znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 766/2013-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. P., zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 218/2013-92 z 31. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Základné právo   M. P.   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky, na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 218/2013-92 z 31. júla 2013 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 766/2013-11 z 11. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   sťažovateľky   M.   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co218/2013-92 z 31. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na krajskom súde domáhala   vrátenia   zodpovedajúcej   časti   súdneho   poplatku   po   tom,   ako   Okresný   súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pripustil uznesením zmenu petitu ňou podanej žaloby. Pred zmenou uvedeného petitu zaplatila sťažovateľka súdny poplatok vo výške 4 055 €, ktorý bol vypočítaný z pôvodného návrhu, ktorým si sťažovateľka uplatňovala v konaní náhradu   nemajetkovej   ujmy.   Po   pripustení   jeho   zmeny   bol   súdny   poplatok   stanovený vo výške 66 € v zmysle osobitnej položky č. 7d písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   poplatkoch“).   Na   základe   obmedzenia   predmetu   poplatkového   úkonu   ešte pred prvým pojednávaním požadovala sťažovateľka vrátenie preplatku na súdnom poplatku v zmysle § 7 ods. 7 zákona o súdnych poplatkoch. Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi a   odôvodnením   krajského   súdu   a   jeho   konanie   považuje   nielen   za   arbitrárne   a   prijaté v zrejmom skutkovom i právnom omyle, ale aj v rozpore s právom na pokojné užívanie majetku.

3. Žiadosť sťažovateľky o vrátenie uvedeného preplatku bola v danej veci okresným súdom zamietnutá, pričom rozhodnutie tohto súdu bolo na základe odvolania sťažovateľky následne potvrdené aj krajským súdom uznesením z 31. júla 2013, ktoré je predmetom tohto konania.

4. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva ustanovené v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti žiadala, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, ako aj náhradu trov konania krajským súdom v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

5. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním z 29. januára 2014 doručeným ústavnému súdu 30. januára 2014, v ktorom sa na základe vyjadrenia predsedníčky senátu, ktorá v danej veci na krajskom súde rozhodovala, stotožnil s rozhodnutím   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   a   s   dôvodmi,   pre   ktoré   potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Predsedníčka senátu krajského súdu v zmysle vyjadrenia aj naďalej   nesúhlasí   s   argumentáciou   sťažovateľky,   že   došlo   k   obmedzeniu   predmetu poplatkového úkonu, a preto je povinnosťou   súdu   vrátiť ex officio zodpovedajúcu   časť súdneho poplatku sťažovateľke. Z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu nevyplýva, že   by   sťažovateľka   znížila   uplatnený   nárok,   čo   sa   finančného   vyjadrenia   týka,   pretože upravila len právny titul, z ktorého uplatňovaný nárok odvodzuje.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov každý sa môže domáhať svojich práv   na   súde,   ak   sa   domnieva,   že   je   alebo   bol   dotknutý   na   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   slobodách   nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,   najmä   ak   nedodržaním   zásady   rovnakého   zaobchádzania   bola   značným spôsobom   znížená   dôstojnosť,   spoločenská   vážnosť   alebo   spoločenské   uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok sa vráti, ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. Poplatok sa   taktiež   vráti,   ak súd   vráti návrh   navrhovateľovi pre   nedostatok   právomoci. Poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti sa vráti, ak bola námietka zaujatosti uplatnená odôvodnene; ak poplatok v takomto prípade ešte nebol zaplatený, súd uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť poplatok zruší. O vrátení poplatku rozhodne i bez návrhu súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch ak sa zaplatil vyšší poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 €.

Podľa osobitnej položky č. 7d písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej   len   „sadzobník“),   ktorý   je   prílohou   zákona   o   súdnych   poplatkoch   s účinnosťou od 1. januára 2010 sa súdny poplatok určí takto:

a) z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania   podľa   osobitného   zákona,   bez   návrhu   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch 66 €,

b) z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona s náhradou nemajetkovej ujmy 66 € a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

8. O nezistení označených porušení ústavy a dohovoru (po prijatí veci na ďalšie konanie)   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nedošlo k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody   podľa   ústavy,   resp.   práva   podľa dohovoru,   ktoré   označil/a   sťažovateľ/ka,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Ústavný súd preto pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu   a základným právom na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   tiež   právom   na spravodlivý   súdny   proces   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namietala.

9. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

10. Ústavný súd uvádza, že prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj   zákonná úprava vyberania súdnych poplatkov obsiahnutá v zákone o súdnych poplatkoch určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Právnu úpravu, ktorá upravuje problematiku súdnych poplatkov, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

11. Rozhodovanie o poplatkovej povinnosti účastníkov konania je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.

12.   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   rozhodovania   o   súdnych   poplatkoch zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o poplatkovej povinnosti pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   poplatkovej   povinnosti   iba   za   predpokladu,   že   by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

14. Sťažovateľka sa na okresnom súde v predmetnom konaní začatom 24. apríla 2007 domáhala určenia, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, preto žiadala zaplatiť z tohto titulu sumu 67 582,81 €, z návrhu ktorého bola vypočítaná výška súdneho poplatku v sume 4 055 €, ktorú sťažovateľka zaplatila. Po tom, ako okresný súd   uznesením   z 23.   novembra   2012   zmenu   návrhu   z 19.   októbra   2012   pripustil, sťažovateľka   zároveň   žiadala, aby súd   prvého   stupňa rozhodol   o   vrátení   preplatku   ako rozdielu medzi uvedeným zaplateným poplatkom 4 055 € a sumou, ktorú mala po zmene návrhu sťažovateľka podľa seba zaplatiť vo výške 66 €. Avšak okresný súd tento návrh sťažovateľky   uznesením   z 12.   februára   2013   zamietol   argumentujúc,   že   nejde   o   prípad podľa § 11 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, keďže sa nezaplatil vyšší poplatok, ako sa mal   zaplatiť.   Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správne na odvolanie sťažovateľky uznesením z 31. júla 2013.

15. Ústavný súd v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu uvádza, že súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   5.   1997, Recueil III/1997).

16.   Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   sa   vzťahuje   na   každý   výrok súdneho   rozhodnutia,   teda   aj   na   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu.   Predmetné (sťažnosťou   napadnuté)   uznesenie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a   nevyplýva   z   neho   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím jeho   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 346/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa s námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto rozhodnutí   dostala   sťažovateľka   odpoveď   na   všetky   podstatné   otázky,   ktoré   vzniesla v odvolacom konaní.

18. Ústavný súd sa stotožňuje s odôvodnením uznesenia krajského súdu v tom smere, že z hľadiska platenia súdneho poplatku je potrebné považovať za rozhodujúcu tú právnu úpravu, ktorá bola platná v čase podania návrhu na začatie konanie. Súdny poplatok sa správne určil podľa zákona o súdnych poplatkoch, ktorý bol účinný v čase podania tohto návrhu   a   ktorý   bol   splatný   spolu   s poplatkovým   úkonom,   čo   vo   svojich   dôsledkoch znamená, že   dobrovoľným zaplatením   súdneho poplatku   sťažovateľkou   nešlo   o platenie bezdôvodné,   a navyše,   ako   sa   domnieva,   o preplatok.   Položka   7d,   na   ktorú   sa odvoláva sťažovateľka,   bola   do   zákona   o súdnych   poplatkoch   zavedená   zákonom č. 503/2009   Z.   z.,   ktorý   novelizoval   zákon   o súdnych   poplatkoch   a   ktorý   nadobudol účinnosť až 1. januára 2010. Z tohto dôvodu skutočnosť, že sťažovateľka požiadala iba o formálne pripustenie zmeny predmetu žalobného návrhu 19. októbra 2012 bez zmeny jeho petitu, teda v čase, keď už bola súčasťou zákona o súdnych poplatkoch aj položka 7d, nemôže   byť   dôvodom   na   vrátenie   sťažovateľkou   požadovanej   sumy   preplatku na zaplatenom súdnom poplatku. Opačná interpretácia by vytvorila priestor pre obchádzanie zákona o súdnych   poplatkoch   účelovým čiastočným   späťvzatím návrhu, hoci jeho petit zostal   nezmenený,   lebo   sťažovateľka   naďalej   okrem   iného   žiadala   aj   zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 287 810 €.

19.   S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   nešlo   v danej   veci   o interpretáciu aplikovaných   zákonných   ustanovení   odvolacím   súdom   vybočujúcu   z medzí   ústavnosti, a preto   neostávalo,   než   len   ústavnej   sťažnosti   nevyhovieť,   bez   prihliadnutia   na   opačné rozhodnutia   krajského   súdu   i ústavného   súdu   (IV.   ÚS   34/2014),   ktoré   opomenuli,   že položka 7d písm. a) a b) sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch sa na výšku a splatnosť súdneho poplatku z podaného návrhu v roku 2007 nevzťahovala (preto ide o rozhodnutie per incuriam).

20. Keďže sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozhodnutím krajského súdu porušené   nebolo,   v   nadväznosti   na   to   nedošlo   ani   k   porušeniu   ďalších   sťažovateľkou označených práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014