znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 77/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. T., N., a R. P., M., zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem   rasovej   diskriminácie   postupom   Krajského súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Silvie Tatárovej a Ruženy Pilníkovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť S. T., N., a R. P., M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   5   písm.   e)   a   čl.   6   Dohovoru   o   odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. októbra 2012“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa   žalobou   doručenou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhali voči spoločnosti Š., spol. s r. o., K., ako žalovanému určenia, že jeho konaním proti sťažovateľkám došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a sťažovateľky tým boli vystavené priamej diskriminácii.

Sťažovateľky   videli   porušenie   zásady   rovnakého   zaobchádzania   a   diskrimináciu v tom, že v priebehu septembra 2005 požiadali o poskytnutie zamestnania v spoločnosti žalovaného   a   jeho   zamestnanci   im   zamestnanie   odmietli   poskytnúť   z dôvodu   ich príslušnosti k rómskej etnickej menšine.

Sťažovateľky sa v petite svojej žaloby domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaslať   im   ospravedlňujúci   list   a   zároveň   sa   domáhali   voči   žalovanému   náhrady nemajetkovej ujmy v sume po 200 000 Sk (6 638,78 €) každej.

Skutkový   základ   žaloby   sťažovateľky   vymedzili   tak,   že   po   prvotnom   osobnom stretnutí so zamestnankyňou žalovaného na pracovisku v M. (kde zadali svoje osobné údaje a boli upozornené na potrebu predloženia zdravotného preukazu ako podmienky získania zamestnania)   telefonicky   kontaktovali   pracovisko   žalovaného   v Humennom   z dôvodu zistenia podrobností o zamestnaní a nástupe do zamestnania, kde im podľa ich tvrdenia na ich otázku pracovníčka uviedla, že Rómov nezamestnávajú. Následne, keď táto pracovníčka bola telefonicky   kontaktovaná   p. H.   z O.,   na ktoré   sa   sťažovateľky   obrátili   o pomoc,   v telefonickom   hovore «poskytla   vysvetlenie,   že   do   zamestnania   neberú   hocijaké   Rómky, keďže sa jedná o prácu s potravinami. Konkrétne sa vyjadrila: „Neviem si predstaviť, že by špinavé   Rómky   pracovali   s   mäsom,   v   obchodom   centre,   za   sklenenou   stenou“. Zamestnankyňa žalovaného ďalej uviedla, že takto postupuje na základe interného pokynu nezamestnávať Rómov, ktorý vydal jej nadriadený Ing. M. M... L. H. obratom kontaktoval štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý mu ale tvrdil,   že interný pokyn nezamestnávať Rómov   nevydal   a   že   žalobkyne   nezamestnali   z   dôvodu,   že   sa   vyhrážali   zamestnankyni zabitím...» Sťažovateľky tvrdili, že už pri prvotnom osobnom kontakte im bolo podozrivé, že nevypĺňajú tzv. dotazník, ale mali len zadať svoje osobné údaje na čistý hárok papiera, pričom podľa nich ostatní nerómski uchádzači o zamestnanie vyplňovali dotazník.

Sťažovateľky z okolností zadania ich osobných údajov len na čistý hárok papiera v spojení s obsahom týchto telefonických hovorov vyvodili záver, že im žalovaný odmietol poskytnúť zamestnanie z dôvodu ich príslušnosti k rómskej etnickej menšine a následne už žalovaného nekontaktovali a nevybavovali si zdravotné preukazy ani ich žalovanému nepredkladali a pristúpili k podaniu antidiskriminačnej žaloby na okresnom súde.

Okresný súd rozsudkom č. k. 44 C 509/2005-407 z 10. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateliek a na odvolanie sťažovateliek krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľky vidia porušenie nimi označených článkov ústavy a dohovorov, resp. základných   a   iných   práv   v   nich   zakotvených   v   nesprávnych   skutkových   a   právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu a vo svojej argumentácii uviedli:«K porušeniu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv)...

rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorý   sa   v   dostatočnej   miere   nezaoberal   ich argumentmi uvedenými v odvolaní, nie je dostatočne odôvodnené...

Podľa sťažovateliek je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku pojme odôvodnenie svojho rozhodnutia stručne tým, že súhlasí s odôvodnením súdu prvého stupňa a odkáže naň. Podľa ustálenej judikatúry ESLP   môže   byť   odkaz   na   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   prípustný   len za podmienky,   že   samotné   rozhodnutie   súdu   nižšieho   stupňa   je   možné   považovať za dostatočne odôvodnené... Sťažovateľky však o. i. svojím odvolaním napadli rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   aj   ako   nedostatočne   odôvodnené   a   vytkli   súdu   hneď   niekoľko nedostatkov   týkajúcich   sa   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia,   čím   sa   však   odvolací   súd nedostatočne zaoberal...

Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne – ústavne nekonformným spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne normy,   konkrétne   ust.   §   11   ods.   2   antidiskriminačného   zákona   týkajúce   sa   presunu dôkazného   bremena.   V   rámci   vykonaného   dokazovania   odvolací   súd   neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložili sťažovateľky v rámci konania, a ktoré mali význam pre   rozhodnutie   vo   veci.   Navyše   dostatočne   nevysvetlil,   prečo   pri   svojom   rozhodovaní neprihliadal na svedecké výpovede svedkov a svedkýň, ktoré navrhli vypočuť sťažovateľky a ktoré svedčili, že počuli, že dôvodom odmietnutia prijatia sťažovateliek do zamestnania bol   výlučne   ich   etnický   pôvod.   Odôvodnenie   odvolacieho   súdu,   ktorý   v   tomto   smere odkazuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepresvedčivé a neuspokojivé...

V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní vo vzťahu   k   sťažovateľkám.   Sťažovateľky   považujú   rozhodnutie   odvolacieho   súdu za arbitrárne, nakoľko sa ich argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v ňom obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek zásady logiky...

K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy... V   danom   prípade   sa   sťažovateľky   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   domáhali ochrany pred diskrimináciou, ktorá patrí ku garantovaným ľudským právam. Slovenská republika jej v rámci konaní doposiaľ rozhodujúcich súdov neposkytla náležitú a účinnú právnu ochranu. Nedostatočnou implementáciou legislatívy a nesprávnou interpretáciou platných právnych predpisov konajúce súdy porušili právo sťažovateľky a nepriznali jej ochranu práv, ktorej sa v súdnom konaní domáhala. Navyše súdne konanie sa vedie od roku 2005, t. j. 7 rokov, odkedy došlo k diskriminačnému konaniu sťažovateliek.

Právo   na   „účinný   prostriedok   nápravy“   bolo   teda   porušené,   tým,   že   štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľky za   týmto   účelom   iniciovali   a   v rámci   konania   porušil   ich   právo   na   spravodlivé   súdne konanie, spôsobom ako to je uvedené vyššie...

K porušeniu práva na súkromný život Sťažovateľky ďalej namietajú, že vykonaným diskriminačným konaním, ktorému boli vystavené došlo k zásahu do ich práva na súkromný život...

Zásah   vykonaný   právnickou   osobou   spôsobil,   že   sťažovateľkám   nebola sprostredkovaná práca, na ktorú spĺňali kvalifikačné a aj iné predpoklady, pričom ako dôvod   im   bol   uvedený   ich   rómsky   etnický   pôvod.   Toto   konanie   predstavuje   poníženie sťažovateliek   a   teda   narušenie   ich   psychickej   integrity.   Znemožnilo   im   to   v   rámci pracovného procesu vytvárať si vzťahy s inými ľuďmi v zamestnaní. Podľa sťažovateliek nesporne šlo o zásah do ich súkromného života...

K právu na ochranu pred diskrimináciou... V   konaní   pred   všeobecným   súdom   namietali   porušenie   zásady   rovnakého zaobchádzania na základe ich etnického pôvodu.

Majú za to, že ich etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi,   ktoré   skutkové   okolnosti   prípadu   zľahčovali   a   pri   svojom   rozhodovaní   dokonca neprihliadali ani na svedecké výpovede svedkov a svedkýň tiež rómskeho etnického, ktorých navrhli sťažovateľky. Všeobecné súdy ani po 7 rokoch nedospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľkám došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu ich etnicity, neuložili   diskriminujúcemu   subjektu   žiadne   sankcie,   ktoré   by   boli   dostatočne   efektívne, primerané a odstrašujúce.

Incident,   ktorý   bol   predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom   navyše   nie   je incidentom ojedinelým. Príslušníci a príslušníčky rómskej etnickej skupiny sa v rôznych oblastiach   svojho   života   často   stretávajú   s   prejavmi   diskriminácie,   okrem   iného   aj v prístupe k zamestnaniu. Je stále pomerne bežnou praxou, že ak sa osoby rómskej etnickej príslušnosti chcú zamestnať, aj napriek tomu, že spĺňajú predpoklady, sú odmietaní, len z dôvodu,   že   sú   rómskej   etnickej   príslušnosti.   Na   druhej   strane   v   našej   spoločnosti prevládajú názory, že osoby rómskej etnickej príslušnosti, nemajú záujem o prácu, žijú len zo sociálnych dávok. Práve z uvedeného dôvodu, si konanie, ktorým dochádza k odmietnutiu zamestnať,   resp.   sprostredkovať   zamestnanie   u   osôb,   ktoré   spĺňajú   kvalifikačné   a   iné predpoklady   na   výkon   prace   len   na   základe   ich   etnického   pôvodu,   zaslúži   v   rámci rozhodovacej praxe súdov značnú pozornosť. K dôslednejšej aplikácii antidiskriminačnej legislatívy bola Slovenská republika ostatne vyzvaná aj medzinárodnými inštitúciami, napr. Výborom   OSN   na   odstránenie   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie,   ktorý   uvedené Slovenskej republike odporučil vo svojich Záverečných odporúčaniach. Sťažovateľky majú za to, že v rámci súdneho konania, ktoré iniciovali im nebola poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou diskrimináciou...»

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľky v rade 1. a 2. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e) a článku   6   Dohovoru   o   odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/50/2011 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 10. 2012, sp. zn. 4Co/50/2011 sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke v rade 1. a sťažovateľke v rade 2. finančné zadosťučinenie každej vo výške po 5 000 Eur (slovom: Päťtisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť im a ich právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu sťažovateliek   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú sa na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Sťažovateľky   namietajú   porušenie   nimi   označených   základných   a   iných   práv postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   je   podľa   nich   založený   na   nesprávnych skutkových   a   právnych   záveroch   a   nedostatočne   odôvodnený.   Sťažovateľky   namietali vo svojom odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu a v nadväznosti na to videli porušenie svojich práv v nedostatočnom odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu, ktorý si v celom rozsahu osvojil odôvodnenie prvostupňového súdu.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   podrobne   zhrnul   obsah   všetkých vykonaných dôkazov a uviedol:

«Žalovaný   sa   mal   podľa   žalobkýň   dopustiť   diskriminácie   na   základe   etnického pôvodu tým, že vystavil žalobkyne menej priaznivému zaobchádzaniu zo strany žalovaného dňa 12. 9. 2005, kedy sa žalobkyne pokúšali o získanie zamestnania, pričom ako dôvod mal žalovaný uviesť etnickú príslušnosť žalobkýň.

Z výsluchu svedkov, z výsluchu konateľa žalovanej spoločnosti súd zistil, že žalovaná spoločnosť nemala v rozhodnom období interným predpisom upravený postup prijímania uchádzačov   o   zamestnanie.   Vykonaným   dokazovaním   má   súd   za   preukázané   i   to,   že žalovaný od každého uchádzača o prácu v Českej republike vyžadoval splnenie podmienok, ktoré si stanovil jeho obchodný partner v Českej republike, a to dovŕšenie veku 18 rokov (dôkazom čoho je občiansky preukaz) a platný zdravotný preukaz (nakoľko sa jedná o prácu s potravinami). Po splnení týchto podmienok a zaplatení registračného poplatku, žalovaný so záujemcami o zamestnanie uzatváral pracovné zmluvy alebo dohody o vykonaní práce, na   základe   čoho   bol   potom   zamestnanec   pridelený   na   konkrétnu   prácu   v   niektorom zo závodov obchodného partnera v Českej republike. To je štandardný spôsob prijímania zamestnancov...

Žalovaný   počas   celého   konania   tvrdil,   že   jediným   dôvodom,   prečo   nezabezpečil žalobkyniam   prácu,   bola   tá   skutočnosť,   že   žalobkyne   nesplnili   podmienky   vyžadované obchodným partnerom v ČR, a to predloženie platného zdravotného preukazu a prestali so žalovaným komunikovať. Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalovaný od všetkých záujemcov o zamestnanie vyžadoval dovŕšenie veku 18 rokov a platný zdravotný preukaz. Taktiež samotné žalobkyne potvrdili, že nutnou podmienkou prijatia do zamestnania bolo predloženie platného zdravotného preukazu. Je nesporné, že žalobkyne zdravotný preukaz žalovanému nepredložili. Taktiež výsluchom žalobkýň mal súd preukázané, že žalobkyne si zdravotný   preukaz   ani   nevybavili,   ani   si   ho   nezačali   vybavovať   a   teda   ho   žalovanému nepredložili. Po prvom stretnutí s pani B. sa do kancelárie žalovaného viacej nedostavili. Ku   žalobkyňami   namietanej   skutočnosti,   že   ony   i   ďalšie   záujemkyne   svoje identifikačné   údaje   vypisovali   len   na   čistý   kancelársky   papier   a   ostatní   (nerómskeho pôvodu)   vypisovali   dotazník,   čím   mali   byť   žalobkyne   vystavené   menej   priaznivému zaobchádzaniu zo strany žalovaného, žalovaný predložil súdu dôkazy označené ako Príloha č. 2 (na čl. 178-182), v ktorom sa nachádzajú listiny s osobnými identifikačnými údajmi ostatných   uchádzačov   o   zamestnanie   v rozhodujúcom   období   (august,   september   2005) v danej   prevádzke.   Týmito   listinami   žalovaný   preukázal   tú   skutočnosť,   že   aj   ostatní záujemcovia o prácu zapisovali svoje identifikačné údaje žalovanému len na čistý hárok papiera,   a   teda   že   žalovaný   vo   vzťahu   ku   žalobkyniam   nepostupoval   diskriminačne. Uzavretie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalovaným a uchádzačmi o zamestnanie záviselo teda od splnenia iných podmienok ako mali na mysli žalobkyne (t. j. od dovŕšenia veku 18 rokov, platného zdravotného preukazu, objednávky obchodného partnera), a nie od toho, či zapísanie   osobných   identifikačných   údajov   boli   vykonané   do   dotazníkov   alebo   na   čistý hárok papiera. Samotné vypísanie údajov do dotazníka (ani osobnej karty) totiž nezakladá vznik pracovnoprávneho vzťahu a má len evidenčný resp. informatívny charakter. Taktiež z výsluchu   konateľa   žalovanej   spoločnosti,   svedkov   pani   B.   a   pani   K.   vyplynulo,   že dotazníky sa u žalovaného nevypisujú, ale vypisujú sa osobné karty.

Výpoveďou samotnej žalobkyne v 1. rade na pojednávaní dňa 9. 6. 2006 mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade zamestnával Rómov, keď žalobkyňa v 1. rade uviedla: „Stretla som svoju bývalú spolužiačku zo školy, ktorá mi dala číslo na p. B. s tým, že sprostredkuje zamestnanie do Čiech. Moja známa mi povedala, že vie, že zamestnávajú ľudí a že berú aj Rómov“.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd vyvodil záver, že žalovaný preukázal, že nevystavil   žalobkyne   za   porovnateľných   podmienok   menej   priaznivému   zaobchádzaniu zo strany   žalovaného.   Žalovaný   preukázal,   že   jediným   dôvodom,   prečo   so   žalobkyňami nedošlo   k   uzavretiu   pracovnoprávneho   vzťahu   je   skutočnosť,   že   žalobkyne   nepredložili žalovanému   zdravotný   preukaz   a   prestali   sa   s   nim   kontaktovať.   Keďže   žalobkyne nepredložili   žiadne   iné   dôkazy   ohľadom   menej   priaznivého   zaobchádzania   zo   strany žalovaného,   okrem   svojich   dojmov,   žalovaný   súdu   preukázal,   že   neporušil   zásadu rovnakého   zaobchádzania.   Žalovaný   používal   bežné   pracovnoprávne   postupy,   ktoré   si žalobkyne vykladali   ako nezákonný   postup   žalovaného   voči   ich   osobám.   Preto   konanie žalovaného nemožno hodnotiť ako ich diskrimináciu.

Pokiaľ sa jedná o žalovaného, z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný je právnickou osobou pôsobiacou v oblasti personálneho leasingu. Na svojich internetových stránkach sa žalovaný prezentuje ako pracovná agentúra, ktorá zamestnáva záujemcov o zamestnanie a tých potom poskytuje tretím osobám na vykonávanie práce. Žalovaný zamestná uchádzača, vedie jeho personálnu a mzdovú agendu. Medzi žalovaným a   treťou   osobou,   ktorej   je   personálny   leasing   poskytovaný,   je   uzatváraná   zmluva o poskytnutí služby a zamestnanci žalovaného vykonávajú prácu pre tretiu osobu na základe tejto   zmluvy.   Žalovaný   pôsobí   takto   na   trhu   od   roku   1993.   Vzhľadom   na   dlhoročné pôsobenie na trhu možno predpokladať, že žalovaný disponuje dostatočným potenciálom po stránke kvalitatívnej i kvantitatívnej...»

Okresný súd sa ďalej v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal skúmaním okolností   a   obsahu   telefonických   hovorov,   na   ktoré   sťažovateľky   v   žalobe   poukazujú, uviedol   obsah   výpovedí   jednotlivých   svedkov   a   tieto   dôsledne   porovnal   a   vyhodnotil vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom pri hodnotení obsahu výpovedí účastníkov a svedkov   sa   podrobne   zameral   na   hodnotenie   ich   zhody   a rozpornosti,   a   tým   aj   ich dôveryhodnosti. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na zistené rozpory vo výpovediach a uviedol:

«V danom prípade existujú voči sebe diametrálne odlišné tvrdenia žalobkýň a osôb, ktoré mali byť údajne prítomné pri telefonickom rozhovore žalobkýň so zamestnankyňou žalovaného pani K. resp. pri telefonickom rozhovore pani K. s p. H. na jednej strane a tvrdeniami zamestnankyne žalovaného p. K. na strane druhej, a to v súvislosti s údajným vyjadrením   p.   K.,   že   „Nie,   v   žiadnom   prípade   Rómky   nezamestnávame.   Neviem   si predstaviť,   že by   špinavé   Rómky   pracovali   s mäsom   v obchodnom   centre   za   sklenenou stenou“. Preto súd porovnával výpovede žalobkýň a svedkov L. H., T. K. a D. A. a výpoveď žalovaného   a   jeho   zamestnancov   a   hodnotil,   ktoré   z   nich   možno   pokladať za hodnovernejšie.   Na   základe   porovnania   výpovedí   uvedených   osôb   súd   vyhodnotil výpoveď   žalobkýň,   L.   H.,   T.   K.   a D.   A.   ako   rozporuplné.   Žalobkyne   o   podstatných skutočnostiach totiž vypovedali rozdielne...

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   rozpory   vo   výpovediach   súd   zhodnotil   výpovede žalobkýň a svedkov p. H., p. K. a p. A. za menej hodnoverné...»

Okresný súd na záver uviedol, že „v danom prípade vykonal rozsiahle dokazovanie. Zhodnotil každý dôkaz jednotlivo i v súhrne a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Má za   to,   že   žalovaný   preukázal,   že   v   prípade   žalobkýň   neporušil   zásadu   rovnakého zaobchádzania,   preukázal,   že   v   porovnateľnej   situácii   postupoval   voči   žalobkyniam štandardným   spôsobom   ako   s   inými   záujemcami   o   zamestnanie   a   teda,   že   zo   strany žalovaného   nedošlo   ku   diskriminácii   žalobkýň   v   zmysle   ust.   §   6   ods.   1   a   nasl. antidiskriminačného   zákona.   Žalovaný   preukázal,   že   jedinou   skutočnosťou,   pre   ktorú so žalobkyňami   nebol   uzavretý   pracovnoprávny   vzťah,   bolo   nepredloženie   zdravotného preukazu (keďže sa malo jednať o prácu s potravinami) a skutočnosť, že žalobkyne prestali so   žalovanou   spoločnosťou   komunikovať.   Pocit   poníženia   u   žalobkýň   je   subjektívnou kategóriou,   ktorú   bez   preukázania   objektívnych   skutočností   nie   je   možné   hodnotiť   ako skutočnosť   diskriminujúcou   žalobkyne.   Preto   súd   žalobu   v   časti   určenia,   že   došlo k diskriminácii žalobkýň, zamietol.“.

Krajský   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   v   plnom   rozsahu   stotožnil   so   závermi okresného súdu a uviedol:

„Je nepochybné, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vykonal dôkazy v konaní   na   návrh   účastníkov   sporu,   riadil   sa   predchádzajúcim   zrušujúcim   uznesením odvolacieho súdu, v zmysle ktorého aj doplnil dokazovanie. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene, žalobkyne hodnotia svedecké výpovede a v podstate v odvolaní opakujú to, čo uviedli vo svojich výpovediach...

Prvostupňový súd v zmysle zrušujúceho uznesenia vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré   aj   náležité   odôvodnil   a   preto   ostáva   odvolaciemu   súdu   len   zdôrazniť,   že   súd   sa zaoberal tvrdeniami žalobkýň... sa dôsledne vyporiadal s diametrálne odlišnými tvrdeniami žalobkýň   a   osôb,   ktoré   mali   byť   údajne   prítomné   pri   telefonickom   rozhovore   žalobkýň so zamestnankyňou K. a jednoznačne a podrobne to rozobral vo svojom rozsudku na č. l. 23 a 24 spisu...

Žalovaný   preukázal,   že   v   prípade   žalobkýň   neporušil   zásadu   rovnakého zaobchádzania   a   že   v   podobnej   situácii   postupoval   voči   žalobkyniam   štandardným spôsobom ako s inými záujemcami o zamestnanie.

Z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   nemožno   mať   pochybnosti,   že   jedinou skutočnosťou,   pre   ktorú   so   žalobkyňami   nebol   uzavretý   pracovnoprávny   vzťah,   bolo nepredloženie   zdravotného   preukazu   a   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   prisvedčiť záverom súdu prvého stupňa, že pocit poníženia žalobkýň je subjektívnou kategóriou, ktorú bez   preukázania   objektívnych   skutočností   nie   je   možné   hodnotiť   ako   skutočnosť diskriminácie žalobkýň.

Naviac   z   pohľadu   odvolacieho   súdu   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   hodnotenie dôkazov spadá do kompetencie súdu, ktorý vykonáva toto dokazovanie a pokiaľ tieto dôkazy nie sú relatívne namietané, čo ani neboli ani v odvolacom konaní, tak potom sa s nimi nemôže zaoberať ani prvostupňový súd ani súd odvolací. Ak súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že jediným dôvodom prečo nezabezpečil žalobkyniam prácu bola tá skutočnosť, že žalobkyne nesplnili podmienky vyžadované obchodným partnerom z ČR, a to predloženie platného zdravotného preukazu a prestali so žalovaným komunikovať aj napriek námietkam žalobkýň opak nepreukázali. Žalobkyne len tvrdili, že po telefonickom rozhovore a so zamestnankyňou žalovaného zaplatenie poplatku za vystavenie zdravotného preukazu podľa nich už nemalo zmysel a vzhľadom na skutočnosť, že boli žalobkyne v tom čase aj nezamestnané, predstavovalo by to zbytočné náklady. V tomto smere aj odvolací súd uzatvára, že žalobkyne nevyvinuli žiadne úsilie preto aby sa zamestnali.

Poukázali na svoju neschopnú finančnú situáciu, na telefonický rozhovor, z ktorého zistili   údajne,   že   boli   nezamestnané   a   zrejme   nemali   záujem   vykonávať   ďalšie   úkony. Z výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   skutočnosť,   že   obe   sa   krátko   nato zamestnali   v   inej   spoločnosti,   nezakladá   ešte   dôvod   pre   okolnosť,   že   splnili   všetky podmienky   na to,   aby   sa   zamestnali   u   žalovaného.   Z týchto vyššie uvedených dôvodov odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   osvojil   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa a považoval ho ako vecne správny v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdiť.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom okresného súdu, s ktorým sa krajský súd tak vo výrokovej časti, ako i v časti odôvodnenia v celom rozsahu stotožnil, dospel k záveru, že v súlade s uvedenou judikatúrou argumentácia   sťažovateliek   nebola   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   konformnosť   záverov krajského súdu ani dostatočnosť jeho odôvodnenia.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nedospel   k   záveru   o   arbitrárnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu v spojitosti so sťažovateľkami vznesenou námietkou porušenia ich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v súvislosti s námietkou arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (opravný   prostriedok)   sťažovateľkám odopreté nebolo. Krajský súd ako odvolacia inštancia sa odvolaním sťažovateliek zaoberal v súlade   s   ustanoveniami   relevantného   právneho   predpisu   (§   211   a   nasl.   zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov)   a   rozsudok okresného súdu, ako aj jeho postup preskúmal. Ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom práva na   účinný   opravný   prostriedok   nie   je   automaticky   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania zodpovedal predstavám sťažovateliek. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti.

Uvedená argumentácia a záver platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateliek týkajúcej sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku   nápravy   pre   prípady   porušenia   práv   v   súvislosti   s   rasovou   diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).

K namietanému porušeniu základného práva na súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa   čl.   5   písm.   e)   dohovoru   o   odstránení   rasovej   diskriminácie   v   súlade so základnými povinnosťami   vyhlásenými v   článku   2   tohto   dohovoru   sa   zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo   každého   na   rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti, národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv:

e) hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä:

I) práva   na   prácu,   na   slobodnú   voľnu   zamestnania,   na   spravodlivé   a   uspokojivé pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu,

II) práva zakladať odborové organizácie a stať sa ich členom,

III) práva na bývanie,

IV) práva   na   ochranu   zdravia,   liečebnú   starostlivosť,   sociálne   zabezpečenie a sociálne služby,

V) práva na vzdelanie a školenie,

VI) práva na rovnakú účasť na kultúrnom dianí.

K namietanému porušeniu v tomto bode označených práv sťažovateliek ústavný súd poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľky   namietajú   porušenie   základných   práv   podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateliek, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   sťažovateľky   odôvodňujú   obdobnou   argumentáciou   ako   namietané   porušenie nimi označených základných a iných práv, ktorých porušenie však ústavný súd v postupe a rozsudku   krajského   súdu   nezistil,   a   preto   nemohol   konštatovať   ani   porušenie   zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   namietaným   porušením   označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateliek aj v tejto jej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   okrem   už   uvedeného (časť II odôvodnenia tohto rozhodnutia) zistil aj ďalšie jej zákonné nedostatky.

Podľa   §   20   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   návrhu   na   začatie   konania pred ústavným   súdom   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V sťažnosti je uvedené, že sťažovateľky sú zastúpené advokátkou Mgr. V. D., avšak k   sťažnosti   nebolo   priložené   splnomocnenie   udelené   sťažovateľkami   tejto   advokátke,   v dôsledku čoho tiež neboli splnené zákonom predpísané náležitosti podanej sťažnosti a je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z uvedeného dôvodu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013