znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 767/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť VP. s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Cb 204/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   VP.   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 42 Cb 204/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 42 Cb 204/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. VP. s. r. o. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. VP. s. r. o.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd Bratislava   II   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr. Emílie   Korčekovej, L. Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 767/2013-14 z 11. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť VP. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Cb 204/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a spisu zaslaného okresným súdom vyplynuli tieto relevantné skutočnosti:

Konanie   sa   na   okresnom   súde   začalo   doručením   návrhu   na   vydanie   platobného rozkazu 27. decembra 2006.

Dňa 8. januára 2007 okresný súd vydal platobný rozkaz.Dňa 22. februára 2007 podala sťažovateľka odpor.Dňa   30.   marca   2007   podala   sťažovateľka   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Dňa   25.   júla   2007   vydal   okresný   súd   uznesenie,   ktorým   sťažovateľke   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 31. augusta 2007 sa sťažovateľka proti uzneseniu z 25. júla 2007 odvolala.Dňa 17. apríla 2008 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 10.   júla 2008 si   sťažovateľka   uplatnila vzájomný návrh   a požiadala v   tejto súvislosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 18. júla 2008 zaslal okresný súd krajskému súdu dodatok za spisom.Dňa 20. novembra 2008 krajský súd uznesením zmenil uznesenie okresného súdu z 25. júla 2007 tak, že sťažovateľke priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 5. decembra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 11. februára 2009 podal žalobca návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcu.Dňa 24. marca 2009 sa sťažovateľka na okresnom súde informovala o stave konania a zároveň oznámila novú adresu na doručovanie písomností.

Dňa 13. mája 2009 sa sťažovateľka na okresnom súde informovala o stave konania.Dňa 14. augusta 2009 požiadal okresný súd Okresný súd Bratislava I o zaslanie spisu sp. zn. 18 C 347/2004.

Dňa 5. novembra 2009 zaslal okresný súd Okresnému súdu Bratislava I v tejto veci urgenciu.

Dňa   11.   novembra   2009   okresný   súd   uznesením   pripustil   zámenu   účastníkov na strane žalobcu.

Dňa 7. decembra 2009 podala sťažovateľka proti uzneseniu z 11. novembra 2009 odvolanie.

Dňa 22. januára 2010 bol spis predložený krajskému súdu. Dňa 26. mája 2010 krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.Dňa 23. júna 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 30. augusta 2010 vyzval okresný súd právneho zástupcu žalobcu, aby zaslal riadne splnomocnenie na zastupovanie žalobcu v konaní a zároveň sa vyjadril k protinávrhu sťažovateľky.

Dňa 20. januára 2011 požiadal okresný súd Okresný súd Bratislava I o zaslanie spisu sp. zn. 18 C 347/2004.

Dňa   16.   júna   2011   bol   na   pojednávaní   v   neprítomnosti   sťažovateľky   vyhlásený rozsudok č. k. 42 Cb 204/2009-184, ktorým okresný súd vzájomný návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu.

Dňa   31.   augusta   2011   podala   sťažovateľka   proti   rozsudku   zo   16.   júna   2011 odvolanie.

Dňa 28. septembra 2011 bol spis predložený krajskému súdu. Dňa   18.   septembra   2012   vydal   krajský   súd   uznesenie,   ktorým   zrušil   rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2011 z dôvodu, že sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Dňa 2. októbra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   24.   októbra   2012   sa   sťažovateľka   sťažovala   predsedníčke   okresného   súdu na prieťahy   v   konaní.   Na   jej   sťažnosť   odpovedala   predsedníčka   okresného   súdu   listom z 20. novembra 2012.

Dňa 21. decembra 2012 podala sťažovateľka na krajskom súde žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu.

Dňa   15.   januára   2013   podpredsedníčka   krajského   súdu   vyhodnotila   žiadosť sťažovateľky ako sčasti dôvodnú.

Na 12. február 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie. Právny zástupca žalobcu a konateľ sťažovateľky ospravedlnili svoju neúčasť.

Dňa 30. apríla 2013 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti zákonnej sudkyne.

Dňa 17. júna 2013 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, kedy sa o dôvodoch zaujatosti dozvedela.

Dňa 27. júna 2013 bol spis predložený krajskému súdu.Dňa 4. júla 2013 krajský súd rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania vo veci sp. zn. 42 Cb 204/2009.

Dňa 2. augusta 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.Na   26.   november   2013   bolo   okresným   súdom   nariadené   pojednávanie.   Právny zástupca navrhovateľa a konateľ sťažovateľky ospravedlnili svoju neúčasť.

Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na 20. marec 2014.

Od podania návrhu na začatie konania do podania sťažnosti na ústavnom súde teda uplynulo takmer 7 rokov a vec nebola dosiaľ právoplatne skončená.

3.   Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti nálezom   vyslovil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 42 Cb 204/2009 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu   sa k veci písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu listom doručeným 24. februára 2014 (sp. zn. Spr. 2016/2014). Predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla   chronológiu   úkonov   vykonaných   súdom v danej veci od 31. júla 2009, súhlasila s upustením od ústneho pojednávania a k sťažnosti uviedla, že okresný súd vo veci koná a vo veci nejde o žiadne pokračujúce prieťahy.

5.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky   vo   svojom   liste   doručenom   3.   februára   2014 súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8.   Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

10.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy z titulu poskytnutých právnych služieb a vzájomnom návrhu sťažovateľky na zaplatenie peňažnej   sumy,   pričom   posudzovaná   vec   nevykazuje   znaky   mimoriadnej   skutkovej a právnej náročnosti. V konečnom dôsledku ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázala na skutočnosť, že by predmetná vec vykazovala znaky zložitosti.   Ústavný   súd   však   zároveň   pripomína,   že   dĺžka   samotného   konania   –   v   čase podania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy takmer 7 rokov – by aj pri zohľadnení prípadnej skutkovej a právnej náročnosti bola ústavne neakceptovateľná.

11.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky ako žalovanej v napadnutom konaní prispelo čiastočne   k   doterajšej   dĺžke   namietaného   konania   vzhľadom   na   intenzitu   využívania procesných prostriedkov a vzhľadom na jej neúčasť na dvoch pojednávaniach.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkiných procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

Pri posudzovaní správania sťažovateľky v napadnutom konaní ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť,   že sťažovateľke je potrebné pripísať isté   spomalenie konania spôsobené   ospravedlnenou   neúčasťou   jej   konateľa   na   dvoch   pojednávaniach (12. februára 2013   a   26.   novembra   2013).   Aj   keď   ústavný súd   uznáva, že   starostlivosť o maloleté   dieťa,   resp.   práceneschopnosť   účastníka   konania   sú   relevantnými   dôvodmi na ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaniach pred všeobecnými súdmi, nemožno však pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   takéhoto   účastníka   (sťažovateľky)   na   prieťahy   v   konaní neprihliadnuť na tieto okolnosti, pokiaľ skutočne mali preukázateľný dopad na celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.

Nad rámec uvedeného   ústavný   súd   považuje za   potrebné poznamenať,   že z   inej svojej   rozhodovacej   činnosti   o   podaniach   sťažovateľky,   resp.   jej   konateľa   (zatiaľ   vyše 60 sťažností),   disponuje   poznatkami,   že   sťažovateľka   v   obdobnej   miere   využíva   svoje procesné práva v konaniach pred všeobecnými súdmi a následne podáva ústavnému súdu sťažnosti na zbytočné prieťahy v týchto konaniach. Je preto namieste otázka, či takýto postup sťažovateľa nenesie znaky účelovosti. Ústavný súd preto pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia zohľadnil aj dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkiných odvolaniach (v celkovom trvaní 25 mesiacov).

12.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v   namietanom konaní a predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci   opakovane   nečinný   (obdobie   od   31.   augusta   2007   do   17.   apríla   2008   a   obdobie od 5. decembra   2008   do   14. augusta   2009).   Úkony   okresného súdu   teda   v napadnutom konaní   minimálne   po   dobu   16   mesiacov   nesmerovali   k   odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a článku dohovoru.

Ústavný súd ďalej poukazuje na nesústredenú činnosť okresného súdu, keď dve jeho rozhodnutia (uznesenie z 25. júla 2007 a rozsudok zo 16. júna 2013) sťažovateľka úspešne napadla odvolaním na krajskom súde.

Ústavný   súd   konštatuje, že uvedená   nečinnosť a   nesústredená   činnosť okresného súdu sa svojím kumulatívnym pôsobením podpísali pod skutočnosť, že ani po viac ako siedmich rokoch nie je konanie právoplatne ukončené.

13. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

14. Z dôvodu, že na základe zistení ústavného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 42 Cb 204/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

15. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

16.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o   tom,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 500 €.

17. Vzhľadom na okolnosti danej veci bližšie uvedené v bode 11 odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel ústavný súd k názoru, že aj konštatovanie porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto neuznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

18.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   návrhu   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

19. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. Emíliou   Korčekovou.   Advokátka   vykonala   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie). Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu, ktorý je 781 €, t. j. 130,16 €, a režijný paušál 7,81 €, teda spolu 137,97 €. Odmena advokátke za poskytnuté   služby   v   konaní   pred   ústavným   sudom   (za   2   úkony   právnych   služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje sumu 275,94   €.   Keďže   advokátka   vyúčtovala trovy konania sťažovateľky len vo výške 269, 58 €, ústavný súd jej ich priznal a rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014