znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 77/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., Advokátska   kancelária,   V., vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 119/2010, 2 Cob 125/2010 z 19. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 15. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 Cob 119/2010, 2 Cob 125/2010 z 19. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2.   Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   Slovenská   republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 domáha určenia, že zhromaždenie, ktoré sa   konalo   29.   apríla   2009   na   mieste   V.,   nebolo   zasadnutím   mimoriadneho   valného zhromaždenia   spoločnosti   T.,   a.   s.,   a určenia,   že   všetky   uznesenia   prijaté   na   tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia T., a. s. (ďalej len „žalovaná“).

3. Procesným návrhom z 3. júna 2009 sa sťažovateľka domáhala, aby ju okresný súd pripustil do konania vedeného pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. Svoj návrh odôvodnila tým, že ako akcionár žalovanej má právny záujem na výsledku konania, a to najmä z toho dôvodu, že predmetom konania je určenie neplatností tých   uznesení,   ktoré   samotná   sťažovateľka   navrhla   valnému   zhromaždeniu   žalovanej   na schválenie.  

4. Okresný súd uznesením sp. zn. 23 Cb 130/2009 z 2. decembra 2009 nevyhovel návrhu sťažovateľky a nepripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

5. Sťažovateľka považuje závery uznesenia krajského súdu za svojvoľné a arbitrárne. Zdôrazňuje pritom tú skutočnosť, že krajský súd nerešpektoval predložené dôkazy, najmä rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001 a nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. decembra 2007 a sp. zn. II. ÚS 346/08 z 18.   augusta   2008,   z ktorých   sťažovateľka   usudzuje,   že   v exekučnom   konaní   vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 nadobudla 110 akcií žalovanej, a teda je jej riadnym akcionárom. Sťažovateľka k tomu uvádza: „Právne závery Krajského súdu v Bratislave, ktorým odôvodnil uznesenie zo dňa 19. augusta 2010, sp. zn. 2Cob 119/2010, 2Cob 125/2010, ako aj nerešpektovanie nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 159/07-37 a sp. zn. II. ÚS 346/08-37 a ktorým odňal sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľným a neudržateľným zásahom do práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 „Ústavy“ a čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“....

Sťažovateľ je akcionárom spoločnosti T., a. s., zúčastnil sa mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s. dňa 29. apríla 2009, hlasoval na ňom a predkladal návrhy uznesení.

Sťažovateľ má teda právny záujem na výsledku konania. Má právny záujem, aby súd rozhodol o platnosti prijatých uznesení po predložení všetkých dôkazov a vyjadrení, ktoré sú nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu s tým,   aby   bolo   napadnuté   uznesenie   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   nové   konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka sa zároveň domáha náhrady trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

12. Porušenie   citovaných   článkov   ústavy   a dohovoru   vidí   sťažovateľka   v tom,   že krajský   súd   v rozpore   s označenými   nálezmi   ústavného   súdu   nesprávne   a ústavne nekonformne vyhodnotil, že nie je akcionárom žalovanej, a   na základe tejto skutočnosti nevyhovel jej návrhu na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej. Iné skutočnosti v sťažnosti sťažovateľka nenamieta.

13.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu predovšetkým   konštatuje,   že   krajský   súd   síce   nepoprel   záver   okresného   súdu,   že sťažovateľka nie je akcionárom žalovanej (v tejto časti napadnuté uznesenie iba popisuje závery okresného súdu a bližšie sa k nim nevyjadruje), ale zároveň táto skutočnosť nebola rozhodujúcou pre rozhodnutie krajského súdu o nepripustení sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na návrh žalovanej z 8. júla 2009, ktorým žiadala, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaná taktiež nesúhlasila so vstupom sťažovateľky do konania ako vedľajší účastník na jej strane, a to z dôvodu, že ich vzájomné záujmy sú v príkrom rozpore.

14. Podľa § 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   ako   vedľajší   účastník   môže   sa   popri navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,   neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je, alebo nie je. Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu   alebo   na   výzvu   niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

15. Krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádza z už opísaných vyjadrení žalovanej a v odôvodnení uznesenia zhrňuje: „Z cit. ustanovení O. s. p. je teda zrejmé, že predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. na víťazstve účastníka, ku ktorému pristupuje, ktorý je daný spravidla vtedy, ak by rozhodnutím vo veci bolo dotknuté jeho právne postavenie.

V danom prípade spoločnosť T. a..., ktorí sa chcú zúčastniť konania popri odporcovi ako vedľajší účastníci, nepreukázali svoj právny záujem na výsledku sporu, ktorý by bol rovnaký, aký má odporca. Záujmy odporcu a uvedených spoločností v konaní sú v priamom rozpore, keďže odporca s ich vstupom nesúhlasil a odporcu úspešnosť v konaní spočíva v určení,   že   zhromaždenie   zo   dňa   29.04.2009   nebolo   jej   mimoriadnym   valným zhromaždením a uznesenia tam prijaté nie sú jej uzneseniami.

Za tohto stavu je i odvolací súd názoru, že v predmetnom konaní návrhom na vstup vedľajších   účastníkov   do   konania   na   strane   odporcu   nebolo   možné   vyhovieť,   keďže nepreukázali právny záujem na výsledku konania.“

16.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v podstate   požaduje   revíziu napadnutého uznesenia, ktorým bol jej návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane   žalovanej zamietnutý. Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti,   jej   príloh a napadnutého uznesenia   uvádza,   že   krajský   súd sa v potvrdzujúcom uznesení logicky a zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami sťažovateľky, nastolenými skutkovými i právnymi otázkami. Ústavný súd v napadnutom uznesení nevidí   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali   arbitrárnosť   prijatých   záverov. Sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   z   ústavného   hľadiska.   Ústavný   súd poznamenáva,   že právo   na   súdnu   ochranu   neznamená   procesný   úspech sťažovateľky   vo   veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

17. Ústavný súd ďalej konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry (vrátane tej, ktorú označila   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti)   nie   je   zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

18. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

19.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011