znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 765/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o., Drobného   22,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Petrom   Arendackým, Železničiarska 13,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2010 z 30. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 80/2012 z 26. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 8. októbra 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.J.P.   PETRUS   spol.   s   r.   o.,   Drobného   22, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.   Petrom   Arendackým, Železničiarska   13,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 641/2010 z 30. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 80/2012 z 26. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení oprávnenej účastníčkou   exekučného   konania   vedeného   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 57 Er 300/2008 a ním povereným súdnym exekútorom proti povinnému S. Okresný súd uznesením z 29. júna 2010 povolil odklad exekúcie predajom spoluvlastníckeho   podielu   na   pozemkoch „parc.   č...   v   spoluvlastníckom   podiele 1841375/2647529“ do právoplatného skončenia o výroku uznesenia označených súdnych konaní vedených okresným súdom.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu o povolení odkladu exekúcie tak, že povolil odklad exekúcie do zániku alebo zrušenia predbežných opatrení vo výroku uznesenia označených konaniach vedených okresným súdom, pričom vo výroku svojho uznesenia krajský súd označil totožné súdne konania   ako   okresný   súd   vo   svojom   uznesení,   okrem   vypustenia   niektorých   súdnych konaní.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné. Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil jednak tým, že „hoci formálne išlo o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, z hľadiska obsahu ho za také nemožno považovať a teda dovolanie podľa § 239 ods. 1 písm. a) O. s. p. nie je prípustné. Zároveň, dovolací súd preskúmal namietanú vadu nepreskúmateľnosti odvolacieho rozhodnutia a skonštatoval, že rozhodnutie nie je nedostatočne odôvodnené, neodníma sa ním sťažovateľovi právo konať pred súdom a teda dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, namieta porušenie označených práv z dôvodu, že podľa nej najvyšší súd učinil nesprávne závery, keď sťažovateľkou tvrdené nedostatočné odôvodnenie uznesenia krajského súdu neposúdil ako vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, t. j. ako vadu v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zakladajúcu aj prípustnosť dovolania. V tejto časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uviedla:

«Z ustálenej judikatúry plynie, že nedostatočne odôvodnené rozhodnutie je takou vadou konania, ktorá znamená odňatie možnosti konať pred súdom. Napriek uvedenému, Najvyšší súd SR dovolanie sťažovateľa proti nepreskúmateľnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietol, čím sám odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, súd v jeho odôvodnení síce poukazuje   na   skutkové   zistenia,   ktoré   mal   zo   spisu   za   preukázané,   taktiež   odkazuje   na jednotlivé ustanovenia právnych predpisov, nikde však neuvádza,   ako tieto predpisy na zistený skutkový stav aplikoval.... odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nikde neuvádza,   že   by   sa   stotožňoval   správnymi   závermi   prvostupňového   súdu.   Myšlienkový postup súdu pri rozhodovaní je tak objektívne úplne neodhaliteľný....

Podľa § 56 ods. 2 exekučného poriadku (ďalej len „EP“), ktorým prvostupňový súd odôvodnil povolenie odkladu exekúcie, „aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57)“.

Z   citovaného   ustanovenia   je   zrejmé,   že   pokiaľ   nemožno   očakávať   zastavenie exekúcie,   nemožno   ani   povoliť   jej   odklad.   Aj   v   tejto   súvislosti   sú   rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nepreskúmateľné, pretože neuvádzajú jediný dôvod, pre ktorý je možné očakávať zastavenie exekúcie. Dôvod pre zastavenie exekúcie uvedené rozhodnutia súdov napokon ani nemôžu obsahovať, pretože taký dôvod neexistuje.... Sťažovateľ   má   za   to,   že   nie   je   pravdepodobná   ani   jedna   z   okolností,   ktorá   je dôvodom pre zastavenie exekúcie. Nakoľko však súdy, ako už bolo vyššie spomínané, si nesplnili zákonnú povinnosť a riadne neodôvodnili svoje rozhodnutia v tom zmysle, aby poukázali na potenciálny dôvod zastavenia exekúcie, ktorého vznik možno očakávať, nemá sťažovateľ možnosť riadne sa nesprávnej aplikácii z ich strany brániť.

Pokiaľ napriek uvedeným nedostatkom rozhodnutia odvolacieho súdu Najvyšší súd SR dovolanie odmietol, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom rovnako ako odvolací súd.

V   súvislosti   s   uvedeným   dávam   do   pozornosti   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR č.k. 4Cdo   69/2012   zo   dňa   25.2.2014   (v   prílohe   spolu   s   uznesením   odvolacieho   súdu a dovolaním   v   danej   veci),   ktorý   naopak   totožné   dovolanie   proti   prakticky   totožnému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   pripustil   a   vyhodnotil   ako   dôvodné.   Je   pozoruhodné,   že o 4 mesiace Najvyšší súd SR prezentoval iný názor.   Navyše,   Najvyšší súd SR nielen že rozhodol   v   rozpore   so   svojím   predchádzajúcim   rozhodnutím,   ale   s   týmto   skorším rozhodnutím sa nijako nevysporiadal. Už tento postup je v zmysle rozhodnutia ESĽP „Brian proti   Rumunsku“   porušením   základných   práv   sťažovateľa,   keď   „Najvyšší   súd   namiesto toho, aby stanovil rozhodujúcu interpretáciu zákona, sa sám stal zdrojom právnej neistoty, podkopávajúc tak dôveru verejnosti v súdny systém“. Sťažovateľ rovnako poukazuje na obdobné rozhodnutie Ústavného súdu SR, nález vo veci č.k. III. Ú S 192/06, v ktorom Ústavný súd SR výslovne uviedol, že „podľa názoru ústavného súdu pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“.»

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu namieta porušenie označených práv okrem jeho nedostatočného odôvodnenia aj z dôvodu arbitrárnosti samotných záverov krajského súdu, k čomu v sťažnosti uvádza:

«Okrem samotnej vyššie uvedenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, musí   sťažovateľ   namietať   porušenie   svojich   práv   na   spravodlivý   proces   v   dôsledku arbitrárnej   aplikácie   právnych   predpisov   ako   aj   porušenie   práva   na   pokojné   užívanie majetku, keď nezákonným rozhodnutím je mu znemožňované uspokojiť svoje judikované pohľadávky z jediného majetku dlžníka - povinného.

Keďže všeobecné súdy nijako nezdôvodnili, ktorý zo zákonných dôvodov by mohol byť podkladom pre zastavenie exekúcie bude sa sťažovateľ pri poukázaní na arbitrabilitu rozhodnutia   odvolacieho   súdu   zaoberať   iba   troma   dôvodmi   na   zastavenie   exekúcie (a v konečnom   dôsledku   aj   na   povolenie   jej   odkladu),   ktoré   by   vzhľadom   na   text odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov mohli prichádzať do úvahy.

1/ Jednou z alternatív, ktoré naznačuje text odôvodnenia rozhodnutia súdu, v ktorom odkazuje na konania o určenie vlastníckeho práva a v ňom vydané predbežné opatrenia, je dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) EP. K uvedenému možno len krátko uviesť, že veci vylúčené z exekúcie sú iba také veci, o ktorých to výslovne uvádza niektorý právny predpis z dôvodu, že táto vec má určité vlastnosti, ktoré sú trváce, resp. nepredpokladá   sa   ich   automatický   zánik.   Predmetné   nehnuteľnosti   nevykazujú   takéto vlastnosti,   pričom   ňou   nemôže   byť   ani   existencia   predbežných   opatrení,   pretože   tieto nemôžu   byť   nikdy   trváce   a   zákon   sám   predpokladá   ich   zánik.   Okolnosť,   ktorá   ani potenciálne nemôže brániť exekúcii navždy, nemôže byť dôvodom na jej zastavenie. 2/   Druhým   dôvodom,   pre   ktorý   možno   súd   povolil   odklad   exekúcie,   môže   byť domnienka, že bude právoplatne rozhodnuté o tom, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu. Ani takýto záver však skutkové okolnosti prípadu nepripúšťajú.

Predovšetkým, predbežné opatrenie, ktoré spomína súd na prvom mieste (vydané uznesením OS BA II zo dňa 4.10.2006, č.k. 25Cb 156/05), bolo vydané v konaní, v ktorom sa navrhovateľ domáha zaplatenia istiny, nie vlastníckeho práva k pozemkom. V tomto konaní teda nebude o práve, ktoré by bránilo exekúcii s určitosťou rozhodnuté.

V ďalších súdom spomínaných konaniach, hoci v nich ide o určenie vlastníckeho práva k podielom na predmetných pozemkoch, takisto nemôže prísť k rozhodnutiu o práve, ktoré by zakladalo právo brániace exekúcii. V tejto súvislosti je možné pripomenúť, že v týchto konaniach súd ani nemôže určiť,   že právo,   o ktorom ešte len rozhoduje bráni vykonaniu   exekúcie   a   teda,   že   vec   je   z   exekúcie   vylúčená   (§   55   EP).   Pritom   možnosť samotného   vydania   rozhodnutia   o   existencii   takéhoto   práva   ešte   neznamená,   že   bude rozhodnuté (a vôbec, že bude taký návrh podaný) o vylúčení veci z exekúcie v zmysle § 55 EP.

Napriek uvedenému, sťažovateľ považuje za potrebné bližšie sa zaoberať aj otázkou potenciálnych vlastníckych práv, o ktorých sa rozhoduje v súdom uvádzaných konaniach. Z   hľadiska   prebiehajúceho   exekučného   konania   je   najdôležitejšia   tá   okolnosť týkajúca sa prebiehajúcich konaní o určenie vlastníckych práv k podielom na exekvovaných pozemkoch, že na pozemky bolo zriadené exekučné záložné právo, a to ešte v čase, kedy boli v celosti vo vlastníctve povinného.

Podľa § 169 EP „pre pohľadávky, pre ktoré bolo zriadené exekučné záložné právo, možno   vykonať   exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   priamo   aj   proti   neskoršiemu nadobúdateľovi nehnuteľnosti“.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ exekučné záložné právo bolo zriadené na nehnuteľnosti, ktorá v tom čase bola vo výlučnom vlastníctve povinného, akákoľvek zmena (bez ohľadu na dobromyseľnosť nadobúdateľa) vlastníckeho práva nie je z hľadiska možnosti   viesť   na   založený   majetok   exekúciu   podstatná.   Súdny   exekútor   môže   totiž v exekučnom konaní predať predmetné pozemky aj v prípade, že súd k nim založí vlastnícke právo v prospech iných osôb.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   žalobné   návrhy,   ktoré   boli   podané v jednotlivých   sporoch   o   určenie   vlastníctva,   z   ktorých   nevyplývajú   nijaké   zákonné skutočnosti,   na   základe ktorých by súd mohol   deklarovať vlastnícke právo žalobcov   už k dátumu pred zriadením exekučného záložného práva. Naopak, v zmysle ust. § 132 ods. 2 OZ   môže potom súd,   pokiaľ   by tak vôbec urobil,   rozhodnutím založiť vlastnícke právo navrhovateľov k jednotlivým podielom na pozemkoch iba ku dňu právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zmena vlastníctva nehnuteľnosti, na ktorej viazne záložné exekučné právo ale ako už bolo vyššie uvedené, nemá na možnosť vedenia exekúcie predajom nehnuteľnosti žiadny vplyv.

V   súvislosti   s   uvedeným   sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 28.6.2011, č. k. 6Co 15/2011, v ktorom súd posudzoval práve žalobu o vylúčenie   jedného   z   takýchto   podielov   z   exekučných   konaní   vedených   oprávneným. V uvedenom   uznesení   (v   prílohe)   súd   jasne   konštatuje,   že   na   základe   deklaratórneho rozsudku vo veci určenia vlastníckeho práva k jednotlivým podielom nemôžu žalobcovia nadobudnúť žalované vlastnícke právo ku skoršiemu dňu, ako boli na pozemok zriadené exekučné záložné práva v prospech oprávneného. Preto nemôže byť úspešná ani žaloba o vylúčenie veci z exekúcie.

3/ Posledným   dôvodom,   ktorý   zrejme ako   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia prichádza   do   úvahy,   je   argumentácia   ustanovením   §   57   ods.   2   EP   a   existencia odôvodneného   očakávania,   že   exekúcia   bude   zastavená   práve   z   dôvodov,   pri   ktorých pripúšťa   zastavenie   exekúcie   Exekučný   poriadok   alebo   osobitný   zákon.   Súdy   však v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   neuvádzajú   žiadne   zákonné   ustanovenie,   na   základe ktorého by mohlo dôjsť v danom prípade k zastaveniu exekúcie.

Súdy síce v odôvodnení citujú (bez bližšej aplikácie na skutkový stav) ustanovenie § 134 ods. 2 EP, avšak toto ustanovenie nedáva súdu oprávnenie zastaviť exekúciu. Podľa uvedeného   ustanovenia   „exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   nemožno   vykonať,   ak   je povinnému   v   konaní   o   určenie   vlastníctva   podľa   osobitného   predpisu,   vykonateľným predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa prevodu vlastníckeho práva k nej“. Z citovaného   textu   celkom   jednoznačne   vyplýva,   že   predmetné   ustanovenie   neobsahuje zmocnenie súdu exekúciu zastaviť, ako je to v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje ust. § 57 ods. 2 EP (napr. § 80 EP). Navyše, z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa vzťahuje iba na možnosť vykonania exekúcie, t.j. realizácie samotného predaja nehnuteľnosti, nie otázky vedenia exekúcie. Rovnako tak vyplýva zo samotnej povahy predbežného opatrenia, že ide iba   o   dočasné,   nie   trvalé,   opatrenie   súdu.   Z   uvedených   dôvodov,   preto   nemožno   kvôli existencii predbežného opatrenia   ani   v zmysle   ust.   §   134 ods.   2 EP   exekúciu   zastaviť. Pokiaľ   však   nemožno   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   exekúciu   zastaviť,   nemožno   ho použiť ani ako dôvod pre povolenie odkladu exekúcie.

4/ Záverom považuje sťažovateľ za vhodné poukázať aj na skutočnosť, že s výnimkou prípadného   nezákonného   rozhodnutia,   nemôžu   jednotliví   domnelí   vlastníci   podielov na pozemkoch pri svojich vlastníckych žalobách uspieť.

Skôr než sťažovateľ uvedie svoje argumenty na podporu uvedeného záveru, považuje za vhodné svoje tvrdenie o nezákonnosti už vydaných no nezrušených rozsudkov vo veciach určenia   vlastníckeho   práva   k   jednotlivým   podielom   na   pozemkoch   ako   aj   k   prípadne v budúcnosti vydaným vyhovujúcim rozsudkom, podoprieť citáciou z uznesenia Krajského súdu   v   Bratislave   zo   dňa   28.6.2011,   č.k.   6Co   15/2011,   ktorý   absolútnu   nezákonnosť podaných žalobných návrhov jasne rozpoznal a ktorý v tomto uznesení aj výslovne uviedol: „Odvolací   súd   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   uvedeného   rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   77“   (rozsudku,   ktorým   bolo   priznané   vlastnícke   právo k jednému   zo   spoluvlastníckych   podielov   -   pozn.   oprávneného)   „Treba   však   uviesť,   že v čase   jeho   vyhlásenia   nebolo   vlastnícke   právo   žalobkyne   k   spornému   podielu   na predmetných pozemkoch vložené do katastra nehnuteľností a žalobkyňa preto v tom čase nebola jeho vlastníckou (§ 133 ods. 2 Obč. zák.). Preto mal Okresný súd Bratislava II žalobu vo veci sp. zn. 51C188/2008 zamietnuť.“ (str. 4 uznesenia)

Aj   z citovaného   uznesenia Krajského súdu v Bratislave   je   zrejmé,   že nadobúdať vlastnícke právo môžu jednotlivé subjekty iba spôsobmi, ktoré právne predpisy pripúšťajú. prípade nehnuteľností sú v záujme právnej istoty možnosti nadobudnutia (resp. prevodu) vlastníckeho práva ešte podstatne zredukované a formalizovane.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva (t. j. jeho konštituovanie), toto môže byť súdom vydané iba v osobitných prípadoch, v ktorých na vydanie   takéhoto   rozhodnutia   je   súd   výslovne   splnomocnený   zákonnými   ustanoveniami (napr. § 135c ods. 2 OZ). Ani jedno z týchto splnomocňujúcich ustanovení nemožno na predmetné prípady aplikovať.

Pokiaľ   ide   o   deklaratórne   rozhodnutie   súdu   o   vlastníckom   práve,   musí   pred rozhodnutím súdu nastať skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik (resp. prevod) vlastníckeho práva (v prípade zmluvy musí ísť o skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik vecnoprávnych účinkov tejto zmluvy). V predmetných prípadoch navrhovatelia vlastnícke práva nezdedili, ani nevydržali a svoje domnelé právo dovodzujú zo zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti (zapísanej v katastri nehnuteľností) však nikdy nemožno nadobudnúť   zmluvou,   ale   iba   povolením   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností   na   základe   takejto   zmluvy.   K   povoleniu   vkladu   vlastníckeho   práva navrhovateľov do katastra nehnuteľností doposiaľ nedošlo. Súd pri posudzovaní vlastníctva síce nemusí rešpektovať údaje zapísané v katastri nehnuteľností, nemôže však nahrádzať rozhodnutie   správy   katastra   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastru nehnuteľností, pretože táto právomoc je zákonom zverená a rezervovaná pre iný štátny orgán (§7 ods. 1 O. s. p.). Naopak, pokiaľ správa katastra pri výkone svojej právomoci pochybí,   môže   na   návrh   účastníka   konania   súd   jej   postup   podrobiť   preskúmaniu   a   jej rozhodnutie zrušiť (§7 ods. 2 a § 250q ods. 2 O. s. p.). Nemôže však svojím rozhodnutím nahradiť rozhodnutie správy katastra ako iného štátneho orgánu.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   súd   nemá   právomoc   priznať   navrhovateľom vlastnícke právo vlastným rozhodnutím a založiť tak vecnoprávne účinky zmluvy o prevode vlastníckeho práva.   Potom je ale   celkom   zrejmé,   že žalobným návrhom   v predmetných konaniach   súd   nemôže   vyhovieť.   Rovnako   je   nepochybné,   že   ani   predbežné   opatrenia vydané   v   týchto   konaniach   súdmi   nemajú   zákonné   opodstatnenie   a   musia   byť   po oboznámení sa súdu so skutkovým stavom bez zbytočného odkladu zrušené.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu   SR   zo   dňa   26.6.2014,   č.   k.   1Cdo   80/2012   ako   aj   rozhodnutie   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2011, č. k. 18CoE 641/2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu (ktorým bolo podľa vecného obsahu   zmeňujúceho   výroku   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   o   povolení   odkladu exekúcie) a uznesením najvyššieho súdu (ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   84/2010, I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním   sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   označenú   judikatúru   ústavný   súd   považoval   lehotu   na   podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu za zachovanú a predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu o absencii vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského súdu, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania proti nemu.

Sťažovateľka   taktiež   zhodne   so   svojimi   dovolacími   námietkami   proti   uzneseniu krajského súdu v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ako   aj   nesprávne   a   podľa   sťažovateľky   arbitrárne   závery   v   uznesení   krajského   súdu o dôvodnosti povolenia odkladu exekúcie.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci. Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky   o   nedostatočnom   odôvodnení   uznesenia krajského   súdu,   uvedenú   dovolaciu   a   následne   sťažnostnú   námietku   vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súd   v   celom   rozsahu   stotožnil.   Najvyšší   súd   sa   podrobne   a   dôsledne   vysporiadal so sťažovateľkou   namietaným   nedostatočným   odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu, ktoré podľa sťažovateľky malo zakladať existenciu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou ustálil, že   nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku   môže   zakladať   vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, avšak po prieskume dôvodov uznesenia krajského súdu takúto vadu nezistil.

K sťažovateľkou namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, ktorá podľa nej spočívala v tom, že uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, najvyšší súd uviedol:

„Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto   aspektu   je   plne realizované   základné právo účastníka   na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal zistený skutkový stav, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, pričom zdôrazňuje, že ide o uznesenie. Pre rozhodnutia vydané   v   tejto   procesnej   forme   zákon   stanovuje   podstatne   jednoduchšie   formálne náležitosti. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie   podľa   predstáv   dovolateľa.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   odvolací   súd v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata odvolacích námietok oprávneného. Nedôvodná je dovolacia námietka, týkajúca sa neuvedenia žiadneho dôvodu,   pre   ktorý   je   možné   očakávať   zastavenie   exekúcie.   Odvolací   súd   poukázal   na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. e/ Exekučného poriadku.“

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto   nie   je   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   čo   by   malo za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04) sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Pokiaľ   ide   o   námietku   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záverov   v   uznesení krajského   súdu   (v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu),   ústavný   súd   po   preskúmaní uznesenia   krajského   súdu   argumentáciu   sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu   bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a učinil ústavne udržateľné závery, keď uviedol:

„Z   obsahu   exekučného   spisu   je   nesporné,   že   oprávnený   podal   dňa   19.02.2008 na Exekútorský úrad návrh na vykonanie exekúcie a to vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 47.023,- Sk s úrokom z omeškania 0,05 % denne od 08.04.2003 až do zaplatenia, ako   aj   náhradu   trov   konania   vo   výške   27.352,-   Sk,   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 500,- Sk súdny poplatok a 3.010,70 Sk k rukám JUDr. Petra Arendackého na základe exekučného titulu rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/10/2004 (6Cob 25/07). Exekúciu navrhol vykonať predajom nehnuteľnosti parc. č... Zároveň   navrhol,   aby   na   uvedené   nehnuteľnosti   bolo   zriadené   exekučné   záložné   právo podľa § 167 EP. Okresný súd Bratislava II poverením č. 5102049407 poveril súdneho exekútora JUDr. Borisa Sobolovského na vykonanie exekúcie.

Povinný podal návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 EP vedenej proti majetku povinného   parc.   č...   až   do   právoplatného   rozhodnutia   súdu   o   jednotlivých   návrhoch   o určenie   vlastníckeho   práva   k   vyššie   uvedeným   pozemkom.   Predmetné   pozemky   sa nachádzajú pod stavbou P.

Tieto   pozemky   povinný   ešte   v   roku   2005   viacerými   zmluvami   previedol   spolu s vlastníctvom   jednotlivých   bytov   s   tým,   že   vlastníkmi   jednotlivých   spoluvlastníckych podielov k predmetným pozemkom sa mali stať vlastníci samotných bytov v tomto bytovom dome pričom ich spoluvlastnícky podiel na týchto pozemkoch bol určený v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Nakoľko však Správa katastra do dnešného dňa nerozhodla o návrhoch na vklad vlastníckeho práva k predmetným spoluvlastníckym podielom jednotlivých vlastníkov bytov, títo podali na Okresnom súde Bratislava II, 29 návrhov na určenie vlastníckeho práva k vyššie uvedeným pozemkom.

Povinný má za to, že vzhľadom k prebiehajúcim súdnym konaniam, ako aj v záujme predchádzania eventuálnym škodám v prípade kladného rozhodnutia súdu o predmetných vlastníckych žalobách dôjde následne k čiastočnému zastaveniu exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. e) EP.

Podľa § 56 ods. 2 EP, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odvolací   súd   má   za   to,   že   pri   posudzovaní   predpokladov   na   odklad   exekúcie predajom vo výroku identifikovateľných nehnuteľností posudzuje len pravdepodobnosť toho, či v krátkej budúcnosti môže dôjsť k naplneniu niektorého z dôvodov uvedených v § 57 EP na zastavenie exekúcie predajom týchto nehnuteľností. V čase rozhodovania o odklade teda možno   len   dôvodne   očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená,   pričom   prirodzene   odklad exekúcie má svoj dopad aj na činnosť exekútora, ktorý v dobe pokiaľ odklad trvá, môže vykonávať iba exekučnú činnosť voči ostatnému majetku povinného.

Podľa § 134 ods. 2 EP, exekúciu predajom nehnuteľnosti nemožno vykonať, ak je povinnému   v   konaní   o   určenie   vlastníctva,   podľa   osobitného   predpisu,   vykonateľným predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa prevodu vlastníckeho práva k nej, ale i k jej súčastiam a príslušenstvu.

Odvolací súd zistil z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č..., že ako obmedzujúca poznámka je uvedené predbežné opatrenie - zákaz predať, previesť v celosti, zriadiť záložné právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu   na   nehnuteľnosti:   parc.   č...   podľa   uznesenia Okresného súdu Bratislava II pod č. 25Cb 156/2005-36 zo 04.10.2005. Taktiež bolo zistené, že v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6C 60/2010, 14C 60/2010, 6C 59/2010, 12C 37/2010, 17C 61/2010, 13C 60/2010, 50C 61/2010, 6C 67/2010, 20C 62/2010 boli vydané pozitívne predbežné opatrenia.

Podľa § 77 ods.   1,   2,   3 OSP,   predbežné opatrenie zanikne ak -   a) navrhovateľ nepodal v súdom určenej lehote návrh na začatie konania, b) sa návrhu vo veci samej nevyhovelo,   c) sa návrhu vo veci   samej   vyhovelo   a uplynulo   30 dní   od vykonateľnosti rozhodnutia o veci, d) uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.

Predbežné   opatrenie   súd   zruší ak pominú   dôvody,   pre ktoré bolo nariadené.   Ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo pretože právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť   ujmy tomu,   komu predbežným opatrením vznikli.   Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 220 OSP zmenil tak, že na rozdiel od odvolaním napadnutého rozhodnutia, povolil odklad exekúcie predajom pozemku identifikovaného vo výroku tohto uznesenia do zániku alebo zrušenia predbežných opatrení vydaných v konaniach vypísaných vo výroku tohto   uznesenia.   Vo   všetkých   konaniach   na   ktoré   sa   vo   svojom   rozhodnutí   odvolával prvostupňový súd, neboli vydané predbežné opatrenia na zákaz predať, previesť v celosti, zriadiť záložné právo zodpovedajúce vecnému bremenu nehnuteľností a tieto konania preto nemohli privodiť obmedzenie viesť exekúciu.“

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že ani úspešné určenie vlastníckeho   práva   v   súdnych   konaniach,   v   ktorých   boli   vydané   predbežné   opatrenia o zákaze povinného nakladať s nehnuteľnosťami, predajom ktorých navrhla sťažovateľka vykonať exekúciu, nemôžu zakladať dôvod na zastavenie exekúcie, a preto nemôžu byť ani dôvodom povolenia jej odkladu. Ústavný súd k tejto časti argumentácie osobitne poukazuje na dôvody uznesenia krajského súdu, v ktorých krajský súd uvádza, že „pri posudzovaní predpokladov na odklad exekúcie predajom vo výroku identifikovateľných nehnuteľností posudzuje   len   pravdepodobnosť   toho,   či   v   krátkej   budúcnosti   môže   dôjsť   k   naplneniu niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   §   57   EP   na   zastavenie   exekúcie   predajom   týchto nehnuteľností.  ...   Podľa   §   134   ods.   2   EP,   exekúciu   predajom   nehnuteľnosti   nemožno vykonať,   ak   je   povinnému   v   konaní   o   určenie   vlastníctva,   podľa   osobitného   predpisu, vykonateľným predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa prevodu vlastníckeho práva k nej, ale i k jej súčastiam a príslušenstvu.“.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho   súdu   ani   uznesením   krajského   súdu,   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením najvyššieho súdu a uznesením krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   je   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi právami   hmotno-právneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi   z   perspektívy   ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najvyšší   súd   ani   krajský   súd   sa   pri   aplikácii hmotnoprávnych   ustanovení   nedopustili   protiústavnosti   a   ich   postup   a   uznesenia   sú založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014