znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 775/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   zastúpenej   advokátskou kanceláriou   advocatius,   s. r. o.,   Palackého   12,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom konateľky   a advokátky   JUDr.   Zdenky   Benčíkovej,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa   čl. 16   ods. 1,   čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Malacky   č. k.   4 C 520/2008-147   zo   6.   decembra   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 147/2011 z 12. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. marca 2014   doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 16   ods. 1,   čl. 19   ods. 1   a 2   a čl. 20   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   č. k.   4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 147/2011 z 12. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2.   Pred   posudzovaním   predmetnej   sťažnosti   považuje   ústavný   súd   za potrebné uviesť, že identickou sťažnosťou zo 6. februára 2012 sa zaoberal už v konaní vedenom pod sp.   zn.   IV.   ÚS   124/2012,   ktorú   uznesením   z 1.   marca   2012   odmietol   z dôvodu   jej neprípustnosti, lebo sťažovateľka súčasne s ústavnou sťažnosťou podala Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 223/2012 z 28. októbra 2013 odmietol. O túto skutočnosť sťažovateľka v časti II „Právny a skutkový stav veci“, body 5 a 6, doplnila svoju ústavnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 14. marca 2014.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   v   bodoch   3   až   7 časti   I   a v   bode   12   časti   II v písomnom   vyhotovení   svojho   rozhodnutia   nadviazal   (vychádzal   z neho)   na   uznesenie senátu sp. zn. IV. ÚS 124/2012 z 1. marca 2012.

3.   Z   obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   v právnej   veci   sťažovateľky o „vylúčenie   odporcu   z užívania   bytu   a garáže“ okresný   súd   rozsudkom č. k.   4 C 520/2008-147   zo   6.   decembra   2010   jej   návrh   (ktorý   mu   bol   doručený 12. septembra 2008) v celom rozsahu zamietol a súčasne zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania odporcovi. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co 147/2011   z 12. októbra   2011   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Sťažnosť sťažovateľky   smeruje   proti   napadnutému   prvostupňovému   rozsudku,   ako   aj   proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

4.   Sťažovateľka   uvádza,   že   k podaniu   návrhu   prikročila   z dôvodu,   že «odporca prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v čase,   keď   bol   vo   výkone   trestu,   oznámil sťažovateľke podaním zo dňa 23. 06. 2008, že je výlučným vlastníkom bytu, odvolávajúc sa na ust. § 123 ObčZ, podľa ktorého „iba vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva užívať a nakladať s ním a súčasne má právo na ochranu proti tomu, kto neoprávnene do jeho vlastníckeho práva zasahuje“».

Následne odporca doručil sťažovateľke „výzvu na vypratanie bytu a garáže, ktoré bez právneho dôvodu užíva“, a upozornil ju, že ak nebude jeho výzvu rešpektovať, dopustí sa podľa jeho názoru trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu podľa § 218 Trestného zákona.

Zo   sťažnosti   taktiež   vyplýva,   že   10.   decembra   2008   bol   sťažovateľke   doručený na vyjadrenie návrh odporcu z 29. septembra 2009, ktorým sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 724/08 domáhal voči nej vypratania tých istých nehnuteľností ako sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 12. septembra 2008.

5.   V ďalších   častiach   sťažnosti   sťažovateľka   cituje   z jej   pohľadu   podstatné   časti odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozsudku, ako aj relevantné časti z jej odvolania proti tomuto rozsudku a tiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli sťažovateľku k podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažovateľka ozrejmuje, v čom má podľa nej spočívať namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, upriamujúc pozornosť na „konkrétne   skutočnosti   absentujúce   v odôvodnení   rozsudkov   a pri   posúdení   veci“, označujúc takéto odôvodnenie rozhodnutia za «absurdné, ak prvostupňový súd zamietol návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazu, keď nepripustil v konaní výsluch spoločného syna účastníkov... s odôvodnením, že „jeho výpoveď by nič nemohla zmeniť na skutočnosti, že už z listinných dôkazov súd zistil, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko sa nejedná o spoločný byt účastníkov konania, ale o výlučné vlastníctvo odporcu k predmetnému bytu“».

6.   Sťažovateľka   napokon   uvádza   dôvody,   na   základe   ktorých   dospela   k názoru, že napadnutým prvostupňovým rozsudkom, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu boli   porušené   aj   jej   ďalšie   základné   práva   označené   v petite   sťažnosti,   konštatujúc,   že „Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   2 Co 147/2011-175   IČS:   1608206796 zo dňa 12. 10. 2011   a   rozsudok   Okresného   súdu   Malacky   č. k.   4 C 520/2008-147 IČS: 1608206796   zo   dňa   06. 12. 2010,   ktorým   bol   v   plnom   rozsahu   zamietnutý   návrh vo veci samej, na základe vyššie uvedených skutočností, z dôvodu, že faktickým predmetom sporu   je   ochrana   osobnostných   práv   sťažovateľky,   zasahuje   aj   do   vyššie   uvedených ústavných práv, t. j. práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti.“.

7. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom: „1. Základné práva... a. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b. podľa článkov 20 ods. 1, 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 147/2011-175, IČS: 1608206796, zo   dňa   12. 10. 2011,   ako   aj   rozsudkom   Okresného   súdu   Malacky,   číslo   konania 4 C 520/2008-147,   zo   dňa   06. 12. 2010,   ktorým   bol   v   plnom   rozsahu   zamietnutý   návrh vo veci samej, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 147/2011-175, IČS: 1608206796 zo   dňa   12. 10. 2011,   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Malacky,   číslo   konania 4 C 520/2008-147, zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky, aby o veci znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť... trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu, JUDr. Zdenky Benčíkovej... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

11.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a samostatne základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 147/2011-175 z 12. októbra 2011, pričom podstatou sťažnostných námietok je jej tvrdenie, že okresný súd,   a rovnako tak aj krajský súd sa nezaoberali   s   jej „právne   relevantnou   argumentáciou“,   ako   aj   s   jej   nesúhlasom so skutkovými   zisteniami,   interpretáciou   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka a právnym názorom okresného súdu i krajského súdu, a v neposlednom rade aj námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

13. Z článku 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

14. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol, pozri bod 3) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 520/2008 a jeho rozsudok zo 6. decembra 2010.

15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti   namietajúcej porušenie označených   práv postupom   okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

16. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho „práva na spravodlivý proces“ zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

17. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

18. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

19.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,   že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo v prípade, že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

20.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co 147/2011 z 12. novembra 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

21.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z výsledkov   v konaní   vykonaného   dokazovania   a z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu, odvolaciu   argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie odporcu k nej: „Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie   navrhovateľka   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) ako i z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   potrebné   na   zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), z dôvodu ktorých navrhla jej odvolaniu vyhovieť (pravdepodobne zmeniť napadnutý rozsudok). Nesúhlasila so záverom súdu   prvého   stupňa,   že   v   konaní   o.   i.   nebola   preukázaná   hrozba   fyzického   alebo psychického násilia zo strany odporcu, keďže podľa § 135 ods. 1 O. s. p. bol súd prvého stupňa viazaný právoplatným rozhodnutím o tom, že odporca spáchal trestný čin a preto bolo jeho povinnosťou zhodnotiť stav a stupeň narušenia vzťahov medzi účastníkmi konania z hľadiska tohto rozhodnutia, t. j. či je ďalšie spolužitie účastníkov konania vôbec možné. Poukázala   zároveň   na   skutočnosť,   že   sa   súd   prvého   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, tvrdeniami a predloženými listinnými dôkazmi, ale najmä so skutočnosťou, že odporca bol právoplatne odsúdený za trestný čin vraždy ich spoločného   syna.   Uviedla,   že   sa svojim   návrhom   zo dňa 17.7.2008 pôvodne   domáhala určenia, že výpoveď odporcu z nájmu predmetného bytu je neplatná z dôvodu, že v čase podania návrhu na súd prvého stupňa, bol odporca vo výkone trestu (na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1T 4/2003, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy ich spoločného syna...) a po zistení, že odporca bude z výkonu trestu podmienečne prepustený, z dôvodu obavy a hrozby prípadného ďalšieho násilia, navrhla zmenu žalobného petitu (ktorú súd prvého stupňa pripustil) tak, že sa domáhala úplného vylúčenia odporcu z užívania predmetného bytu a garáže podľa ust. § 705a Občianskeho zákonníka,   a   nepriznania   odporcovi   práva   na   bytovú   náhradu,   nakoľko   v   súlade   so skutkovou podstatou uvedenou v poslednej vete § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, sa rozvedený manžel,   teda odporca, počas trvania manželstva dopustil násilia voči blízkej osobe,   voči   svojmu   synovi...,   ktorý   býval   v spoločnom   byte   s   navrhovateľkou   a   za   toto konanie bol právoplatne odsúdený.   Uviedla,   že nakoľko kúpna zmluva,   ktorou odporca nadobudol predmetný byt do osobného vlastníctva, je absolútne neplatná, vzniklo jej zo zákona   právo   spoločného   nájmu   bytu   manželmi   (§   703   Občianskeho   zákonníka). Navrhovateľka zároveň žiadala pripustiť v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s dôvodmi jej odvolania zmenu návrhu tak, že určí, že navrhovateľka má právo nájmu k bytu č. 1, nachádzajúcom sa na 1. nadzemnom podlaží bytového domu v celosti, postavenom na parcele... a k spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v pomere 9819/63035 k celku a tiež k nebytovému priestoru — garáži o podlahovej ploche 18,68 m2 v celosti na parcele...,   zapísané na Liste vlastníctva...   Mala za to,   že výsledky   doterajšieho konania môžu byť   podkladom   pre   jej   určovaciu žalobu (zmenený návrh), na ktorej naliehavý právny záujem videla v tom, že jej odporca a synovi, s ktorým v spornom byte bývajú, zrušil trvalý pobyt, a inú možnosť bývania nemajú.

Odporca   vo   svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   navrhovateľky   uviedol,   že   navrhuje napadnutý   rozsudok   potvrdiť   z   dôvodu   jeho   vecnej   správnosti,   keďže   v   konaní   neboli splnené zákonné podmienky na jeho vylúčenie z užívania bytu, nakoľko je jeho výlučným vlastníkom.   Vo   svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   zároveň   uviedol,   že   navrhovateľka nepreukázala fyzické alebo psychické násilie alebo hrozbu takýmto násilím z jeho strany a ani skutočnosť, že ďalšie spolužitie by sa stalo neznesiteľným, keďže spolu v predmetnom byte nebývajú. Namietol tvrdenie navrhovateľky v odvolaní proti rozsudku, že zrušením trvalého pobytu navrhovateľke a ich synovi porušil svoju povinnosť zdržať sa výkonu svojho vlastníckeho práva vyprataním, keďže zrušením trvalého pobytu ich z bytu nevypratáva, naopak konanie o vypratanie bytu, vedené na Okresnom súde Malacky, je do právoplatného skončenia posudzovanej veci, prerušené.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech.

Podľa § 95 ods. 1 O. s. p., navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh   na   začatie   konania.   Zmenený   návrh   treba   doručiť   účastníkom   do   vlastných   rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Odvolací súd návrh na pripustenie zmeny petitu vo vyššie uvedenom znení nepripustil z dôvodu, že v odvolacom konaní sa uplatňuje koncentračná zásada ale najmä z dôvodu, že navrhovanou zmenou by došlo k zmene predmetu konania a prípadné následné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej by malo za následok jednostupňové konanie. Ak by odvolací súd   rozhodol   o   niečom,   o   čom   nebolo   rozhodnuté   súdom   prvého   stupňa   ako   je   to v posudzovanej veci, došlo by k porušeniu vecnej príslušnosti súdu.

Podľa   §   705a   Občianskeho   zákonníka,   ak   sa   z   dôvodu   fyzického   násilia   alebo psychického   násilia,   alebo   hrozby   takýmto   násilím   vo   vzťahu   k   manželovi   alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému užívateľovi bytu alebo blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov alebo rozvedených manželov obmedziť užívacie právo druhého z nich, alebo ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

Podľa   §   146   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   ak   sa   z   dôvodu   fyzického   alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva možnosť súdnym rozhodnutím zamedziť osobám, dopúšťajúcim sa násilia na blízkej osobe, dopúšťať sa takého konania ich vylúčením   z   užívania   bytu   alebo   obmedzením   ich   užívacieho   práva.   Právo   nebyť vystavovaný domácemu násiliu alebo jeho bezprostrednej hrozbe je základným ľudským právom,   pričom   samotná   Ústava   SR   ako   i   jednotlivé   právne   normy   zaručujú   právo na nedotknuteľnosť súkromného života osoby, čím je ponímané aj právo na pokojný rodinný život a pod. Je však nevyhnutné, aby situácia „násilia“ nebola zamieňaná so situáciou konfliktu, nakoľko násilie nie je hádka ani konflikt, ale býva dlhotrvajúce a má stupňujúcu tendenciu.   Úprava   uvedená   v   ust.   §   146   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   je   špeciálnou úpravou vo vzťahu k ust. § 146 Občianskeho zákonníka.

Správne skonštatoval súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že predpokladom pre   použitie   sankcie   vyplývajúcej   z   dikcie   citovaného   zákonného   ustanovenia,   t.   j. obmedzenie   alebo   úplné   vylúčenie   z   užívacieho   práva   k   nehnuteľnosti,   je   preukázanie existencie bezpodielového spoluvlastníckeho vzťahu manželov k domu alebo bytu, resp. ako je to v prejednávanej veci, preukázanie, že ide o spoločný byt manželov, resp. rozvedených manželov,   ďalej   existencia   spolužitia   oboch   manželov   v   dome   alebo   v   byte,   existencia a realizácia   fyzického   alebo   psychického   násilia,   resp.   jeho   hrozby   a   neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia z uvedených dôvodov.

Z   vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   však   jednoznačne   vyplýva,   že v posudzovanej veci o spoločný byt manželov (bývalých) nejde, nejde ani o byt patriaci do ich   bezpodielového   spoluvlastníctva,   keďže   odporca   je   jeho   výlučným   vlastníkom, pričom otázka platnosti, resp. absolútnej neplatnosti zmluvy, na základe ktorej sa odporca stal výlučným vlastníkom bytu, bola právne posúdená v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 5C 308/2008 (návrh bol zamietnutý). Správne zároveň súd prvého stupňa uzavrel,   že   navrhovateľka   sa   v   konaní   o   vylúčenie   odporcu   z   užívania   bytu,   nemôže domáhať riešenia prejudiciálnej otázky, t. j. určenia neplatnosti tejto zmluvy.

Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že navrhovateľka dokonca v konaní ani nepreukázala existenciu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia zo strany odporcu. Pre úplnosť je nutné dodať, že za násilie nie je možné považovať jeden konflikt, nakoľko   násilie   býva   dlhotrvajúce   a   má   stupňujúcu   tendenciu.   V   prejednávanej   veci navrhovateľka relevantným spôsobom nepreukázala, že sa odporca na nej dopúšťa násilia, nakoľko   iba   skutočnosť,   že   odporca   bol   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 25. februára 2004, sp. zn. 1T 4/2003, uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy   a   nedovoleného   ozbrojovania,   za   čo   bol   odsúdený   k   úhrnnému   trestu   odňatia slobody   vo   výmere   10   rokov,   skutkovú   podstatu   násilia   podľa   §   705a   Občianskeho zákonníka,   nenapĺňa.   Z   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   vyplýva,   že   odporcovi   bol   trest odňatia   slobody   vymeraný   na   spodnej   hranici   trestnej   sadzby,   čo   splní   účel,   keď   súd prihliadol   na   všetky   poľahčujúce   okolnosti   ako   aj   na   pozitívnu   prognózu   jeho resocializácie.   Skutočnosť,   že   odporca   spáchal   úmyselný   trestný   čin,   za   ktorý   bol   aj právoplatne odsúdený ešte neznamená, že sa odporca na navrhovateľke dlhodobo dopúšťal násilia, keďže ako už odvolací súd vyššie uviedol, násilím sa rozumie dlhotrvajúce fyzické či psychické ohrozovanie druhej osoby so stúpajúcou tendenciou, v danom prípade sa však odporca konania, ktoré by zodpovedalo násiliu v tomto slova zmysle nemohol dopustiť, keďže s navrhovateľkou nežije v spoločnej domácnosti a dokonca ju od roku 2009 nevidel. Obmedzenie   vlastníka   v   užívaní   jeho   veci   musí   byť   v   danom   prípade   dôsledkom protiprávneho správania sa odporcu, ktoré však v konaní preukázané nebolo.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, ak sa odvolací súd   v   celom   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd preto, v celom rozsahu sa stotožňujúc so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky na ani obmedzenie a už vôbec nie úplne vylúčenie užívacieho práva odporcu k bytu, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve, napadnutý rozsudok, odôvodnenie ktorého spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume 62,60 eur za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu á 55,49 eur, 1 á 7,21 eur režijný paušál.“

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov),   ako   aj   obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu   za   legitímny   s ústavne   –   v nevyhnutnom   rozsahu   –   korešpondujúcou   mierou interpretácie na vec použitých   zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

23. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

24. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

25. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   práv,   sťažnosť   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy.

27. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená... Podľa   čl.   19 ods.   1   ústavy   každý   má právo   na zachovanie ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena; podľa ods. 2 každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života...

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

28. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že v konaní pred prvostupňovým a aj odvolacím súdom neboli zistené skutočnosti majúce preukázať sťažovateľkou tvrdené porušenie   označených   práv   odporcom   (manželom   sťažovateľky): „Odvolací   súd   sa   tiež stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu fyzického   a   psychického   násilia   alebo   hrozby takýmto   násilím...   násilie...   by   malo   mať povahu   dlhšie   trvajúceho   a   so   stupňujúcou   tendenciou,   zatiaľ   čo   dokazovaním   bolo preukázané, že žalobkyňa spolu so žalovaným nežijú v jednej domácnosti, od roku 2009 nie je medzi účastníkmi osobný kontakt...“ (citované z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 223/2012, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 147/2011 z 28. októbra 2013 odmietnuté; pozri tiež bod 2).

29.   Keďže   nebola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   postupom   a skutkovými a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov, ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa čl. 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (pozri body 19, 22 a tiež bod 25).

30. Sťažovateľka namietala tiež porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,   avšak   toto   porušenie   namietala   len   v rozsahu   dôvodov,   pre   ktoré   ústavný   súd odmietol jej sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, resp. iné dôvody neuvádzala. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 25 ústavný súd preto odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorý garantuje ochranu vlastníckemu právu.

31. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím krajského súdu (bod 25), nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného, resp. aplikačného pravidla, a preto ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

32. Vychádzajúc z formulácie bodu 1 b) petitu sťažnosti (porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, všetky v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl.   12   ods.   1   ústavy)   nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že v súvislosti   s jeho   právnym   záverom   uvedeným   v bode   25   bolo   namietanie   porušenia označených základných práv tiež zjavne neopodstatnené.

33.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jej ďalšími návrhmi (pozri bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014