znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 768/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť H. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s. r. o., Garbiarska 5, Košice, v mene ktorej koná konateľ Mgr. Marek Dubovský, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 218/2014-59 z 3. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2014 doručená sťažnosť H. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 218/2014-59 z 3. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Navrhovateľka L. J... podala proti mojej osobe na Okresnom súde Košice I návrh... ktorým sa domáha zaplatenia sumy 78.000,- EUR s prísl.

Okresný súd Košice I vydal... 13.11.2013 platobný rozkaz č k. 15Ro488/2013-33, ktorým mi bola uložená povinnosť na zaplatenie sumy 78.000,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 78.000,- EUR... a na náhradu trov právneho zastúpenia... Proti... platobnému rozkazu som... 6.2.2014 podal odpor, čím došlo k jeho zrušeniu a veci bola pridelená sp. zn. 12C/84/2014.

Okresný súd Košice I vydal... 10.2.2014 uznesenie č. k. 15Ro/488/2013-43, ktorým mi bola   uložená   povinnosť   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vo   výške   4.680,-   EUR   za   môj odpor...   Proti...   uzneseniu som dňa 25.2.2014 podal odvolanie,   o ktorom dňa 3.7.2014 rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 5Co/218/2014-59 tak, že Uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil...

V rámci odvolacej obrany proti Uzneseniu súdu prvého stupňa som poukázal, že vznik   mojej   povinnosti   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   bol   vyvolaný   výlučne   vydaním platobného rozkazu zo dňa 13.11.2013, proti ktorému som bol nútený podať odpor. Nebyť platobného rozkazu, nemusel som podávať odpor, naopak, mal by som príležitosť rozvinúť potrebnú   obranu   v   „riadnom“   súdnom   konaní   bez   povinnosti   na   zaplatenie   súdneho poplatku z odporu.

Zároveň   som   vyjadril...   presvedčenie,   že   pre   vydanie   platobného   rozkazu   neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Podľa § 172 odsek 1 zákona č. 99/1963 Zb... „Súd môže   aj   bez   výslovnej   žiadosti   navrhovateľa   a   bez   vypočutia   odporcu   vydať   platobný rozkaz,   ak   sa   v   návrhu   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   vyplývajúce   zo skutočností uvedených navrhovateľom.“... Ani v rozkaznom konaní... nemôže byť zásada rýchlosti   konania   uprednostnená   pred   zákonnosťou   súdneho   rozhodnutia.  ...   platobný rozkaz je možné vydať, len ak právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplýva zo skutočností uvedených   navrhovateľom...   Na   vydanie   platobného   rozkazu   je   potrebné   nielen   tvrdiť skutočnosti, z ktorých vyplýva právo navrhovateľa na plnenie, ale tieto skutočnosti majú byť aj minimálne osvedčené, najčastejšie listinami pripojenými k návrhu.

Takisto som poukázal, že podaný návrh na začatie konanie neposkytuje dostatočný podklad pre vyvodenie záveru o existencii práva na plnenie. Nielen že postráda akúkoľvek priamu právnu kvalifikáciu uplatnenej pohľadávky, ale neuvádza ani dostatok skutkových tvrdení, ktoré by umožňovali jej jednoznačné právne posúdenie. Z obsahu návrhu nemožno vyvodiť,   či   navrhovateľka   uplatňuje   právo   zo   zodpovednosti   za   škodu   alebo zo zodpovednosti   za   bezdôvodné   obohatenie,   prípadne   či   sa   domáha   plnenia   záväzku zo zmluvy,   konkrétne   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   18.10.2011,   ktorá   sa   v   návrhu   spomína. Za popísaných okolnosti rozhodne nebolo možné prijať záver o „vyplynutí práva“, ako ho vyžaduje vyššie citované ustanovenie § 172 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku.... zdôraznil som, že je vyslovene neštandardné, aby boli v rozkaznom konaní riešené práva   zo zodpovednostných   vzťahov.   Ich   vznik   je   totiž   výsledkom   splnenia   zložitých a nezriedka značne abstraktných zákonných predpokladov (v prípade práva na náhradu škody protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť a zavinenie), ktoré nevyhnutne kladú   zvýšené   nároky   na   unesenie   základných   procesných   bremien,   bremena   tvrdenia a dôkazného bremena, ktoré sú nezlučiteľné s rozkazným konaním....

Poukázal som aj na... fakt, že rozhodujúce skutkové tvrdenie navrhovateľky - že bola uvedená   do   omylu   čo   do   spôsobu   zaplatenia   kúpnej   ceny   z   kúpnej   zmluvy   zo   dňa 18.10.2011, odhliadnuc od toho, že je lživé, nemá vonkoncom žiadnu dôkaznú oporu.......   tieto   skutočnosti   vylučujú   nielen   možnosť   procesného   úspechu   žaloby,   ale... samotnú prípustnosť vydania platobného rozkazu. Pre jeho vydanie neboli splnené zákonom stanovené   podmienky.   Napriek   tomu   bol   vydaný,   čo   viedlo   k   nutnosti   podania   odporu a k uloženiu zaplatenia značne vysokého súdneho poplatku za podaný odpor. Na týchto záveroch nič nemení, že v prípade úspechu v spore mi bude priznaná náhrada zaplateného súdneho   poplatku,   nakoľko   poplatok   musím   zaplatiť   okamžite   po   právoplatnosti rozhodnutia o jeho uložení (vznikne mi teda okamžitá majetková ujma), a navyše nemám žiadnu istotu, že právo na náhradu trov konania bude voči navrhovateľke aj reálne priznané a vymožiteľné (sama požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku).

Všetky   tieto   odvolacie   námietky   odbil   odvolací   súd   lakonickým,   nijako nezdôvodneným   konštatovaním o ich   okrajovosti   a   účelovosti.   V   odôvodnení   Uznesenia odvolacieho súdu sa uvádza, že v mojom odvolaní sa nikde nespomína, že by som nemal byť poplatníkom,   keďže   som   podal   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   Vo   vzťahu   k   žiadnej z mojich námietok však nezaujal odvolací súd žiadne bližšie stanovisko. Postupoval výlučne formalistický,   keď   vznik   poplatkovej   povinnosti   spojil   s   nepochybným   faktom   podania odporu   proti   platobnému   rozkazu,   pričom   nijako   nezohľadnil   skutočnosti,   ktoré   tomu predchádzali (najmä či boli splnené podmienky pre vydanie platobného rozkazu). A úplne pominul aj zásadnú okolnosť, že vzhľadom na podanie „meritórneho“ odporu, ktorý viedol ex lége k zrušeniu vydaného platobného rozkazu (§ 174 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku),   neexistuje   iný   procesný   postup,   ako   presadiť   tvrdenie   o   nezákonnosti   jeho vydania.“

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy odôvodnil sťažovateľ takto:„V   dôsledku   vydaného   platobného   rozkazu   som   bol   nútený   podať   odpor,   ktorá situácia by nenastala, keby nedošlo k jeho vydaniu. V štandardnom súdnom konaní (bez rozkazného konania) by som mal príležitosť vyjadriť sa k podanej žalobe, avšak bez nutnosti zaplatenia   súdneho   poplatku.   Takto   mi   v   dôsledku   podania   odporu   vznikla   poplatková povinnosť, čím dochádza k priamemu zásahu do mojej majetkovej sféry. Súdny poplatok som povinný   zaplatiť   okamžite,   takže zásah nie je   zmiernený ani prípadným neskorším meritórnym rozhodnutím,   ktorým   bude zamietnutá   žaloba a   protistrana bude zaviazaná k náhrade trov konania.   Nemám navyše vonkoncom žiadnu istotu,   či dôjde k priznaniu náhrady   trov   konania,   a   či   pohľadávka   na   náhradu   trov   konania   bude   od   protistrany aj reálne vymožiteľná.“

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil sťažovateľ takto:

„K...   zásahu   došlo   už   samotným   protiprávnym   postupom   všeobecných   súdov, najmä vydaním   platobného   rozkazu   bez   splnenia   zákonných   podmienok,   a   následným vyrubením súdneho poplatku za odpor, podanie ktorého bolo takým protiprávnym postupom vyvolané....

Zároveň   považujem   za   ústavne   neprípustné   a   neakceptovateľné,   že   napadnuté rozhodnutie rezignovalo na požiadavku náležitého odôvodnenia a nijako sa nevyporiadalo s mojou odvolacou obranou, iba ju odmietlo ako okrajovú a účelovú.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo H. K... vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky,   a   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   odsek   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   odsek   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, to všetko v spojení s článkom 1 odsek 1 a článkom 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Co/218/2014-59 zo dňa 3.7.2014 porušené boli.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   5Co/218/2014-59   zo   dňa   3.7.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

H. K... priznáva náhradu trov konania vo výške 340,90 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach   povinný   zaplatiť   na   účet   Advokátskej   kancelárie   Mária Grochová   a partneri s.r.o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) vydal 13. novembra 2013 platobný rozkaz č. k. 15 Ro 488/2013-33 (ďalej len „platobný rozkaz“), proti ktorému sťažovateľ ako odporca podal odpor. Uznesením okresného súdu č. k. 15 Ro 488/2013-43 z 10. februára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   za   odpor.   Uznesenie   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti uznesenia uviedol: „... pri povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky č. 1a sadzobníka súdnych poplatkov tak ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd zisťoval len to, že či odporca je poplatníkom za odpor a či boli dodržané ďalšie ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov.   V   odvolaní   sa   nikde   nespomína   to,   aby   odporca   nemal   byť   tým poplatníkom, keďže podal odpor proti platobnému rozkazu, ale namietajú sa len okrajové a účelovo námietky kto zodpovedá za vydanie platobného rozkazu a že skutočnosti uvedené v platobnom rozkaze musia byť aspoň osvedčené, lebo z nich vyplýva právo navrhovateľa na   plnenie,   samotný   návrh   na   začatie   konania   neposkytuje   dostatočný   podklad   pre vyvodenie záveru o existencii práva na plnenie, ani keby všetky jeho tvrdenia boli pravdivé. O.i. návrh postráda akúkoľvek priamu právnu kvalifikáciu uplatnenej pohľadávky.“

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie okresného súdu potvrdil.

Nad   rámec   odôvodnenia   krajského   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   právomoc rozhodovať o tom, či boli alebo neboli splnené zákonné podmienky na vydanie platobného rozkazu,   má   iba   súd,   ktorý   platobný rozkaz vydal,   v   prípade   sťažovateľa   okresný   súd. Vzhľadom na uvedené krajský súd postupoval správne, keď pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu skúmal iba to, či sťažovateľ je poplatníkom za podaný   odpor   a   či   sú   splnené   ďalšie   podmienky   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že krajský súd porušil jeho základné a iné právo tým, že k žiadnej z jeho námietok obsiahnutej v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu nezaujal   stanovisko,   ústavný   súd   pripomína,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú.   Článok   6   ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Námietky   obsiahnuté   v   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu, ku ktorým   sa   podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nevyjadril,   sa   týkali   výlučne   nesplnenia zákonných   podmienok   na   vydanie   platobného   rozkazu.   Vzhľadom   na   to,   že   skúmanie splnenia podmienok na vydanie platobného rozkazu nepatrí do právomoci krajského súdu, krajský súd nemohol porušiť základné a iné práva sťažovateľa tým, že námietkami, ktoré nemali pre rozhodnutie význam, sa nezaoberal.

Tvrdenia sťažovateľa o tom, že je vylúčený procesný úspech žaloby a že v prípade zamietnutia žaloby nemá istotu, že mu bude reálne priznané právo na náhradu trov konania, pretože navrhovateľka požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, sú iba teoretickými konštrukciami sťažovateľa, ktoré nemôžu byť dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných a iných práv.

Ústavný súd na záver uvádza, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014