodinu, sudcov a prokurátora, s náznakom vydierania sudcu a senátu. Údajne sa za 29 rokov praxe s takouto formou násilného prejavu obžalovaného nestretla.

Dňa   29.   septembra   2000   krajský   súd   vylúčil   z prejednania   a rozhodovania   danej trestnej veci sudkyňu JUDr. V. Š.

Dňa   4.   októbra   2000   bola   vec   opatrením   predsedu   okresného   súdu   pridelená   na vybavenie JUDr. M. Š.

Dňa 17. októbra 2000 požiadal JUDr. M. Š. o vylúčenie svojej osoby z prejednávania a rozhodovania predmetnej trestnej veci.

Dňa   8.   novembra   2000   krajský   súd   nevylúčil   JUDr.   M.   Š.   z prejednávania   a rozhodovania predmetnej trestnej veci.

Dňa 21. novembra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 28. novembra 2000 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby.Dňa 7. decembra 2000 súd prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti tomuto rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť.

Dňa 18. decembra 2000 prokurátor v liste adresovanom súdu o. i. uviedol, že má podozrenie   z duševnej   úchylky   sťažovateľa,   a preto   bude   navrhovať   preskúmanie   jeho duševného stavu.

Dňa 8. januára 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora.

Dňa   17.   januára   2001   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   prokurátora   o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu.

Dňa 26. februára 2001 sťažovateľ požiadal o odstránenie prieťahov v napadnutom konaní. Medzitým sťažovateľ podal trestné oznámenie na JUDr. M. Š., pričom vec bola

1. marca 2001 Okresným oddelením Policajného zboru Slovenskej republiky vo Zvolene odložená.

Dňa   2.   marca   2001   opätovne   požiadal   JUDr.   M.   Š.   o vylúčenie   svojej   osoby z prejednávania a rozhodovania predmetnej trestnej veci.

Dňa 12. apríla 2001 krajský súd nevylúčil JUDr. M. Š. z prejednania a rozhodovania veci. Dňa 1. septembra 2001 sťažovateľ oznámil viacerým inštitúciám, že 1. novembra 2001   mieni   spáchať   samovraždu   upálením,   ak   do   31.   októbra   2001   nebude   predmetná trestná vec prejednaná.

Dňa 1. októbra 2001 sudca nariadil znalecké dokazovanie na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa.

Dňa 11. októbra 2001 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu sťažnosť.Dňa 19. októbra 2001 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania.

Dňa   7.   novembra   2001   krajský   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   o nariadení predmetného znaleckého dokazovania.

Dňa 22. novembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 4. januára 2002 konajúci sudca nariadil hlavné pojednávanie na 7. február 2002. Dňa 7. februára 2002 hlavné pojednávanie bolo odročené na 7. marec 2002, z dôvodu predvolania ďalších svedkov, znalcov a zadováženia listinných dôkazov.

Dňa 7. marca 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na 22. marec 2002 z dôvodu predvolania neprítomných svedkov pod hrozbou predvedenia.

Dňa   22.   marca   2002   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu zistenia adresy pobytu svedkyne M. P., ktorej výsluch mal byť podstatný a dôležitý pre zistenie skutkového stavu.

Dňa   24.   apríla   2002   polícia   oznámila   súdu,   že   menovaná   svedkyňa   sa   zdržiava v Taliansku na neznámom mieste.

Dňa 2. októbra 2002 súdu opätovne oznámila polícia, že uvedená osoba sa zdržiava v Taliansku na neznámom mieste.

Dňa 18. novembra 2002 sa bez predvolania dostavila M. P. do budovy okresného súdu a bolo jej oznámené, aby sa 29. novembra 2002 dostavila na hlavné pojednávanie v danej veci ako svedkyňa.

Dňa   29.   novembra   2002   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   z dôvodu   neúčasti obhajcu sťažovateľa na 10. január 2003.

Dňa 10. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa   M.   P.   a bol vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný za vinného a bol odsúdený na trest odňatia slobody 4,5 roka nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Dňa   13.   februára   2003   sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie   na   JUDr.   J.   R., prokurátora Okresnej prokuratúry vo Zvolene.

Dňa 18. februára 2003 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa a 7. marca 2003 bolo súdu doručené odvolanie obhajcu sťažovateľa proti uvedenému rozsudku.

Dňa 9. apríla 2003 bol predmetný spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 4. júna 2003 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 258 ods. 1 písm. d) Tr. por. a vo veci rozhodol, podľa § 259 ods. 3 Tr. por. tak, že sťažovateľ bol uznaný   za   vinného   pre   trestný   čin   neoprávneného   podnikania   podľa   §   118   ods.   1   a   2 písm. a) TZ a pokračujúceho trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 TZ a bol mu uložený   trest   odňatia   slobody   dvadsaťdva   mesiacov   nepodmienečne   so   zaradením   do I. nápravnovýchovnej skupiny a bol mu uložený aj peňažný trest vo výške 10 000 Sk. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. júna 2003.

Dňa   10.   februára   2004   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dôsledku   sťažnosti generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   na   porušenie   zákona   zrušil   rozsudok krajského   súdu   zo   4.   júna   2003   a vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na   nové   konanie a rozhodnutie 5. marca 2004.

Dňa   12.   marca   2004   konajúci   sudca   krajského   súdu   nariadil   vo   veci   verejné zasadnutie na 21. apríl 2003, tento termín verejného zasadnutia však bol 19. apríla 2004 zrušený.

Dňa 26.   mája 2004   bol   nariadený   termín   verejného zasadnutia   na 16.   jún 2004, sťažovateľ však neprevzal predvolanie.

Dňa 16. júna 2004 bolo verejné zasadnutie odročené na 18. august 2004 z dôvodu neúčasti sťažovateľa a jeho obhajcu na tomto pojednávaní.

Dňa 21. júna 2004 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru vo Zvolene o doručenie predvolania na pojednávanie 18. augusta 2004 sťažovateľovi. Dňa   30.   júla   2004   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   vo   Zvolene   oznámilo krajskému súdu, že sťažovateľ sa nezdržiava v mieste svojho trvalého bydliska.

Dňa 12. augusta 2004 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru vo Zvolene o predvedenie sťažovateľa na pojednávanie 18. augusta 2004.

Dňa 18. augusta 2004 bolo pojednávanie odročené na 6. október 2004, pretože sa sťažovateľ   na   toto   pojednávanie   nedostavil.   Krajský   súd   vydal   príkaz   na   zatknutie sťažovateľa.

Dňa 3. septembra 2004 sa na krajský súd dostavil sťažovateľ a žiadal zrušiť príkaz na zatknutie s odôvodnením, že zásielky nepreberal, lebo bol na dovolenke, ale presne nevie udať kedy. Podpísal predvolanie na pojednávanie nariadené na 6. október 2004.

Dňa 4. septembra 2004 krajský súd zrušil príkaz na zatknutie sťažovateľa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého   trestnoprávneho   konania,   ktoré   doteraz   trvalo   na   okresnom   súde   od 10. decembra 1999 do 10. januára 2003, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od skutkovej zložitosti veci, totiž od nemožnosti vykonať dôkaz výsluchom dôležitej svedkyne, ktorá sa zdržiavala v zahraničí na neznámej adrese od 7. marca 2002 do 18. novembra 2002. Inak od zložitosti veci postup okresného súdu v danej veci nebol závislý. Ostatne, ani okresný súd vo svojom vyjadrení nezdôvodňoval doterajšiu dĺžku konania jeho zložitosťou.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   žiadne   neobvyklé skutočnosti,   ktoré   by   zo   strany   sťažovateľa   mohli   mať   vplyv   na   rýchlosť   a   plynulosť trestného konania pred okresným súdom, neboli zistené. Sťažovateľ opakovane využil svoje právo požadovať prepustenie z vyšetrovacej väzby na slobodu vrátane práva podať sťažnosť proti nepriaznivému rozhodnutiu okresného súdu. Takéto konanie sťažovateľa nie je takého rázu, ktoré by bolo možné pričítať v jeho neprospech v súvislosti so skúmaním rýchlosti a plynulosti   trestného   konania,   pretože   zo   strany   sťažovateľa   šlo   iba   o realizáciu   jeho základných obhajobných práv (mutatis mutandis I. ÚS 137/02).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, bol okresný   súd   bez   akýchkoľvek   zákonných,   alebo   iných   dôvodov   nečinný   takmer   šesť mesiacov,   konkrétne   od   12. apríla   2001   (keď   krajský   súd   nevylúčil   konajúceho   sudcu z prejednania   a   rozhodovania   veci)   do   1.   októbra   2001   (keď   sudca   nariadil   znalecké dokazovanie).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu,   aj   keď   bola   pomerne   krátkodobá, vzhľadom na charakter napadnutého konania, ale aj celkovú dĺžku doterajšieho konania nie je ospravedlniteľná, pretože v uvedenom období sa nevykonávali žiadne úkony, ktoré by smerovali   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   obžalovaný v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 41/02). Uvedenú nečinnosť v danej   trestnoprávnej   veci   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   a   konštatuje,   že v napadnutom konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Skutočnosti, ktoré na svoju obranu uviedol okresný súd v okolnostiach danej veci nemajú, povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný, aby rozhodol o obžalobe prokurátora v predmetnej trestnoprávnej veci (mutatis mutandis I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Pretože   predmetná   trestná   vec   sa   nachádza   v štádiu   konania   pred   krajským súdom,   pričom   krajský   súd   nie   je   účastníkom   tohto   konania,   neprichádzalo   do   úvahy v danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 27 000 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že je „dlhodobo pod veľkým psychickým tlakom, nevie sa spoločensky uplatniť,   ani si nájsť   žiadne zamestnanie,   z uvedeného dôvodu sa zhoršil jeho zdravotný stav, čo už na ňom zanechá trvalé následky“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na to, že v postupe okresného súdu boli zistené iba ojedinelé a pomerne krátkodobé zbytočné prieťahy (a to mimo výkonu väzby sťažovateľom,   čo   inak   nijako   neospravedlňuje   samotné   zbytočné   prieťahy   v   konaní), ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade už aj samotné konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 13 470 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou JUDr. D. Š.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti zo 14. apríla 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 24. júna 2004). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   celkom   zaokrúhlene   sumu 13 470 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 2 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2004