znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 78/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2002 prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. P., bytom R., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. Er 553/98 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Revúcej   vo   veci vedenej pod sp. zn. Er 553/98   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 78/02-22 z 12. júla 2002 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. P., bytom R. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   M.,   Ž.,   vo   veci   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   v Revúcej (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 553/98.

Podľa § 30 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd predmetnú vec so súhlasom   sťažovateľa   vyplývajúcim   z jeho   podania   zo   4. septembra   2002,   ako   aj   so súhlasom okresného súdu vyplývajúcim z jeho podania z 8. augusta 2002 prerokoval bez ústneho pojednávania, pričom vychádzal z obsahu súdneho spisu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   z 25.   marca   2002   doručenej   ústavnému   súdu 28. marca   2002   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyhovel   jeho   sťažnosti a vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nečinnosťou okresného   súdu   v exekučnej   veci   sp.   zn.   Er   553/98.   Ďalej   požaduje,   aby   ústavný   súd prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Er 553/98 konať. Napokon žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Sťažovateľ   uvádza,   že   v rámci   exekučného   konania   vedeného   na   Exekútorskom úrade   Mgr.   R.   T.   pod   sp.   zn.   EX   144/98   proti   povinnému   L.   D.,   a.   s.,   R.   (ďalej   len „povinný“), sa vykonala dražba nehnuteľností vo vlastníctve povinného, pričom sťažovateľ na   tejto   dražbe   najvyšším   podaním   vo   výške   453   730   Sk   vydražil   nehnuteľnosti,   a to rodinný dom s pozemkami. Súdny exekútor mu udelil ako vydražiteľovi toho istého dňa príklep. Keďže príklep podlieha podľa § 148 ods. 1 Exekučného poriadku schváleniu súdu, exekútor   predložil   príklep   na   rozhodnutie   okresnému   súdu.   Hoci   od   udelenia   príklepu uplynuli   ku   dňu   podania   sťažnosti   takmer   3   roky,   okresný   súd   o schválení   príklepu právoplatne nerozhodol. Po dvoch rokoch uznesením z 15. marca 2001 sp. zn. Er 553/98 sudkyňa okresného súdu JUDr. K. rozhodla o neschválení príklepu. Proti uzneseniu podali súdny exekútor, oprávnený a jeden z vydražiteľov odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 27. augusta 2001 sa uznesenie okresného súdu zrušilo a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V ďalšom priebehu konania okresný súd príklep schválil, ale voči tomuto ďalšiemu rozhodnutiu podali odvolanie nájomcovia vydraženého domu, takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo ešte o schválení príklepu právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru sťažovateľa nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, samotným prerokovaním veci sa jej právna neistota neodstráni a právo priznané v čl. 48 ods. 2 ústavy sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu. Je toho názoru, že nečinnosťou okresného súdu, ktorý o schválení príklepu po dobu takmer dvoch rokov vôbec nerozhodol a nevykonal takmer žiadny úkon, boli spôsobené zbytočné   prieťahy.   Aj   v období   od   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   o zrušení   uznesenia okresného súdu okresný súd po dlhú dobu nevykonal vo veci potrebné úkony. Medzičasom na   majetok   povinného   bol   vyhlásený   konkurz   a za   správcu   konkurznej   podstaty   bol vymenovaný JUDr. J. D.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu nemá k dispozícii ani   peniaze,   ktoré   v súvislosti   s dražbou   musel   ešte   22.   apríla   1999   zložiť   súdnemu exekútorovi ako dražobnú zábezpeku, ale ani vydraženú nehnuteľnosť, keďže vlastnícke právo   ku   nej   by   ako   vydražiteľ   nadobudol   iba   po   tom,   čo   bude   schválený   príklep. Sťažovateľ niekoľkokrát na okresnom súde urgoval pokračovanie v konaní, ale bezúspešne. Dňa 30. januára 2001 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť pre prieťahy v konaní, avšak ani napriek tomu ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatné rozhodnutie o príklepe   vydané   nebolo.   Nečinnosťou   okresného   súdu   vzniká   sťažovateľovi   ako vydražiteľovi škoda vyplývajúca z toho, že nemôže nakladať s finančnými prostriedkami viazanými u súdneho exekútora a rovnako nemôže byť bez právoplatného príklepu zapísaný v katastri   nehnuteľností   ako   vlastník   vydražených   nehnuteľností.   Cíti   sa   byť   v právnej neistote, lebo vydražená nehnuteľnosť chátra a on nemôže, práve vzhľadom na neistotu svojho postavenia, do vydraženej nehnuteľnosti investovať. Z týchto dôvodov považuje za primerané finančné zadosťučinenie sumu 50 000 Sk.

Okresný súd vo vyjadrení zo 6. augusta 2002 doručenom ústavnému súdu 8. augusta 2002 uvádza, že sťažnosť považuje za prevažne neodôvodnenú a žiada ju preto zamietnuť.

Poukazuje na to, že 19. mája 1999, keď mu bola doručená žiadosť o schválenie udeleného príklepu, bol už proti povinnému vyhlásený konkurz, a to uznesením krajského súdu sp. zn. 46 24 K 435/98 zo 17. mája 1999. Preto bola príslušná sudkyňa toho názoru, že exekučné   konanie   je   zo   zákona   prerušené.   Pravdepodobne   pritom   zohrala   svoju   rolu i nedostatočná   prax   a nadmerné   zaťaženie   sudkyne,   ktorá   už   t.   č.   na   okresnom   súde nepracuje. Pritom lepšie prerozdelenie agendy nebolo možné, lebo až do 22. júna 1999 pracovali iba traja sudcovia, hoci nápad agendy si vyžadoval 7 až 9 sudcov. Od 23. júna 1999   začali   na   súde   pracovať   dve   funkčne   mladé   sudkyne,   z ktorých   však   jedna   od septembra   1999   do   októbra   2000   kvôli   materskej   dovolenke   a práceneschopnosti nepracovala. Dňom 1. mája 2001 jeden sudca odišiel do dôchodku a dňom 30. decembra 2001 bola jedna sudkyňa preložená na Okresný súd vo Zvolene, takže na súde pracujú len traja   sudcovia.   Takýto   stav   nastal   preto,   že   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky uvažovalo   o zrušení   okresného   súdu   a o jeho   začlenení   do   súdneho   okresu v Rimavskej Sobote. Po novele zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   vykonanej   zákonom č. 238/2000 Z. z. podľa § 14a ods. 1 novelizovaného znenia príslušná sudkyňa uznesením z 15.   marca   2001   č. k.   Er   553/98-82   rozhodla,   že   sa   príklep   neschvaľuje.   V dôsledku podaných   odvolaní bol spis   predložený krajskému súdu, ktorý   uznesením   z 27.   augusta 2001 sp. zn. 14 Co 1652/01 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správca konkurznej podstaty, ktorý   5. novembra 2001 so   schválením príklepu nesúhlasil, neskôr 12. novembra 2001 oznámil, že so schválením príklepu súhlasí. Dňa 1. marca 2002 sudkyňa JUDr. K. namiesto preloženej JUDr. K. rozhodla uznesením č. k. Er 553/98-140 tak, že príklep schválila. Proti uzneseniu sa odvolali šiesti účastníci, čo okresný súd nijako nemohol ovplyvniť, a uznesením krajského súdu č. k. 12 Co 873/02-150 z 29. apríla 2002 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Spis bol okresnému súdu vrátený 23. mája 2002.

Okresný súd ďalej uvádza, že sťažovateľovi preukázateľne hmotná škoda nevznikla. V prípade, že ústavný súd dôjde k záveru o porušení základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   okresný   súd   žiada   priznať   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v nižšej ako požadovanej sume, lebo táto je neprimerane vysoká.

Okresný súd napokon uvádza, že nemôže ovplyvniť vlastné personálne obsadenie.

II.

A.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   Er   553/98   (EX   144/98)   vyplývajú   nasledovné skutočnosti.

Súdny exekútor predložil návrh na schválenie príklepu udeleného 22. apríla 1999 okresnému   súdu   19.   mája   1999.   K návrhu   bol   pripojený   celý   exekútorský   spis   sp.   zn. EX 144/98 v kópii a 25. júna 2001 v origináli.

Okresný   súd   4.   júna   1999   oznámil   oprávnenej   Sociálnej   poisťovni   (ďalej   len „oprávnený“), že vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na povinného uznesením krajského súdu zo 17. mája 1999 došlo k prerušeniu exekučného konania priamo zo zákona. Okresný súd   preto   dal   oprávnenému   na   zváženie,   či   nenavrhne   zastavenie   exekúcie.   Oprávnený prípis súdu prevzal 8. júna 1999.

Oprávnený   listom   došlým   okresnému   súdu   25.   júna 1999   oznámil,   že nevyužíva svoje dispozičné právo navrhnúť zastavenie exekúcie.

Podľa úradného záznamu okresného súdu z 12. júla 1999 uznesením krajského súdu zo 17. mája 1999 sp. zn. 46 24 K 435/98, ktoré nadobudlo účinnosť 17. mája 1999, bol na povinného vyhlásený konkurz.

Správca   konkurznej   podstaty   povinného   prípisom,   ktorý   okresnému   súdu   došiel 7. januára   2000,   žiadal,   aby   súd   rozhodol   o príklepe,   keďže   súdny   exekútor   doposiaľ odmieta vydať výťažok z týchto dražieb do podstaty úpadcu.

Právny zástupca sťažovateľa sa listom došlým okresnému súdu 18. decembra 2000 informoval, či sťažovateľom, ako aj F. Č. zložená dražobná zábezpeka vo výške 451 695 Sk patrí do majetku úpadcu alebo či došlo ku schváleniu príklepu udeleného na dražbe pred vyhlásením konkurzu na majetok povinného.

Súdny   exekútor   prípisom   došlým   okresnému   súdu   8.   novembra   2000   upozornil uvedený   súd,   že   zákonom   č.   238/2000   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   zákon   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení   niektorých zákonov došlo s účinnosťou od 1. augusta 2000 k zmene právnej úpravy a v zmysle § 52a môže súd na návrh správcu konkurznej podstaty rozhodnúť o schválení príklepu, pričom vydražiteľ   sa   stáva   vlastníkom   nehnuteľnosti   ku   dňu   udelenia   príklepu.   Hoci   správca konkurznej podstaty návrh na schválenie príklepu dal, k rozhodnutiu súdu nedošlo, pričom súdny exekútor žiadal vydanie takéhoto rozhodnutia, aby sa zabránilo ďalším prieťahom v konaní.

Vydražiteľ   P.   B.   listom   došlým   okresnému   súdu   11.   januára   2001   tiež   žiadal o schválenie príklepu, a to k rodinnému domu č. 138.

Rovnakú žiadosť v rovnakom čase podali aj vydražitelia E. a D. S., a to ohľadom rodinného domu č. 285.

Uznesením z 15. marca 2001 č. k. Er 553/98-82 okresný súd príklepy udelené pri dražbe nehnuteľností 22. apríla 1999 neschválil. Uznesenie bolo doručené len súdnemu exekútorovi 19. marca 2001, a to v 25 exemplároch.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   odvolanie   P.   B.   28.   marca   2001,   súdny exekútor 26. marca 2001 a oprávnený 29. marca 2001.

Okresný súd 16. mája 2001 požiadal exekútora, aby obratom zapožičal exekučný spis sp. zn. EX 144/98 pre potreby odvolacieho konania. Exekútor prípis súdu prevzal 17. mája 2001.Súdny exekútor v prípise doručenom okresnému súdu 23. mája 2001 uviedol, že spis sp. zn. EX 144/98 zaslal súdu ešte pri predložení návrhu na schválenie príklepu 19. mája 1999, pričom podrobne vymenoval prílohy, ktoré spis obsahoval. Dodal, že od podania návrhu na schválenie príklepu žiadne ďalšie úkony sa v spise nerobili.

Na   dožiadanie   okresného   súdu   (dožiadanie   sa   v spise   nenachádza)   zaslal   súdny exekútor prípisom došlým okresnému súdu 25. júna 2001 originál exekučného spisu sp. zn. EX 144/1998.

Okresný súd predkladacou správou z 19. júla 2001 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní vydražiteľa P. B., súdneho exekútora a oprávneného. Spis došiel krajskému súdu 23. júla 2001.

Krajský súd uznesením z 27. augusta 2001 č. k. 14 Co 1652/01-102 zrušil uznesenie okresného   súdu   z 15.   marca   2001   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   sa   vrátil okresnému súdu z krajského súdu 11. októbra 2001.

Uznesením z 19. decembra 2001 č. k. Er 553/98-111 okresný súd neschválil príklep udelený pri dražbe nehnuteľností 23. apríla 1999 v prospech vydražiteľa J. H.

Uznesením   z 1.   februára   2002   č.   k.   3   Er   553/98-115   okresný   súd   zamietol   tak námietky M. K. proti udeleniu príklepu ohľadom rodinného domu č. s. 138 na dražbe 22. apríla 1999, ako aj jej námietky proti znaleckému posudku znalca Ing. B. T.

Uznesením   z 1.   februára   2002   sp.   zn.   3   Er   553/98-118   okresný   súd   zamietol námietky dražiteľa V. T. proti udeleniu príklepu týkajúceho sa rodinného domu č. s. 74 na dražbe konanej 22. apríla 1999.

Prípisom z 1. februára 2002 okresný súd žiadal súdneho exekútora o oznámenie, či upovedomenie   o začatí   exekúcie   bolo vyvesené   na   úradnej   tabuli,   či   vyhláška   o dražbe uskutočnenej 22. apríla 1999 bola vyvesená na úradnej tabuli súdneho exekútora a či súdny exekútor   požiadal   Mestský   úrad   v Revúcej   o uverejnenie   podstatného   obsahu   vyhlášky o dražbe   spôsobom   v mieste   obvyklým.   Ďalej   žiadal   oznámiť,   kto   zložil   dražobné zábezpeky, na ktoré nehnuteľnosti, kedy a v akej výške, s tým, aby sa súčasne predložili aj dôkazy o zložení dražobných zábezpek. Tiež žiadal oznámiť, či vydražitelia zaplatili zvyšok najvyššieho   podania,   kedy   a v akej   výške,   s predložením   dôkazov   o tom.   Žiadal   aj informáciu o tom, akým spôsobom určil súdny exekútor lehotu na zaplatenie najvyššieho podania,   keďže   táto   lehota   v dražobnej   vyhláške   nebola   určená.   Napokon   žiadal o predloženie znaleckého posudku na cenu dražených nehnuteľností, ktorý mal vypracovať Ing. B. T., keďže tento sa v exekútorskom spise nenachádzal. Súdny exekútor prevzal prípis 4. februára 2002.

Sťažovateľ   a ďalší   vydražitelia   listom   došlým   okresnému   súdu   5.   februára   2002 urgovali vydanie rozhodnutia o schválení príklepu udeleného 22. apríla 1999 s poukazom na to, že ide o 33-mesačnú záležitosť.

Prípisom   došlým   okresnému   súdu   12.   februára   2002   predložil   súdny   exekútor požadované údaje a dokumenty.

Uznesením z 1. marca 2002 č. k. Er 553/98-140 okresný súd schválil všetky príklepy udelené na dražbe konanej 22. apríla 1999. Uznesenie bolo doručené súdnemu exekútorovi v 10 rovnopisoch 4. marca 2002.

Spoločným podaním došlým okresnému súdu 19. marca 2002 podali odvolanie proti uzneseniu M. K. a V. T.

Spoločným podaním došlým okresnému súdu 19. marca 2002 podali odvolanie proti uzneseniu aj manželia D. a A. P., ako aj manželia M. a T. I.

Spis bol predložený 2. apríla 2002 krajskému súdu.Uznesením z 29. apríla 2002 č. k. 12 Co 873/02-150 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu. Spis sa vrátil okresnému súdu 23. mája 2002. Uznesenie krajského súdu bolo v 10 rovnopisoch doručené súdnemu exekútorovi 27. mája 2002.

B.

Zo zápisnice o udelení príklepu pri dražbe nehnuteľností z 22. apríla 1999 spísanej súdnym exekútorom sa dá zistiť, že súdny exekútor udelil sťažovateľovi ako vydražiteľovi príklep ohľadom rodinného domu č. s. 74 s príslušenstvom na základe najvyššieho podania vo výške 453 730 Sk. Zároveň udelil príklepy aj viacerým ďalším vydražiteľom, ktoré sa týkali iných nehnuteľností.

Z prípisu sťažovateľa zo 14. júna 1999 adresovaného súdnemu exekútorovi vyplýva, že   požadoval   vrátenie   dražobnej   zábezpeky   vo   výške   226   865   Sk,   keďže   na   majetok povinného bol vyhlásený konkurz a keďže v dôsledku toho je exekučné konanie prerušené. Z prípisu právneho zástupcu sťažovateľa zo 14. júla 1999 adresovaného súdnemu exekútorovi vyplýva, že požaduje vrátiť sťažovateľovi čiastku 451 695 Sk zaplatenú titulom dražby. Vyslovuje názor, že vyhlásením konkurzu došlo k zániku účinkov dražby. Z prípisu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 21.   septembra   1999   adresovaného okresnému súdu vyplýva požiadavka, aby okresný súd vyzval správcu konkurznej podstaty na podanie návrhu na pokračovanie v exekučnom konaní.

Z prípisu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 21.   septembra   1999   adresovaného správcovi   konkurznej   podstaty   vyplýva   požiadavka,   aby   správca   konkurznej   podstaty v najkratšom možnom termíne požiadal okresný súd o pokračovanie v exekučnom konaní. Zo spoločného prípisu sťažovateľa, F. Č. a firmy PM, s. r. o., z 29. januára 2001 adresovaného predsedovi okresného súdu vyplýva, že sa menovaní sťažujú na prieťahy v exekučnom konaní proti povinnému.

Z uznesenia okresného súdu č. k. Er 553/98-82 z 15. marca 2001 vyplýva, že okresný súd   ani   jeden   z udelených   príklepov   neschválil.   Bol   toho   názoru,   že   procesný   postup exekútora   pri   exekúcii   predajom   nehnuteľností   nebol   zákonný,   lebo   neboli   dodržané obsahové   požiadavky   zákona   týkajúce   sa   znaleckého   posudku   o cene   dražených nehnuteľností, ako aj toho, komu treba takýto znalecký posudok doručiť, s upozornením na možnosť podať námietky.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 1652/01-102 z 27. augusta 2001 vyplýva, že odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   lebo nesúhlasil   s právnym   názorom   okresného   súdu.   Bol   toho   názoru,   že   postup   súdneho exekútora bol v súlade so zákonom, lebo postupoval podľa Exekučného poriadku v tom znení, v akom bol tento účinný v čase vykonania dražby.

Z uznesenia okresného súdu č. k. Er 553/98-140 z 1. marca 2002 vyplýva, že okresný súd   schválil   všetky   príklepy,   ktoré   súdny   exekútor   udelil   22.   apríla   1999,   teda   vrátane príklepu   udeleného   sťažovateľovi,   ktorý   sa   týkal   nehnuteľností   nachádzajúcich   sa v katastrálnom území Revúca, zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 493 ako parcela č. 1376 (zastavaná plocha o výmere 562 m2 s rodinným domom súpisné č. 74) a ako   parcela   č.   1390   (záhrada   o výmere   347   m2).   Bol   toho   názoru,   že   ku   žiadnemu porušeniu   procesného   postupu   zo   strany   súdneho   exekútora   pri   uskutočňovaní   dražby nedošlo.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   12   Co   873/02   z 29.   apríla   2002   vyplýva,   že odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil, pričom odvolania odmietol ako odvolania podané osobami, ktoré naň nie sú oprávnené. Vo veci samej sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. II. ÚS 64/99).

Vzhľadom na vyššie uvedené východiská považuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa predovšetkým otázkou, či exekučná vec vedená na okresnom súde je z hľadiska právneho alebo faktického vecou zložitou.

Ústavný súd zásadne konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za konanie   tak   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   stránke   faktickej   (skutkovej)   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule.

Je potrebné uviesť, že skúmaný prípad je z hľadiska právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom, teda pomerne jednoduchým prípadom.

V ďalšom je potrebné zaoberať sa spôsobom, akým okresný súd v konaní postupoval, ako aj správaním sťažovateľa v exekučnom konaní, v ktorom mal postavenie vydražiteľa.

Z dôkazov predložených ústavnému súdu je celkom nepochybné jednak to, že návrh súdneho exekútora na schválenie príklepu udeleného 22. apríla 1999 bol okresnému súdu doručený 19. mája 1999, ako aj to, že uznesením krajského súdu sp. zn. 46 24 K 435/98 zo 17. mája 1999 bol na majetok povinného vyhlásený konkurz.

V tejto súvislosti treba prisvedčiť okresnému súdu, že podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu je aj to, že súdne konania, ktoré sa   začali pred vyhlásením   konkurzu, sa   prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho   do   podstaty.   Preto   exekučné   konanie vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn. Er 553/98   bolo   priamo   zo   zákona   vyhlásením   konkurzu   prerušené.   Okresný   súd   teda nemohol   v exekučnom   konaní   pokračovať   a nemohol   ani   konať   a rozhodnúť   o návrhu súdneho   exekútora   na   schválenie   príklepu.   Situáciu   mohol   zmeniť   správca   konkurznej podstaty, ktorý bol oprávnený podľa § 14 ods. 1 písm. d) druhej vety zákona o konkurze a vyrovnaní   v znení   platnom   do   31.   júla   2000   navrhnúť   pokračovanie   v prerušenom exekučnom konaní. Správca konkurznej podstaty však tak neurobil. Namiesto toho prípisom doručeným okresnému súdu 7. januára 2000 požiadal, aby okresný súd rozhodol o príklepe.

Podľa právneho názoru ústavného súdu návrh na pokračovanie v exekučnom konaní by   znamenal,   že   by   exekučné   konanie   mohlo   pokračovať   v celom   svojom   rozsahu. Neznamenalo by to teda iba možnosť, aby okresný súd rozhodol o príklepe, ale aj to, že by celá exekúcia mohla ďalej pokračovať. To znamená, že by bolo možné viesť exekúciu aj na ďalší majetok povinného,   pokiaľ   by nároky   oprávneného   schválenými príklepmi neboli bezo zvyšku uspokojené. Teda i ďalší majetok patriaci inak do konkurznej podstaty by sa stal   predmetom   exekúcie   v prospech   oprávneného   subjektu   a bez   zreteľa   na   ostatných veriteľov povinného.

Podľa právneho stavu účinného do 31. júla 2000 bolo možné po vyhlásení konkurzu pokračovať v prerušených konaniach len na základe návrhu správcu konkurznej podstaty a ďalších   oprávnených   subjektov   podaného   v zmysle   §   14   ods.   1   písm.   d)   druhej   vety zákona o konkurze a vyrovnaní. Mohlo ísť teda iba o plné pokračovanie v konaní. Správca konkurznej podstaty a ani nikto iný nebol v tomto období oprávnený navrhnúť pokračovanie iba v určitej časti prerušeného konania.

Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že na základe prípisu správcu konkurznej podstaty zo 7.   januára   2000,   ktorým   požadoval   rozhodnúť   o príklepe,   nebolo   možné   v konaní pokračovať a toto bolo treba považovať i naďalej za prerušené ex lege.

Zákonom   č.   238/2000   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov   s účinnosťou   od   1. augusta   2000   bol   zákon   o konkurze   a vyrovnaní   doplnený novým ustanovením § 14a. Podľa tohto ustanovenia ak pri exekúcii predajom nehnuteľnosti bol   udelený   príklep   pred   vyhlásením   konkurzu   a udelenie   príklepu   podlieha   schváleniu súdom   podľa   osobitného   zákona,   súd   rozhodne   o príklepe   na   návrh   správcu   alebo vydražiteľa   podľa   tohto   zákona.   Ak   súd   udelenie   príklepu   schváli,   stáva   sa   vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu, pričom po schválení príklepu súdom vydá sa podstata, teda na dražbe získaný výnos, správcovi konkurznej podstaty.

Z citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   s účinnosťou   od   1.   augusta   2000   vznikla možnosť, aby okresný súd pokračoval v konaní o návrhu na schválenie príklepu. Okresný súd   tak   nemohol   urobiť   z vlastnej   iniciatívy,   pretože   k tomu   potreboval   návrh   správcu konkurznej podstaty alebo vydražiteľa.

Zo skutkového stavu, ktorý ústavný súd zistil, vyplýva, že tak správca konkurznej podstaty, ako aj sťažovateľ ako vydražiteľ zostali nečinní. Správca konkurznej podstaty nový návrh   na rozhodnutie o príklepe nepodal a sťažovateľ sa prípisom svojho právneho zástupcu   doručeným   okresnému   súdu   18.   decembra   2000   informoval,   či   ním   zložená dražobná zábezpeka vo výške 451 695 Sk patrí do majetku povinného alebo či už došlo ku schváleniu príklepu. Potrebnú iniciatívu vyvinuli ďalší vydražitelia P. B., ako aj E. a D. S., ktorým   boli   tiež   súdnym   exekútorom   udelené   príklepy   22.   apríla   1999.   Ich   žiadosti o schválenie príklepu došli okresnému súdu 11. januára 2001.

Konajúca   sudkyňa   považovala   návrhy   vydražiteľov   P.   B.,   ako   aj   E.   a D.   S.   za dostačujúce   na   to,   aby   sa   konalo   a rozhodlo   nielen   o príklepoch   v prospech   týchto vydražiteľov, ale aj o všetkých ďalších príklepoch, ktoré boli 22. apríla 1999 udelené, teda aj o príklepe udelenom sťažovateľovi.

Na   základe   doposiaľ   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   zákonná   prekážka brániaca okresnému súdu vo veci konať a rozhodnúť sa skončila 11. januára 2001. Preto za obdobie od 19. mája 1999 do 11. januára 2001 (1 rok 7 mesiacov a 23 dní) okresný súd nemohol   konať   a rozhodnúť   z dôvodu   zákonnej   prekážky   prerušenia   konania   a pre nedostatok takých procesných úkonov, ktoré by mali podľa vtedy platnej právnej úpravy účinky na pokračovanie v exekučnom konaní.

Súčasne ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ nevyužitím svojho oprávnenia ako vydražiteľa podať návrh na schválenie príklepu v období od 1. augusta 2000 do 11. januára 2001 (5 mesiacov a 10 dní) svojou nečinnosťou spôsobil, že okresný súd nemohol v tejto dobe vôbec konať a rozhodnúť.

V ďalšom sa preto ústavný súd zameral na skúmanie, či postup okresného súdu od uvedeného dátumu, t. j. od 11. januára 2001, do právoplatného skončenia veci nevykazuje známky zbytočných prieťahov.

Okresný súd 15. marca 2001 rozhodol o návrhu na schválenie príklepov uznesením č. k. Er 553/98-82.

Uznesenie   z 15.   marca   2001   bolo   písomne   vyhotovené   a súdnemu   exekútorovi doručené už 19. marca 2001. Po podaných odvolaniach, ktoré došli v marci 2001, okresný súd 16. mája 2001 požiadal   súdneho exekútora   o zapožičanie exekučného spisu   sp.   zn. EX 144/98 pre potreby odvolacieho konania. Originál spisu bol okresnému súdu doručený napokon 25. júna 2001. Spis bol krajskému súdu predložený 19. júla 2001 a krajský súd rozhodol o odvolaniach uznesením z 27. augusta 2001 č. k. 14 Co 1652/01-102 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 11. októbra 2001.

Po   vrátení   spisu   na   okresný   súd   11.   októbra   2001   okresný   súd   rozhodoval   aj o ďalšom návrhu na schválenie príklepu udeleného na inej dražbe nehnuteľností konanej 23. apríla   1999   v prospech   vydražiteľa   J.   H.,   ako   aj   o námietkach   oprávnených   osôb týkajúcich   sa   dvoch   príklepov   udelených   22.   apríla   1999.   Tieto   rozhodnutia   vydal 1. februára 2002. Zároveň toho istého dňa okresný súd vyžiadal od súdneho exekútora celý rad   informácií   týkajúcich   sa   dodržania   zákonom   ustanovených   procesných   postupov ohľadom dražby konanej 22. apríla 1999. Súdny exekútor požadované informácie predložil 12. februára 2002. Po takejto príprave napokon okresný súd uznesením z 1. marca 2002 č. k. Er 553/98-140   všetky   príklepy   udelené   na   dražbe   konanej   22.   apríla   1999   schválil. Uznesenie bolo písomne vyhotovené a súdnemu exekútorovi doručené 4. marca 2002.

Keďže   19.   marca   2002   boli   podané   odvolania   šiestich   odvolateľov,   okresný   súd 2. apríla 2002 predložil spis krajskému súdu, ktorý uznesením z 29. apríla 2002 č. k. 12 Co 873/02-150 uznesenie okresného súdu z 1. marca 2002 potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený   23.   mája   2002   a uznesenie   krajského   súdu   okresný   súd   doručil   súdnemu exekútorovi 27. mája 2002. Tým sa prakticky vyčerpala činnosť okresného súdu smerujúca k vydaniu právoplatného rozhodnutia v skúmanej veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   tento   ďalší   postup   okresného   súdu   v čase   od 12. januára 2001 do 27. mája 2002 (1 rok 4 mesiace a 15 dní) nevykazoval známky konania s neprimeranými časovými odstupmi, ktoré by bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Na   základe   vyššie   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v skúmanej   veci   nedošlo postupom okresného súdu   k takým prieťahom v konaní, ktoré by sa   dali považovať za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu D. Š.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2002

Odlišné stanovisko sudcu D. Š. k rozhodnutiu senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 78/02

Podľa môjho názoru vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci (časť II nálezu) a kritériá (význam predmetu sporu pre sťažovateľa, zložitosť veci, správanie sťažovateľa a postup   súdu   –   pozri   napr.   I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   51/01),   podľa   ktorých   sa   konštantne posudzuje   dodržanie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bolo toto právo sťažovateľa postupom Okresného súdu v Revúcej (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. Er 553/98 porušené.

Predmetom uvedenej veci bolo rozhodovanie okresného súdu o schválení príklepu (§ 148 Exekučného poriadku) na základe návrhu súdneho exekútora, ktorý bol okresnému súdu   doručený   19.   mája   1999   a o ktorom   okresný   súd   právoplatne rozhodol   uznesením z 1. marca   2002   č.   k.   Er   553/98-140   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   z 29.   apríla   2002   sp.   zn.   12   Co   873/02   tak,   že   príklep   udelený   sťažovateľovi 22. apríla 1999 schválil. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol počas tohto obdobia (od 19. mája 1999 do 1. marca 2002, t. j. celkom 2 roky a vyše 9 mesiacov) v právnej neistote, pretože nemohol ani nakladať s finančnými prostriedkami viazanými u súdneho exekútora, ani   mu   príslušná   správa   katastra   nemohla   bez   schválenia   udeleného   príklepu   vyznačiť vlastnícke právo k vydraženým nehnuteľnostiam (na dražbe za najvyššie podanie vo výške 453 730 Sk, z ktorej hneď pri dražbe zložil v hotovosti 226 865 Sk).

Konštatujem,   že   po   tom,   čo   vyhlásením   súvisiaceho   konkurzu   vznikla   zákonná prekážka v postupe okresného súdu v predmetnej veci podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní, správca konkurznej podstaty listom z 5. januára 2000 (doručeným okresnému   súdu   7.   januára   2000)   požiadal   okresný   súd   „o   rozhodnutie   o príklepe v predmetných dražbách“ (týkajúcich sa aj vydražených nehnuteľností sťažovateľom), ale okresný súd na túto žiadosť vôbec nereagoval, a teda sa nepresvedčil, či v tejto žiadosti (ak mal o jej obsahu pochybnosť) nejde o návrh podľa § 14 ods. 1 písm. d) druhej vety zákona o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase jej podania, t. j. o návrh, ktorého dôsledkom je odstránenie vzniknutej prekážky v postupe okresného súdu vo veci. Príslušná reakcia okresného   súdu   na   uvedenú   žiadosť   správcu   konkurznej   podstaty   bola   nevyhnutná   aj s ohľadom na to, že sťažovateľ predtým (listom z 21. septembra 1999) požiadal okresný súd,   aby   vyzval   správcu   konkurznej   podstaty   na   podanie   návrhu   na   pokračovanie v exekučnom konaní, a zároveň sa s obdobnou žiadosťou   priamo obrátil aj na správcu konkurznej   podstaty,   ktorý   následne   reagoval   uvedenou   žiadosťou   o súdne   rozhodnutie o príklepe. Poznamenávam, že aj Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení z 27. augusta 2001 sp. zn. 14 Co 1652/01, ktorým v predmetnej veci zrušil uznesenie okresného súdu z 15.   marca   2001   a vrátil   mu vec   na ďalšie   konanie,   uložil   okresnému   súdu   povinnosť okrem   iného   vysporiadať   sa   „so   skutočnosťou,   že   po   vyhlásení   konkurzu   správca konkurznej podstaty podal žiadosť o rozhodnutie o príklepe,“ teda ani príslušný nadriadený súd nevylúčil možnosť posudzovať žiadosť správcu konkurznej podstaty z 5. januára 2000 ako návrh, ktorým sa odstránila zákonná prekážka v postupe okresného súdu vo veci. Túto nečinnosť okresného súdu považujem preto za zbytočný prieťah, ktorý trval od 7. januára 2000 až do vydania uvedeného uznesenia z 15. marca 2001, ktorým okresný súd vo veci prvý raz rozhodol, t. j. 14 mesiacov.

Je síce pravdou, že od novely zákona o konkurze a vyrovnaní účinnej od 1. augusta 2000 mohol aj sťažovateľ ako vydražiteľ podať návrh na rozhodnutie o schválení príklepu podľa § 14a ods. 1 tohto zákona, nepodanie takéhoto návrhu sťažovateľom však s ohľadom na uvedené okolnosti danej veci nemôže samo osebe ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96). A fortiori tomu tak nemôže byť v danej veci vzhľadom na to, že „podanie návrhu“ v zmysle §   14a   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   uvedenej   novely   nadväzuje   na „rozhodnutie   o prerušení   konania“   podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   o konkurze a vyrovnaní (§ 14 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení uvedenej novely), a nie na prerušenie konania bez takéhoto súdneho rozhodnutia, ako tomu bolo v danom prípade. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a uplatňovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, teda tak, aby svojím postupom   a rozhodovaním   dbali   o efektívne   dodržiavanie   základných   práv   zaručených v ústave alebo medzinárodnej zmluve (mutatis mutandis II. ÚS 55/98).

Z postupu okresného súdu ďalej vyplýva, že za účelom zistenia okolností týkajúcich sa   uskutočnenia   dražby   okresný   súd   až 1.   februára   2002   vyzval   súdneho   exekútora   na príslušné vyjadrenie,   hoci ide   o okolnosti,   ktorých   zisťovanie patrí zásadne   na začiatok postupu súdu vo veci rozhodnutia o schválení alebo neschválení príklepu (mutatis mutandis I. ÚS 21/00), t. j. v danej veci najneskôr v čase, keď okresný súd rozhodoval vo veci prvý raz   15.   marca   2001.   Skutočnosť,   že   tak   okresný   súd   nepostupoval,   mala   za   následok zbytočné predĺženie konania o ďalších najmenej 11 mesiacov.

Vzhľadom na to, že tieto veci nemožno považovať za skutkovo a právne zložité a že ani   zo   skutočností   zistených   z príslušného   spisu   alebo   uvádzaných   okresným   súdom nemožno takéto hodnotenie vyvodiť, ako aj s prihliadnutím na význam, ktorý malo pre sťažovateľa rozhodnutie okresného súdu v danej veci, uvedený postup okresného súdu bolo potrebné podľa môjho názoru kvalifikovať ako „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a vysloviť porušenie základného práva, ktoré sťažovateľovi tento článok garantuje, a zároveň mu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

V Košiciach 17. októbra 2002