znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 77/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka a Petra Brňáka o sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď., H., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 441/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Nc 364/1997) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 441/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. Ing. D. Ď., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré   j e   Okresný súd Martin   p o v i n n ý zaplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Martin   j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.,   trovy   právneho zastúpenia v sume 323,48 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 441/2001 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Nc 364/1997).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 14. októbra 1997 podal sťažovateľ ako navrhovateľ   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   domáhal   určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré do podania sťažnosti skončené nebolo.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Okresný súd v Martine v konaní sp. zn. 10 C 441/2001, porušil v čase od 2. 4. 2011 do 3. 2. 2012 základné ľudské právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48 ods.   2   Ústavy   SR,   ako   aj prejednanie jeho   veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd SR,   p r i k a z u j e   Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp.   zn.   10   C   441/2001   konať   bez   zbytočných   prieťahov   v spravodlivom   procese   pri dodržiavaní zákonov, Ústavy SR a Dohovoru.

JUDr. Ing. D. Ď. priznáva   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000 Eur, ktoré Okresný súd v Martine je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu advokáta JUDr.   J.   H.,   č.   ú.:  ...vedený   v  ...,   a to   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu SR.

JUDr. Ing. D. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 341,01 Eur, ktoré Okresný súd v Martine je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. H. H., č. ú.:..., ktorý je vedený v..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania;   podpredseda   okresného   súdu   zhrnul   priebeh   konania   a s poukazom   na   dve rozhodnutia ústavného súdu nepovažoval sťažnosť za dôvodnú. Naproti tomu sťažovateľ zotrval na stanovisku, že doterajšie konanie trvá neprimerane dlho a pred okresným súdom bolo   skončené   (zatiaľ   neprávoplatne)   nespravodlivým   rozsudkom   z 28.   februára   2012. Účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania na ústavnom súde.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

7. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (I. ÚS 41/2012, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

8. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   441/01   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä po náleze ústavného súdu z 10. apríla 2008 sp. zn. I. ÚS 249/07 a po uznesení ústavného súdu zo 16. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 238/2011, ktoré boli pre sťažovateľa nepriaznivé.

9.   Ústavný   súd   je   v konaní   o ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy a v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania tak, ako ho sťažovateľ vymedzí v petite sťažnosti. Ústavný súd bol preto oprávnený   preskúmať,   či   ďalší   priebeh   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   najmä   po ostatnom   rozhodnutí   ústavného   súdu   v čase   od   2.   apríla   2011   do   3.   februára   2012   bol poznačený nečinnosťou či neefektívnou činnosťou okresného súdu, lebo nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou označeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

10.   Ignorovanie   názoru   odvolacieho   súdu   vysloveného   v jeho   predchádzajúcich rozhodnutiach   či   príslušnej   judikatúry   alebo   relevantnej   odbornej   literatúry   okresným súdom malo v danom prípade za následok porušenie práva na fair proces v jeho časovej dimenzii,   lebo   doba,   o ktorú   sa   predlžuje   súdne   konanie   v dôsledku   viacnásobného prerokovania   návrhu   na   začatie   konania   (po   konečnom   zásahu   odvolacieho   súdu), je z objektívneho hľadiska dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy v súdnom konaní, ktorá je pričítateľná na vrub okresnému súdu, a to aj z globálneho pohľadu na doterajšiu dĺžku konania, ktorá je neprimeraná bez ohľadu na skutkovú a právnu náročnosť sporu.

11. Ústavný súd preto mohol konštatovať, že sťažovateľovu ohraničenú dobu možno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré sú v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konajúci sudca bol povinný robiť vhodné opatrenia na to, aby sa odstránila právna neistota sťažovateľa týkajúca sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na súd s podaným návrhom, aby v ňom rozhodol [§ 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1, § 119 ods. 1 a § 153 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

12.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v medziobdobí   okresný   súd   rozhodol   vo   veci, ústavný súd mu nemohol dať príkaz podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, aby vo veci konal, preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

13.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia.

14. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   €,   poukazujúc   najmä   na   opakované porušenie jeho základných práv, stav jeho právnej neistoty trvajúci viac ako 14 rokov, ktorý v sťažovateľovi vyvoláva pocit krivdy a nedôvery v súdny systém Slovenskej republiky. Sťažovateľ   sumu   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   tiež   narastajúcou sumou škody, ktorá mu vzniká v súvislosti s týmto sporom.

15.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi, ale nie vo výške ním požadovanej.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   totiž   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   na   skutkovú   a právnu   zložitosť   veci,   správanie   samotného   sťažovateľa a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní, najmä s prihliadnutím na návrh sťažovateľa, ktorý za prieťahy v konaní považoval len dobu od 2. apríla 2011 do 3. februára 2012.

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom   pozostávajúce   z odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonaný v roku   2012   (prevzatie   a príprava   zastupovania, doplnenie   sťažnosti).   Vychádzal   pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“).   Podľa   § 11 ods.   3 v spojení s § 1 ods.   3 vyhlášky   je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €, plus 20 % DPH, celkom 323,48 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný prostriedok,   toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012