znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 774/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu10. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Milanom   Kuzmom,   Advokátska   kanceláriaJUDr. Katunský,   JUDr.   Kuzma   a spol.,   Floriánska   16,   Košice,   vo   veci   namietanéhoporušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   vecinamietaného porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c)a ods.   3,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom.  

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   PrezídiaPolicajného zboru, expozitúry Stred Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-740/NKA-FP-ST-2013 z 21. januára 2013 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločindaňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákonas poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a uznesením Okresného súdu BanskáBystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   5/2014   z 23. januára 2014   v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 bol sťažovateľ vzatýdo väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, na základe čohosťažovateľovi   začala   plynúť   väzba   21.   januára   2014   od 06.10   h.   Na   základe   podnetuvyšetrovateľa   na   podanie   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľao 6 mesiacov   doručeného   dozorujúcemu   prokurátorovi   Krajskej   prokuratúry   v BanskejBystrici   (ďalej   len   „prokurátor“)   8.   júla   2014   podal   prokurátor   tento   návrh   sudcoviokresného súdu pre prípravné konanie 14. júla 2014 s tým, že navrhol, aby sa sťažovateľovipredĺžila lehota trvania väzby do 21. februára 2015 s odôvodnením trvania dôvodov väzby,a s tým, „... že napriek vykonaným vyšetrovacím úkonom doposiaľ nie je možné ukončiť vyšetrovanie,   pretože   z dôkazov   ešte   vyvstala   potreba   vykonania   ďalších   procesných úkonov,   bez   ktorých   by   bolo   ukončenie   prípravného   konania   vzhľadom   na závažnosť stíhaného skutku predčasné“.

Sudkyňa   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   5/2014z 18. júla   2014   rozhodla,   že   sťažovateľovi   lehotu   trvania   väzby   v prípravnom   konanínepredlžuje,   konštatujúc,   že   na   jednej   strane   sa   síce „...   v plnom   rozsahu   stotožnil so stanoviskom prokurátora o tom, že nedochádza k prieťahom vo vyšetrovaní a zároveň že ide o skutkovo a na dokazovanie svojou rozsiahlosťou náročnú trestnú vec“, avšak súčasne„... musel dať aj za pravdu obhajobe, spočívajúcej v tvrdení, že prokurátor odôvodňuje potrebu predĺženia trvania väzby skutočnosťami, ktoré majú nastať do budúcna, a teda z iných dôvodov než z tých, ktoré sú predmetom uznesenia o vznesení obvinenia...“.  

Na základe sťažnosti podanej prokurátorom proti označenému uzneseniu okresnéhosúdu krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014 zrušiltoto uznesenie okresného súdu a sťažovateľovi predĺžil lehotu väzby do 21. februára 2015.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   neodôvodnenosťa arbitrárnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014, a tojednako z dôvodu, že podľa jeho názoru krajský súd „... vo veľkej miere len replikuje uznesenie...“ okresného súdu, ktoré napokon bez vysvetlenia rozdielnosti svojich právnychzáverov   od   záverov   okresného   súdu   krajský   súd   zrušil,   a jednako   z dôvodu,   že   podľasťažovateľa   krajský   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec   nevysporiadal   s tým,   prečov prípade sťažovateľa nepristúpil k využitiu alternatívnych možností nahradenia väzby.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Krajský súd pri rozhodovaní o predĺžení väzby len stroho skonštatoval, že väzobné dôvody   nie   sú   nahraditeľné   iným   alternatívnym   spôsobom,   z   čoho   nevyplýva   akým spôsobom dospel k tomuto záveru a prečo si nesplnil svoju povinnosť zvážiť účel nahradenia väzby. S ohľadom na charakter inštitútu väzby je teda povinnosťou konajúceho súdu pri rozhodovaní o väzbe zistiť existenciu väzobných dôvodov a ak sú prítomné, uvažovať o možnosti   nahradenia   väzby   miernejšími   opatreniami.   Ak   obvinený   podá   žiadosť   o nahradenie väzby, samozrejme, vydať príslušné   rozhodnutie,   a za   predpokladu zistenia zákonných   podmienok   a   splnenia   účelu   väzby   aj   formami   ponechania   obvineného na slobode rozhodnúť o nahradení väzby niektorou alternatívou.

Porušovateľ   vo   svojom   uznesení   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil,   prečo argumentáciu Okresného súdu Banská Bystrica považuje za nesprávnu a dôvody predĺženia trvania   väzby   uviedol   len   v   paušálnej   rovine,   citujúc   zákonné   ustanovenia   avšak   bez vyhodnotenia konkrétnej skutkovej situácie. Porušovateľ predovšetkým nedal odpoveď na to, prečo nemožno väzbu nahradiť iným alternatívnym spôsobom, prečo nie je možne trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote, v akých smeroch treba dokazovanie doplniť a ako toto doplnenie dokazovania môžu negatívne ovplyvniť obvinení v prípade prepustenia   na   slobodu,   v   čom   vidí   hrozbu   podstatného   sťaženia   dosiahnutia   účelu trestného konania v prípade prepustenia obvinených na slobodu.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšiekonanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici svojím postupom a uznesením sp. zn.:5 Tpo/35/2014 zo dňa 14.08.2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ garantované v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn.:   5   Tpo/35/2014   zo   dňa 14.08.2014   sa   zrušuje   a   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   sa   prikazuje   prepustiť neodkladne obvineného z väzby na slobodu.

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušeniezákladných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručenýchčl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsťv príčinnej súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 35/2014 zo 14. augusta 2014a jemu predchádzajúcim postupom, a to z dvoch dôvodov. Podľa sťažovateľa sa prvý dôvodtýka   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadiskaodôvodnenia danosti zákonných podmienok na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré malkrajský   súd   podľa   sťažovateľa   iba „replikovať“ z rozhodnutia   okresného   súdu,   pričomnapokon   bližšie   nevysvetlil   dôvody,   na   základe   ktorých   dospel   k záveru   odlišnémuod záveru okresného súdu. Druhá námietka sťažovateľa sa týka neodôvodnenia napadnutéhorozhodnutia krajského súdu z hľadiska možnosti nahradiť väzbu sťažovateľa inými, do jehoosobnej slobody   menej   ingerujúcimi   inštitútmi,   ktorých   použitie   mu   umožňuje   Trestnýporiadok.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru  

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoruv súvislosti   s rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   35/2014   zo   14.   augusta   2014vydaným vo väzobnej veci (rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby).  

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súduž vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS151/09, I. ÚS 156/2012), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právona súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanieo väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahuk čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiežprocesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranuv prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základnéprocesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konaniao   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálneustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46ods. 1 ústavy.

V obdobnom duchu vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sarozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskychprávach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konanímpodľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5dohovoru.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje   aj   na stabilnú   rozhodovaciu   praxEurópskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.). Článok 6 dohovoru teda upravuje právo naspravodlivý   proces,   a   zásadne   sa   teda   nevzťahuje   na konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platíšpeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, vzásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodua bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05, I. ÚS 156/2012).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnostimožno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ak teda sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdusp. zn. 5 Tpo 35/2014   zo   14.   augusta   2014,   ktorým   mu   bola   predĺžená   celková   lehotatrvania   väzby,   namietal   porušenie   týchto   práv   takým   rozhodnutím   všeobecného   súdu,na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahujú. Preto z dôvoduneexistencie   žiadnej   vecnej   súvislosti   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súduo väzbe   a   namietaným   porušením   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   ústavný   súdsťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   v tejto   časti   ako   zjavneneopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru  

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nedostatočného   odôvodnenianapádaného uznesenia krajského súdu, t. j. podľa sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočnéhoodôvodnenia potreby predĺženia lehoty trvania väzby spočívajúcej v nemožnosti ukončeniavyšetrovania   už   v čase   základnej   lehoty   väzby   a   tiež   týkajúcu   sa   nedostatočnéhoodôvodnenia nemožnosti nahradenia väzby inými inštitútmi majúcimi v porovnaní s väzbouza následok miernejší zásah do jeho osobnej slobody, ústavný súd podotýka, že jeho úlohasa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonovvšeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu iba v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, inak môžu byťzávery všeobecného súdu predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak byboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto: «Konanie   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   prokurátora   proti napadnutému uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici o neprcdlžení lehoty trvania väzby   oboch   obvinených   znamená   právne   posúdenie   nastolených   zásadných   právnych otázok (či je trestné stíhanie oboch obvinených dôvodné, či existujú dôvody väzby a či je opodstatnené väzbu oboch obvinených predĺžiť v zmysle návrhu krajského prokurátora) a rozhodnutie o nich. Keďže ide o rozhodovanie o zásadných otázkach právnych, a nie otázok   skutkových   (pre   ktoré   by   bolo   treba   vykonávať   dokazovanie),   postačujúcim   je vychádzať   z   doposiaľ   zhromaždeného   spisového   materiálu   a   účasť   procesných   strán (obvinených s obhajcami, resp. prokurátora) na neverejnom zasadnutí krajského súdu nie je potrebná.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd podľa § 192 ods. l Tr. por. napadnuté   uznesenie,   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce,   pričom   dospel   k právnemu názoru, že toto uznesenie je potrebné zrušiť podľa § 194 ods. l písm. a) Tr. por. a väzbu obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ predĺžiť podľa § 76 ods.3 Tr. por. do 21.februára 2015.

Krajský   súd   doposiaľ   opakovane   konštatoval,   že   u obvinených

a ⬛⬛⬛⬛ je daná ako dôvodnosť trestného stíhania, tak aj väzobné dôvody   (nenahraditeľné   iným   alternatívnym   spôsobom)   podľa   §   71   ods.   l   písm.   b),   c) Tr. por.   (naposledy   sa   tak   stalo   v   uzneseniach   sp.   zn.   5   Tpo   25/2014   zo   17.6.2014 a sp. zn. 5 Tpo 31/2014 z 1.7.2014).

Tieto skutočnosti nespochybňuje v odôvodnení napadnutého uznesenia ani samotný Okresný súd Banská Bystrica a v súčasnosti nemá dôvod ich spochybňovať ani Krajský súd v Banskej Bystrici, poukazujúc ako na svoje predošlé uznesenia o väzbe oboch obvinených, tak aj na argumentáciu krajského prokurátora v Banskej Bystrici - v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a tiež aj v sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Hoci okresný súd v napadnutom uznesení uvádza, že vo veci nedochádza k prieťahom vo   vyšetrovaní   a   ide   o   dôkazné   náročnú   trestnú   vec,   predĺženie   lehoty   trvania   väzby u obvinených nie je podľa jeho názoru opodstatnené najmä preto, lebo ohľadne stíhaných skutkov možno ukončiť vyšetrovanie a podať obžalobu, pričom ďalšie objasňovanie veci a dopĺňanie dokazovania nemôže byť v neprospech obvinených.

Z uznesenia o vznesení obvinenia okrem iného vyplýva, že obaja obvinení „od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca máj roku 2012 založili a riadili organizovanú skupinu osôb...“, pričom „členovia organizovanej skupiny si najmenej v období mesiacov máj a september 2012 takýmto spôsobom neoprávnene uplatnili nadmerný odpočet na daní z pridanej hodnoty...“.

Totožnosť   stíhaného   skutku   je   daná,   pokiaľ   je   zachovaná   aspoň   sčasti   totožnosť konania alebo totožnosť následku. To znamená, že nie je na úkor totožnosti stíhaného skutku, ak neskôr určité skutočnosti pribudnú alebo odpadnú, pokiaľ sa nezmení podstata skutku.

Podľa § 1 Tr. por.: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležité zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní...“.

Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke (tak, aby bolo dané   zadosť   §   1   Tr.   por.),   zachovajúc   však   jeho   totožnosť.   To   znamená,   že   potreba doplnenia dokazovania sa vzťahuje na rozsah skutku ako bol pôvodne definovaný (mesiace máj a september 2012), tak aj na taký rozsah skutku, ktorý umožňuje zachovanie jeho totožnosti.

Prokurátor v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených v podstate tvrdí, že táto trestná vec je obtiažna, z týchto dôvodov nie je možné trestné stíhanie skončiť v sedemmesačnej lehote väzby, pričom prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Väzbu oboch obvinených je preto potrebné   predĺžiť   o   6   mesiacov,   aby   mohlo   byť   dokazovanie   doplnené   a   vec   náležité objasnená.

Nevyhovieť návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených by holo možné vtedy, keby bol tento návrh neopodstatnený.

Krajský súd je však toho názoru, že návrh krajského prokurátora v Banskej Bystrici na predĺženie lehoty trvania väzby oboch obvinených o 6 mesiacov je dôvodný najmä preto, lebo: trestné stíhanie oboch obvinených pre predmetný zločin, ako aj väzobné dôvody podľa §   71   ods.   1   písm.   b),   c)   Tr.   por.   sú   opodstatnené;   väzbu   nemožno   nahradiť   iným alternatívnym   spôsobom;   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   bol   podaný   včas; pre obtiažnosť veci nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonnej sedemmesačnej lehote väzby; dokazovanie treba doplniť vo viacerých smeroch (vrátane znaleckého dokazovania); prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   krajský   súd   rozhodol   spôsobom   uvedeným vo výroku tohto uznesenia krajského súdu. keď podľa § 194 ods. l písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 76 ods. 3 Tr. por. predĺžil lehotu trvania väzby oboch obvinených do 21 februára 2015.»

Pokiaľ   ide   o prvú   námietku   sťažovateľa,   v súvislosti   s ktorou   považuje   citovanérozhodnutie   krajského   súdu   za   nedostatočne   odôvodnené   a podľa   ktorej   krajský   súddostatočne neodôvodnil nutnosť predĺženia lehoty trvania väzby sťažovateľa a obmedzil saiba   na   „replikovanie“ rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý   však   návrhu   prokurátorana predĺženie lehoty väzby u sťažovateľa na rozdiel od krajského súdu nevyhovel, ústavnýsúd konštatuje, že táto námietka sťažovateľa v teste ústavnosti neobstojí.

Tak   ako   to   vyplýva   aj   z   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   predpokladomna posúdenie potreby predĺženia lehoty trvania väzby je vyhodnotenie viacerých zásadnýchprávnych otázok, a to či je trestné stíhanie obvineného dôvodné (t. j. či zistené skutočnostinasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, či má tentoskutok   znaky   trestného   činu   a či   sú   dôvody   na   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchalobvinený),   či   existujú   zákonné   dôvody   väzby   (§   71   Trestného   poriadku)   a či   sú   danépodmienky   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   (t.   j.   či   bol   v súlade   s   §   76   Trestnéhoporiadku návrh na predĺženie lehoty väzby podaný včas, či nebolo možné pre obťažnosť vecialebo   z iných   závažných   dôvodov   trestné   stíhanie   skončiť   už   počas,   pred   predĺženímuloženej   väzby   a či   v prípade   nepredĺženia   lehoty   väzby   by   prepustením   obvinenéhona slobodu hrozilo, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestnéhokonania).

Sťažovateľ vo svojej prvej námietke vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajskéhosúdu, ktorým mu bola predlžená lehota trvania väzby, toto rozhodnutie nespochybňuje, anipokiaľ ide o dôvodnosť jemu vzneseného obvinenia, ani pokiaľ ide o danosť dôvodov väzby,ale spochybňuje ho, iba pokiaľ ide o odôvodnenie danosti podmienok na predĺženie lehotytrvania väzby, svoje pochybnosti založil na argumentácii, že krajský súd sa nevysporiadals tým, prečo nebolo možné trestné stíhanie voči jeho osobe skončiť už v zákonnej základnejsedemmesačnej lehote, „... v akých smeroch treba dokazovanie doplniť a ako toto doplnenie dokazovania môžu negatívne ovplyvniť obvinení v prípade prepustenia na slobodu, v čom vidí   hrozbu   podstatného   sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   konania   v   prípade prepustenia obvinených na slobodu“.

Základnou   východiskovou   premisou   rozhodnutia   krajského   súdu   bolo   stanovenierozsahu stíhaného skutku, ktorého sa sťažovateľ (obvinený) mal dopustiť tak, ako bol tentoskutok   determinovaný   v   uznesení   o vznesení   obvinenia   (uvedené   uznesenie   nie   jepredmetom prieskumu v tomto konaní, pozn.), z ktorého vyplývalo, že sťažovateľ spolus ďalším spoluobvineným sa mali dopúšťať trestnej činnosti „... najmenej v období mesiacov máj a september 2012...“. Vzhľadom na uvedené časové vymedzenie spáchania stíhanéhoskutku, ktoré nebolo vymedzené presne ohraničeným časovým úsekom (od – do, pozn.)podľa   ústavného   súdu   krajský   súd   dospel   k logickému   a odôvodniteľnému   záveruo opodstatnenosti argumentácie prokurátora navrhujúceho predĺženie lehoty trvania väzbyu sťažovateľa a spoluobvineného zakladajúcej sa na konštatovaní o potrebe vykonať vo veciďalšie vyšetrovacie procesné úkony (vyžiadanie účtovnej dokumentácie aj za iné obdobieako   máj   –   september   2012   a v tomto   rozsahu   doplniť   znalecké   dokazovanie,   pozn.) napreukázanie   ďalších   počas   dovtedajšieho   vyšetrovania   vyvstanuvších   skutočnostínasvedčujúcich   tomu,   že   obvinení   sa   mali   dopúšťať   trestnej   činnosti   nielen   v májia septembri   2012,   ale   aj   v širšom   časovom   úseku.   Táto   potreba   vzhľadom na   uvedenýspôsob vymedzenia rozsahu stíhaného skutku podľa krajského súdu nenarúšala podstatuskutku,   tak   ako   bol   vymedzený   v uznesení   o vznesení   obvinenia,   pričom   krajský   súdkonštatoval „Z návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvinených vyplýva, že v tejto veci ide o náležité objasnenie stíhaného skutku v jeho potrebnej šírke, zachovajúc však jeho totožnosť.“.

Vzhľadom na uvedené tak argumentácia sťažovateľa, že krajský súd založil svojerozhodnutie na potrebe dokazovania skutočností, ktoré nemajú súvis so stíhaným skutkom,pretože podľa sťažovateľa dokazovanie týkajúce sa jemu za vinu kladeného skutku už malobyť vykonané a ukončené, sa javí ako účelová a neopodstatnená. Aj pokiaľ ide o tú časťnámietky sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd a ani pred ním okresný súd neodôvodnili,akým spôsobom by jeho prepustenie na slobodu mohlo ovplyvniť vyšetrovanie, ústavný súdpodotýka, že v tomto smere už danosť a charakter samotných väzobných dôvodov podľa§ 71 ods. 1 písm. b) [bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariťobjasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie] a c) [bude pokračovať v trestnejčinnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravovalalebo ktorým hrozil] Trestného poriadku, ktoré väzobné dôvody sťažovateľ nespochybňuje(nie sú ani predmetom prieskumu ústavného súdu, pozn.) a ktorých danosť a dôvodnosť užbola   opakovane   súdmi   v danej   veci   v súvislosti   so   žiadosťami   sťažovateľa   a jehospoluobvineného   preskúmavané,   odôvodňuje   záver   krajského   súdu,   že   prepustenímsťažovateľa   na   slobodu   ešte   pred   ukončením   vyšetrovania   týkajúceho   sa   aj   ďalšíchprešetrovaných   období   ich   činnosti   mimo   obdobia   máj   –   september   2012,   by   mohlodôvodne dôjsť k ovplyvneniu jeho priebehu a výsledku.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorej   považuje   napádanérozhodnutie krajského súdu za neodôvodnené aj v smere, pokiaľ ide o možnosť nahradeniajemu   uvalenej   väzby   inými   Trestným   poriadkom   rozpoznanými   inštitútmi,   ktorými   jumožno nahradiť, v tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povinnosť súdov vyporiadať savo svojich rozhodnutiach so všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní ajv rámci odôvodnenia rozhodnutia. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aniz obsahu   vyjadrení   sťažovateľa   a jeho   obhájcu   (či   už   písomných   alebo   aj   ústnychpred okresným súdom, pozn.) či už k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, alebok jeho o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 18. júla 2014, všaknevyplýva, že by sťažovateľ alebo jeho obhájca požiadali o nahradenie väzby miernejšímiprostriedkami   nahradzajúcimi   väzbu.   S týmito   návrhmi   by   mal   krajský   súd   povinnosťvysporiadať   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   už   ajv minulosti konštatoval (napr. I. ÚS 314/2014), že pri rozhodovaní o väzbe sú súdy sícepovinné   zvážiť   aj   všetky   možnosti   nahradenia   väzby   miernejšími   prostriedkami   jejnahradenia poskytnutými Trestným poriadkom, pričom v rámci odôvodnenia rozhodnutia jepovinnosťou   súdu   vysporiadať   sa   s rozhodnutím   o tých   prostriedkoch,   ktorých použitiev konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté alebo ktorých aplikácia prichádzala do úvahy. Inýmislovami,   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď   súdy   v trestných   veciach   v rozsahu   svojejprieskumnej   právomoci   majú   povinnosť   preskúmať   aj   skutočnosti   priamo   účastníkminenamietané, resp. nenavrhované, ich úlohou nie je v rozhodnutí vyjadrovať sa ku všetkýmustanoveniam   Trestného   poriadku,   ktorých   prípadnú   aplikáciu,   resp.   dodržanie   majúpovinnosť   preskúmavať, t. j. ich   povinnosťou nie   je vyjadrovať   sa   aj   ku skutočnostiam,na ktorých   svoje   rozhodnutie   nezaložili,   ale   iba   ku skutočnostiam,   na   ktorých   svojerozhodnutie vybudovali, pričom to ale neznamená, že by zanedbali svoju preskúmavaciupovinnosť aj týkajúcu sa aplikácie a dodržiavania tých príslušných zákonných ustanovení,ktorých preskúmanie im z úradnej moci zveruje zákon. V danom prípade navyše krajský súdv napádanom   rozhodnutí   aj   poukázal,   že   vzhľadom   na   nemennosť   dôvodov   väzbyu sťažovateľa sa dôvodmi nahradenia väzby u sťažovateľa už aj v minulosti zaoberal, a tov rozhodnutiach sp. zn. 5 Tpo 19/2014 a sp. zn. 5 Tpo 20/2014 z 15. apríla 2014, ako ajsp. zn. 5 Tpo 25/2014 zo 17. júna 2014.  

Uvedené závery boli dôvodom, kvôli ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ajv tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančnéhozadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   aleboslobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokoch užnerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014