znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 766/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť obchodnej spoločnosti   NIKA,   spol. s r. o.,   Digital Park II,   Einsteinova 23, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 57/2013 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   NIKA,   spol.   s   r. o., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2014   doručená   sťažnosť   (podaná   na   poštovú   prepravu   10.   novembra   2014)   obchodnej spoločnosti   NIKA,   spol.   s   r. o.,   Digital   Park   II,   Einsteinova   23,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 57/2013 z 28. mája 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 102/11-110 z 9. januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd rozhodol v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bývalého Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   č.   1/226/6669-52984/2011/995399-r zo 6. mája 2011 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   opísala   priebeh   konania   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva a uviedla:

„Na   základe   oznámenia   Daňového   úradu   Považská   Bystrica   začala   v   našej spoločnosti 26. 01. 2010 daňová kontrola na daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2008.

Protokol   z   daňovej   kontroly   nám   bol   doručený   prostredníctvom   nášho   právneho zástupcu 09. 11. 2010. K protokolu sme podali vyjadrenie, v ktorom sme namietali závažné procesné i hmotnoprávne pochybenia správcu dane.

Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu 14. 12. 2010. Následne 15. 12. 2010 vydal správca dane rozhodnutie - dodatočný platobný výmer, ktorým určil rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 208.090,08 €.

O podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie z 06. 05. 2011, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane.

Žalobou   z 15.   júla   2011   sme   požiadali   Krajský   súd   v   Bratislave   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR. Krajský súd v Bratislave o tejto žalobe rozhodol tak, že našu žalobu zamietol a stotožnil sa s dôvodmi daňových orgánov. O odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave rozhodol Najvyšší súd SR napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/57/2013 z 28. mája 2014, ktorý nám bol doručený prostredníctvom nášho právneho zástupcu dňa 08. 09. 2014.“

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Sťažovateľka   ako   žalobkyňa   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia uplatnila tieto podstatné námietky:

... Neposkytnutie primeranej lehoty na vyjadrenie sa k dodatku k protokolu, čím došlo k porušeniu kogentných ustanovení zák. č. 511/1992 Zb., ako i ústavného práva podľa čl.48 ods. 2 Ústavy SR na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom.

... Vôbec neprebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie, napriek tomu že daňové konanie   je   dvojstupňové,   čím   došlo   k   porušeniu   ustanovení   zákona   o   správe   daní a poplatkov, čím nám bola odňatá možnosť konať ako účastník konania v prvostupňovom konaní,   čím   došlo   tiež   k   porušeniu   ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   prítomnosti   a   možnosti   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom.

...   Sťažovateľka   namietala,   že   daňová   kontrola   nebola   vykonaná   v   zákonom stanovenej   lehote,   pretože   rozhodnutie   nadriadeného   orgánu   o   predĺžení   lehoty   na vykonanie daňovej kontroly bolo nezákonné.

... Ďalej sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonávaných dôkazov, nesprávnosť ich hodnotenia jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, a nesprávnosť rozsahu dokazovania a nesprávnosť smerovania dokazovania. Tieto námietky spočívali v tom, že správca dane použil dôkazy, ktoré vôbec neboli vykonané v rámci daňovej kontroly, vychádzal z dôkazov, ktoré sa netýkali sťažovateľky, ale iných subjektov, a niektoré dôkazy boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom. Tým došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov....

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a neprijateľnými a ústavne nekonformnými   právnymi   závermi krajského   súdu a k podstatným námietkam sťažovateľky prijal takéto závery:

...   Odvolací   súd   nepovažoval   námietku   o   neposkytnutí   lehoty   na   vyjadrenie   ako dôvodnú,   pretože   správca   dane   sa   v   dodatku   vyjadroval   k   námietkam   sťažovateľky uvedeným v jej vyjadrení k protokolu, a aj keď je dodatok k protokolu súčasťou protokolu, v skutkových zisteniach a v ich hodnotení protokol nenahrádza ani nedoplňuje. Napokon dodatok bol s daňovým subjektom prerokovaný 14. 12. 2010.

...   Ako   nedôvodnú   vyhodnotil   odvolací   súd   i   námietku   spočívajúcu   v   tom,   že neprebehlo   prvostupňové   konanie,   keď   daňové   orgány   sa   touto   námietkou   náležité zaoberali a odôvodnili svoje závery. Nestotožnil sa s názorom sťažovateľky, že ukončením daňovej kontroly začalo prvostupňové konanie, pretože daňová kontrola je neoddeliteľnou súčasťou daňového konania na zistenie relevantných skutočností pre správne určenie a vyrubenie dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré prebehlo za súčinnosti daňového subjektu, a z toho dôvodu daňové orgány konali v súlade   so   zákonom   a   neporušili   žiadne   zákonné   ustanovenia   ani   ústavné   práva sťažovateľky.

... Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí na námietku sťažovateľky o nedodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly z dôvodu jej nezákonného predĺženia nadriadeným orgánom len konštatuje, že nadriadený orgán lehotu predĺžil a teda daňová kontrola bola ukončená v zákonnej   lehote.   V   súvislosti   s   možnosťou   predĺženia   lehoty   konštatuje,   že   zákon neobsahuje   dôvod   na   predĺženie   lehoty   a   toto   predĺženie   ponecháva   na   úvahu nadriadenému orgánu. Túto úvahu súd nemôže preskúmavať.

... Pokiaľ sa týka námietky zákonnosti vykonania dôkazov a ich hodnotenia, najvyšší súd   sa   stotožnil   v   plnom   rozsahu   so   závermi   krajského   súdu,   ktorý   sa   zasa   stotožnil so závermi   daňových   orgánov.   Najvyšší   súd   nezistil   nezákonnosť   vykonaných   dôkazov a prípadné nesprávne vyhodnotenie ich obsahu....

Sťažovateľka   zásah   do   označených   práv   odôvodňuje   tým,   že   najvyšší   súd   ako odvolací správny súd ústavne neakceptovateľným spôsobom formalistický redukoval rozsah súdneho   prieskumu   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   mimo   jeho   zákonných   hraníc a relevantné právny normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel....

Formalistická redukcia rozsahu súdneho prieskumu najvyšším súdom - relevantné právne normy daňového práva hmotného i procesného najvyšší súd aplikoval tak, že poprel ich zmysel a účel a sú v zjavnom rozpore s platnou právnou úpravou...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo spoločnosti NIKA, s.r.o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf /57/2013 z 28. mája 2014 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/57/2013 z 28. mája 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v   sume   340,90   EUR   na   účet   JUDr.   Bohumila   Nováka,   advokáta,   do   troch   dní   od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd vzhľadom na rozporné tvrdenia sťažovateľky o doručení napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu,   a tým   nadobudnutí   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu preverovaním   na   krajskom   súde   zistil,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   doručený právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   8.   septembra   2014.   To   znamená,   že   týmto   dňom, t. j. 8. septembra   2014   nadobudli   právoplatnosť   rozsudok   krajského   súdu   aj   rozsudok najvyššieho súdu. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručila rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, teda rozsudok najvyššieho súdu.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014