znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 767/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č. vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 55/2014 zo 17. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2014 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 55/2014 zo 17. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 16/2014 z 3. apríla 2014 vzatý do väzby pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   uviedol,   že   17.   júna   2014   podal   prostredníctvom   svojej   obhajkyne v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť o prepustenie na slobodu spolu s návrhom na nahradenie väzby sľubom v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý následne   doplnil   návrhom   na   nahradenie   väzby   dohľadom   mediačného   a   probačného úradníka.   Prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   podala   na   okresnom   súde 6. augusta 2014 na sťažovateľa obžalobu pre už uvedený obzvlášť závažný zločin.

Sudca okresného súdu pre prípravné konanie prípisom z 11. augusta 2014 zrušil termín   verejného   zasadnutia,   na   ktorom   malo   byť   rozhodnuté   o   žiadosti   sťažovateľa, stanovený na 14. august 2014 z dôvodu podanej obžaloby.

Okresný   súd   o   žiadosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3 T   120/2014 na verejnom zasadnutí uskutočnenom 21. augusta 2014 tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe, neprijal jeho na návrh nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ani dohľadom mediačného a probačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3 T   120/2014 z 21. augusta 2014 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením (17. septembra 2014) tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazujúc   na   aktuálnu   judikatúru   ústavného   súdu vzťahujúcu   sa   na   rýchlosť   rozhodovania   o   väzbe   uviedol,   že   pokiaľ   o   jeho   návrhu na prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zo   17.   júna   2014   bolo   právoplatne   rozhodnuté   až 17. septembra   2014   a pritom   nejde   o   skutkovo   a   právne   náročnú   vec,   táto   doba   je neakceptovateľná.   Uvedeným   postupom   v   trestnej   veci   sťažovateľa   boli   porušené   jeho základné práva zaručené čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že napadnuté uznesenie považuje za neodôvodnené, nesprávne   a   arbitrárne,   keďže   krajský   súd   ako   odvolací   súd   na   argumenty   sťažovateľa týkajúce sa dĺžky rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na prepustenie na slobodu nereagoval. Napadnutým uznesením tak boli porušené základné práva sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Tos 55/2014-1363 zo 17. 09. 2014 porušil základné práva M. Č. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Tos 55/2014-1363 zo 17. 09. 2014 porušil základné práva M. Č. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 55/2014-1363 zo 17.09.2014 sa zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby M. Č. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   M.   Č.   ako   primerané   finančné zadosťučinenie peňažnú sumu 10   000 eur,   ktorú mu   je   povinný   zaplatiť   Krajský súd v Košiciach do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným súdom vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou argumentácie sťažovateľa je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s nedodržaním požiadavky na urýchlené rozhodnutie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ako aj porušenie základných   práv   podľa   identických   článkov   ústavy,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s požiadavkou na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V ustanoveniach   čl.   17 ods.   2 ústavy   týkajúcich   sa   práva   na osobnú slobodu   je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 7/00, v ktorom sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, okrem iného uviedol, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti, resp. urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy teda nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 16/2014 z 3. apríla 2014 vzal sťažovateľa do väzby pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ doručil 17. júna 2014   Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach   žiadosť   o   prepustenie   z väzby   a   návrh   na   jej nahradenie   písomným   sľubom,   ktorý   doplnil   návrhom   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka.   Jediným   dôvodom   podanej   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby bol jeho zlý zdravotný stav. Po posúdení krajskou prokurátorkou bola žiadosť   sťažovateľa   doručená   okresnému   súdu   19.   júna   2014.   Z   dôvodu   preskúmania tvrdení   uvedených   v   žiadosti   okresný   súd   opakovane   (19.   júna   2014,   2.   júla   2014, 16. júla 2014, 18. júla 2014, 29. júla 2014) zisťoval aktuálny zdravotný stav sťažovateľa u ošetrujúcich lekárov, ako aj možnosti Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na   výkon   trestu   poskytnúť   sťažovateľovi   v   prípade   potreby   adekvátneho   ošetrenia, resp. liečby   v   súvislosti   s jeho diagnózou.   Potreba   opakovaných   zisťovaní   vyplynula aj z neaktuálnych   informácií   sťažovateľa   o   jeho   ošetrujúcom   lekárovi.   Okresný   súd   určil termín verejného zasadnutia na 24. júl 2014 (teda 35 dní po doručení žiadosti sťažovateľa), ktorý   však   bol   na   žiadosť   obhajkyne   sťažovateľa   zrušený   (z   dôvodu   jej   nástupu na dovolenku),   a   nový   termín   verejného   zasadnutia   bol   okresným   súdom   stanovený na 14. august 2014. Z dôvodu podanej obžaloby (doručenej 6. augusta 2014) okresný súd zrušil aj tento termín verejného zasadnutia a určil nový termín na 21. august 2014 (63 dní od podania žiadosti sťažovateľa), na ktorom rozhodol uznesením sp. zn. 3 T 120/2014 tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku jeho písomný sľub neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd väzbu dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nenahradil.   Už   na   verejnom   zasadnutí sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 21. augusta 2014, ktoré písomne doplnil podaním zo 4. septembra 2014.

Spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 T 120/2014 bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa 10. septembra 2014. Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2014   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu napadnutým uznesením zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu   okresného   súdu   po   7   dňoch   od   predloženia   spisu   okresným   súdom,   čo nepochybne zodpovedá požiadavke neodkladného a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby tak, ako to možno vyvodiť z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením vyhodnotil nesprávne jeho námietky týkajúce sa porušenia jeho práva na urýchlené konanie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresného súdu, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu z 21. augusta 2014 (na ktoré krajský súd odkazuje).

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval: „Správne postupoval okresný súd, keď po dôjdení obžaloby určil termín verejného zasadnutia na deň 21.8.2014, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného. Na verejnom zasadnutí obvineného riadne vypočul a následne po vyhodnotení všetkých okolností dospel k záveru, že dôvody väzby naďalej podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. trvajú a následne neprijal písomný sľub obvineného a nenahradil väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka...

... K vážnemu ochoreniu obvineného je potrebné uviesť, že z lekárskej správy MUDr. A.   G.   vyplýva,   že   zdravotný   stav   obvineného   je   v   súčasnej   dobe   stabilizovaný,   pričom vzhľadom na   závažnosť   jeho diagnózy   by bolo   žiaduce realizovať   početné diagnostické vyšetrenia, aby bolo možné včas terapeuticky zasiahnuť pri ďalšej progresii ochorenia. Potrebu týchto vyšetrení vzhľadom na charakter onemocnenia by mal vyhodnotiť lekár, ktorý menežuje obvineného.

K dĺžke trvania väzby je potrebné uviesť, že vo veci sa riadne konalo, obžaloba napadla 6.8.2014, pričom o ďalšom trvaní väzby bolo rozhodnuté dňa 21.8.2014.

Odvolací   súd   poukazuje   na   dôvody   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.“

Okresný   súd   v   uznesení   sp.   zn.   3   T   120/2014   z   21.   augusta   2014   vo   vzťahu k argumentácii sťažovateľa uviedol:

„Rovnako v rámci oboznámenia listinných dôkazov sa súd oboznámil aj so žiadosťou obvineného M. Č. o prepustenie z väzby na slobodu, v rámci ktorej uviedol, že vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav je nutné jeho prepustenie na slobodu, kde sa potrebuje podrobiť ďalším lekárskym vyšetreniam a jeho zdravotný stav je potrebné sústavne sledovať, aby nedošlo k smrti. Zároveň spolu so žiadosťou predložil aj lekársku správu MUDr. A. G., všeobecného lekára, z ktorej je zrejmé, že obvinený je onkologický pacient, pričom jeho zdravotný stav je aktuálne stabilizovaný, avšak na závažnosť diagnózy je žiaduce frekventne realizovať   početné   diagnostické   vyšetrenia,   aby   bolo   možné   včas   zasiahnuť   pri   ďalšej progresii ochorenia. Počas výkonu väzby, resp. výkonu trestu je toto značne komplikované... V rámci rozhodovania o ďalšom trvaní väzby sa súd zaoberal aj podanou žiadosťou obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a dôvodmi v nej uvedenými, preto si vyžiadal aktuálne   správy   k   zdravotnému   stavu   obvineného   z   Nemocnice   pre   obvinených a odsúdených   v   Trenčíne,   ako   aj   z   Ústavu   na   výkon   väzby   a   ústavu   na   výkon   trestu v Košiciach, z ktorých zistil, že obvinený bol v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne naposledy hospitalizovaný od 15.12.2009 do 22.12.2009, teda o jeho terajšom zdravotnom stave tento ústav nemá žiadne poznatky. Zo strany Ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu v Košice bolo tunajšiemu súdu oznámené, že ústav je schopný zabezpečiť diagnostiku a liečbu akéhokoľvek ochorenia, teda aj obvinenému. S poukazom na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a správy týchto ústavov   je zrejmé,   že dôvody,   pre   ktoré obvinený   požiadal   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   nie   sú   relevantné,   pretože v podmienkach   výkonu   väzby,   resp.   výkonu   trestu   je   mu   možné   poskytnúť   adekvátnu zdravotný starostlivosť aj pri diagnóze, ktorou obvinený v súčasnosti trpí.“

Z okolností uvedených sťažovateľom, resp. zistených zo súdneho spisu predloženého ústavnému   súdu   okresným   súdom   možno   ustáliť,   že   konanie   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby trvalo pred okresným súdom od 19. júna 2014 do 21. augusta 2014, teda 63 dní. Spis bol krajskému súdu odoslaný 9. septembra 2014 (doručený 10. septembra 2014) po písomnom doplnení sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Konanie pred krajským súdom trvalo od 10. septembra 2014 do 17. septembra 2014, teda 7 dní. Spis bol vrátený okresnému súdu 1. októbra 2014.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce vo všeobecnej rovine svedčia o uplynutí dlhšieho času pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby,   než   ktoré   je   ustálenou   judikatúrou   chápané   pre   rozhodovanie   o   väzbe   ako akceptovateľné (t. j. dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu), avšak v okolnostiach konkrétneho prípadu ešte toto prekročenie časových limitov nehodnotí ústavný   súd   ako   nespĺňajúce   ústavné   limity   pre   urýchlené   rozhodovanie   o   žiadosti o prepustenie   z   väzby.   Za   takéto   špecifické   okolnosti   prípadu   považuje   ústavný   súd predovšetkým dôvody (zdravotné), pre ktoré sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby a ktoré mohol okresný súd posúdiť len za súčinnosti ošetrujúceho lekára sťažovateľa, ako aj po vyhodnotení možností Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu poskytnúť sťažovateľovi potrebnú liečbu. Ústavný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že k predĺženiu rozhodovania o sťažnosti negatívne prispeli aj ďalšie skutočnosti, a to najmä zrušenie   prvého   termínu   verejného   zasadnutia   (24.   júla   2014)   na   žiadosť   obhajkyne sťažovateľa   z   dôvodu   jej   dovolenky,   ako   aj   ďalšieho   termínu   verejného   zasadnutia (14. augusta   2014)   z   dôvodu   podanej   obžaloby,   čo   súčasne   vyvolalo   zvýšené   nároky na skúmanie, či v čase rozhodovania o väzbe sťažovateľa stále sú dané podmienky a dôvody väzby.

Aj judikatúra ESĽP uznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch, keď   trvalo   dlhšiu   dobu,   samozrejme,   s   prihliadnutím   na   okolnosti   daného   konkrétneho prípadu (Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že krajský súd výrok svojho rozhodnutia vo vzťahu k námietkam sťažovateľa odôvodnil stručne, poukazuje však na to, že jeho podstatu vyjadril aj tým, že sa odvolal na správnosť skutkových a právnych záverov okresného súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej sa osobná   sloboda   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   väzbe   a   jej   ďalšom   trvaní   chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17 ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy.   Ustanovenia   čl.   5   dohovoru   a   čl.   17   ústavy   totiž   zahŕňajú   tak   hmotné,   ako   aj procesné   atribúty   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Preto   vzhľadom   na   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením práva   na   urýchlené   a   odôvodnené   rozhodnutie   o   zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   jemu predchádzajúcim postupom v okolnostiach predmetnej veci, ako aj pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý   na   uvedené   konanie   a   rozhodovanie   nie   je   aplikovateľný,   považuje   ústavný   súd sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   I.   ÚS   126/05,   II.   ÚS   438/2012, II. ÚS 227/2013), na základe čoho ju podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom na prepustenie   sťažovateľa   z   väzby,   návrhom   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia, žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014