znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 77/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Tatry   mountain   resorts,   a.   s.,   Demänovská Dolina   72,   Liptovský   Milkuláš,   a spoločnosti   WEBIS,   s.   r.   o.,   Nové   Záhrady   I.   13/A, Bratislava, zastúpených advokátkou JUDr. Barborou Kubošiovou, Košická 32, Poprad, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 13 Cob 145/2013 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Tatry mountain resorts, a. s., a spoločnosti WEBIS, s. r. o. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Tatry   mountain   resorts,   a.   s., Demänovská   Dolina   72,   Liptovský   Milkuláš   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1.   rade“), a spoločnosti WEBIS, s. r. o., Nové Záhrady I. 13/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Barborou Kubošiovou, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 13 Cob   145/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Liptovský   Mikuláš (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   Cb   95/2010   sa   spoločnosť BAUKING,   s.   r.   o.,   Farebná   15,   Bratislava   (ďalej   len   „žalobca“),   domáhala   proti sťažovateľom (žalovaným) zaplatenia sumy 138 252,66 € s príslušenstvom s odôvodnením, že   sťažovateľ   v   1.   rade   ako   výlučný   vlastník   nebytového   priestoru   prenajal   právnemu predchodcovi   žalobcu   na   základe   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov   uzatvorenej 1. júna 2004 (ďalej len „zmluva o nájme“) bufet na vrcholovej stanici kabínkovej lanovky Otupné   v   Demänovskej   doline   a   na   základe   dodatku   č.   1   k   zmluve   o   nájme   sociálne zariadenie v lokalite Otupné – Brhliská. V zmysle dodatku č. 1 k zmluve o nájme bol sťažovateľ v 1. rade ako prenajímateľ povinný zaplatiť pôvodnému žalobcovi (nájomcovi) sumu 3 500 000 Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty ako náhradu za ním vynaložené náklady na rekonštrukciu predmetu nájmu, ak dôjde k jeho skončeniu do 31. mája 2014 z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 a 3 písm. b) a c) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme   nebytových   priestorov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o nájme“), alebo na základe   iného   dôvodu,   ktorý   spôsobí   prenajímateľ.   K vypovedaniu nájomnej zmluvy došlo zo strany sťažovateľa v 2. rade ako nového vlastníka stavby, kde sa nachádzal   predmet   nájmu,   27.   augusta   2009   a   nájomný   vzťah   zanikol   uplynutím výpovednej   doby   31.   decembra   2009.   Pôvodný   žalobca   po   skončení   nájmu   požadoval od sťažovateľa v 2. rade sumu 138 252,66 €.

Okresný   súd   uplatnenú   finančnú   náhradu   právne   posúdil   ako   zmluvnú   pokutu, keď považoval   za   preukázané,   že   ustanovenie   čl.   VIII   bodu   3   písm.   a)   dodatku   č.   1 k zmluve o nájme (ďalej   aj   „sporné   ustanovenie   zmluvy o   nájme“)   je   svojím   obsahom najbližšie k zmluvnej pokute zabezpečujúcej hlavný záväzok (nájom), a keďže zo strany sťažovateľa   v 2.   rade   išlo   o   výkon   práva   prenajímateľa   vypovedaním   zmluvy   ukončiť nájomný vzťah, takéto dojednanie nemôže byť postihované zmluvnou pokutou pre rozpor so zákonom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 Cb 95/2010 z 5. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh žalobcu zamietol a sťažovateľom priznal náhradu trov konania.

Žalobca podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudok okresného súdu napadnutým rozhodnutím zrušil a vec vrátil okresnému súdu na   ďalšie   konanie,   keď   dospel   k   záveru,   že „bolo   namieste   prikloniť   sa   k   výkladu zohľadňujúcemu   záver,   podľa   ktorého   záväzok   vyplývajúci   z   čl.   VIII.   bod   3   písm.   a. Dodatku č. 1 k zmluve o nájme, ktorý charakterovo je zmluvnou pokutou... je sankciou za porušenie zmluvnej povinnosti prenajímateľom zabezpečiť nájom na dohodnutú dobu, resp. dodržať dohodnutú dobu nájmu, a nie pre výkon práva (výpoveď zo zmluvy o nájme)...“.

Sťažovatelia   vyvodzujú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu pri rozhodovaní o platnosti, resp. neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute upraveného v čl. VIII bode 3 písm. a) dodatku č. 1 k zmluvy o nájme.

Podľa názoru sťažovateľov síce uznesenie krajského súdu nemá povahu konečného rozhodnutia vo veci samej, ale súčasne je právny názor vyslovený krajským súdom týkajúci sa   platnosti   zmluvného   dojednania   žalobcu   a   sťažovateľov   pre   okresný   súd   záväzný a predstavuje   právny   základ pre   rozhodovanie   o   veci   samej.   Právne   posúdenie   v   danej právnej veci krajským súdom považujú sťažovatelia za arbitrárne a neodôvodnené, keďže odvolací   súd   sa „absolútne   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   aplikovateľných právnych predpisov...“, pričom poprel ich účel a význam, v napadnutom rozhodnutí sa dopustil svojvôle a svoj postoj nedostatočne odôvodnil. Krajský súd v rozpore s judikatúrou Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj   judikatúrou   Najvyššieho   súdu   Českej republiky i názormi Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 276/99, IV. ÚS 182/01) „dospel k opačnému záveru ohľadne platnosti dojednania o zmluvnej pokute sankcionujúcej výkon   práva   účastníka   právneho   vzťahu“,   na   základe   čoho   je   možné   jeho   postup a rozhodnutie považovať za porušujúce označené práva sťažovateľov.

S poukazom na uvedené sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:(i) Výklad   sporného   ustanovenia   zmluvy   o   nájme   krajským   súdom   vychádzajúci z princípu   zmluvnej   autonómie   a   prednosti   výkladu   zmlúv   udržiavacom   ich   platnosť, prikladá „veľmi iracionálne konsekvencie pre jednu z jej strán (sťažovateľov, pozn.) proti strane druhej,“

(ii) Nájomný vzťah je charakteristický dočasnosťou vyplývajúcou z § 9 ods. 2 a 3 zákona   o   nájme,   ktoré   priamo   zakotvuje   právo   účastníkov   zmluvného   vzťahu   ukončiť nájomný vzťah dojednaný na dobu určitú predčasne výpoveďou.

(iii) Povinnosť zaplatenia žalovanej pohľadávky bola dojednaná pre prípad skončenia nájomného vzťahu výpoveďou zo strany sťažovateľa v 2. rade ako prenajímateľa, bola teda viazaná na výkon práva, a preto nemôže byť sankcionovaná zmluvnou pokutou, ktorú je dlžník povinný zaplatiť, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť, a nie v prípade, ak bude realizovať svoje právo.

(iv) Dojednanie o zmluvnej pokute (ako bolo sporné ustanovenie posúdené okresným súdom aj krajským súdom) je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom, pretože podľa   § 544   Občianskeho   zákonníka   sa   uplatnenie zmluvnej pokuty   spája   s porušením zmluvnej povinnosti, a nie s uplatnením práva.

(v) Sporné dojednanie v zmluve o nájme v podstate vylučuje jednostranné ukončenie zmluvy o nájme pod hrozbou vysokej peňažnej sankcie z uplatnenia práva túto zmluvu uzatvorenú na dobu určitú vypovedať.

(vi) Sťažovateľ v 2. rade ako vlastník a súčasne prenajímateľ má právo vzdať sa dočasne   svojho   práva   predmet   nájmu   užívať,   s   čím   korešponduje   jeho   právo   aj   pred uplynutím dohodnutej doby ukončiť užívanie jeho majetku inou osobou.

(vii) Dojednanie o zmluvnej pokute v spornom ustanovení zmluvy o nájme nie je dostatočne   určité,   pretože „absentuje   povinnosť,   ktorej   splnenie   zmluvná   pokuta zabezpečuje“.

(viii)„výkladom nemožno právny úkon dopĺňať a meniť,“

(ix) Keďže sťažovateľ podpísaním zmluvy o nájme k nej len pristúpil, pretože bola koncipovaná druhou zmluvnou stranou, pri jej interpretácii je potrebné postupovať podľa všeobecne platného princípu, že „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy   uložil“. Dokazovaním   v   súdnom   konaní   vyšlo   podľa   sťažovateľov   jednoznačne najavo, že dodatok č. 1 pripravoval žalobca.

(x) „interpretácia   zmlúv   ako   prejavu   autonómnej   normotvorby   účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné   súdy   nerozhodujú   v   extrémnom   rozpore   s   obsahom   súdneho   spisu   alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne...“.

(xi) nájom dojednaný na určitý čas je možné vypovedať iba z dôvodov taxatívne vymedzených v § 9 ods. 2 a 3 zákona o nájme, a preto zmluvné strany nemôžu tieto dôvody modifikovať ani meniť alebo vylúčiť. Ide o kogentnú právnu úpravu.

(xii) Ustanovenie § 544 Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute má kogentnú povahu.

Napriek uvedenému krajský súd posúdil sporné ustanovenie zmluvy o nájme ako platné bez ohľadu na to, že „nespĺňa základné atribúty právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti..., keďže nárok na zmluvnú pokutu je viazaný na skončenie nájmu z nedostatočne určito špecifikovaných dôvodov...“.

Podľa názoru sťažovateľov „Zo všetkých týchto dôvodov nemôžu závery Krajského súdu v Žiline obsiahnuté v uznesení sp. zn. 13Cob/145/2013 ako ústavne konformné obstáť, keďže   v   každom   ohľade   takéto   závery   porušujú   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces, práve tým, že Krajský súd v Žiline svojimi závermi... popiera účel a zmysel tak ustanovenia § 544 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, keďže vznik nároku na zmluvnú pokutu je v danom prípade viazaný na výkon   práva,   ako   aj   ustanovenia   §   9   zákona   č.   116/1990   Zb.   o   nájme   a   podnájme nebytových   priestorov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktoré   uznesenie   je   v   tomto   smere arbitrárne a neodôvodnené, vo svojej samotnej podstate rozporné“, v rozpore s uvedenými kogentnými   právnymi   normami,   konštantnou   judikatúrou,   popierajúce   zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako jedného z hlavných atribútov právneho štátu.

Na základe uvedeného sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. značka 13 Cob/145/2013 zo dňa 15. 10. 2013 porušil   právo   sťažovateľa   v   1.   rade   v   2.   rade   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. značka 13 Cob/145/2013 zo dňa 15. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   v   1.   rade   a   sťažovateľovi   v   2.   rade   sa   priznáva   náhrada   trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vystupujú v postavení žalovaných v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 Cb 95/2010 o zaplatenie sumy 138 252,66 € s príslušenstvom,   ktorá   predstavuje   žalobcom   (nájomcom)   uplatnenú   pohľadávku vyplývajúcu zo sporného ustanovenia zmluvy o nájme, na základe ktorého sa pôvodný žalobca a žalovaný v 1. rade (pôvodný vlastník a prenajímateľ) dohodli, že v prípade, ak dôjde k skončeniu nájmu z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 a 3 písm. b) a c) zákona o nájme   alebo   na   základe   iného   dôvodu,   za   ktorý   zodpovedá   alebo   ktorý   spôsobí prenajímateľ, zaväzuje sa tento uhradiť nájomcovi žalobcom uplatnenú pohľadávku ako náhradu   nákladov,   ktoré   vynaložil   nájomca   na   rekonštrukciu   predmetu   nájmu.   Právne posúdenie nároku bolo ponechané na okresnom súde.

Okresný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   sporné   ustanovenie   zmluvy o nájme je zmluvnou pokutou zabezpečujúcou splnenie hlavného záväzku – nájmu a sú v ňom uvedené dôvody, pre ktoré v prípade skončenia nájmu pred uplynutím dohodnutej doby   vzniká   povinnosť a tomu   zodpovedajúce právo na zmluvnú pokutu.   Okresný   súd súčasne   ustálil,   že   pokiaľ   je   výpoveď   zo   zmluvy   o   nájme   platná,   je   uplatnením   práva prenajímateľa   (sťažovateľa   v   2.   rade),   a   preto   nemôže   byť   sankcionovaná   zmluvnou pokutou pre rozpor so zákonom.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny záver, že sporné ustanovenie zmluvy o nájme je charakterovo zmluvnou pokutou, ktorá je sankciou porušenia zmluvnej povinnosti prenajímateľa dodržať dohodnutú dobu nájmu, a nie je viazané na výkon jeho práva vypovedať zmluvu o nájme, a preto nie je správny   záver   okresného   súdu   o   neplatnosti   tohto   ustanovenia   pre   rozpor   s   §   39 Občianskeho zákonníka.

Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s uznesením krajského súdu, ktorý je podľa ich názoru arbitrárny a neodôvodnený, vykazuje znaky svojvôle pri aplikácii na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, keďže popiera ich zmysel a účel, a preto jeho právne závery „porušujú právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.  

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 195/07).

Z   rozhodnutia   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ako   už   bolo   konštatované, vyplýva,   že zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   (ako   prvostupňového   súdu)   a   vec   vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie vo veci, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti   uznesenia krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nemôže   byť samo   osebe   dôvodom   na   namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský   súd   neodmietol   sťažovateľom   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovatelia budú mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom   uplatniť ochranu označených   práv, aj svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie v súčasnosti nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude v súlade s názorom odvolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového   stavu   a   náležite   sa   zaoberať   obranou   sťažovateľov   najmä   vo   vzťahu k namietanej neplatnosti sporného ustanovenia zmluvy o nájme s dobrými mravmi, ako aj s poctivým   obchodným   stykom.   K   vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovatelia   budú   môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť a rovnako navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov na podporu svojich tvrdení.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014