SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 774/2014-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu10. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Advokátska kanceláriaJUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., Floriánska 16, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c)a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa PrezídiaPolicajného zboru, expozitúry Stred Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-740/NKA-FP-ST-2013 z 21. januára 2013 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločindaňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákonas poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a uznesením Okresného súdu BanskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 bol sťažovateľ vzatýdo väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, na základe čohosťažovateľovi začala plynúť väzba 21. januára 2014 od 06.10 h. Na základe podnetuvyšetrovateľa na podanie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľao 6 mesiacov doručeného dozorujúcemu prokurátorovi Krajskej prokuratúry v BanskejBystrici (ďalej len „prokurátor“) 8. júla 2014 podal prokurátor tento návrh sudcoviokresného súdu pre prípravné konanie 14. júla 2014 s tým, že navrhol, aby sa sťažovateľovipredĺžila lehota trvania väzby do 21. februára 2015 s odôvodnením trvania dôvodov väzby,a s tým, „... že napriek vykonaným vyšetrovacím úkonom doposiaľ nie je možné ukončiť vyšetrovanie, pretože z dôkazov ešte vyvstala potreba vykonania ďalších procesných úkonov, bez ktorých by bolo ukončenie prípravného konania vzhľadom na závažnosť stíhaného skutku predčasné“.
Sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014z 18. júla 2014 rozhodla, že sťažovateľovi lehotu trvania väzby v prípravnom konanínepredlžuje, konštatujúc, že na jednej strane sa síce „... v plnom rozsahu stotožnil so stanoviskom prokurátora o tom, že nedochádza k prieťahom vo vyšetrovaní a zároveň že ide o skutkovo a na dokazovanie svojou rozsiahlosťou náročnú trestnú vec“, avšak súčasne„... musel dať aj za pravdu obhajobe, spočívajúcej v tvrdení, že prokurátor odôvodňuje potrebu predĺženia trvania väzby skutočnosťami, ktoré majú nastať do budúcna, a teda z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia...“.
Na základe sťažnosti podanej prokurátorom proti označenému uzneseniu okresnéhosúdu krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 zrušiltoto uznesenie okresného súdu a sťažovateľovi predĺžil lehotu väzby do 21. februára 2015.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta neodôvodnenosťa arbitrárnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014, a tojednako z dôvodu, že podľa jeho názoru krajský súd „... vo veľkej miere len replikuje uznesenie...“ okresného súdu, ktoré napokon bez vysvetlenia rozdielnosti svojich právnychzáverov od záverov okresného súdu krajský súd zrušil, a jednako z dôvodu, že podľasťažovateľa krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým, prečov prípade sťažovateľa nepristúpil k využitiu alternatívnych možností nahradenia väzby.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Krajský súd pri rozhodovaní o predĺžení väzby len stroho skonštatoval, že väzobné dôvody nie sú nahraditeľné iným alternatívnym spôsobom, z čoho nevyplýva akým spôsobom dospel k tomuto záveru a prečo si nesplnil svoju povinnosť zvážiť účel nahradenia väzby. S ohľadom na charakter inštitútu väzby je teda povinnosťou konajúceho súdu pri rozhodovaní o väzbe zistiť existenciu väzobných dôvodov a ak sú prítomné, uvažovať o možnosti nahradenia väzby miernejšími opatreniami. Ak obvinený podá žiadosť o nahradenie väzby, samozrejme, vydať príslušné rozhodnutie, a za predpokladu zistenia zákonných podmienok a splnenia účelu väzby aj formami ponechania obvineného na slobode rozhodnúť o nahradení väzby niektorou alternatívou.
Porušovateľ vo svojom uznesení žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo argumentáciu Okresného súdu Banská Bystrica považuje za nesprávnu a dôvody predĺženia trvania väzby uviedol len v paušálnej rovine, citujúc zákonné ustanovenia avšak bez vyhodnotenia konkrétnej skutkovej situácie. Porušovateľ predovšetkým nedal odpoveď na to, prečo nemožno väzbu nahradiť iným alternatívnym spôsobom, prečo nie je možne trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote, v akých smeroch treba dokazovanie doplniť a ako toto doplnenie dokazovania môžu negatívne ovplyvniť obvinení v prípade prepustenia na slobodu, v čom vidí hrozbu podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade prepustenia obvinených na slobodu.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšiekonanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom a uznesením sp. zn.:5 Tpo/35/2014 zo dňa 14.08.2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ garantované v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 5 Tpo/35/2014 zo dňa 14.08.2014 sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje prepustiť neodkladne obvineného z väzby na slobodu.
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušeniezákladných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručenýchčl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsťv príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014a jemu predchádzajúcim postupom, a to z dvoch dôvodov. Podľa sťažovateľa sa prvý dôvodtýka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu z hľadiskaodôvodnenia danosti zákonných podmienok na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré malkrajský súd podľa sťažovateľa iba „replikovať“ z rozhodnutia okresného súdu, pričomnapokon bližšie nevysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru odlišnémuod záveru okresného súdu. Druhá námietka sťažovateľa sa týka neodôvodnenia napadnutéhorozhodnutia krajského súdu z hľadiska možnosti nahradiť väzbu sťažovateľa inými, do jehoosobnej slobody menej ingerujúcimi inštitútmi, ktorých použitie mu umožňuje Trestnýporiadok.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoruv súvislosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014vydaným vo väzobnej veci (rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby).
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súduž vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS151/09, I. ÚS 156/2012), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právona súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanieo väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahuk čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálneustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46ods. 1 ústavy.
V obdobnom duchu vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sarozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskychprávach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konanímpodľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5dohovoru. Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu praxEurópskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo naspravodlivý proces, a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platíšpeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, vzásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodua bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05, I. ÚS 156/2012).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnostimožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ak teda sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdusp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014, ktorým mu bola predĺžená celková lehotatrvania väzby, namietal porušenie týchto práv takým rozhodnutím všeobecného súdu,na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahujú. Preto z dôvoduneexistencie žiadnej vecnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím krajského súduo väzbe a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru ústavný súdsťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru
V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenianapádaného uznesenia krajského súdu, t. j. podľa sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočnéhoodôvodnenia potreby predĺženia lehoty trvania väzby spočívajúcej v nemožnosti ukončeniavyšetrovania už v čase základnej lehoty väzby a tiež týkajúcu sa nedostatočnéhoodôvodnenia nemožnosti nahradenia väzby inými inštitútmi majúcimi v porovnaní s väzbouza následok miernejší zásah do jeho osobnej slobody, ústavný súd podotýka, že jeho úlohasa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, inak môžu byťzávery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak byboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00).
Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto: «Konanie krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici o neprcdlžení lehoty trvania väzby oboch obvinených znamená právne posúdenie nastolených zásadných právnych otázok (či je trestné stíhanie oboch obvinených dôvodné, či existujú dôvody väzby a či je opodstatnené väzbu oboch obvinených predĺžiť v zmysle návrhu krajského prokurátora) a rozhodnutie o nich. Keďže ide o rozhodovanie o zásadných otázkach právnych, a nie otázok skutkových (pre ktoré by bolo treba vykonávať dokazovanie), postačujúcim je vychádzať z doposiaľ zhromaždeného spisového materiálu a účasť procesných strán (obvinených s obhajcami, resp. prokurátora) na neverejnom zasadnutí krajského súdu nie je potrebná.
Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd podľa § 192 ods. l Tr. por. napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce, pričom dospel k právnemu názoru, že toto uznesenie je potrebné zrušiť podľa § 194 ods. l písm. a) Tr. por. a väzbu obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ predĺžiť podľa § 76 ods.3 Tr. por. do 21.februára 2015.
Krajský súd doposiaľ opakovane konštatoval, že u obvinených
a ⬛⬛⬛⬛ je daná ako dôvodnosť trestného stíhania, tak aj väzobné dôvody (nenahraditeľné iným alternatívnym spôsobom) podľa § 71 ods. l písm. b), c) Tr. por. (naposledy sa tak stalo v uzneseniach sp. zn. 5 Tpo 25/2014 zo 17.6.2014 a sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1.7.2014).
Tieto skutočnosti nespochybňuje v odôvodnení napadnutého uznesenia ani samotný Okresný súd Banská Bystrica a v súčasnosti nemá dôvod ich spochybňovať ani Krajský súd v Banskej Bystrici, poukazujúc ako na svoje predošlé uznesenia o väzbe oboch obvinených, tak aj na argumentáciu krajského prokurátora v Banskej Bystrici - v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a tiež aj v sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Hoci okresný súd v napadnutom uznesení uvádza, že vo veci nedochádza k prieťahom vo vyšetrovaní a ide o dôkazné náročnú trestnú vec, predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených nie je podľa jeho názoru opodstatnené najmä preto, lebo ohľadne stíhaných skutkov možno ukončiť vyšetrovanie a podať obžalobu, pričom ďalšie objasňovanie veci a dopĺňanie dokazovania nemôže byť v neprospech obvinených.
Z uznesenia o vznesení obvinenia okrem iného vyplýva, že obaja obvinení „od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú skupinu osôb...“, pričom „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období mesiacov máj a september 2012 takýmto spôsobom neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na daní z pridanej hodnoty...“.
Totožnosť stíhaného skutku je daná, pokiaľ je zachovaná aspoň sčasti totožnosť konania alebo totožnosť následku. To znamená, že nie je na úkor totožnosti stíhaného skutku, ak neskôr určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata skutku.
Podľa § 1 Tr. por.: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní...“.
Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke (tak, aby bolo dané zadosť § 1 Tr. por.), zachovajúc však jeho totožnosť. To znamená, že potreba doplnenia dokazovania sa vzťahuje na rozsah skutku ako bol pôvodne definovaný (mesiace máj a september 2012), tak aj na taký rozsah skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti.
Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených v podstate tvrdí, že táto trestná vec je obtiažna, z týchto dôvodov nie je možné trestné stíhanie skončiť v sedemmesačnej lehote väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Väzbu oboch obvinených je preto potrebné predĺžiť o 6 mesiacov, aby mohlo byť dokazovanie doplnené a vec náležité objasnená.
Nevyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených by holo možné vtedy, keby bol tento návrh neopodstatnený.
Krajský súd je však toho názoru, že návrh krajského prokurátora v Banskej Bystrici na predĺženie lehoty trvania väzby oboch obvinených o 6 mesiacov je dôvodný najmä preto, lebo: trestné stíhanie oboch obvinených pre predmetný zločin, ako aj väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. sú opodstatnené; väzbu nemožno nahradiť iným alternatívnym spôsobom; návrh na predĺženie lehoty trvania väzby bol podaný včas; pre obtiažnosť veci nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby; dokazovanie treba doplniť vo viacerých smeroch (vrátane znaleckého dokazovania); prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.
Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia krajského súdu. keď podľa § 194 ods. l písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 76 ods. 3 Tr. por. predĺžil lehotu trvania väzby oboch obvinených do 21 februára 2015.»
Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, v súvislosti s ktorou považuje citovanérozhodnutie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a podľa ktorej krajský súddostatočne neodôvodnil nutnosť predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľa a obmedzil saiba na „replikovanie“ rozhodnutia okresného súdu, ktorý však návrhu prokurátorana predĺženie lehoty väzby u sťažovateľa na rozdiel od krajského súdu nevyhovel, ústavnýsúd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa v teste ústavnosti neobstojí.
Tak ako to vyplýva aj z citovaného rozhodnutia krajského súdu, predpokladomna posúdenie potreby predĺženia lehoty trvania väzby je vyhodnotenie viacerých zásadnýchprávnych otázok, a to či je trestné stíhanie obvineného dôvodné (t. j. či zistené skutočnostinasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, či má tentoskutok znaky trestného činu a či sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchalobvinený), či existujú zákonné dôvody väzby (§ 71 Trestného poriadku) a či sú danépodmienky na predĺženie lehoty trvania väzby (t. j. či bol v súlade s § 76 Trestnéhoporiadku návrh na predĺženie lehoty väzby podaný včas, či nebolo možné pre obťažnosť vecialebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť už počas, pred predĺženímuloženej väzby a či v prípade nepredĺženia lehoty väzby by prepustením obvinenéhona slobodu hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestnéhokonania).
Sťažovateľ vo svojej prvej námietke vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajskéhosúdu, ktorým mu bola predlžená lehota trvania väzby, toto rozhodnutie nespochybňuje, anipokiaľ ide o dôvodnosť jemu vzneseného obvinenia, ani pokiaľ ide o danosť dôvodov väzby,ale spochybňuje ho, iba pokiaľ ide o odôvodnenie danosti podmienok na predĺženie lehotytrvania väzby, svoje pochybnosti založil na argumentácii, že krajský súd sa nevysporiadals tým, prečo nebolo možné trestné stíhanie voči jeho osobe skončiť už v zákonnej základnejsedemmesačnej lehote, „... v akých smeroch treba dokazovanie doplniť a ako toto doplnenie dokazovania môžu negatívne ovplyvniť obvinení v prípade prepustenia na slobodu, v čom vidí hrozbu podstatného sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania v prípade prepustenia obvinených na slobodu“.
Základnou východiskovou premisou rozhodnutia krajského súdu bolo stanovenierozsahu stíhaného skutku, ktorého sa sťažovateľ (obvinený) mal dopustiť tak, ako bol tentoskutok determinovaný v uznesení o vznesení obvinenia (uvedené uznesenie nie jepredmetom prieskumu v tomto konaní, pozn.), z ktorého vyplývalo, že sťažovateľ spolus ďalším spoluobvineným sa mali dopúšťať trestnej činnosti „... najmenej v období mesiacov máj a september 2012...“. Vzhľadom na uvedené časové vymedzenie spáchania stíhanéhoskutku, ktoré nebolo vymedzené presne ohraničeným časovým úsekom (od – do, pozn.)podľa ústavného súdu krajský súd dospel k logickému a odôvodniteľnému záveruo opodstatnenosti argumentácie prokurátora navrhujúceho predĺženie lehoty trvania väzbyu sťažovateľa a spoluobvineného zakladajúcej sa na konštatovaní o potrebe vykonať vo veciďalšie vyšetrovacie procesné úkony (vyžiadanie účtovnej dokumentácie aj za iné obdobieako máj – september 2012 a v tomto rozsahu doplniť znalecké dokazovanie, pozn.) napreukázanie ďalších počas dovtedajšieho vyšetrovania vyvstanuvších skutočnostínasvedčujúcich tomu, že obvinení sa mali dopúšťať trestnej činnosti nielen v májia septembri 2012, ale aj v širšom časovom úseku. Táto potreba vzhľadom na uvedenýspôsob vymedzenia rozsahu stíhaného skutku podľa krajského súdu nenarúšala podstatuskutku, tak ako bol vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia, pričom krajský súdkonštatoval „Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke, zachovajúc však jeho totožnosť.“.
Vzhľadom na uvedené tak argumentácia sťažovateľa, že krajský súd založil svojerozhodnutie na potrebe dokazovania skutočností, ktoré nemajú súvis so stíhaným skutkom,pretože podľa sťažovateľa dokazovanie týkajúce sa jemu za vinu kladeného skutku už malobyť vykonané a ukončené, sa javí ako účelová a neopodstatnená. Aj pokiaľ ide o tú časťnámietky sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd a ani pred ním okresný súd neodôvodnili,akým spôsobom by jeho prepustenie na slobodu mohlo ovplyvniť vyšetrovanie, ústavný súdpodotýka, že v tomto smere už danosť a charakter samotných väzobných dôvodov podľa§ 71 ods. 1 písm. b) [bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariťobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie] a c) [bude pokračovať v trestnejčinnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravovalalebo ktorým hrozil] Trestného poriadku, ktoré väzobné dôvody sťažovateľ nespochybňuje(nie sú ani predmetom prieskumu ústavného súdu, pozn.) a ktorých danosť a dôvodnosť užbola opakovane súdmi v danej veci v súvislosti so žiadosťami sťažovateľa a jehospoluobvineného preskúmavané, odôvodňuje záver krajského súdu, že prepustenímsťažovateľa na slobodu ešte pred ukončením vyšetrovania týkajúceho sa aj ďalšíchprešetrovaných období ich činnosti mimo obdobia máj – september 2012, by mohlodôvodne dôjsť k ovplyvneniu jeho priebehu a výsledku.
Pokiaľ ide o tú časť námietky sťažovateľa, podľa ktorej považuje napádanérozhodnutie krajského súdu za neodôvodnené aj v smere, pokiaľ ide o možnosť nahradeniajemu uvalenej väzby inými Trestným poriadkom rozpoznanými inštitútmi, ktorými jumožno nahradiť, v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povinnosť súdov vyporiadať savo svojich rozhodnutiach so všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní ajv rámci odôvodnenia rozhodnutia. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aniz obsahu vyjadrení sťažovateľa a jeho obhájcu (či už písomných alebo aj ústnychpred okresným súdom, pozn.) či už k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, alebok jeho o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 18. júla 2014, všaknevyplýva, že by sťažovateľ alebo jeho obhájca požiadali o nahradenie väzby miernejšímiprostriedkami nahradzajúcimi väzbu. S týmito návrhmi by mal krajský súd povinnosťvysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti už ajv minulosti konštatoval (napr. I. ÚS 314/2014), že pri rozhodovaní o väzbe sú súdy sícepovinné zvážiť aj všetky možnosti nahradenia väzby miernejšími prostriedkami jejnahradenia poskytnutými Trestným poriadkom, pričom v rámci odôvodnenia rozhodnutia jepovinnosťou súdu vysporiadať sa s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitiev konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté alebo ktorých aplikácia prichádzala do úvahy. Inýmislovami, ústavný súd konštatuje, že aj keď súdy v trestných veciach v rozsahu svojejprieskumnej právomoci majú povinnosť preskúmať aj skutočnosti priamo účastníkminenamietané, resp. nenavrhované, ich úlohou nie je v rozhodnutí vyjadrovať sa ku všetkýmustanoveniam Trestného poriadku, ktorých prípadnú aplikáciu, resp. dodržanie majúpovinnosť preskúmavať, t. j. ich povinnosťou nie je vyjadrovať sa aj ku skutočnostiam,na ktorých svoje rozhodnutie nezaložili, ale iba ku skutočnostiam, na ktorých svojerozhodnutie vybudovali, pričom to ale neznamená, že by zanedbali svoju preskúmavaciupovinnosť aj týkajúcu sa aplikácie a dodržiavania tých príslušných zákonných ustanovení,ktorých preskúmanie im z úradnej moci zveruje zákon. V danom prípade navyše krajský súdv napádanom rozhodnutí aj poukázal, že vzhľadom na nemennosť dôvodov väzbyu sťažovateľa sa dôvodmi nahradenia väzby u sťažovateľa už aj v minulosti zaoberal, a tov rozhodnutiach sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a sp. zn. 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014, ako ajsp. zn. 5 Tpo 25/2014 zo 17. júna 2014.
Uvedené závery boli dôvodom, kvôli ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ajv tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančnéhozadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva aleboslobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch užnerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2014