znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 77/2015-116

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v menektorej koná advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušeniazákladného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povestia na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľačl. 19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   domáhať   sa   zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Trnave sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ domáhať sa zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.11 Co 278/2012 z 15. mája 2013   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014   p o r u š e n é   b o l o.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Trnavesp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Trnavena ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trnave   j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účetAdvokátskej kancelárie   Čarnogurský   ULC s. r. o.,   Tvarožkova 5, Bratislava,   do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.I. ÚS 77/2015-77 z 11. februára 2015 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa   čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   a   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovanímdo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a základných práv domáhať sazákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 278/2012z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 13. augusta 2009 obrátilna Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobou   o   ochranu   osobnostia o poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti spoločnosti W Press, a. s.,Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v obsahu trochčlánkov uverejnených v čísle 21/2009 týždenníka „Týždeň“ z 25. mája 2009, v ktorých malibyť uvedené o sťažovateľovi nepravdivé, osočujúce a hrubým spôsobom do jeho občianskejcti a ľudskej dôstojnosti zasahujúce informácie.

3.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   C   226/2009   z   28.   marca   2012   žalobusťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktoromnamietal, že odôvodnenie rozsudku bolo arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňalonáležitosti podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľaneho okresný súd dospel v rozsudku k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovýmzisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec nevyplývajú, alebo z vykonaných dôkazov vyplývaúplný   opak   (napr.   problém   úhrady   kúpnej   ceny   za   pozemky,   pravdivosť   informácieo prevode 500 miliónov Sk pre ⬛⬛⬛⬛ a podobne).

4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2012z 15. mája 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v tejtosúvislosti   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   odvolaní   bez   nariadeniapojednávania,   hoci   s   poukazom   na   ustanovenie   §   214   OSP   mohol   a   mal   nariadiťpojednávanie, keďže mu všeobecné súdy nedoručili vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu(túto skutočnosť taktiež namieta, pozn.). V neposlednom rade krajský súd nepovažovalza potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa v odvolaní a v celom rozsahu sa ibastotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľakonajúce   súdy   tiež   nedodržali „rovnováhu   medzi   verejným   záujmom   a   individuálnym záujmom na ochranu súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena“.

5.   Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré   najvyšší   súduznesením sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 odmietol ako neprípustné, pričomkonštatoval,   že   postupmi   okresného   súdu   a   krajského   súdu „nemohlo   dôjsť   k   odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Najvyšší súd v dovolacom konaní vec posudzoval„výlučne po procesnej stránke, čo však v tak spoločensky významných kauzách nie je podľa názoru sťažovateľa postačujúce, v neposlednom rade aj nesprávne spôsobom, ktorý viedol k popretiu účelu a významu najmä dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku“.

6. Podstata námietok sťažovateľa v sťažnosti spočívala ďalej najmä v arbitrárnomposúdení vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a absolútnejochrany poskytnutej novinárom v prípade zverejnenia nepravdivých skutkových tvrdení, akpochádzajú z dôveryhodného zdroja, pretože okresný súd, ale aj krajský súd preferovaliabsolútnym spôsobom iba právo na slobodu prejavu „v súboji s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života“. Sťažovateľ okrem toho namieta aj spôsob, akým okresnýsúd i krajský súd hodnotili unesenie dôkazného bremena účastníkmi konania, ako aj ichposúdenie   spôsobilosti   sporných   článkov   zasiahnuť   do   práv   na   ochranu   osobnosti.Na podporu svojich tvrdení uvádza aj konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva (ďalej aj „ESĽP“), ústavného súdu a najvyššieho súdu k označeným článkom ústavya dohovoru, ktorých porušenie namieta, prípadne aj k čl. 8 a čl. 10 dohovoru, odlišnúod právneho názoru okresného súdu o absolútnej ochrane práva na slobodu prejavu a tiežod názorov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré nekorešpondujú s judikatúrou týchtosúdov, že „nedoručenie podaní účastníka v sporovom konaní“ sa považuje za porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa... pojednávanie   neuskutočnilo,   odvolací   súd   rozhodol   na   základe   písomných   podaní účastníkov   konania.   S   obsahom   vyjadrenia   žalovaného   (k   odvolaniu,   pozn.)   sa   však sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť, nakoľko sťažovateľovi nebolo nikdy doručené, je však zrejmé, že sa s vyjadrením a jeho dôvodmi stotožnil.“ V doplnení sťažnosti sťažovateľ v tejtosúvislosti konkrétne poukázal na rozhodnutie ESĽP v kauze Trančíková proti Slovenskejrepublike.

7. Sťažovateľ po rozsiahlej skutkovej a právnej argumentácii prípadu (62 strán textusťažnosti) v závere navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanievo veci samej nálezom takto rozhodol:

„... Krajský súd v Trnave, rozsudkom č. k. 16C 226/2009-1052 zo dňa 28.03.2012 a rozsudkom   č.   k.   11Co   278/2012-1176   zo   dňa   15.05.2013   porušil   právo   sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 1 a 2 Ústavy... v spojení s právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v spojení s právnom na súdnu ochranu zakotvených v článku   46   ods.   1   ústavy   a   spravodlivé   súdne   konanie   chránené   článkom   6   ods.   1 Dohovoru...

... Najvyšší súd... uznesením č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 24.10.2014... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú v článku 46, ods. 1 Ústavy... a spravodlivé súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu... č. k. 11Co 278/2012-1176 zo dňa 07.03.2013 sa týmto ruší a vec sa vracia Krajskému súdu...na ďalšie konanie.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 23.10.2014 sa týmto ruší a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR v sume 354,88 EUR na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd podanímsp. zn. Spr. 183/2015 z 24. marca 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 30. marca2015. Vo svojom vyjadrení krajský súd zopakoval priebeh súdneho preskúmania žalobysťažovateľa, doslova odcitoval časť odôvodnenia svojho rozhodnutia sp. zn. 11 Co/278/2012z 15. mája 2013 (s. 6 až s. 9) a v závere uviedol: „Na základe v zákonnej lehote podaného dovolania   zo   strany   žalobcu   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   uznesením   sp.   zn. 5Cdo/343/2013 zo dňa 23. októbra 2014 dovolanie odmietol, keď nepovažoval nedoručenie vyjadrenia   žalovaného   k odvolaniu   žalobcu   žalobcovi   za   procesnú   vadu   spočívajúcu   v odňatí možnosti konať pred súdom. Dovolací súd skonštatoval, že postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu - sťažovateľa konať pred súdom, na základe čoho dovolanie odmietol.

Sme toho názoru, že tak Okresný súd Trnava, ako aj Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR v predmetnej právnej veci postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, svoje rozhodnutia odôvodnili v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a postupom súdov nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa, a preto navrhujeme sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril aj najvyšší súdpodaním   sp.   zn.   KP   3/2015   (Cpj   11/2015)   zo   17.   apríla   2015,   ktoré   bolo   doručenéústavnému súdu 27. apríla 2015. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „Najvyšší súd... uznesením z 23. októbra 2014 sp. zn. 5 Cdo 343/2013 odmietol dovolanie žalobcu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný (dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   tento   súd   potvrdil   rozsudok   súdu prvého stupňa). Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.

Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle §237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať. Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odvolací súd rozhodol bez pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   dokazovanie,   vykonávanie   jednotlivých dôkazných   prostriedkov   a   ich   hodnotenie,   dovolací   súd   nepovažoval   jeho   námietky za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. potrebné nariadiť na prejednanie odvolania proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   pojednávanie).   Zo   spisu   nevyplynulo,   že   by   rozsudok odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.

Dovolací súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného k jeho   odvolaniu   poukázal   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu...,   v   zmysle   ktorej porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania môže   mať   za   následok   vadu   konania   podľa   §   237   písm.   f/   O.s.p.   (m.   m.   uznesenie Najvyššieho súdu... z 9. novembra 2010 sp. zn. 5Cdo 200/2010, z 31. júla 2012 sp. zn. 1 Cdo 35/2012, z 28. mája 2013 sp. zn. 4 Cdo 235/2012). Avšak o vadu v zmysle citovaného ustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu   súdu   účastníkovi   konania   odňala   možnosť   uplatnenia   jeho   vplyvu   na   konečný výsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu... uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/1993). Záver, či a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí preto vždy od posúdenia okolností konkrétneho prípadu. Ústavný súd... tiež zaujal názor, že nedoručenie vyjadrenia účastníka   konania   druhému   účastníkovi   konania   vytvára   stav   nerovnosti   účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní   ako   súčasti   práva   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   I.   ÚS   2/05,   I.   ÚS   100/04, I. ÚS 335/06), zároveň ale tiež pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska k vyjadreniu   k   opravnému   prostriedku   druhého   účastníka   konania   irelevantná.   O   taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti dovolací súd   tiež   poukázal   na   uznesenie   ústavného   súdu   z   20.   decembra   2010   sp.   zn. IV. ÚS 462/2010. Povinnosťou súdu prvého stupňa je v zmysle § 209a ods. 1 O.s.p. doručiť odvolanie protistrane spolu s výzvou o vyjadrenie. Nie je však procesnou povinnosťou súdu doručovať následne vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania odvolateľovi. Je však v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosťou zbraní, aby vyjadrenie k odvolaniu bolo predložené odvolateľovi najmä v tom prípade, ak jeho obsah má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu najmä pokiaľ obsahuje také argumenty, dôkazy, či právnu kvalifikáciu veci, ktorá nebola v doterajšom priebehu konania protistrane známa, ku ktorej nemal možnosť sa vyjadriť a ktorá môže mať za následok zmenu   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Pokiaľ   teda   je   vyjadrenie   protistrany   len zopakovaním prípadne sumarizáciou predchádzajúcich argumentov, ktoré sú odvolateľovi známe z konania na súde prvého stupňa a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojim obsahom takmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádzal dovolací súd z názoru, že odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (obdobne uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 23/2011, 1 Cdo 17/2011, 5 Cdo 40/2012).

Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť zistení skutkového stavu veci súdmi nižších stupňov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nie však vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len   odvolací   súd,   ktorý   za   tým   účelom   môže   vykonávať   dokazovanie   (§   213   O.s.p.) Preskúmavať   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení,   a   to   ani   v   súvislosti   s   právnym posúdením   veci,   nemôže   dovolací   súd   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o odvolaní tieto dôkazy   sám   vykonávať.   Okrem   toho   platí   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,   ktorá vyjadruje,   že   záver,   ktorý   si   sudca   urobí   o   pravdivosti   či   nepravdivosti   tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho   presvedčenia   a   jeho   logického   myšlienkového   postupu   a   preto   nemôže   byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993). Napokon sa zaoberal aj námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. Svoj záver dovolací súd náležíte v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia   právne   vyargumentoval.   Dovolací   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by potvrdili tvrdenia žalobcu (dovolateľa) v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s   požiadavkami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy... v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho dovolania   zaoberať   uplatnenými   dovolacími   dôvodmi,   Najvyšší   súd...   opakuje,   že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237 O.s.p.,   výlučne   ktoré   mohli   zakladať   procesnú   prípustnosť   dovolania,   a   po   zistení,   že dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   238   O.s.p.   ani   podľa   §   237   O.s.p.,   neskúmal opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., lebo tie môže skúmať,   len   ak   je   dovolanie   prípustné.   Vzhľadom   na   to,   že   z   procesných   dôvodov   sa nezaoberal   vecou   samou,   nezaujal   stanovisko   ani   k   námietke   žalobcu   o   porušení prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod.

Podľa názoru Najvyššieho súdu... nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.

Najvyšší   súd...   ponecháva   rozhodnutie   o   sťažnosti   žalobcu   na   úvahe   Ústavného súdu...“

10.   K   vyjadreniam   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   zaujal   stanovisko   právnyzástupca   sťažovateľa   podaním   zo   14.   mája   2015,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu18. mája 2015. V podaní okrem skutočností už známych zo samotnej sťažnosti uviedol: «Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 16C/226/2009-1052 zo dňa 28. marca 2012 žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote zo strany sťažovateľa podané rozsiahle odvolanie,   ktorým   bolo   poukazované   na   nesprávnosť,   nezákonnosť   a   arbitrárnosť prvostupňového   rozhodnutia,   ku   ktorému   súd   prvého   stupňa   dospel   po   viacerých nesprávnych a nepravdivých skutkovým zisteniach, ako aj nesprávnych právnych záveroch, preto je podľa nášho názoru dôvodné konštatovať, že nie je akceptovateľné, aby o boli o osobe   sťažovateľa   rozširované   nepravdivé   informácie   bez   skutkového   základu a neprimeraným spôsobom a nebolo ani správne, ani spravodlivé a zákonné rozhodnutie prvostupňového   súdu,   ktorým   nebola   poskytnutá   požadovaná   miera   ochrany   práva sťažovateľa   na   ochranu   osobnosti   garantovanú   článkom   19   Ústavy...,   keď   bezdôvodne a arbitrárne bolo uprednostnené právo vydavateľa časopisu.týždeň na slobodu prejavu. Prvostupňový súd podľa nášho názoru v tomto prípade ďalej pochybil, keď dospel k záveru, že pokiaľ autori informácií konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou ohľadne   osoby   verejného   záujmu   a   o   informáciách   verejného   záujmu,   nemôžu   byť postihovaní   v   prípade,   ak   nie   je   možné   preukázať   pravdivosť   tejto   informácie,   ako   aj konštatovaním, že novinári nezneužili svoje postavenie a uverejnili informácie, ktoré by nemali zo zdrojov, ktoré považovali za spoľahlivé a v neposlednom rade aj to, že nebolo spravodlivé požadovať, aby si predmetné informácie overili v celom rozsahu...

S ohľadom na uvedené podotýkame v kontexte s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské   práva,   že   „čím   sú   tvrdenia   závažnejšie,   tým   musí   byť   tento   skutkový   základ spoľahlivejší (dôveryhodnejší)“ (rozhodnutie Tonsbergs Blad AS a Haukom vs. Nórsko)... Sťažovateľ teda opätovne uvádza, že rozhodujúca skutočnosť v prejednávanej veci, pravdivosť informácie o prevode 500 miliónov ⬛⬛⬛⬛, nebola preukázaná, a to ani len čiastočne...

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť,   bolo   povinnosťou   vydavateľa   pri   uverejňovaní informácií   rešpektovať   princíp   prezumpcie   neviny,   o   to   viac,   že   sami   autori   článkov uvádzali, že vo veci nebolo nikdy začaté trestné stíhanie.

Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby   bola   jeho   vina   preukázaná   v   súlade   so   zákonom   (Nölkenbockhoff   vs.   Nemecko, rozsudok   z   roku   1997).   Prezumpcia   neviny   nemôže   zabrániť   tomu,   aby   bola   verejnosť informovaná o trestnom vyšetrovaní, resp. o podozrení z protiprávneho konania, vyžaduje ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.

Podozrenie   z   homosexuality   sťažovateľa   uvedené   v   článku   je   veľmi   závažným konštatovaním   o   sťažovateľovi   a   bolo   zverejnené   bez   toho,   aby   bola   sťažovateľovi poskytnutá možnosť vyjadrenia sa o skutočnosti ktorá je chránená právom na súkromie. Podozrenie   z   homosexuality   sťažovateľa   môže   vyvrátiť   len   ťažko.   V   konaní   však predložil dôkaz, prehlásenie v článku spomínaného farára, že táto informácia nie je pravdivá.   Je   zrejmé,   že   súd   sa   s   týmto   dôkazom   žiadnym   spôsobom   nevyporiadal   pri hodnotení dôkazov, čo možno označiť za odňatie možnosti konať pred súdom.

Akékoľvek informovanie o sexuálnej orientácii osoby, uverejnené bez jej súhlasu, je vážnym zásahom do osobnostných práv, ktoré nie je ani potrebné ďalej dokazovať. Sťažovateľ   aj   na   základe   uvedených   dôvodov   a   predložením   dôkazov   nepravdy v konaní   považoval,   vzhľadom   na   dôsledky   spôsobilosti   takýchto   skutkových   tvrdení zasiahnuť do osobnostnej sféry sťažovateľa, konanie novinárov vydavateľa časopisu.týždeň a jeho šéfredaktora ⬛⬛⬛⬛ pred ich zverejnením za nedobromyseľné, osočujúce, odporujúce pravidlám etiky žurnalistiky preverovať pravdivosť akýchkoľvek poskytnutých informácií, či už zo známych alebo anonymných zdrojov, ktoré zároveň ich formuláciou nepripúšťali   aspoň   čiastočnú   nepravdivosť   prezentovaných   skutkových   tvrdení,   hoci preukázateľné podklady na takéto skutkové tvrdenia pred ich zverejnením poskytnuté neboli, o čom vydavateľ časopisu.týždeň vedomosť mal.

Vydavateľ časopisu.týždeň v konaní tvrdil a súd sa s touto argumentáciou stotožnil, že autori článkov čerpali svoje informácie z dôveryhodných zdrojov.

Sme toho názoru, že novinári si neoverili dôveryhodnosť zdrojov.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre sa k otázke dôveryhodnosti zdroja vyjadril, že pre dôveryhodnosť ťažko verifikovateľnej informácie je potrebné, aby bolo zrejmé, čo novinársky zdroj novinárovi uviedol, prípadne aká je jeho funkcia. Európsky súd pre ľudské práva sa v tejto súvislosti súčasne stotožnil s názorom, že keďže   pri   zverejnení   tvrdení   pochádzajúcich   z   anonymného   zdroja   nemožno   preskúmať mieru spoľahlivosti tohto zdroja, na ktorý sa novinár spoľahol (nemožno preskúmať, či sa na tento zdroj novinár spoľahol dôvodne), tvrdenia pochádzajúce z anonymného zdroja musia byť pripísané samotnému novinárovi a novinám. V prípade, ak noviny zverejnia takéto tvrdenie, pôjde teda predovšetkým o riziko týchto novín, v danom prípade vydavateľa časopisu.týždeň, ak budú tvrdenia nepravdivé...

Vzhľadom na objektívny charakter občianskoprávnej zodpovednosti nie je možná liberácia (exceptio veritatis) v prípade nepreukázania pravdivosti zverejnenej informácie. Dobrá viera, starostlivosť pri získavaní informácií, dôveryhodné zdroje môžu mať vplyv len na rozhodovanie o prípadnej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. O   dobrej   viere,   miere   náležitej   starostlivosti   pri   získavaní   informácií a dôveryhodnosti   zdrojov   možno   mať   vzhľadom   na   históriu   vzťahov   redakcie   časopisu.týždeň   k   osobe   sťažovateľa,   verejného   vyjadrenia   šéfredaktora   tohto   časopisu,   obsahu týchto článkov a obsah výpovede jediného známeho „dôveryhodného“ zdroja informácií vážne pochybnosti.

Kritika   sťažovateľa   vychádzala   z   nepravdivého   skutkového   tvrdenia,   bola neprimeraná,   škandalizujúca   a   nepripúšťala   možnosť   vytvorenia   vlastného   úsudku   pre čitateľa...

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť   aj   celkový   mimoriadne   negatívny   dojem plynúci   voči   sťažovateľovi   jednak   z jednotlivých   článkov,   nadpisov,   ako   aj   z kontextov celého vydania časopisu.týždeň č. 21/2009, a to s predpokladom dlhotrvajúcej mimoriadne negatívnej odozvy v spoločnosti, prakticky až do konca jeho fyzického života, s významným znevážením celého jeho doterajšieho cirkevného pôsobenia.

Vzhľadom na rozsah zásahu uverejnených informácií do práva na ochranu osobnosti sťažovateľa, nemá záver súdu, že ich uverejnením nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti racionálny základ.

Sme toho názoru, že nie je legitímnym záujmom štátu, aby chránil slobodu prejavu v prípade, kde nepravdivosťou tvrdení zasahuje nielen do ochrany osobnosti, dôstojnosti a ľudského   súkromia   sťažovateľa   ako   vrcholného   predstaviteľa   cirkvi,   ale   negatívnymi, nepodloženými a nepravdivými tvrdeniami preniká aj do náboženstva a celkového pohľadu na cirkev.

Preto by mali súdy skúmať, či články boli publikované v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s novinárskou etikou, zároveň je kľúčové, aby súdy starostlivo posúdili existenciu a stupeň verejného záujmu na publikovaní inkriminovaných   informácií   a   aby   dodržali   rovnováhu   medzi   týmto   verejným   záujmom a záujmami dotknutého jednotlivca a v širšej súvislosti záujmami   štátu na zabezpečení ochrany záujmov cirkvi, rešpektujúc jej spoločenské postavenie a význam.

Sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu nezohľadnil všetky aspekty ochrany práv garantovaných Ústavou..., hlavne Dohovoru... a rozhodol v rozpore s platnou   judikatúrou   ESĽP,   bez   vyčerpávajúceho   posúdenia   práva   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života v konflikte s právom na slobodu prejavu.

Súd dospel bez opory v dokazovaní k právnemu názoru, že uverejnenie informácie vo verejnom   záujme,   v   dobrej   viere   a   s   náležitou   starostlivosťou,   ktorej   pravdivosť   sa nepodarí preukázať, nie je protiprávne a nevyvoláva občianskoprávnu zodpovednosť. Súd takýmto právnym posúdením v tejto veci poskytol neprimeranú, extenzívnu až absolútnu ochranu slobode prejavu.

Pri   akceptovaní   takéhoto   výkladu   by   akákoľvek   informácia   publikovaná   v   tlači o osobe   alebo   skutočnosti   verejného   záujmu   za   podmienky   dobrej   viery   a   odbornej starostlivosti autora článku v prípade nepreukázania jej pravdivosti nezakladala žiadnu občianskoprávnu zodpovednosť. Takéto právne posúdenie súdom považujeme za nesprávne. Ďalej... Krajský súd... rozsudkom č.k. 11 Co/278/2012-1176 zo dňa 15. mája 2013 napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a   v   celom   rozsahu   sa   stotožnil so skutkovými   zisteniami   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa   obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Krajský súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu   teda   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   zistil   skutkový   stav   v   rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok bol odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Keďže Krajský súd... vo svojom vyjadrení...uvádza, že právny úprava obsiahnutá v Občianskom   zákonníku   nie   je   vždy   pre   aplikačnú   prax   dostačujúca,   pri   aplikácii ustanovení   zákona   upravujúcich   ochranu   osobnosti   treba   upriamiť   pozornosť   najmä na čl. 14 a nasl. Ústavy SR, ktorá garantuje základné práva a slobody a za kľúčovú otázku pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka považuje za správny výklad čl. 10 Dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu, sťažovateľ k tomuto záveru opätovne poukazuje aj na nasledovné dôvody nesprávnosti jeho záveru v tejto veci.

K predmetnej problematike ESĽP v dostatočnej miere vyjadril hraničné korektívy, na základe   ktorých   je   možné   dospieť   k   inému   názoru,   ako   dospel   súd   pri   posúdení predmetného nároku. Príkladom je rozhodnutie Lindon, Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku,   v   ktorom   ESĽP   v   §   45   uvádza:   „Sloboda   prejavu   predstavuje   jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej ďalší rozvoj a sebanaplnenie každého jednotlivca. Podľa čl. 10 ods. 2 sa sloboda prejavu vzťahuje nielen   na informácie   či myšlienky, ktoré   sú   prijímané priaznivo   alebo nie   sú vnímané ako urážlivé či neutrálne, ale tiež na tie, ktoré sa niekoho dotýkajú, šokujú alebo znepokojujú... Ako vyplýva z čl. 10, táto sloboda podlieha určitým výnimkám, ktoré je však treba vykladať reštriktívne a akékoľvek jej obmedzenie musí byť presvedčivo odôvodnené“. Z   nepravdivosti   skutkových   tvrdení   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   obmedzenie   čl.   10 Dohovoru bolo v dostatočnej miere odôvodnené a tým pádom prvostupňový a odvolací súd mohol, a aj mal pristúpiť k reštriktívnemu výkladu práva na slobodu prejavu v súboji s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozhodnutí Pedersen and Baagdsgaard proti Dánsku2, že „tlač nesmie prekročiť hranice stanovené na ochranu povestí druhých, ktorá zahŕňa požiadavky konať v dobrej viere a na základe presných skutkových zistení a poskytovať spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou“, čo v tomto prípade   nastalo   a   vydavateľ   časopisu  .týždeň   prekročil   stanovené   hranice   na   ochranu povesti.

Judikatúra ESĽP taktiež odkazuje v rozhodnutí Hachette Filipacchi Associes proti Francúzsku, že pri overovaní toho, či vnútroštátne orgány dosiahli spravodlivú rovnováhu medzi dvoma hodnotami vyplávajúcimi z Dohovoru, ktoré sa môžu dostať do konfliktu v takomto   type   prípadov,   musí   súd   porovnať   verejný   záujem   na   uverejnení   fotografie a potrebu ochrany súkromia.

K predmetnému porovnaniu súdy nepristúpili a uchýlili sa skôr k subjektívnemu posúdeniu čl. 10, neberúc do úvahy právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a práva na česť.

Je potrebné uviesť, že v závere uvedeného rozhodnutia ESĽP dospel k názoru, že „uverejnenie fotografií a článkov, jediným cieľom, ktorého je uspokojiť zvedavosť určitej skupiny   čitateľov   o   detailoch   súkromného   života   verejnej   známej   osoby,   nemôže   byť považované za prispenie k debate všeobecného spoločenského záujmu, napriek tomu, že ide o osobu verejne známu. V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné vykladať v užšom zmysle“, čo sa však nestalo.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že posudzuje každý zásah do slobody prejavu „vo svetle prípadu ako celku a to vrátane konkrétnych tvrdení, kontextu, v ktorom boli urobené a tiež konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádzali zainteresované   osoby“,   že   zisťuje   „či   dôvody   predložené   vnútroštátnymi   orgánmi   na ospravedlnenie zásahu sú relevantné a dostatočné“, či bola „nevyhnutnosť“ zásahu do slobody   prejavu   „presvedčivo   preukázaná“,   či   zásah   bol   „primeraný   sledovanému legitímnemu cieľu“, či vnútroštátne orgány vychádzali z „akceptovateľného vyhodnotenia relevantných faktov“ a či „aplikovali zásady, ktoré sú v súlade s princípmi obsiahnutými v článku 10 Dohovoru“ (napr. rozhodnutia Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo, Thorgeir Thorgeirson vs. Island alebo Feldek vs. Slovensko).

Sám prvostupňový súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k vysokej miere ochrany novinárov konštatoval, že „zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce“.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   pravdivosť   jednotlivých   tvrdení   nebola   preukázaná, možno teda jednoznačne konštatovať, že išlo o neopodstatnený, ničím nepodložený útok média na sťažovateľa a taktiež možno konštatovať, že išlo o útok mimoriadnej sily a intenzity a sťažovateľ súdu dostatočným spôsobom preukázal rozsah zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti.

Prvostupňový súd, s ktorého názorom sa Krajský súd... stotožnil pri posudzovaní nároku vychádzal z Dohovoru, konkrétne čl. 10 Dohovoru dospel k názoru, že „médiá môžu používať   aj   silnejšie   výrazy   a   sloboda   prejavu   sa   vzťahuje   aj   na   také   informácie a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva“. Odvolací   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevyporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa uvedenou v odvolaní. Konštatoval len, že v prípade konfliktu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti má právo na slobodu prejavu s poukazom na Článok 10 ods. 2 Dohovoru prednosť.

Avšak v rámci svojej argumentácie opomenul aplikáciu čl. 8 Dohovoru, ktorý má v predmetnej   veci   zásadný   vplyv,   keďže   právo   na   slobodu   prejavu   (čl.   10)   v   kontexte ochrany ľudských práv súperí s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8). Absenciu porovnania a určenia hraníc, kedy právo na slobodu prejavu požíva väčšiu právnu ochranu ako právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, sťažovateľ považuje za vážne pochybenie zo strany súdu...

Pri   výklade   a   aplikácií   rozsudkov   ESĽP   prvostupňový   súd   v   predmetnej   veci odkazuje iba na rozsudky, ktoré sú späté s porušením čl. 10 Dohovoru. Podľa sťažovateľa pre správne posúdenie predmetného nároku nie je možné upustiť od aplikácie ustanovenia čl.   8   Dohovoru,   keďže   zásah   do   práv   sťažovateľa   predstavuje   porušenie   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Rozhodnutie Krajského súdu... zohráva a aj prvostupňového súdu v oblasti ochrany osobnosti   významnú   úlohu,   keďže   v   praxi   sa   môže   stať,   že   súdy   budú   odkazovať   na predmetné   rozhodnutie,   ktoré   však   absolútne   nepredstavuje   vyčerpávajúci   výklad základných   ľudských   práv   garantovaných   medzinárodnými   a   vnútroštátnymi   normami práva, ale skôr exces v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.

S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania je zrejmé, že vydavateľ časopisu Týždeň   nemal   žiadne   relevantné   a   dostatočné   dôvody,   aby   o   sťažovateľovi   zverejnil informácie   uvedeného   charakteru.   Klebeta,   ústne   podaná   a   nepreverená   pochybná informácia   nemôže   zakladať   dostatočný   dôvod   zverejnenia   osočujúcich   informácií o sťažovateľovi a je podľa nášho názoru zrejmé, že novinári v tomto prípade nesledovali ani legitímny cieľ.

Je preto vo verejnom záujme, aby česť a povesť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, ako aj cirkevných predstaviteľov nebola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách bez reálneho základu a dôkazu.

Sťažovateľ teda má za to, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú v tomto prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy... a že odôvodnenie napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   nespĺňa   parametre   zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska a preto ho možno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené a zjavne arbitrárne (svojvoľné). Aj z dôvodu nesprávneho a nedôvodného postupu odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a opomenutím postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p., ako aj z dôvodu nedostatku a nezrozumiteľnosti   dôvodov   nepresvedčivého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorým   de facto   odvolací   súd   nedal   odpovede   na   žiadny   podstatný   argument   sťažovateľa,   došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Krajský súd... sa nezaoberal ani odvolacou námietkou právneho posudzovania testu proporcionality.

Krajský súd mal takto postupovať aj vzhľadom na ústavný princíp proporcionality, ktorý sa podľa ustálenej praxe používa pri posudzovaní, či zásah do jedného ústavného práva   vykonaný   pre   účely   ochrany   iného   ústavného   práva   bol   ústavne   oprávnený a primeraný (napr. Holländer, P.: Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čenék 2006, s. 160 - 173; Melzer, F.: Metodológie nalézání práva. Brno: Tribún EU 2008, s. 40 - 44), čo sa však nestalo a čo sťažovateľ opakovane namietal.

Ďalej   podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   dodržaná   zásada spravodlivej rovnováhy a išlo zo strany vydavateľa časopisu.týždeň o neproporcionálny zásah bez dodržania hranie slušnosti.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   teda   rovnako   tak   došlo   aj   v   odňatiu   možnosti sťažovateľa   náležité   argumentovať   proti   nedostatočne   odôvodnenému   rozhodnutiu odvolacieho súdu...

Tlač nie je oprávnená svojvoľne škandalizovať subjekty ich záujmu, teda verejne známe osoby. Uverejnené články neboli len kritikou cirkvi, oprávnenou už vôbec, ale boli neoprávneným a nezákonným zverejnením nepravdivých informácií o sťažovateľovi. Z   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľ   tiež   namieta   postup Krajského   súdu...,   ktorý   sťažovateľovi   nezaslal   vyjadrenie   protistrany;   a   tiež   postup Najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorý   svojím   rozhodnutím   podľa   názoru sťažovateľa svojvoľne a neodôvodnene zamietol jeho dovolanie a tým poprel účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Najvyšší   súd...   v   napádanom   rozhodnutí,   riadiac   sa   názorom,   že   nedoručenie vyjadrenia sťažovateľovi nie je vadou konania a porušením práva na spravodlivý proces, neskúmal hmotnoprávnu stránku veci, hoci s poukazom na závažnosť predmetnej kauzy ako už bolo uvedené mohol a mal...

Najvyšší súd... vyslovil názor, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľovi nezakladá vadu konania.

Sťažovateľ   si   touto   cestou   dovoľuje   upriamiť   pozornosť   Ústavného   súdu na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci TRANČÍKOVÁ proti Slovenskej republike...

Vo väzbe uvedeného konštatovania k názoru ESĽP v prípade Soltész proti Slovenskej republike,   ktorým   ESĽP   podrobil   kritike   prílišný   formalizmus   rozhodovania   Ústavného súdu   SR,   má   sťažovateľ   za   to,   že   je   potrebné,   aby   Ústavný   súd   SR   s   poukazom   na argumentáciu   sťažovateľa,   vyjadril   názor,   či   Najvyšší   súd...   mal   dovolanie   sťažovateľa skúmať po vecnej, právnej a skutkovej stránke.

Dovolací súd arbitrárne posúdil za nedôvodnú námietku dovolateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu boli nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, ako aj námietku, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentáciou v priebehu konania a v rámci odvolania...

Argumentácia sťažovateľa v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však v žiadnom prípade nebola bezvýznamná.

Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz vs.   Švédsko,   Milatová   a   ostatní   vs.   Česká   republika),   konštatoval,   že   je   elementárnym právom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol: „Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a   argumenty,   ktoré   považuje   za   potrebné,   aby   jej   požiadavkám   bolo   vyhovené,   ale   i zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“.

Obdobný názor zaujal i Najvyšší súd... sp. zn. 4Cdo 141/2010 zo dňa 21.10.2010, ďalší podobný záver zaujal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo/187/2010 zo dňa 11.04.2011.

Najvyšší súd ako dovolací aj v uznesení č. k. ObdoV/1/2010 zo dňa 25.08.2011 zaujal názor,   že   v   prípade,   ak   odvolací   súd   rozhoduje   o   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu   bez   pojednávania,   bolo   by   žiaduce   doručovať   odvolateľovi   vyjadrenia ostatných účastníkov konania k ním podanému odvolaniu, aby mu nebola odňatá možnosť zaujať k týmto vyjadreniam stanovisko.

Len sprievodne sťažovateľ poukazuje na fakt, že v odvolacom konaní v tejto právnej veci Krajský súd... pojednávanie nenariadil, vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi nedoručil a rozhodol iba na základe písomných podaní bez pojednávania. Je preto viac než zrejmé, že postupom   Krajského   súdu...   došlo   k   procesnej   vade   konania,   ktorú   Najvyšší   súd   SR vo svojom rozhodnutí neposúdil ako odňatie možnosti konať pred súdom...

Z uvedených dôvodov bolo podľa nášho názoru Najvyšším súdom... porušené právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   garantovanú   článkom   46   Ústavy   Slovenskej   republiky a spravodlivé súdne konanie dané článkom 6 Dohovoru.»

12. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkovupustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základných právpodľa ústavy a dohovoru.

II.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovorukaždý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jehoobčianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvineniaproti nemu. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo naochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavaniea rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Pokiaľide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiťsprávnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nieje prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc jev Slovenskej   republike   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   čo   vyplýva   ajz vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavnésúdnictvo a   druhý všeobecné   súdnictvo). Pri   uplatňovaní svojej právomoci nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného právana   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkovinterpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdovsú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom naniektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS313/2012).

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   akoprimárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republikyrešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochraneľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavkurešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   napr.z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ústavnýsúd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97,IV. ÚS 195/07).

17. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhaťsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitúkvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovaniekontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatoukontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konaniamali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovaťna „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stojaproti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania(napr.   IV.   ÚS   42/09,   IV.   ÚS   147/04).   Ústavný   súd   k   tomu   uvádza,   že   rozhodnutiuvšeobecného   súdu   musí   predchádzať   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivéhosúdneho   konania   v   zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnejzmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (v   kontexte   danej   veci   v   súlades dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovnostízbraní   a   práve   na   kontradiktórne   konanie.   Ústavný   súd   už   zdôraznil,   že   zo   vzájomnejsúvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúrak   nemu   sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväznévýkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentovpráva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy,a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovaniajednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03,IV. ÚS 259/2011).

18.   Sťažovateľ   ako   nosné   dôvody   svojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   napadnutémurozhodnutiu krajskému súdu uviedol tiež to, že tento rozhodol bez nariadenia pojednávaniaa bez toho, aby mal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku žalovaného k podanému odvolaniu,nedal mu žiadnu konkrétnu odpoveď na jeho podstatné námietky uvedené v odvolaní protirozsudku prvostupňového súdu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a boloporušené jeho základné právo (aj) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Uvedené výhrady v podstate adresoval sťažovateľ tiež najvyššiemu súdu v rámcipodaného dovolania, ktorý odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.

19. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutých súdnych rozhodnutí krajskéhosúdu   a   najvyššieho   súdu,   obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu   a   vyjadrení   účastníkovk podanej   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   na   svojom   neverejnom   zasadnutí   k   záveru,   žesťažnosť je podaná dôvodne.

20. Z obsahu spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné,že   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   (pred   svojím   rozhodnutím)   nedoručili   stranesťažovateľa stanovisko žalovaného k podanému odvolaniu, ktoré bolo doručené okresnémusúdu 23. júla 2012 (č. l. 1152 až č. l. 1154 spisu). Rovnako krajský súd v podstate ani inakneumožnil sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi), aby sa k tomuto stanovisku vyjadril,keďže   krajský   (odvolací)   súd   o veci   rozhodol   „od   stola“,   bez   nariadenia   pojednávaniaza prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Je tak isto zrejmé, že krajský súdvčlenil   vyjadrenie   (stanovisko)   žalovaného   do   svojho   rozhodnutia   (pozri   s.   5   jehoodôvodnenia).

21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP (pozri bod 16in fine) z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12),v   ktorom   ESĽP   konštatoval,   že   tým,   že   účastníčke   ako   žalobkyni   nebolo   oznámenévyjadrenie   protistrany   k   jej   odvolaniu   (nepostúpením   kópie   písomného   vyjadreniažalovaného), došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Tieto právne závery sú aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa.

V citovanom rozhodnutí ESĽP tiež uviedol, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcuneobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka užnebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a podľa vlády nemalo vplyv narozhodnutie   odvolacieho   súdu,   bolo   formulované   ako   právna   a   skutková   argumentáciaa sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže to tak nebolo, došlok porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veciRingier Axel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 – 86s ďalšími   odkazmi,   a   Hudáková   a   ďalší   proti   Slovenskej   republike   č.   23083/05z 27. 4. 2010, bod 29, podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia maťmožnosť dozvedieť sa a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípadeuplatňuje   na   odvolacie   konanie,   ako   aj   na   konanie   na   prvom   stupni   bez   ohľaduna skutočnosť,   že   odvolanie   nemusí   obsahovať   nové   tvrdenia.   Podobne   napr.II. ÚS 584/2011.

22. Sťažovateľ túto skutočnosť v podanom dovolaní (č. l. 1184 spisu) aj výslovnenamietal, pričom sa opieral aj o inú judikatúru ESĽP vyplývajúcu z jeho sťažnosti alebovyjadrenia   k nej,   a   je   neprehliadnuteľné,   že   najvyšší   súd,   ktorý   dovolanie   sťažovateľaodmietol ako neprípustné, sám postupoval v zmysle tejto judikatúry ESĽP, keď po vyjadrenížalovaného k dovolaniu 24. septembra 2013 (č. l. 1201 až č. l. 1206) vydal 26. septembra2013 pokyn (č. l. 1208) na to, aby vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo postúpené ajsťažovateľovi, hoci vyjadrenie žalovaného k dovolaniu podľa obsahu nemalo už zásadnývplyv na prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu o príslušnom opravnom prostriedku. Tu jepotrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   výzvu   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadril   k stanoviskužalovaného, prevzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 7. októbra 2013, ale na ňuvôbec nereagoval.

23. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacomkonaní a následne aj najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie krajského súduneodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a tokontradiktórnosť   konania,   keďže   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   zaujať   stanoviskok vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.

24. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu zrejmé i to, že krajský súd podanéodvolanie sťažovateľa prerokoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2OSP. pozn.). Z akého dôvodu sa rozhodol krajský súd takto postupovať a v čom videlnepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia bližšie zistiť nemožno.Okrem toho, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, na ktoréodkázal (§ 219 ods. 2 OSP), iba všeobecne pomenoval jednotlivé zásahy do osobnostifyzickej osoby vyplývajúce z § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ich znakya konkrétne formy a upriamil pozornosť na čl. 14 a nasl. ústavy a čl. 10 dohovoru, v závereiba   konštatoval,   že   okresný   súd   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   s námietkamiuplatnenými   sťažovateľom,   ktorý „neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   bolo potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť...“.

25. Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom odvolaní krajskýsúd   bude   rozhodovať   s   nariadením   pojednávania,   na   ktoré   predvolá   účastníkov,   aleborozhodne bez nariadenia pojednávania, je vecou úvahy krajského súdu. Na druhej strane jevšak žiaduce takýto postup krajského súdu účastníkom aj primerane odôvodniť, čo v danejveci nebolo splnené. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez nariadenia pojednávaniaprichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude naujmu procesných práv účastníkov a ich právu na spravodlivý proces. V tejto veci je prima facie zrejmé, že krajský súd nedal sťažovateľovi konkrétne odpovede na jeho podstatnénámietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, ktoré sa nachádza v súdnom spise (č. l. 1085 ažč. l.   1133),   resp.   dostatočným   spôsobom   sa   nevysporiadal   s   relevantnými   tvrdeniamisťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu,   ktoré   vzniesol   v   odvolacom   konaní.   Takistoprehliadol   to,   že   v   konaní   nebol   vypočutý   kľúčový   svedok,   ktorému   mali   byť   spornéfinančné   prostriedky   poukázané,   hoci   prvostupňový   súd   jeho   svedectvo   považoval   zazávažné.   Preto   je   v   okolnostiach   danej   veci   jeho   rozsudok   z   ústavného   hľadiska   tiežspochybniteľný,   hoci procesný kódex krajskému   súdu   formálne   umožňoval   stotožniť sas právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu a ústavný súd nie je v konečnomdôsledku oprávnený hodnotiť vykonané dokazovanie a právne a skutkové závery okresnéhosúdu v tejto veci.

26. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníkakonania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   pripomína,   ževšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale lenna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanýchúčastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musiav dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranuvyplýva   aj   povinnosť   súdu   v   odôvodnení   rozhodnutia   zaoberať   sa   účinne   námietkami,argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

27.   Ústavný   súd   už   vo   veci   III.   ÚS   44/2011   uviedol,   že   (v   okolnostiach   tamposudzovanej veci, pozn.) „nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumentysťažovateľov   bola   zo   strany   krajského   súdu   poskytnutá   vecne   správna   odpoveď,   ale   činastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či odpoveďmala dostatočne vyčerpávajúci charakter“. V okolnostiach danej veci treba zdôrazniť, žev prípade   rozhodnutí   súdov   opravnej   inštancie   si   môže   opravný   súd   osvojiť   dôvodynapadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie skutočne preskúmalv intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným prostriedkom. Európsky súd preľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd podčiarkuje, že pojem spravodlivý procesvyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, žeodkázal na dôvody nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúceotázky, ktoré boli pred ním vznesené, a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal záverynižšieho súdu“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. 12. 1997). Keď sa konajúcisúd   rozhodujúci   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   nevysporiada   s právne   relevantnouargumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jehoprávnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 402/08).

28.   Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   nedal   odpovede   na   podstatné   námietkysťažovateľa uvedené v odvolaní a potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola zamietnutážaloba sťažovateľa bez náležitého odôvodnenia a bez uvedenia, z akých dôvodov nezobralna zreteľ   tvrdenia   strany   sťažovateľa,   že   niektoré   informácie   o   ňom   boli   napokonnepravdivé, resp. sa vôbec nepreukázali, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušilprávo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru).Za   zvláštny   považuje   ústavný   súd   aj   záver   okresného   súdu,   s   ktorým   sa   krajský   súdstotožnil,   že   sťažovateľ   nepreukázal   výšku   požadovanej   nemajetkovej   ujmy,   keďžerozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahusúdu [„Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá všaknemôže   byť   svojvôľou.   Zákon   ustanovuje   súdu   povinnosť   prihliadnuť   pritom   na   dvehľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniudošlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétnehoprípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník.Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava:Eurounion,   2004,   s.   46)].   Navrhovateľa   preto   v   tomto   smere   zaťažuje   predovšetkýmpovinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.

29. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebnékonštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označenépráva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je vo vzťahu ku krajskémusúdu uvedené v 1. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia. Obdobne potom ústavný súdkonštatoval, že aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014došlo   k   porušeniu   označených   práv,   pretože   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   ibaz procesných   dôvodov   pre   neprípustnosť,   pričom   nepovažoval   sťažovateľom   namietanénedoručenie   vyjadrenia   (stanoviska)   žalovaného   k odvolaniu   sťažovateľa   tejto   stranekonania   za   právne   významnú   vadu,   hoci   takouto   vadou   uvedený   procesný   nedostatoknepochybne   bol   (body   20   až   23),   a navyše   tento   nedostatok   nenapravil   ani   v priebehudovolacieho   konania.   Preto   aj   jeho   uznesením   došlo   k   porušeniu   základného   právasťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode   2   výroku   tohtorozhodnutia.

30. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozhodnutíma najvyšší súd porušili označené práva sťažovateľa, otvára sa po vrátení veci na ďalšiekonanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnostis účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva sťažovateľa podľačl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a to novým (ďalším) rozhodnutím hmotnoprávneho charakteru.Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušeniazákladného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1   a   2   ústavy,   nevyhovel   (bod   5   výroku   nálezu),uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   právúčastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, ktoré mali spočívaťv tom,   že „konajúce   súdy   neposúdili   vec   v   zmysle   štandardov   Dohovoru   a   nedodržali rovnováhu   medzi   verejným   záujmom   a   individuálnym   záujmom   na   ochranu   súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena. Všeobecné súdy takýmto   spôsobom   neposkytli   právu   sťažovateľa   na   ochranu   osobnosti   garantovanú článkom   19   Ústavy...   požadovanú   mieru   ochrany,   keď   bezdôvodne   a   arbitrárne uprednostnili právo žalovaného na slobodu prejavu.“.

III.

31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby podľa čl. 127 ods. 2   ústavy vysloví, že k porušeniu   práva alebo slobody došloprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo sloboduporušil, aby vo veci konal.

32. V záujme ochrany ústavou garantovaných práv podľa ústavy a dohovoru, ktoréboli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája2013 a následne aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014,bolo potrebné tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak akoto je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia. Krajský súd je viazaný právnym názoromústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   prirozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Sťažovateľovi,ktorý bol vo veci namietaných porušení jeho práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodujeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“). Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatiea prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právnyúkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavujesumu 148,22 €. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom(za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 296,44 €.Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa§ 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zneníneskorších predpisov, pričom požadované trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vrátanezapočítania   DPH   a   režijného   paušálu   sú   nižšie,   ako   to   vypočítal   ústavný   súd,   a   tedaneodporujú tejto vyhláške. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sumeje   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohtorozhodnutia.

34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nieje prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015