znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 762/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Ž.,.V, zastúpeného advokátom JUDr. S. S., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 6/2012 z 13. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Ž.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia označených základných práv citovaných rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho zrušenia, vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania.

2.   Sťažovateľ   napadnutému   rozsudku   vytýka   svojvoľnosť   a rozpor   s konštantnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu v otázkach posudzovania a hodnotenia vykonaného dokazovania   odvolacím   súdom   i preskúmateľnosti   jeho   rozhodnutia.   Uviedol   tiež,   že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými argumentmi a dôvodmi, ktoré v konaní uviedol generálny prokurátor   Slovenskej   republiky a ktorých   posúdenie   a rozhodnutie by mohlo mať podľa neho zásadný význam pre vydanie úplného rozhodnutia.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spľňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto   možno   považovať tú   skutočnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

5.   K hodnoteniu   dokazovania   všeobecným   súdom   a k požiadavkám   na   ich prehodnocovanie   sa   ústavný   súd   vyjadril   už   v mnohých   svojich   rozhodnutiach,   kde zdôraznil,   že   z ústavného   princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   vyplýva   aj   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,   a rozhodnutie o rozsahu dokazovania preto spadá do výlučnej kompetencie všeobecného súdu. Ústavný súd sa preto môže zaoberať hodnotením dokazovania všeobecným súdom len vtedy, ak zistí, že v danej veci postupoval svojvoľne, že jeho závery sú zjavne neudržateľné vo vzťahu ku skutkovým zisteniam alebo že výrazne porušil procesné princípy obsiahnuté v ústavnom poriadku, alebo ide o rozhodnutie očividne nespravodlivé.

6. Žiadne také nedostatky konanie pred najvyšším súdom nevykazuje.

7. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   procesných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   príslušných   zákonných   ustanovení najvyššieho súdu (a pred ním Krajského súdu v Žiline), také nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013