znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 77/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika, a Ing. F. Z., P., zastúpených advokátom JUDr. J. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím Katastrálneho úradu v P., Správy katastra P. a namietaného porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 7/01-123 z 20. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 162/03 zo 16. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z. a Ing. F. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2004 doručená   ústavná   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   Česká   republika,   a Ing.   F.   Z.,   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   26 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozhodnutím Katastrálneho úradu v P., Správy katastra P. (ďalej aj „správa katastra“) a namietaného porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č. k. 1   S 7/01-123   z 20. novembra   2002   v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o- KS 162/03 zo 16. decembra 2003.

Zo sťažnosti vyplynulo, že PEhAES, a. s., so sídlom v P. „uznala vlastnícke právo sťažovateľov   k pozemku   parc.   293   pod   svojou   neoprávnenou   stavbou   a spolu   so sťažovateľmi sa dohodla o vysporiadaní vzájomných problémov“. (...) Prekážkou naplnenia tejto dohody je správa katastra, ktorá „spoločnej žiadosti PEhAES a. s. P. a sťažovateľov z 21. 7. 2003 na opravu zápisu v katastri nehnuteľností nevyhovel. (...) Konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte bolo skončené, bolo napadnuté žalobou sťažovateľov a súdne rozhodnutia o tejto žalobe sú predmetom tejto ústavnej sťažnosti. (...)

Sťažovatelia poukazujú na zlomyseľnosť porušovateľov pri neustálom porušovaní ich   ľudských   práv   a základných   slobôd   a základných   práv   a slobôd.   Porušovatelia tvrdošijne   odmietajú   nápravu   neustáleho   porušovania   práva   sťažovateľov   na   pokojné užívanie   ich   majetku   potom,   čo   dopustili   neoprávnený   výmaz   zápisu   z LV   č.   164 o vlastníckom   práve   sťažovateľov   k majetku,   ktorý   sťažovatelia   zdedili.   Porušovatelia tvrdošijne odmietajú nápravu jak v konaní o oprave chýb v katastrálnom operáte, na ktoré sa   vzťahujú   predpisy   o správnom   konaní,   tak   aj   v konaní   o oprave   zápisu   v katastri nehnuteľností   záznamom   na   základe   dedičského   rozhodnutia,   na   ktoré   sa   predpisy o správnom konaní nevzťahujú.

Po   vyčerpaní   opravných   prostriedkov   v konaní   o oprave   chyby   v katastrálnom operáte, po vyčerpaní ostatných prostriedkov nápravy a po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR č. Sž-o-KS 162/03 zo 16. 12. 2003 (sťažovateľom bol doručený dňa 18. 3. 2004) sťažovatelia žiadajú, aby im ochranu ľudských práv a základných slobôd a základných práv a slobôd poskytol Ústavný súd. (...)

Sťažovatelia poukazujú na dodnes pretrvávajúcu situáciu neustáleho porušovania ich práva na pokojné užívanie ich majetku tým, že štát im bráni nakladať s pozemkom parc. č. 293 v centre mesta P. o výmere 835 m2, ktorý zdedili potom, čo zápis o ich vlastníckom práve bol neoprávnene a anonymne bez ich vedomia zo štátnej evidencie nehnuteľností vyškrtnutý a uvedenú chybu príslušné štátne orgány odmietajú napraviť. (...)

„Porušovateľ (najvyšší súd) sa dopúšťa hrubého porušovania práva sťažovateľov na spravodlivý proces, keď na strane 4 odstavec 3 rozsudku poukazuje na vklady vecných práv, vykonané pod pol. v. z. 59/68 na základe geometrického plánu, ktoré podľa neho bránia náprave, hoci pojem vklad vecného práva v roku 1968 neexistoval a zápis pod pol. v. z. 59/68 sa pozemku parc. č. 293 vôbec netýkal. Tvrdenie porušiteľa (najvyššieho súdu), že náprave chyby bránia vklady vecných práv, vykonané už od zápisu pod pol. v. z. 59/68 v roku   1958   je   nezmyselné.   Pojem   vkladu   bol   zavedený   až   zákonom   č.   265/1992   Zb. účinným   od   1.   1.   1993.   Tomuto   odpovedala   aj   novelizácia   ustanovenia   §   133   ods.   2 Občianskeho zákonníka zavedená zákonom č. 264/92 Zb. s účinnosťou od 1. 1. 1993, podľa ktorej, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností.

V období do 1. 1. 1993 bola ale účinná iná právna úprava § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej, ak sa nehnuteľná vec prevádzala na základe zmluvy, vlastníctvo sa nadobúdalo účinnosťou zmluvy, ku ktorej bola potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Do 1. 1. 1993 preto zápisy v štátnej evidencii nehnuteľností na geodézii nemali charakter konštituovania práva.

Porušovateľ (najvyšší   súd) si   musí   byť   vedomý,   že   do   roku   1993   sa   vlastníctvo nenadobúdalo   zápisom   do   štátnej   evidencie   nehnuteľností,   ale   registráciou   zmluvy u štátneho   notárstva.   Keďže   žiadna   zmluva   o prevode   časti   pozemku   parcely   č.   293 neexistuje a teda nebola ani štátnym notárstvom registrovaná, porušovateľ (najvyšší súd) hrubo porušil ústavu a právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, keď vykladá zákon tak, ako keby boli sťažovatelia majetku zbavení v roku 1968 a ako keby náprave bránili vklady vecných práv vykonané už od zápisu pod pol. v. z. 59/68 v roku 1968. Toto ničím nepodložené a absurdné tvrdenie porušovateľa (...) je spôsobené tým, že neprejednal vec spravodlivo a ignoroval listiny, ktoré sťažovatelia súdu predložili. (...)

Sťažovateľom je upieraná rovnosť pred zákonom s inými tým, že porušovateľmi je spochybňovaná záväznosť právoplatného rozsudku Okresného súdu v Prešove č. 9 C 60/92- 191 z 13. 12. 1995 vo výroku, v ktorom bolo o vlastníckom práve k pozemku parc. č. 293 medzi PEhAES,   a. s., P. na jednej strane a sťažovateľmi na strane druhej pred súdom rozhodnuté.   Sťažovatelia   museli   uznať   legitimitu   Okresného   súdu   v Prešove,   ktorý rozhodoval o návrhu organizácie PEhAES na určenie vlastníckeho práva tejto organizácie k pozemku, ktorý zdedili, museli sa brániť tomuto návrhu pred súdom a museli podstúpiť riziko neúspechu pri rozhodnutí súdu o protižalobe PEhAES. Sťažovatelia pri podstúpení tohto   rizika   si   boli   vedomí   toho,   že   súd   mohol   protižalobe   PEhAES   vyhovieť   a medzi účastníkmi konania 9 C 60/92 mohol určiť, že vlastníctvo k pozemku patrí PEhAES a nie sťažovateľom. Sťažovatelia by museli záväznosť takéhoto právoplatného rozsudku prijať, lebo súd v konaní 9 C 60/92 uznal naliehavý právny záujem na prejednávaní protižaloby PEhAES o určenie vlastníctva tejto organizácie k predmetnému pozemku a uznal aj pasívnu a aktívnu legitimáciu účastníkov konania v spore o toto vlastníctvo. (...)

Sťažovatelia   žiadajú   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   za porušovanie   ich   práva   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   z dôvodov   neumožnenia nakladať s časťou pozemku mpč. 293 (...) v celkovej výške 194,126.- Sk (...).

Sťažovatelia   žiadajú   Ústavný   súd,   aby   na   základe   tejto   sťažnosti   preskúmal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR Sž-o-KS 162/03 zo 16. 12. 2003 i rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 1 S 7/01-123 z 20. 11. 2002, ako aj konania, ktoré im predchádzali. Sťažovatelia žiadajú Ústavný súd, aby na základe tejto sťažnosti preskúmal zásahy Katastrálneho   úradu   v P.   a Správy   katastra   P.   (resp.   ich   predchodcov)   pri   dopustení anonymného a neoprávneného vyškrtnutia zápisu o vlastníckom práve sťažovateľov z listu vlastníctva č. 164, o ktorom existuje výpis zo dňa 3. 2. 1975 potvrdený Krajskou správou geodézie a kartografie v P. i postup týchto orgánov odmietajúci zjednanie nápravy. Sťažovatelia žiadajú Ústavný súd, aby posúdil uvedené rozhodnutia, neoprávnené zásahy, postup i odmietanie nápravy porušovateľmi z hľadiska zlučiteľnosti s Ústavou SR, s Listinou základných práv a slobôd, s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. (...)

Sťažovatelia žiadajú Ústavný súd, aby ich sťažnosti vyhovel a vydal toto rozhodnutie: Katastrálny úrad v P. a Správa katastra P. porušili základné práva sťažovateľov na rovnosť pred zákonom a rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie zaručené v čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy   tým,   že   dopustili   neoprávnený   a anonymný   výmaz   zápisu   o vlastníckom   práve sťažovateľov k pozemku parc. č. 293 kat. úz. P. z listu vlastníctva č. 164 vykonaného na základe   právoplatného   dedičského   rozhodnutia   Štátneho   notárstva   v P.   č.   D   737/64, diskriminujú   sťažovateľov   odmietaním   nápravy   a neuznaním   záväznosti   právoplatného rozsudku   Okresného   súdu   v Prešove   9   C   60/92-191   z 13. 12. 1995,   ktorým   bolo o vlastníckom práve k pozemku parc. č. 293 medzi sťažovateľmi a organizáciou PEhAES, a. s., P. pred súdom rozhodnuté.

Katastrálny úrad v P. a Správa katastra P. porušujú základné práva sťažovateľov vlastniť   majetok   na   základe   zaručiteľnosti   dedenia   s rovnakým   zákonným   obsahom   pre každého garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR i v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a porušujú ľudské práva a základné slobody sťažovateľov na pokojné užívanie ich majetku   zaručené   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy tým, že v štátnej evidencii nehnuteľnosti odmietajú evidovať vlastnícke právo sťažovateľov k ich zdedenému majetku potom, čo zápis o vlastníckom   práve   sťažovateľov   k pozemku   parc.   č. 293   vykonaný   na   základe právoplatného   dedičského   rozhodnutia   Štátneho   notárstva   v P.   č.   D   737/64   bol   z listu vlastníctva č. 164 neoprávnene a anonymne vyškrtnutý.

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   Sž-o-KS   162/03   zo   16.   12.   2003   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 1 S 7/01-123 z 20. 11. 2002 boli porušené ľudské práva   a základné   slobody   sťažovateľov   na   účinné   právne   prostriedky   nápravy   a na spravodlivé   prejednanie   ich   záležitosti   pred   súdom   zaručené   v čl.   13   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy, týkajúce sa nápravy neustáleho porušovania práv sťažovateľov   na   pokojné   užívanie   ich   majetku   spôsobené   neoprávneným   a anonymným vyškrtnutím zápisu o ich vlastníckom práve k pozemku parc. č. 293 kat. úz. P. zo štátnej evidencie nehnuteľností.

Správa katastra P. porušuje ľudské práva a základné slobody sťažovateľov na účinné právne   prostriedky   nápravy   zaručené   v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v spojení   s čl.   1   ods.   2   Ústavy   tým,   že   odmieta   účinné   právne prostriedky nápravy v konaní o spoločnej žiadosti sťažovateľov zo dňa 21. 7. 2003 o opravu zápisu v katastri nehnuteľností záznamom.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   1   S 7/01-123   z 20.   11.   2002   v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Sž-o-KS 162/03 zo 16. 12. 2003 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušuje a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. sa vec vracia na ďalšie konanie.

Katastrálnemu úradu v P. a Správe katastra v P. sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. zakazuje pokračovať v porušovaní   ľudských   práv   a základných   slobôd   sťažovateľov   odmietaním   nápravy porušovania ich práva na pokojné užívanie svojho majetku pre anonymný a neoprávnený výmaz zápisu o vlastníckom práve sťažovateľov k pozemku parc. č. 293 kat. úz. P. z listu vlastníctva č. 164.

Správe katastra v P. sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. d) zákona č.   38/1993 Z. z. prikazuje, aby v katastri nehnuteľností obnovila zápis o vlastníckom práve sťažovateľov k časti pozemku parc. č. 293 kat. úz. P., ktorá je v zmysle   geometrického   plánu   32-GES-920/92   z 18.   8.   1994   znázornená   ako   parcela č. 430/3 o výmere 61 m2 a parcela č. 430/4 o výmere 151 m2.

Sťažovateľom sa podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. za porušovanie ich práva na pokojné užívanie časti ich pozemku parc. č. 293 kat. úz. P. znázornenej ako parcely č. 430/3 a č. 430/4 priznáva primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   194,126.-   Sk   (stodevädesiatštyritisícstodvadsaťšesť korún), spoločne a nerozdielne, ktoré je im povinný uhradiť Katastrálny úrad v P. a Správa katastra v P., každý v čiastke 1/2 z uvedenej sumy“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovatelia   namietali   porušenie   označených   základných   práv   postupom a rozhodnutím Katastrálneho úradu v P., Správy katastra P. a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 7/01-123 z 20. novembra 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 162/03 zo 16. decembra 2003.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovatelia napadli postup a rozhodnutie správy katastra, rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho   súdu.   Avšak   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie správy katastra, pretože jej postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd a o odvolaní proti rozsudku krajského súdu rozhodoval najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v týchto   častiach   (teda   vo   vzťahu   k správe   katastra   a vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovatelia, ktorí sú v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpení   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov.  

Sťažovatelia v podstate namietali, že najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. Sž-o-KS 162/03 zo 16. decembra 2003 „hrubo porušil ústavu a právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, keď vykladá zákon tak, ako keby boli sťažovatelia majetku zbavení v roku 1968 a ako keby náprave bránili vklady vecných práv vykonané už od zápisu pod pol. v. z. 59/68   v roku   1968.   Toto   ničím   nepodložené   a absurdné   tvrdenie   porušovateľa   (...)   je spôsobené tým, že neprejednal vec spravodlivo a ignoroval listiny, ktoré sťažovatelia súdu predložili. (...).

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: «Zo spisu správneho orgánu je nepochybné, že žalobcovia sa domáhajú vykonania opravy údajov na liste vlastníctva č. 164 v kat. úz. P. dopísaním časti pôvodnej parcely č. 293 v geometrickom pláne č. 32-GES-920/92 zo dňa 18. 8. 1994 označenej ako parcely č. 430/3   a 430/4,   ktorú   nadobudli   na   základe   dedičského   rozhodnutia   č.   D   737/64 a vlastníctvo ku ktorej bolo neoprávnene zapísané na liste vlastníctva č. 6280 v prospech iného vlastníka. Vykonanie opravy žiadali na základe uvedeného dedičského rozhodnutia č. D   737/64   a geometrického   plánu   zo   dňa   18.   8.   1994,   ku   ktorým   pripojili   rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. 9 C 60/92.

Rozhodnutím   zo   dňa   11.   9.   2000   prvostupňový   správny   orgán   tomuto   návrhu s poukazom   na   §   59   zák.   č.   162/1995   Z.   z.   nevyhovel,   pretože   ako   zistil,   s chybami evidovaný stav je už dotknutý ďalšou právnou zmenou a teda v zmysle § 49 ods. 5 Inštrukcie...   sa   v takomto   prípade   postupuje   výzvou   na   určenie   právneho   vzťahu.   Vychádzal z podkladov, podľa ktorých predmetná časť parcely č. 293 bola zapísaná do listu vlastníctva č. 996 k. ú. Prešov pod pol. v. z. 59/68 na základe geometrického plánu č. 11-25-226-915- 67 ako diel „z“ parcely č. 292/2 pre vlastníka Poľnohospodárske stavby n. p., následne geometrickým plánom č. 761-707-0154-1969 bol z nej odčlenený diel „a“ k novovytvorenej parcele č. 294/5 a zapísaný do listu vlastníctva č. 1821 k. ú. P. pre Čsl. štát – Zväzarm SSR v P.   Po   mapovaní   bola   parcela   č.   292/2   prečíslovaná   na   parcelu   č.   430,   v roku   1991 delimitovaná Výrobno-obchodnému podniku poľnohospodárskych služieb, š. p., P. do listu vlastníctva č. 6280 a naposledy zapísaná vkladom na základe kúpnej zmluvy v prospech PEhAES, a. s., P. Následne došlo k jej rozdeleniu na parcely KN č. 430/1, 430/2 a 430/3. Žalobcami predložené rozhodnutia Krajského súdu č. k. 17 Co 123/96-229 a Okresného súdu v Prešove 9 C 60/92-250 podľa správneho orgánu neurčujú vlastnícke práva žalobcov, iba   v odôvodnení   uvádzajú,   že sú   podielovými   spoluvlastníkmi   parcely   č. 293   zapísanej v zápisnici č. 2657 k. ú. P., žalobcovia sa však domáhajú zápisu jej časti pod parc. č. 430/3 a 430/4 do listu vlastníctva č. 163.

Žalovaný   ako   odvolací   orgán   rozhodnutím   dňa   15.   1.   2001   zamietol   odvolanie žalobcov a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako správne potvrdil. V dôvodoch tohto rozhodnutia sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom, na základe ktorého prvostupňový správny orgán rozhodol, ako aj z neho vyvodeným právnym záverom. Uviedol, že vykonaním opravy údaju podľa § 59 ods. 1 písm. c) katastrálneho zákona, ako to žiadali v odvolaní žalobcovia, práve s poukazom na § 59 ods. 4 katastrálneho zákona nie je možné uvedenú zmenu vlastníckeho práva dosiahnuť, pretože nejde o chybu v písaní, počítaní alebo inú zrejmú nesprávnosť, ale o vecnú chybu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dospel k záveru, že správne orgány   postupovali   správne   a rozhodli   v súlade   so   zákonom,   preto   bol   správny   aj napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Z rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu   síce   nevyplýva,   podľa   ktorého ustanovenia § 59 ods. 1 katastrálneho zákona rozhodol (písm. a, b alebo c) napriek tomu z predložených podkladov nevyplývala možnosť postupovať v žiadosti žalobcov ani podľa jedného z uvedených ustanovení pod písm. a) – c). Bránia tomu totiž vklady vecných práv, vykonané už od uvedeného zápisu pod pol. v. z. 59/68 na základe geometrického plánu. Z podkladov administratívneho spisu je zrejmé, že parcela č. 293 už po prevedenom mapovaní nie je evidovaná, došlo k jej prečísleniu, zapísané sú iba parcely č. 433/1, 433/2 a 430   (neskôr   430/1,   430/2,   430/3),   ku   ktorým   však   došlo   k zápisu   vlastníckeho   práva vkladom do katastra nehnuteľností, zápisom ktorým je katastrálny úrad v zmysle § 31 ods. 6 katastrálneho   zákona   viazaný.   Ide   o vrchnostenský   akt   správneho   orgánu   v odbore verejného   práva,   ktorý   má   konštitutívne   účinky   v odbore   súkromného   práva.   Správne orgány môžu takto rozhodovať na základe zmocnenia zákona a teda aj zrušenie takéhoto zápisu   vlastníckeho   práva,   chráneného   Ústavou   Slovenskej   republiky,   medzinárodnými právnymi aktami, ktorými je Slovenská republika podľa čl. 11 Ústavy SR viazaná, je možné iba v zákonom daných prípadoch. Podľa § 59 ods. 4 katastrálneho zákona ide iba o prípady podľa písm. a) ods. 1 tohto zákonného ustanovenia a podľa § 78 ods. 1 tohto zákona. V súlade s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... právomoc mocensky   autoritatívne   rozhodovať   o zániku   (a/c   vzniku)   vlastníckeho   práva   zásadne prislúcha nezávislému orgánu, ustanovenému zákonom, ktorým je súd a to v konaní s plnou jurisdikciou na základe riešenia skutkových otázok.

V spojení s uvedeným potom postup správneho orgánu podľa § 59 ods. 1 písm. c) katastrálneho zákona, čomu zodpovedá aj obsah tohto zákonného ustanovenia, spočíva iba v oprave údajov v dôsledku chybného zápisu vo verejných alebo iných listinách, teda ich technického   vyhotovenia   a nie,   ako   v danom   prípade   ak   malo   dôjsť   k neoprávnenému vecnému zápisu.

Rozsudok č. k. 9 C 60/92-191 zo dňa 13. 12. 1995 vychádzal síce z preukázanej skutočnosti, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi parcely č. 293, zapísanej v zápisnici č. 2657, ale tento úsudok súdu, uvedený iba v odôvodnení rozsudku, nenahrádza listinu, ktorá by svojím výrokom preukazovala vlastníctvo žalobcov k nehnuteľnostiam,   konkrétne k parc. č. 430/3 a 430/4 a preto nemôže slúžiť ako podklad pre vykonanie zápisu alebo opravy zápisu skutočností, ktoré z výroku nevyplývajú.

Podľa   doterajších   podkladov   došlo   k pričleneniu   časti   pôvodnej   parcely   č.   293 k parcele č. 292/2, a to aj napriek tomu, že sa listina svedčiaca o tomto právnom úkone nenašla a že medzi účastníkmi nie je sporné, že takouto listinou nemohol byť geometrický plán. V dôsledku tohto pričlenenia potom Poľnohospodárske stavby, n. p. (potom š. p.) nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník a v rámci likvidácie ju previedol na ďalšieho vlastníka,   od   ktorého   na   základe   vkladu   kúpnej   zmluvy   prevzala   spoločnosť   PEhAES, a. s., P.

Nezodpovedá preto tvrdeniu žalobcov, že nedošlo k ďalším prevodom, pretože bola táto časť parcela č. 293 zapísaná do listu vlastníctva č. 996 bez právneho podkladu a práve vzhľadom na existenciu uvedených zápisov vkladov nemôže správny orgán bez rozhodnutia o vlastníctve alebo novej listiny o prevode (prechode) vlastníctva odstrániť uvedenú vecnú nesprávnosť pod pol. v. z. 59/68 na LV č. 996.

Preto podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol napadnutý rozsudok krajského súdu správny.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2005