znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 764/2013-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., zastúpenej advokátom F. N., ktorou namietala porušenie svojich základných práv na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MObdoV 5/2012, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   MObdoV   5/2012   z 31. júla   2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   MObdoV   5/2012 z 31. júla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti Z. trovy   konania   v   sume   275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu F. N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 764/2013-12 z 11. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 MObdoV 5/2012 (ďalej aj „namietané konanie“).

2.   Z   obsahu   ústavnej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala porušenie jej už uvedených základných práv kvôli postupu najvyššieho súdu, v ktorom tento súd   uznesením   zastavil   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z dôvodu existencie prekážky veci rozsúdenej   (res   iudicata)   argumentujúc,   že   o   trovách   konania   už   v   dovolacom   konaní rozhodol, avšak sťažovateľka sa s týmto tvrdením nestotožňuje. Z tohto dôvodu považuje dovolacie   uznesenie   za   arbitrárne   a ústavne   neudržateľné,   keďže   podľa   jej   názoru   sa najvyšší súd nevysporiadal so skutkovým a právnym stavom veci, a porušil tak už uvedené ustanovenia ústavy a listiny.

3. Sťažovateľka v petite návrhu žiadala, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jej práva na súdnu a inú ochranu a vlastníckeho práva v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a napokon priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

4. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním z 3. februára 2014 doručeným ústavnému súdu 14. februára 2014, v ktorom opísal skutkový stav   veci   a   stručne   reagoval   na   vyjadrenia   sťažovateľky   tvrdiac,   že   podľa   jeho   názoru k porušeniu   označených   práv   nedošlo.   Najvyšší   súd   sa   domnieva,   že   rozhodnutie dovolacieho súdu obsahuje aj napriek námietke zo strany sťažovateľky také odôvodnenie, ktoré je v súlade s konštantnou judikatúrou všeobecných súdov a ústavného súdu. Navyše, k prekážke res iudicata uviedol, že dovolací súd videl jej existenciu v tom, že rovnaké rozhodnutie už bolo predmetom súdneho prieskumu v odvolacom konaní vedenom pod inou spisovou značkou, kde bol rozsah prieskumu stanovený žalobcom ako dovolateľom tým, že napadol   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   plnom   rozsahu   vrátane   výroku   o   trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Keďže o dovolaní už bolo rozhodnuté, nemohlo sa o veci rozhodovať na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom na podnet žalobcu.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, rovnako ako aj čl. 36 ods. 1 listiny, spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Tomuto   základnému   právu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje   aj   v   konaniach   o   návrhoch   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Všetky orgány verejnej moci sú   povinné v pochybnostiach   vykladať právne normy v prospech realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak   z   ústavy,   ako   aj   z   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku   bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Z ustanovenia § 159 ods. 3 OSP vyplýva, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Toto ustanovenie je zákonným vyjadrením princípu právnej istoty a platí až dovtedy, kým v predpísanom konaní nedôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia.   Spravidla   sa   tak   stáva   na   základe   mimoriadnych   opravných   prostriedkov (podľa   štvrtej   časti   druhej,   tretej   a   štvrtej   hlavy   OSP)   alebo   nálezom   ústavného   súdu. Možnosť použitia mimoriadnych opravných prostriedkov a ústavnej sťažnosti je časovo ohraničená.

Prekážka   veci   rozsúdenej   definitívne   znemožňuje   ďalšie   nastoľovanie   otázky zachovávania ústavnosti. Predstavuje teda takú brzdu v rámci princípu právnej istoty, ktorá ďalšie uplatňovanie princípu zachovávania ústavnosti vylučuje.

Prekážka veci rozsúdenej vo svojej procesnej podstate vyjadruje zákaz a prekážku otvárať   právoplatne   rozhodnutú   tú   istú   vec,   ktorá   je   charakterizovaná   tými   istými účastníkmi, rovnakým predmetom konania a rovnakými skutkovými a právnymi dôvodmi uplatnenia nároku na súdnu ochranu.

8.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   existencia   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   veci zamietnutia dovolania sťažovateľky v danom prípade netvorila prekážku veci rozsúdenej, pretože absentoval jeden z hlavných predpokladov tejto prekážky, ktorým je právoplatnosť rozhodnutia.   Podľa   informácií   zo   spisu   vyplýva,   že   rozhodnutie   v   dovolacom   konaní o zamietnutí dovolania nebolo v momente vydania uznesenia najvyššieho súdu o zastavení mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 28. augusta   2013,   právoplatné,   keďže   právoplatnosť   nadobudlo   až   16.   septembra   2013, a preto   nemohlo   tvoriť   prekážku   veci   rozsúdenej.   Rovnako   sa   stotožňuje   s   názorom sťažovateľky,   že   prekážke   veci   rozsúdenej   zároveň   predchádza   prekážka   litispendencie, avšak   najvyšší   súd   viedol   dovolacie   konanie   a   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho   prokurátora   ako   dve   samostatné   konania,   predmetom   ktorých   boli   odlišné nároky.

9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl.   20   ods.   1   ústavy   sa   ústavný   súd   riadil   princípom   minimalizácie   svojich   zásahov do právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Uvedené vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru vo forme (ne)písaných trov prvostupňového a odvolacieho konania, ktoré boli predmetom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel,   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.

10.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV/5/2012 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny, preto toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššieho súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (čl. 127 ods. 2 ústavy).

11. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   pred   ústavným   súdom advokátom   F.   N.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu 275,96 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP),   a   to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

12. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014