znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 77/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., spol. s   r. o., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na slobodu prejavu a práva šíriť informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom právnej istoty a právom na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 ods. 1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v spojení   s právom   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 11 Co 68/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 11. septembra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti N., spol. s   r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),   podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na slobodu   prejavu a práva šíriť   informácie podľa   čl.   26 ústavy a podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave   (ďalej len „krajský súd“) z   30. apríla 2007 pod sp. zn. 11 Co 68/2007, ktorým bolo potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) zo 14. februára 2007 č. k. 9 C 13/2007-65.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd vydal predbežné opatrenie, na základe ktorého   sťažovateľ   (vydavateľ   regionálneho   týždenníka   C.)   ako   odporca   bol   povinný zdržať   sa   zásahov   do   práv   na   ochranu   osobnosti   navrhovateľa   (RNDr.   F.   Z.)   formou zverejňovania   akýchkoľvek   informácií   v periodickej   tlači   vydávanej   odporcom (sťažovateľom) v súvislosti s audiovizuálnym záznamom v erotickom klube M. v L. až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odporca (sťažovateľ) odvolanie, ktoré krajský súd zamietol.

Porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   26   ústavy   a práva   podľa   čl.   10 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že: „napadnutým uznesením bol porušený nielen zákon č. 99/1963   Zb.,   ale   aj   došlo   k porušeniu   čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj čl. 26 Ústavy SR.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza i nasledovné skutočnosti:„(...) Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie ako vo vzťahu k súkromnej osobe (...).

(...) Vydavateľ nemohol v danom prípade (predmet konania) konať protiprávne, vydavateľ   požíva   ochranu   čl.   10   Dohovoru   a čl.   26   Ústavy   SR.   Vydavateľ   sa   opieral o informácie   oficiálne,   pričom   takýto   postup   je   chránený   podľa   čl.   10   Dohovoru,   ako vyplýva z citovaných rozhodnutí európskeho súdu ergo takýto postup je výkonom ústavného práva. Sťažovateľ teda realizoval svoje právo, a preto je vylúčené, aby konal protiprávne a teda, aby zodpovedal za takéto konanie (...).“

Sťažovateľ v doplnení svojej sťažnosti z 10. septembra 2007 navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po prerokovaní veci vydal tento nález: „1. Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co/68/2007 z 30.04.2007, ktorým bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   v Dunajskej   Strede   č.   k.   9C/13/2007-65   zo 14.02.2007, bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a práva šíriť informácie podľa čl.   26   ods.   1,   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa čl.   10   ods.   1,   2   Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (správne má byť: Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   –   pozn.), v spojení   s princípom   právnej   istoty   a právom   na   súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   11Co/68/2007   z 30.04.2007   sa z ru š u j e.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie veci Krajským súdom v Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“),   oproti   právnemu   názoru,   ktorý   zastáva   sťažovateľ.   Túto skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie svojich ústavných práv. Jeho obrana v konaní pred všeobecným súdom smerovala proti vydaniu predbežného opatrenia, a ak s ňou nebol úspešný, išlo   o obmedzovanie sťažovateľa   pri realizácii   jeho označených   práv,   ktorých porušenie namieta.

Po preštudovaní spisu ústavný súd nenašiel pochybenie všeobecného súdu, ktoré by malo za následok taký zásah do označených ústavných práv, že by ho bolo možné hodnotiť tak, že napĺňa znaky protiústavnosti, resp. rozpornosti so zásadou ústavne konformného výkladu.   Pri   posudzovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   konštantnú   judikatúru, podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani   preskúmavať,   či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   procesných   a hmotnoprávnych   zákonov   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, svojvoľné alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   obsahuje aj zhodnotenie   právnej   otázky,   ktorá   podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   bola dostatočne   posúdená,   keďže   krajský   súd,   rešpektujúc   základné   východiská   práva   na spravodlivý proces („fair trial“), posúdil i dôvody, pre ktoré možno konštatovať, že hranice realizácie slobody prejavu a práva na informácie v podmienkach demokratickej spoločnosti nemožno   absolutizovať,   pretože   logické   odôvodnenia   postoja   sťažovateľa   typu: „(...) Hranice   prípustnosti   kritiky   osôb   verejného   záujmu   sú   podstatne   širšie   ako   vo   vzťahu k súkromnej osobe (...),   alebo   „(...) Sťažovateľ teda realizoval svoje právo a preto je vylúčené, aby konal protiprávne a teda, aby zodpovedal za takéto konanie (...),“ by mohli pri priveľmi extenzívnom výklade navodzovať stav anómie, t. j. bezzákonnosti, z dôvodu ústavne   a legálne   neodôvodniteľného,   a v dôsledku   toho   neúmerného   „protežovania“ jedného   ústavného   práva   prislúchajúceho   sťažovateľovi   (sloboda   prejavu   a právo   na informácie) na úkor druhého ústavného práva navrhovateľa (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena). Uvedený rezultát by bol tak len exaktným vyústením nerešpektovania jedného z klasických ideových postulátov, z ktorých čerpá kontinentálny právny poriadok už od čias osvietenstva: „Moja sloboda sa začína tam, kde sa končí sloboda iného“, a ktorý je premietnutý do dikcie čl. 2 ods. 3 ústavy: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“  

Aj   keď   u niektorých   základných   práv   nie   je   výslovne   stanovená   možnosť   ich obmedzenia,   môže   byť   každé   základné   právo   obmedzené   z dôvodu   kolízie   s iným základným   právom.   Žiadne   základné   právo   totiž   nemá   absolútnu   prednosť   pred   iným a ktorékoľvek z nich môže v určitej situácii prevážiť nad iným. Typickým prípadom kolízie je stret slobody prejavu a ochrany dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.   Ústava   neustanovuje   žiadnu   možnosť   obmedzenia   tohto   základného   práva,   hoci v určitých prípadoch môže mať prednosť aj sloboda prejavu, ale len za predpokladu, že je vyslovená v dobrej viere bez snahy poškodiť osobu, na ktorú sa tento prejav vzťahuje.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Vo väzbe na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v označenom konaní nijako nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv, a teda v napadnutom konaní je harmonicky vyvážená a dôsledne rešpektovaná zdanlivo dialektická jednota realizácie práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy s právom na slobodu prejavu a právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy. Keďže miera právnej istoty a ústavných mantinelov realizácie všetkých, a tým aj v konkrétnom prípade dotknutých a údajne porušených ústavných práv, ktorých porušenie sa   namieta, musí požívať rovnakú kvalitatívnu i kvantitatívnu úroveň právnej ochrany, ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že „ je nepochopiteľné aj vo svetle judikatúry citovanej už v pôvodnom podaní sťažovateľa, že ako mohol okresný súd predbežným   opatrením   doslova   umlčať   jeden   z regionálnych   týždenníkov   ohľadne všeobecne známej skutočnosti o tom, že riaditeľ gymnázia sa ocitol v erotickom salóne“.  

Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať   vecnosť a správnosť   postupu   všeobecných   súdov   konajúcich   vo   veci,   ale   obmedzuje   sa   na zhodnotenie   otázky   ústavnosti   takéhoto   postupu.   V súlade   so   subsidiárnou   aplikáciou dobrých mravov a pravidiel slušnosti a občianskeho spolužitia na sféru právnej regulácie občianskoprávnych   vzťahov   sa   navyše   ústavný   súd   prikláňa   k stanovisku,   že   súbežná existencia kolízie dvoch samostatných ústavne garantovaných práv (podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 ústavy) odôvodňuje ústavnosť postupu, ku ktorému sa priklonili aj konajúce súdy   tým,   že   svojimi   rozhodnutiami   (uznesenie   okresného   súdu   zo   14.   februára   2007, uznesenie   krajského   súdu   z 30.   apríla   2007)   de   facto   priznali   vo   forme   predbežného opatrenia   rovnakú   úroveň   legálnej   ochrany   právu   navrhovateľa   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy voči právu sťažovateľa na slobodu prejavu a právu na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, a to ešte predtým, ako došlo k vyneseniu meritórneho rozhodnutia vo veci.

Tento   záver   je   odôvodnený   aj   tým,   že   prípadné   nerešpektovanie   nariadeného predbežného opatrenia konajúcich všeobecných súdov zo strany sťažovateľa by z hľadiska možného   stupňa   zlúčiteľnosti   s ústavou   a platným   právnym   poriadkom de   lege   ferenda nebolo možné vo vzťahu ku sťažovateľovi hodnotiť inak, ako konanie contra bonos mores, resp. nazerať na neho ako na úmyselné poškodzovanie dobrého mena navrhovateľa konaním sťažovateľa, a to ešte predtým, ako vo veci rozhodol meritórne všeobecný súd.  

Aplikujúc   východiská   zachovávania   legality   na   napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, a napriek tomu, že nezotrváva na platforme reštriktívneho textuálneho výkladu platných právnych predpisov, je s odvolaním sa na už uvedené dôvody ústavne akceptovateľné. Odôvodnenie obsahuje aj zhodnotenie kardinálnej právnej otázky, ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená, keďže krajský súd sa významovo správne   a v medziach   ústavnosti   vysporiadal   so   situáciou,   v rámci   ktorej   odporca (sťažovateľ)   údajne   opakovane   poškodzoval   dobré   meno   navrhovateľa   tým,   že   sa v článkoch, ktoré publikoval, pravidelne zaoberal rovnakou témou, návštevou navrhovateľa v   „bordeli“   údajne   za   účelom   vyhľadávania   sexuálnych   služieb   (čo   však   nemožno   do meritórneho rozhodnutia všeobecného konajúceho súdu, s prihliadnutím na rešpektovanie zásad spravodlivého konania a prezumpcie statočnosti občana, považovať za preukázané). Ústavný súd zaujíma stanovisko, že ak sa navrhovateľ snažil o to, aby odporca (sťažovateľ) do   vynesenia   meritórneho   rozhodnutia   nekonal   spôsobom,   o ktorého   správnosti,   resp. nesprávnosti a neopodstatnenosti má rozhodnúť súd, nemožno v takomto prípade vydanie predbežného opatrenia všeobecným súdom považovať za protiústavné. V prospech takéhoto záveru   svedčí   aj   fakt,   že   navrhovateľ   sa   predmetným   predbežným   opatrením   nesnažil upierať odporcovi jeho právo na slobodu prejavu, ale snažil sa dosiahnuť ochranu práv týkajúcich sa jeho osobnosti, ako aj práva na súkromie, keďže odporca (sťažovateľ) svojimi opakovanými   zásahmi   prekročil   určitú   prípustnú   formu   preháňania,   ako   aj   ústavou garantované hranice práv a slobody prejavu.  

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom štátneho orgánu nijako nemohlo dôjsť k porušeniu označených ústavných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008