SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 76/2016-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňákaprerokoval prijatý návrh obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Tkáčom, Námestie sv. Martina 39, Lipany,na obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.II. ÚS 421/2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vedenejÚstavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 421/2012 p o v o ľ u j e.
2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 421/2012-14z 11. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n áuhradiťobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, trovy konania v sume 269,58 € (slovomdvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Mareka Tkáča,Námestie sv. Martina 39, Lipany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. decembra2015 doručený návrh obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „navrhovateľka“), na obnovu konania vo veci vedenej ústavným súdom podsp. zn. II. ÚS 421/2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2012“alebo „kasačné uznesenie najvyššieho súdu“) v konaní o mimoriadnom dovolanígenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zrušilprávoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k.24 C 41/2008-136 z 27. februára 2009, ako aj potvrdzujúci právoplatný rozsudok Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 158/2009 z 8. októbra 2009, ktorýmibola zamietnutá žaloba mesta Košice ako žalobcu o určenie vlastníckeho právak nehnuteľnostiach proti navrhovateľke ako žalovanej, a vec vrátil na ďalšie konanieokresnému súdu.
Navrhovateľka využila prostriedok nápravy, ktorý mala k dispozícii predvnútroštátnymi orgánmi Slovenskej republiky proti porušeniu jej práv postupoma rozhodnutím všeobecných súdov a 3. augusta 2012 doručila ústavnému súdu sťažnosť,ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššiehosúdu z 30. apríla 2012, ktorú ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012svojím uznesením č. k. II. ÚS 421/2012-14 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenieústavného súdu z 11. októbra 2012“) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Navrhovateľka sa po neúspešnom vyčerpaní prostriedkov nápravy, ktoré malak dispozícii pred vnútroštátnymi orgánmi, domáhala ochrany svojho práva na spravodlivékonanie podľa čl. 6 dohovoru pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),ktorý svojím rozsudkom č. 25132/13 z 9. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok ESĽP z 9. júna2015“) právoplatným 9. septembra 2015 vyslovil porušenie čl. 6 dohovoru Slovenskourepublikou v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 a jehokasačným uznesením z 30. apríla 2012 v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra2012.
V dôsledku kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, ktoré bolopreskúmavané ústavným súdom s akcentom na namietanie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy,čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a bolo odobrené uznesením ústavného súduz 11. októbra 2012, okresný súd opätovne rozhodoval v merite veci a rozsudkom č. k.18 C 154/2012-260 z 26. februára 2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajskéhosúdu č. k. 2 Co 253/2013-306 z 13. novembra 2014 žalobe mesta Košice vyhovel a určil, žemesto Košice je vlastníkom sporných nehnuteľností. Okresný súd a krajský súd vo veciopätovne meritórne rozhodovali v čase, keď ESĽP konal, ale ešte nerozhodol vo vecinavrhovateľkou namietaného kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, a prisvojom opätovnom rozhodovaní sa spravovali právnymi názormi vyslovenými najvyššímsúdom v jeho kasačnom uznesení z 30. apríla 2012 a odobrenými ústavným súdom v jehouznesení z 11. októbra 2012.
Navrhovateľka sa na ESĽP domáhala ochrany svojich práv (čl. 20 ods. 1, čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokoluk dohovoru) aj vo vzťahu k meritórnym rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, keďnamietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 253/2013-306z 13. novembra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 154/2012-260 z 26. februára 2013, vydaným po tom, ako ich skôr vydané meritórne rozsudky bolizrušené kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, a to sťažnosťoudoručenou ústavnému súdu 27. februára 2015 a doplnenou 20. augusta 2015. Ústavný súdnálezom sp. zn. I. ÚS 154/2015 zo 16. septembra 2015 predmetnej sťažnosti navrhovateľkynevyhovel a v odôvodnení svojho nálezu uviedol:
„Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti poukazovala na ostatné rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 9. júna 2015 vo veci sťažovateľky proti Slovenskejrepublike, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práva podľa čl. 6 dohovoru Slovenskourepublikou v dôsledku kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo in concretoposudzované, ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské právamôže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavya § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie(obnovu konania) pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí,avšak nie už v tomto konaní.“
Navrhovateľka v návrhu na povolenie obnovy konania citovala obsah rozhodnutiaESĽP a okrem iného uviedla:
„Vzhľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, č. 25132/13, zo dňa 09.06.2015, priložený k tomuto návrhu na obnovu konania, sťažovateľ uvádza, že z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09.06.2015 jednoznačne vyplýva, že v konaní pred Najvyššom súdom SR pod sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 a jeho uznesením, sp. zn. 6 M Cdo 1/2011, zo dňa 30.04.2012, ktoré predchádzalo konaniu vedenému pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp zn. II. ÚS 421/2012-14, resp. jeho uzneseniu, č. k. II. ÚS 421/2012-14, zo dňa 11.10.2012, bolo porušené právo sťažovateľa garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, keďže právoplatné a vykonateľné opatrenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2K 620/95, zo dňa 09.07.2004, na základe ktorého sťažovateľ nadobudol pozemky v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛, zapísané Katastrálnym odborom Okresného úradu Košice na, a právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 24C/41/2008-136, zo dňa 27.02.2009, ktorým bola Žaloba žalobcu zamietnutá, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/158/2009- 171, zo dňa 08.10.2009, predstavujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), čím malo byť mimoriadne dovolanie, podané ako zamaskované odvolanie, odmietnuté, a nie aby sa ešte viedlo ďalšie konanie pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 18C154/2012, resp. Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2Co/253/2013....
Dňa 16.09.2015 podal sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09.06.2015 v zmysle ustanovenia § 228 a nasl. O. s. p. na Okresný súd Košice II návrh na obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 18C/154/2012, pričom konanie o obnove konania je vedené Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 20C/591/2015.
Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, a to v spojitosti správnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v bode 29 nálezu, č. I.ÚS 154/2015-59, zo dňa 16.09.2015, a rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva, č. 25132/13, zo dňa 09.06.2015, že je možné v zmysle čl. 133 Ústavy SR a ustanovenia § 75 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov domáhať sa návrhom na obnovu konania obnovy konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 421/2012.“
Na základe uvedeného navrhovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej návrhu taktorozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky povoľuje obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II.ÚS 421/2012.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II.ÚS 421/2012-14, zo dňa 11.10.2012.
Po povolení obnovy konania a zrušení uvedeného rozhodnutia sťažovateľ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vysloviť nálezom, že:
1. Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo 1/2011, zo dňa 30. apríla 2012 porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6M Cdo 1/2011, zo dňa 30. apríla 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 76/2016-13 z 10. februára 2016 návrhnavrhovateľky na obnovu konania prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti jej návrhodmietol.
Ústavnému súdu bolo 7. marca 2016 doručené vyjadrenie mesta Košice (žalobcuv konaní vedenom všeobecnými súdmi) k navrhovateľkou podanému návrhu na obnovukonania pred ústavným súdom, v ktorom poukazuje na vedenie konania o návrhunavrhovateľky o obnovu konania pred všeobecným súdom (ktoré označila aj navrhovateľkav návrhu podanom ústavnému súdu) s tým, že mesto Košice v uvedenom vidí prekážkumožnosti povolenia obnovy konania pred ústavným súdom v súvislosti s rozsudkom ESĽP.Navrhovateľka vyjadrením doručeným ústavnému súdu 29. marca 2016 reagovala na obsahpodania mesta Košice a zotrvala na dôvodnosti svojho návrhu na povolenie obnovy konaniapred ústavným súdom.
Ústavnému súdu bolo 19. apríla 2016 doručené doplnenie podania navrhovateľkyoznačené ako„Oznámenie“, v ktorom uviedla, že 19. apríla 2016 podala na okresnom súdenávrh na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 20 C 591/2015 do právoplatnémuskončenia konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 76/2016.
II.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadenéhona uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu.
Podľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právoplatnérozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúťnávrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnejorganizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenskárepublika viazaná (ďalej len,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskejrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 75b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutiaorgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmanianapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavneneopodstatnený uznesením odmietne.
Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutiaorgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmanianapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolía napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšierozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoruvysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutieúčelu obnovy konania.
Podľa čl. 46 dohovoru zmluvné strany dohovoru sa zaviazali, že sa budú riadiťprávoplatným rozsudkom ESĽP vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.
V súlade s judikatúrou ESĽP rozsudok ESĽP, v ktorom sa konštatuje porušeniedohovoru alebo jeho protokolov, ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiťdotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecnéa/alebo, ak je to nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jehovnútroštátnom právnom poriadku pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP,a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bolav takom rozsahu, ako to je možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením(napr. Lungoci proti Rumunsku, č. 62710/00).
V súlade s judikatúrou ESĽP v prípade porušenia čl. 6 dohovoru žalovaným štátomby sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom to je možné, dostať do situácie, v akej by bol, ak bypožiadavky tohto článku boli rešpektované (restitutio in integrum).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skúmal, či v prípade navrhovateľkyrozsudkom ESĽP č. 25132/13 z 9. júna 2015 vznikla Slovenskej republike povinnosť(čl. 133 ústavy a § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde), resp. či z predmetného rozsudkuESĽP vyplýva Slovenskej republike povinnosť (§ 75b ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
Ústavný súd zohľadnil, že podľa rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 k porušeniu čl. 6dohovoru Slovenskou republikou došlo kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla2012 v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra 2012.
Navrhovateľka sa domáha povolenia obnovy konania vedeného pred všeobecnýmisúdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu dôvodiac závermi ESĽP v jeho rozsudkuz 9. júna 2015. V tejto súvislosti sa ústavný súd osobitne venoval vyhodnoteniu otázky, čidostupnosť a využitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku navrhovateľkounezakladá nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade so zásadou subsidiarityprávomoci ústavného súdu. Teda, či v okolnostiach danej veci je návrh na povolenie obnovykonania pred okresným súdom využitý navrhovateľkou takým individuálnym prostriedkomnápravy, ktorý má navrhovateľka garantovaný vnútroštátnym právnym poriadkomSlovenskej republiky pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP, čo by nutnevylučovalovznikpovinnostiSlovenskejrepublikyzabezpečiťnápravuESĽPkonštatovaného porušenia práv navrhovateľky povolením navrhovanej obnovy konania predústavným súdom.
Súdne konanie vedené pred okresným súdom, obnovy ktorého sa navrhovateľkadomáha, bolo ukončené rozhodnutiami v intenciách právnych záverov vyslovenýchv kasačnom uznesení najvyššieho súdu, pričom tieto závery všeobecných súdov boliodobrené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/2015 zo 16. septembra 2015, a to užpotom, ako ESĽP vyslovil porušenie práv navrhovateľky v príčinnej súvislosti s kasačnýmuznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 odobreným uznesením ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012. Ústavný súd v náleze zo 16. septembra 2015 zdôraznil,že „... rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva môže mať potencionálne (pridodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavy a § 75 a nasl. zákonao ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie (obnovu konania)pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí, avšak nie už v tomtokonaní“.
Ústavný súd preto konštatuje, že samotné vedenie konania o povolenie obnovykonania vedeného všeobecnými súdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu a prípadnéobnovenie tohto konania môžu viesť len k opätovnému meritórnemu prerokovaniu vecinavrhovateľky bez možnosti ovplyvniť existenciu, procesné dôsledky, a tým kasačný účinokrozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu ku skoršiemu meritórnemu a právoplatnémurozhodnutiu v merite veci (rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 154/2012-260 z 26. februára2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 253/2013-306z 13. novembra 2014). Objektívne nemôžu privodiť nápravu porušenia práv navrhovateľkyvyslovených rozsudkom ESĽP z 9. júna 2015, keďže ESĽP videl porušenie právanavrhovateľky práve v kasácii (zrušení) skoršieho právoplatného rozhodnutia vo vecinavrhovateľky najvyšším súdom (v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra 2012)z iniciatívy generálneho prokurátora na základe mimoriadneho dovolania.
Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na osobitosti daného prípadu, dôvodyrozsudku ESĽP z 9. júna 2015, ako aj záver ústavného súdu v náleze zo 16. septembra 2015,aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutiaústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 je v záujme poskytnutiamateriálnej ochrany práv navrhovateľky nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmalsvoje skoršie rozhodnutie.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že v prerokovávanej veci z rozsudku ESĽPz 9. júna 2015 vyplýva Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdomznovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu, čím sú splnené podmienky naobnovu konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil.
V nadväznosti na tieto zistenia v zmysle § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súdeústavný súd zrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 421/2012z 11. októbra a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom postupe bude ústavný súd vychádzať z právneho názoru vyslovenéhov rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 (§ 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd priznal navrhovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trovkonania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhraduv celkovej sume 269,58 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia navrhovateľky ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej službyuskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol navrhovateľke nárok na úhradu trov za dvaúkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanienávrhu ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu.
Vzhľadom na to, že právny zástupca navrhovateľky si úhradu trov právnehozastúpenia uplatnil iba v sume 269,58 €, ústavný súd, súc viazaný petitom návrhu, tútoúhradu priznal len vo výške uplatneného nároku.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Petra Brňáka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. mája 2016