znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 779/2014-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., zastúpeného JUDr. Václavom Jaroščiakom, M. Rázusa 14, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 5 C/318/2012 z 10. júna 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 172/2014 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2014 doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 5 C/318/2012 z 10. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   Co   172/2014 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného súdu sp.   zn.   9   C   862/2001   z 26.   februára   2009   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 9   Co   161/2009   z 15.   októbra   2009   zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi...   ním uplatnenú pohľadávku vo výške 33 525,86 € (1 010 000 Sk) spolu s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy zo 4. mája 1998, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo značky Audi A6 Quatro. V ďalšom sťažovateľ návrhom podaným na okresnom súde 11. decembra 2012 žiadal okresný súd o povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej právnej veci vedenej pod sp. zn. 9 C 862/2001. Uvedený návrh okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 318/2012 z 10. júna 2013 zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa svojím uznesením sp. zn. 7 Co 172/2014 z 28. mája 2014 potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   predostiera   ústavnému   súdu   svoju   podrobnú analýzu   skutkových   okolností   jeho   právnej   veci,   ponúka   vlastné   hodnotiace   súdy a doporučuje z nich vyvodiť preň priaznivejšie zhodnotenie skutkových okolností v podobe vrátenia   veci   na   nové/ďalšie   konanie   až   prvostupňovému   súdu.   Svojou   argumentáciou atakuje nielen rozhodnutia všeobecných súdov v konaní podľa § 228 a nasl. OSP, ale aj v pôvodnej a právoplatne skončenej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 862/2001.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „...   odvolací   súd   je   povinný   zaoberať   sa, a predovšetkým   skúmať,   analyzovať,   dokazovať   a   vysporiadať   sa   s   jednotlivými   novo uvedenými odvolacími dôvodmi, ktoré neboli predmetom prerokovania pred prvostupňovým súdom. A keď na odvolacie dôvody neprihliada, mal by vo svojom rozhodnutí cez riadne odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   zodpovedať   prečo   na   ne   neprihliada.   Inak   jeho rozhodnutie   trpí   vadou   nepreskúmateľnosti.“.   Nosná   argumentácia   sťažovateľa   je   teda koncentrovaná k tomu, že „... odvolací súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom uznesení, odvolacie   (nové)   dôvody   uvedené   sťažovateľom,   nijakým   hodnoverným   a   právne relevantným   spôsobom   neanalyzoval,   neskúmal,   nedokazoval,   ani   nepreveroval   ich hodnovernosť či možnú pravdivosť. V konečnom dôsledku možno skonštatovať, že súd sa s novo vzniknutým vyplynutým skutkovým a právnym stavom veci právne relevantne určite nevysporiadal,   a   vady   mu   vytknuté   sťažovateľom   nijakým   spôsobom   neodstránil   ani neodôvodnil ich existenciu/neexistenciu.“. Inými slovami, sťažovateľ odvodzuje porušenie ním označených práv od skutočnosti, že považuje „Závery porušovateľa, že... nebola daná existencia niektorého z dôvodov obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p... sa irelevantné, nijakým   spôsobom   nepreukázané,   riadne   neodôvodnené   a   predovšetkým   za   arbitrárne. Predovšetkým   vyslovený   záver,   že   výpoveď   svedka...   nemožno   subsumovať   pod   dôvod uvedeným v § 228 ods. 1 O.s.p písm. a/... má za to, že novo vyplynuté skutočnosti týkajúce sa svedectva o zaplatení kúpnej ceny za predmetné vozidlo sú skutočnosti resp. nové dôkazy, ktoré   sú   spôsobilým   dôvodom   obnovy   konania,   ktorými   je   možné   preukázať   právne spôsobilú   skutočnosť,   ktorá   môže   mať   a   znamenať...   priaznivejšie   rozhodnutie   vo veci. Svedectvo...   v   tejto   predmetnej   veci,   možno   považovať   za   dôkaz,   ktorý...   sťažovateľ   v pôvodnom   konaní   nemohol   bez   svojej   viny   použiť,   pretože   vyšiel   najavo   až   v   čase   po vynesení rozhodnutia vo veci samej a sťažovateľ o takomto dôkaze nemal v čase pôvodného konania vedomosť.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „... sťažnosť prijal na prerokovanie a po jej prerokovaní vyslovil, že:

Krajský súd Žilina uznesením č.k.: 7Co/172/2014-72 zo dňa 28.05.2014... porušil ústavné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a právo   domáhať   sa   svojho   práva na nestrannom   a nezávislom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a jeho   základné   ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   č.k.:   7Co/172/2014-72   zo   dňa 28.05.2014, a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný navrhovateľovi zaplatiť... náhradu trov konania...“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II. A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

6.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

7.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v právnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu,   ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS   26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v uznesení sp. zn. 7 Co 172/2014 z 28. mája 2014 v podstatnom uviedol:

«Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal   včas   účastník   konania   proti   uzneseniu,   proti   ktorému   je   opravný   prostriedok prípustný (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1 O.s.p., ktoré v zmysle § 219 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. potvrdil.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   náležitým   a   presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia,   prislúchajúceho   spisového materiálu a po vyhodnotení tvrdení účastníkov v odvolacom konaní dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej   nesprávnosti   iné   opravné   prostriedky.   Vecná   nesprávnosť   rozsudku napadnutého   návrhom   na   obnovu   konania   nie   je   dôvodom   zakladajúcim   procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p.

Návrh na obnovu konania môže účastník podať len z dôvodov výslovne uvedených v § 228   ods.   1   O.s.p.   Týmito   dôvodmi   sú   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy,   ktoré účastník bez svojej viny (tzn. nevedel o nich) nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu   pre   neho   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci.   Podmienkou   pre   uplatnenie nových   skutočností   a   dôkazov   je,   že   tieto   museli   existovať   už   v   pôvodnom   konaní,   t.j. nemohli vzniknúť až po jeho právoplatnom skončení. Pri nových rozhodnutiach sa splnenie tejto   podmienky   nevyžaduje.   Ďalším   dôvodom   je,   že   možno   vykonať   dôkazy,   ktoré   sa nemohli   vykonať v pôvodnom   konaní,   pokiaľ   môžu   pre   účastníka privodiť   priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pri tomto dôvode obnovy konania dôkazy nielen museli existovať už v pôvodnom   konaní,   ale   účastník   ich   musel   aj   navrhnúť,   resp.   sa   súd   o   ich   existencii dozvedel inak, ale z akéhokoľvek dôvodu ich vtedy nebolo možné technicky vykonať. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesné prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo je obnova konania procesné prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto   fáze   súd   buď   vyhovie   alebo   ho   zamietne.   Druhá   fáza   (iudicium   rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je   medziiným   existencia   skutočností,   rozhodnutí   alebo   dôkazov,   ktoré   ten,   kto   navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).

Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že v tomto prípade nebola daná existencia niektorého dôvodov obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. Výpoveď svedka... nemožno subsumovať pod dôvod uvedený v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Nový dôkaz je spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je ním možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže pre navrhovateľa návrhu na obnovu konania znamenať priaznivejšie rozhodnutie vo veci a súčasne má byť splnené, že ide o dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Odvolací súd konštatuje, že odporcom označený dôkaz nemôže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Tvrdenia svedka... o osobnom tvrdení pôvodného navrhovateľa sú nepreukázateľné. S poukazom na výsledky dokazovania v konaní 9C/862/2001 krajský súd konštatuje, že okresný súd vykonal v pôvodnom konaní vo veci dostatočné dokazovanie a z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil jednoznačný a   správny   právny   záver.   Krajský   súd   nepokladá   výpoveď   svedka...   za   presvedčivú   a vierohodnú. Vzhľadom na uvedené, odporcom navrhnutý dôkaz nemôže pre neho v konaní znamenať priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nakoľko ide o výpoveď o osobnom tvrdení navrhovateľa v pôvodnom konaní, ktorý sa nemôže brániť a vyvrátiť dané tvrdenie, nakoľko tento zomrel.

Pokiaľ   odporca   v   odvolaní   vyčítal   okresnému   súdu,   že   dospel   k   nesprávnemu právnemu názoru ohľadom svedkyne..., krajský súd považuje toto tvrdenie za bezvýznamné. Výsluch manželky odporcu... nemožno subsumovať pod dôvod uvedený v § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Pri tomto dôvode obnovy konania dôkazy nielen museli existovať už v pôvodnom konaní, ale účastník ich musel aj navrhnúť, resp. sa súd o ich existencii dozvedel inak, ale z akéhokoľvek dôvodu ich vtedy nebolo možné technicky vykonať. V danom prípade bolo možné výsluch manželky odporcu technicky vykonať, ale nebol vykonaný z dôvodu, že ide o účelového svedka, ktorý má právny záujem na výsledku konania. Uvedené skutočnosti o výsluchu manželky platia rovnako aj pre toto konanie.

Odvolacia námietka odporcu, ktorou vytýkal okresnému súdu záver, že postupom prostredníctvom obnovy konania by sa mohol   domáhať   revízie právoplatne skončeného konania každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, ktorého dôkazy súd v pôvodnom konaní nevykonal, avšak potom by obnova konania plnila účel dovolacieho konania je nedôvodná. Odvolateľ namietal len časť vety v rozhodnutí, ktorá sa pre neho javí priaznivejšia.   V   odôvodnení   okresný   súd   uvedenú   skutočnosť   spomenul,   z   obsahu   však vyplýva, že sa snažil zdôrazniť rozdiel medzi obnovou konania a dovolaním.

Krajský   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   je   riadne odôvodnené, nie je arbitrárne. Úvaha okresného súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu patrí náhrada trov vzniknutých v súvislosti s odvolacím konaním. Trovy odvolacieho konania mu však nevznikli, preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal.»

12.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 7 Co 172/2014 z 28. mája 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C/318/2012 z 10. júna 2013   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia:

„Obnova   konania   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno   napadnúť právoplatné   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   alebo   odvolacieho   súdu.   Skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu byť dôvodom obnovy konania v zmysle citovaného ustanovenia len   vtedy,   ak   ich   účastník,   ktorý   obnovu   navrhuje,   nemohol   bez   svojej   viny   použiť v pôvodnom konaní a súčasne môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nový dôkaz je spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je ním možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre navrhovateľa obnovy priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Pri novom dôkaze nie je rozhodujúce, že sa týka skutočnosti, ktorá je súdu už známa. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní, nie je mienená len možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho účastníkom konania súdu. Je predpokladom obnovy konania podľa § 228 ods. 1) písm. a) Osp., aby dôkazy, ktoré tu v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu zo strany účastníka spočíva vtom, že účastník spĺňal zákonom uloženú povinnosť (§101 ods. 1) Osp.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená teda možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní. Pri inom výklade znenia obsahu a účelu § 228 ods. 1) písm. a) Osp. by sa totiž cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného súdneho konania každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci   súd   tieto   dôkazy   (právom,   či   neprávom)   nepovažoval   za   rozhodujúce   a   preto   ich nevykonal. Takto by obnova konania plnila účel dovolacieho konania (uznesenie NS SR z 11.2.2010 sp.zn.4Cdo/18/2010).

Odporcom teraz tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby súd na povolenie obnovy   konania   vyhovel.   Súd   považoval   výpoveď   svedka...   za   nevierohodnú, účelovú,   nakoľko   ide   o   priateľa   odporcu   a   táto   výpoveď   je   jednoznačne   v rozpore so zisteným   skutkovým   stavom   vo   veci   9C/862/01,   najmä   s výpoveďou   pôvodného navrhovateľa..., ktorý v čase podania návrhu na obnovu konania bol už mŕtvy a nemohol sa preto   k tomuto   dôkazu   vyjadriť   a brániť   tak   svoje   záujmy.   Navrhovateľ   v konaní   sp.zn. 9C/862/01 podal návrh z dôvodu, že mu nebola vyplatená kúpna cena 1.100.000,-Sk za odpredané vozidlo odporcovi, pričom počas celého konania zotrval na podanom návrhu, na svojich   písomných   a   ústnych   vyjadreniach,   ako   aj   na   vyjadreniach   svojej   právnej zástupkyne. Tvrdenia navrhovateľa boli v konaní preukázané, na základe čoho súd jeho návrhu   vyhovel   a   rozsudok   bol   potvrdený   aj   KS   v   Žiline,   ktorý   konštatoval   vo svojom rozhodnutí,   že   sa   plne   stotožnil   s   právnym   posúdením   veci   okresným   súdom a za vyčerpávajúce považoval aj dôvody, ktorými OS napadnutý rozsudok zdôvodnil. Ako mal súd preukázané v pôvodnom konaní, účastníci konania (až do tohto sporu) boli veľmi dobrými   priateľmi,   navzájom   si   dôverovali,   preto   ani...   nedal   spísať   kúpnu   zmluvu advokátovi,   ani   inému právnikovi.   Navyše   majetkové   pomery...   boli   veľmi   dobré,   nebol odkázaný nato, aby sa súdil s odporcom pre nezaplatenú kúpnu cenu za auto, ak by mu ju odporca   zaplatil.   Súd   je   taktiež   toho   názoru,   že   navrhovateľ   obnovy   konania   využil skutočnosť, že... je mŕtvy a navrhovateľ obnovy konania by takýto návrh nepodal, keby... žil, pretože tento by v konaní o obnovu konania jednoznačne žiadal návrh zamietnuť a taktiež svedok... by nešiel svedčiť, nakoľko by prišiel o dobrého zákazníka.

So zreteľom na vyššie uvedené možno vysloviť záver, že podmienka pre povolenie obnovy   konania   splnená   nebola,   nakoľko   odporcom   uvádzaný   dôkaz   nie   je   spôsobilým dôvodom obnovy konania.

Právny zástupca navrhovateľa obnovy konania na pojednávaní uviedol, že dôkaz, t.j. výsluch svedka...,   môže priniesť   priaznivejšie   rozhodnutie v predmetnej veci   v prospech navrhovateľa, najmä v spojení s navrhnutým dôkazom a to výsluchom svedkyne manželky navrhovateľa, ktorá bola prítomná pri vyplácaní predmetnej kúpnej ceny. Súd poukazuje nato, že výsluch svedkyne, manželky odporcu bol v pôvodnom konaní ako dôkaz navrhnutý, ale súd ho nevykonal z dôvodu, že ide o účelového svedka, ktorý má právny záujem na výsledku konania, nakoľko pokiaľ je odporca povinný na základe rozsudku 9C/862/01 plniť navrhovateľovi, resp. v súčasnosti už jeho dcére, bude plniť z majetku, ktorý patrí do BSM. Takýmto postupom prostredníctvom obnovy konania by sa však mohol domáhať revízie právoplatne   skončeného   súdneho   konania   každý   účastník,   ktorého   dôkazným   návrhom nebolo vyhovené, ktoré dôkazy súd v pôvodnom konaní nevykonal, avšak potom by obnova konania plnila účel dovolacieho konania, pričom každý z týchto mimoriadnych opravných prostriedkov je Osp. upravený odlišne i keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia.“

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj v kontexte   dôvodov   vyplývajúcich   z napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľom predostreté   dôvody   obnovy   konania   za   spôsobilé   na   povolenie   obnovy   konania   jeho právoplatne skončenej právnej veci. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní pred každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného, preň priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

15.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Po analýze   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   (v kontexte   dôvodov   vyplývajúcich   aj   z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné a ústavne   súladné.   Inými   slovami,   z pohľadu   ústavného   súdu   nie   je   možné   považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

17. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05). Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom.

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09).

19.   V ďalšom   ústavný   súd   konštatuje,   že   kritériom   aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach   alebo   záväzkoch,   prípadne   o oprávnenosti   trestného   obvinenia.   Nie   je   pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán   verejnej   moci,   a taktiež   nie je   rozhodujúca   ani   povaha   zákona,   ktorý   upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

20. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   I. ÚS 5/02,   obdobne   aj   rozsudky   ESĽP Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001,   č. 45943/99),   pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   priamo   nesúvisia   s rozhodnutím   o   právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6   ods.   1   dohovoru   totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva.   Žilina:   Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985,   Décisions   et   raports,   č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.

21. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   krajského   súdu   v napadnutom rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Inými   slovami,   v prípade   rozhodovania všeobecných   súdov   o povolení   obnovy   konania   podľa   §   228   a nasl.   OSP   nejde   o typ súdneho   konania   spadajúceho   pod   ochranu   čl. 6   ods.   1   dohovoru   podaním   ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktorého   porušenie   namieta,   a napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu (v okolnostiach   merita   veci   aj   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   pozn.). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti spočívajúcej v namietaní porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014