znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 77/04-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť P. B., bytom Ch., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 940/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 940/95   p o r u š i l základné právo Ing. P. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   P.   B.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 010 Sk (slovom štrnásťtisícdesať korún slovenských), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. M., do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 8. apríla 2004   č.   k.   I.   ÚS   77/04-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. B., bytom Ch., zastúpeného advokátom JUDr.   M.   M.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 940/95.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 16. marca 1995 podal na okresnom súde návrh vo veci zaplatenia 64 535 Sk s prísl. (za neuhradenú faktúru za vykonané stavebné práce). Podľa tvrdenia sťažovateľa: „... jediné pojednávanie v tejto veci bolo uskutočnené dňa 29. 11. 1995. Odvtedy došlo podľa mojej informácie k výmene sudcu, mám však za to, že uvedená vec nie je taká zložitá, aby ju súd nemohol ukončiť za deväť rokov od podania návrhu. Počas tejto doby zostávam stále v – podľa mňa – zbytočnej právnej neistote. Postup súdu považujem za neúmerne zdĺhavý. Mám za to, že OS v Žiline svojou liknavosťou porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vo svojej podstate priamo porušuje moje právo na súdnu ochranu.“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Vo   veci   sa   nepokračovalo   ani   na   základe   mojich telefonických   urgencií...“ Sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podal   sťažovateľ   predsedovi okresnému súdu 30. marca 2004. Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu na súde prvého stupňa ešte nebolo vo veci rozhodnuté.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu   vo veci   konať, priznal mu   finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr. 5308/03 z 29. júna   2004   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu z 15. júla 2004 k uvedenému vyjadreniu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 11 Cb 940/95.

Dňa 16. marca 1995 podal sťažovateľ okresnému súdu žalobu o zaplatenie 64 535 Sk s prísl.   a návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   žalovanému   B.   R.   zo   Žiliny   (za neuhradenú faktúru za vykonané stavebné práce).

Po uhradení súdneho poplatku (4. apríla 1995) sťažovateľom okresný súd 2. mája 1995 vydal platobný rozkaz č. k. Rob   811/95-13, ktorým   uložil žalovanému povinnosť uhradiť sťažovateľovi žalovanú sumu a trovy konania. Toto rozhodnutie napadol žalovaný 15. júna 1995 odporom.

Okresný   súd   14.   novembra   1995   predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie stanovené na 29. november 1995.

Toto   pojednávanie   (konané   za   účasti   sťažovateľa,   jeho   právneho   zástupcu a žalovaného)   bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru stavebníctva (žalovaný nenamietal právny dôvod, ale výšku fakturovanej sumy).

Sťažovateľ 5. decembra 1995 doručil okresnému súdu kópiu zmluvy o dielo č. 3/93 uzatvorenej   so   žalovaným   na   vykonanie   stavebných   prác   (zmluva   bola   podpísaná účastníkmi, nebol však na nej uvedený dátum jej uzatvorenia).

Okresný súd 11. februára 1999 uznesením č. k. 11 Cb 940/95-23 nariadil znalecké dokazovanie   a vypracovaním   znaleckého   posudku   poveril   znalca   z odboru   stavebníctva doc. Ing. L. K., CSc., zo Ž. Znalcovi bola určená na vypracovanie znaleckého posudku lehota 60 dní (mal určiť rozsah skutočne vykonaných prác na základe zmluvy o dielo č. 3/93 a stanoviť konečné vyúčtovanie medzi účastníkmi konania).

Pre dlhodobú nemoc znalca okresný súd 23. marca 1999 zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie a za znalca v danej veci ustanovil Ing. M. V. z Ústavu súdneho inžinierstva Žilina, ktorému uložil vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní.

Znalec 10. mája 1999 žiadal zaslanie súdneho spisu sp. zn. 11 Cb 940/95, ktorý mu okresný súd doručil 11. novembra 1999.

Okresný súd 1. februára 2000 žiadal znalca, aby mu v lehote 20 dní oznámil, kedy bude vypracovaný znalecký posudok.

Znalec 24. marca 2000 zvolal miestne šetrenie spojené s obhliadkou a zameraním vykonaných stavebných prác.

Okresný súd 29. marca 2000 urgoval zaslanie odpovede na svoju výzvu znalcovi (z 1. februára 2000). Urgencia bola doručená znalcovi až 3. augusta 2000. Tento 18. januára 2001   žiadal   okresný   súd   o vydanie   pokynu,   ako   má   vo   veci   ďalej   postupovať,   lebo sťažovateľ mu nepredložil požadované podklady.

Okresný   súd   10.   júla 2001   žiadal   od   právneho zástupcu   sťažovateľa   informáciu, prečo   neposkytol   znalcovi   požadovanú   súčinnosť.   Tento   v odpovedi   z 19.   júla   2001 oznámil, že pre nemoc sa nemohol zúčastniť miestneho šetrenia, o čom bol znalec písomne informovaný 11. apríla 2000.

Právny   zástupca   sťažovateľa   13.   augusta   2001   oznámil,   že   požadované   doklady zaslal znalcovi 18. júla 2001, no doporučená zásielka mu bola vrátená späť, lebo znalec si ju nevyzdvihol z poštového úradu.

Okresný   súd   14.   februára   2003   žiadal   znalca   o oznámenie   termínu   vypracovania znaleckého posudku a 10. júna 2003 urgoval túto výzvu s upozornením znalca na možnosť uloženia mu poriadkovej pokuty (urgencia bola poštou vrátená späť, lebo v odbernej lehote nebola   prevzatá).   Na   požiadanie   okresného   súdu   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru v Martine 15. augusta 2003 doručilo zásielku znalcovi.

Znalec 21. augusta 2003 okresnému súdu oznámil, že nemá od sťažovateľa všetky podklady, preto vypracuje posudok podľa zistení z miestneho šetrenia.

Po urgencii okresného súdu z 9. októbra 2003 znalec predložil znalecký posudok č. 138/2003 v 2 vyhotoveniach 31. októbra 2003.

Okresný súd 24. novembra 2003 vyzval účastníkov, aby sa v lehote 20 dní vyjadrili k znaleckému posudku. Žalovaný 14. januára 2004 oznámil, že so znaleckým posudkom nesúhlasí.

Okresný   súd   19.   marca   2004   predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie stanovené na 30. apríl 2004.

Právny   zástupca   sťažovateľa   28.   apríla   2004   upresnil   žalobný   petit   na   sumu stanovenú znalcom (47 286 Sk).

Na   pojednávaní   konanom   30.   apríla   2004   (za   prítomnosti   účastníkov,   právneho zástupcu   sťažovateľa   a znalca)   boli   vykonané   výsluchy   účastníkov   a po   ich   vyjadrení k znaleckému posudku upravil znalec výslednú sumu na 28 052, 50 Sk, s ktorou sťažovateľ súhlasil (žalovaný požiadal prepracovať znalecký posudok). Po prijatí uznesenia o skončení dokazovania okresný súd oznámil, že rozsudok bude vyhlásený 5. mája 2004.

Na   pojednávaní   konanom   5.   mája   2004   za   prítomnosti   právneho   zástupcu sťažovateľa   a žalovaného   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bola   žalovanému   uložená povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   28   052   Sk.   Konanie   o ostatnej   časti   istiny (36 482, 50   Sk)   okresný   súd   zastavil   (rozsudok   bol   doručený   právnemu   zástupcovi sťažovateľa 24. mája 2004 a žalovanému 26. mája 2004).

Dopytom   (z   28.   júla   2004)   ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   proti predmetnému rozsudku podal žalovaný 28. júna 2004 odvolanie.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   v zásade   nezaujal   stanovisko k opodstatnenosti sťažnosti („... zo spisu a stanoviska sudcu vyplývajú niektoré skutočnosti, ktoré sú predmetom výzvy na vyjadrenie. Inak ide o problém, ktorý je štandardne riešený príslušnou   judikatúrou  ...“). Z ním   predloženého   vyjadrenia   zákonného   sudcu   (ktorému bola vec pridelená od 1. júla 1999) vyplýva, že dôvodom zdĺhavého priebehu konania je veľké množstvo vecí pridelených mu na vybavenie. „Ku dňu 1. 7. 1999 mi bolo spolu v oddelení   11   Cb   pridelených   na   rozhodnutie   377   obchodných   vecí   a 849   vecí   výkonu rozhodnutia (E a Er). Okrem toho mi bolo ku dňu 22. 6. 1999, kedy som bol ustanovený do funkcie sudcu, pridelených na rozhodnutie 182 občianskoprávnych vecí oddelenia C. Vzhľadom   na   množstvo   pridelených   vecí   nebolo   možné   v každej   z vecí   konať okamžite po ich predložení. Okrem toho je potrebné uviesť, že v senáte 11 Cb sa v tom čase nachádzalo veľké množstvo vecí, ktoré napadli na súd pred tým (v rokoch 1992 až 1995), ako napadla vec 11 Cb 940/95, a preto boli vybavované skôr.

Vo veci 11 Cb 940/95 som začal konať v októbri 1999, kedy bol spis zaslaný znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku. Následne v mesiacoch február a marec 2000 bol vo veci znalec vyzývaný na predloženie posudku. Znalec súdu oznámil, že mu od navrhovateľa, napriek viacerým výzvam, neboli predložené doklady potrebné na vypracovanie posudku. Tieto doklady boli predložené až v priebehu roku 2001. Po ďalších výzvach, doručovaných aj cestou policajných orgánov predložil znalec posudok dňa 31. 10. 2003. Po predložení znaleckého posudku bolo v novembri 2003 rozhodnuté o trovách znaleckého dokazovania a znalecký   posudok   bol   predložený   účastníkom   na   vyjadrenie.   Po   zaslaní   vyjadrenia odporcu bol v mesiaci marec 2004 určený termín pojednávania na deň 30. 4. 2004.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   uviedol,   že: „... naše stanovisko v uvedenej veci sa nemení...“.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 940/95, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania. Ostatne, ani okresný súd vo svojom vyjadrení nezdôvodňoval doterajšiu dĺžku konania jeho zložitosťou.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd, s výnimkou oneskorenej súčinnosti pri znaleckom dokazovaní, nezistil takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od pojednávania konaného 29. novembra 1995 do   vydania uznesenia   o nariadení znaleckého dokazovania 11. februára 1998, teda vyše 3 rokov a 2 mesiacov,

- od 23. marca 1999 (vydanie uznesenia o ustanovení druhého znalca) do 8. novembra 1999 (doručenie súdneho spisu znalcovi), t. j. v trvaní vyše 7 mesiacov,

- od 13. augusta 2001 (odpoveď právneho zástupcu sťažovateľa na vyššie uvedený dopyt)   do   14.   februára   2003   (výzva   pre   znalca),   t.   j.   v trvaní   vyše   1   roka   a 6 mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda v období vyše 5 rokov a 3 mesiacov neboli   vykonané   vo   veci   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádzal. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku   postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Vysoká   „zaťaženosť jednotlivých sudcov“ nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

S prihliadnutím   k uvedenej   dĺžke   zistených   prieťahov   v konaní,   ktoré   významnou mierou prispeli k predĺženiu celkovej doby konania v predmetnej veci (trvajúceho vyše 9 rokov) ústavný súd neprehliadol ani zdĺhavý priebeh znaleckého dokazovania (trvajúceho vyše 4 roky) a postup okresného súdu v ňom.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že okresný súd už rozhodol vo veci rozsudkom z 5. mája 2004, ústavný súd nepovažoval za dôvodné a účelné v zmysle sťažovateľovho návrhu prikázať okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk z dôvodu, že „... jeho právna neistota v uvedenej veci pretrváva už viac ako 9 rokov...“. Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné priznať mu požadované primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu) považuje za primerané.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 17. marca 2004 a vyjadrenie z 15. júla 2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004