znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 77/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. H. a S. H., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 16 C 1892/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. a S. H. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2003 doručená sťažnosť M. H. a S. H., obaja bytom, K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia práva domáhať sa ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 1892/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 1892/98   domáhali sa   sťažovatelia   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva, pričom príslušnú žalobu podali na okresnom súde 26. októbra 1998. Uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 1892/98 zo 16. februára 1999 bolo konanie zastavené s poukazom na to, že sťažovatelia podaním zo 17. novembra 1998 vzali žalobu späť a žiadali konanie zastaviť. V skutočnosti   sťažovatelia   nikdy   žalobu   späť   nevzali   a o zastavenie   konania   nežiadali. Sťažovatelia na okresnom súde zistili, že ku zastaveniu konania došlo na základe záznamu spísaného 17. novembra 1998. Podľa záznamu mali sa sťažovatelia dostaviť na okresný súd a predniesť, že žalobu z 26. októbra 1998 berú späť a žiadajú konanie o veci zastaviť. Podľa tvrdenia sťažovateľov podpisy na zázname nie sú ich podpismi. Sťažovatelia podali z tohto dôvodu   trestné   oznámenie,   a to   najmä   na   preverenie   pravosti   podpisov   na   zázname. Z vykonaného   grafologického   skúmania   vyplynulo,   že   nejde   o podpisy   sťažovateľov. Napriek tomu bola vec podozrenia z trestného činu voči súdnej tajomníčke okresného súdu odložená   uznesením   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Košice   I   ČVS: OÚV-116/30-K1-2002 z 30. januára 2002, pričom Okresná prokuratúra Košice I (ďalej len „okresná   prokuratúra“) sťažnosť   proti   uzneseniu   zamietla.   Sťažovatelia   nepodali   proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, lebo sa radšej obrátili na orgány činné v trestnom konaní, keďže súdom už neverili. S poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   vyslovujú   sťažovatelia   názor,   že   sú   dané   dôvody   hodné osobitného   zreteľa   na   to,   aby   ústavný   súd   neodmietol   prijatie   sťažnosti   aj   napriek nevyčerpaniu   opravných   prostriedkov.   Takýmto dôvodom   je strata   dôvery   sťažovateľov v súd a tiež zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľky. Zákonná dvojmesačná lehota podľa §   53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je dodržaná, lebo uznesenie okresnej   prokuratúry sp. zn.   Pn   2218/00   zo   16.   januára   2003,   ktorým   bola   sťažnosť   proti   odloženiu   veci zamietnutá, bolo sťažovateľovi odoslané až 21. januára 2003 a sťažovateľke až 21. februára 2003.

Sťažovatelia požadujú vydanie nálezu, ktorým by vo vzťahu voči okresnému súdu bolo vyslovené porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a priznané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 1892/98-6 zo 16. februára 1999 vyplýva, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo zastavené s poukazom na to, že sťažovatelia ako žalobcovia podaním zo 17. novembra 1998 vzali žalobu späť a žiadali konanie zastaviť.

Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. Pn 2218/00-67 zo 16. januára 2003 vyplýva, že sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o odložení veci bolo zamietnutá ako nedôvodná.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   sú   tieto   podmienky   splnené,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   rozhodne   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   V prípade   nesplnenia niektorej z podmienok rozhodne v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V danom prípade treba zákonnú dvojmesačnú lehotu počítať odo dňa právoplatnosti uznesenia okresného súdu   sp.   zn. 16   C   1892/98 zo 16.   februára   1999.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. apríla 1999. Sťažovatelia mali možnosť podať proti uzneseniu odvolanie, čo však neurobili. Toto pochybenie nemožno považovať za zhojené tým, že sťažovatelia   podali   trestné   oznámenie.   Následne   nemožno   zákonnú   lehotu   na   podanie sťažnosti počítať odvtedy, čo bolo sťažovateľom doručené uznesenie okresnej prokuratúry, ktorým   sa   ukončilo   trestné   konanie.   Predmetnú   sťažnosť   sťažovatelia   ústavnému   súdu podali až 21. marca 2003, t. j. v čase, keď už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. K tomu je potrebné dodať, že ústavná ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv a základných slobôd nahradzujúcich individuálne konania o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom, ktoré boli prístupné sťažovateľom do 31. decembra 2001 (II. ÚS 29/02, II. ÚS 57/02). Sťažovatelia mali až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho   základného   práva   pred   ústavným   súdom,   ktoré   však   vo   vzťahu   k tomuto   právu zaručenému   v čl.   46   ods.   1   ústavy   nevyužili   bez   toho,   že   by   im   v tom   bránili   vážne prekážky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003