znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/2014-312

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kocandovou, Advokátska   kancelária,   Jungmanova   8,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 12 C 59/2007, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 17 Co 293/2010, postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v konaniach pod neuvedenou spisovou značkou a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 23. decembra 2013   doručená   sťažnosť   F.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Kocandovou, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 59/2007, Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 293/2010, postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) a Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   pod neuvedenou spisovou značkou.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   požadoval   od   ministerstva spravodlivosti, ministerstva vnútra a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna   prokuratúra“)   ako   žalovaných   náhradu   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom. Išlo celkom o čiastku 21 820,85 € s prísl., ktorá pozostávala z náhrady za závažný zásah do rodinného života úmrtím rodinného príslušníka a životného partnera, vecných výdavkov spojených s pohrebom a uložením pozostatkov, bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, straty na zárobku v čase práceneschopnosti, vecných výdavkov súvisiacich   s   odprataním   zničeného   motorového   vozidla   a   trov   spojených   s   obhajobou sťažovateľa v trestnej veci skončenej jeho oslobodením. Právnym dôvodom podania žaloby o náhradu škody bol postup štátu, ktorý sťažovateľa trestne stíhal za trestný čin ublíženia na zdraví s následkom smrti, ale nestíhal osobu, ktorá v skutočnosti mala byť na základe vykonaných dôkazov trestne stíhaná. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 59/2007-146 zo 14. júla 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. júla 2010“) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá v celom rozsahu, pričom podľa názoru okresného súdu sťažovateľom uplatňované nároky boli premlčané. Rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 293/2010-169 z 22. februára 2011 (ďalej len „rozsudok z 22. februára 2011“) bol rozsudok okresného súdu zo 14. júla 2010 v časti týkajúcej sa sumy 410,87 € zrušený a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti bol tento rozsudok okresného súdu   potvrdený. Podľa   názoru krajského   súdu   medzi   dopravnou   nehodou   ako   škodovou   udalosťou   a   požadovanou náhradou ako následkom nebola príčinná súvislosť, a preto štát nenesie za túto udalosť zodpovednosť   z   titulu   nesprávneho   úradného   postupu.   Proti   rozsudku   krajského   súdu z 22. februára   2011   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého   prípustnosť   vychádzala z ustanovenia   §   237 písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len „OSP“)   a bolo odôvodňované v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 372/2012 z 30. septembra 2013 tak, že ho odmietol.

Rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy.   Za   porušovateľov   týchto   práv   považuje   sťažovateľ   jednak   okresný   súd a krajský   súd,   ale   aj   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   ministerstvo   spravodlivosti   ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy a ministerstvo vnútra. Náprava prostredníctvom inštitútu   zodpovednosti štátu za   nezákonné rozhodnutie,   resp.   nesprávny úradný   postup zjavne   zlyhala,   a   to   aj   s   ohľadom   na   ignorovanie   pojednávaní   zo   strany   ministerstva spravodlivosti. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj s ohľadom na plynutie lehoty podľa § 53 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   nutné   tieto   nezákonnosti „odstrániť ústavnoprávnym procesom“.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd „svojimi rozhodnutiami zásadne popreli význam a účel ustanovení zákona č. 58/1969 Z. z. Ustanovenia zákona si súdy   vysvetlili   svojvoľne,   čo   následne   podľa   názoru   sťažovateľa   vyvoláva   účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy...

Vo veci samej ani jeden zo súdov neriešil okolnosti základnej otázky, prečo vo veci nekonali orgány štátu aj v záujme ochrany práv sťažovateľa, tak ako im to zákonný (trestný zákon) a ústavnoprávny poriadok na základe čl. 149 Ústavy prikazuje. Totiž práve táto okolnosť mala byť tou, na ktorú sa malo dokazovanie zamerať, pričom bolo súdmi obídené, hoci bolo podporené vlastným priznaním chyby žalovaného štátu, že sa malo konať, ale sa nekonalo...

Sám   štát   reprezentovaný   prostredníctvom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky č. p.: XV Pz 268/04-17, listom zo dňa 10. 8. 2004 uznal, že tu nastalo pochybenie z jeho strany, ak neobvinil konkrétnu fyzickú osobu. V skutočnosti tak súdy meritum veci ani neprerokovali   predmet   sporu,   ktorý   označil   žalobca,   ako   tzv.   dominus   litus,   vo   svojej žalobe...

Súdy   jednoznačne   pochybili   v   tom,   že   za   škodovú   udalosť   nesprávne   považovali dopravnú nehodu. Sťažovateľ ani nikdy netvrdil, že by medzi dopravnou nehodou a týmto následkom, ktorý uplatňoval v civilnom konaní voči žalovanému štátu mala byť nejaká priama príčinná súvislosť. Oba súdy nesprávne vychádzali z úplne inej škodovej udalosti, ako bolo uvedené v žalobe, a to z dopravnej nehody. Táto síce kedysi prvotne stála za celým súborom nesprávnych postupov policajných a justičných orgánov, ale v žalobe nebola tou ústrednou okolnosťou, ktorá determinovala porušenie povinností...

Predsa jedinou a určujúcou škodovou udalosťou, ktorú mali súdy skúmať, tu bol moment, kedy podľa trestného práva už nemohli príslušné orgány činné v trestnom konaní obviniť inú osobu z trestného činu, z dôvodu premlčania trestnosti skutku.

Škodovou udalosťou je teda nekonanie orgánov štátu, ktoré podľa zákona vo veci konať mali, ibaže toto konanie včas opomenuli a zmeškali...

Potom   príčinná   súvislosť   tu   predstavovala   vzťah   medzi   nekonaním   štátu   a vzniknutým následkom, t. j. žalovanou náhradou škody. Žalobcovi potom priamo v príčinnej súvislosti   s nekonaním   odporcu,   reprezentovaného   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní, zamedzilo   vstúpiť   do   postavenia   poškodeného   a   tieto   uplatniť   voči   potencionálnemu obvinenému. Pritom neobstojí ani záverečný argument odvolacieho súdu, že navrhovateľovi nič z majetku neubudlo a škoda mu nevznikla, nakoľko disponoval iba nejakou možnou vidinou budúceho úspechu rozšírenia majetku.“.

Postup všeobecných súdov konajúcich v danej veci sťažovateľ považuje za upretie prístupu k spravodlivosti.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru postupom okresného súdu, krajského súdu, ako aj nečinnosťou ministerstva spravodlivosti, ministerstva vnútra, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín, Okresnej prokuratúry Trenčín v konaniach s neuvedenými spisovými značkami. Súčasne   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudky   okresného   súdu   sp.   zn.   12 C 59/2007 zo 14. júla   2010   a   sp.   zn.   12   C   59/2007   z   29.   júna   2011   a   rozsudky   krajského   súdu sp. zn. 17 Co 293/2010 z 22. februára 2011 a sp. zn. 6 Co 189/2011 z 31. októbra 2012. Požaduje tiež náhradu škody v sume 5 211,02 € s príslušenstvom, trovy konania 773,17 € v súvislosti s právnym zastupovaním vo veci náhrady škody, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   v   sume   377,48   €.   Napokon   sa   domáha   aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 € pre seba a tri deti.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti, keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol tri alternatívne petity, pričom ústavný súd vychádzajúc z ich obsahu predmet tohto konania ustálil podľa najširšieho z nich, ktorý zahrňoval v sebe aj ostatné dve alternatívy petitu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v celkovej sume 21 820,85 € (pozostávala z nároku   za   porušenie   osobnostných   práv,   vecných   výdavkov   spojených   s   pohrebom manželky,   náhrady   bolestného,   náhrady   za   stratu   na   zárobku,   za   zničené   vozidlo, za odpratanie vozidla a trovy obhajoby v trestnom konaní) spôsobenej nesprávnym úradným postupom proti generálnej prokuratúre, ministerstvu vnútra a ministerstvu spravodlivosti. Nesprávny   úradný   postup   podľa   sťažovateľa   vyplýval   z   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní,   ktoré   v   súvislosti   s   trestným   stíhaním   osoby   trestne   zodpovednej za spôsobenie dopravnej nehody (sťažovateľa), pri ktorej utrpela smrteľné zranenia jeho manželka, paralelne nestíhali aj osobu vystupujúcu v pôvodnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 347/00 ako svedok.   Svojou nečinnosťou tak podľa sťažovateľa spôsobili, že po jeho právoplatnom oslobodení spod obžaloby 12. marca 2003 nebolo možné v dôsledku premlčania trestného stíhania pokračovať v trestnom konaní a trestne stíhať osobu   skutočne   zodpovednú   za   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   v   zmysle   §   224   ods.   1 Trestného   zákona,   čím   bolo   tiež   sťažovateľovi   znemožnené   uplatniť   si   svoj nárok na náhradu   škody   proti   tejto   osobe   v   rámci   trestného   konania.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 12 C 59/2007 zo 14. júla 2010 návrh sťažovateľa zamietol z dôvodu premlčania   a   súčasne   uviedol,   že   v   danej   veci   neexistovala   príčinná   súvislosť   medzi konaním, resp. nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   rozsudkom   z   22.   februára   2011   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu zo 14. júla 2010 vo výroku o zaplatenie sumy 410,87 € zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; v prevyšujúcej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd konštatoval, že pri uplatnenom nároku na náhradu trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, je potrebné počítať plynutie premlčacej   doby   odo   dňa   doručenia   oslobodzujúceho   rozhodnutia   ako   nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobené nezákonným rozhodnutím, a teda v tejto časti nie je uplatnená náhrada škody   premlčaná. V prevyšujúcej časti považoval krajský súd rozsudok   okresného   súdu   zo   14.   júla   2010   za   správny,   a   preto   poukázal   na   jeho odôvodnenie.

Sťažovateľ   napadol   rozsudok   krajského   súdu   z   22.   februára   2011   dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 372/2012 z 30. septembra 2013 tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.

Medzitým   okresný   súd   rozsudkom   z   29.   júna   2011   priznal   sťažovateľovi   nárok na náhradu   škody   spočívajúci   v   trovách   právneho   zastupovania   sťažovateľa   v   trestnom konaní vo výške 410,87 € s úrokom z omeškania, súčasne uložil ministerstvu spravodlivosti povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania   a   tiež   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť generálnej   prokuratúre   a   ministerstvu   vnútra   náhradu   trov   konania.   Proti   predmetnému rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie   sťažovateľ   aj   ministerstvo   spravodlivosti. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 31. októbra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. júna 2011 vo výroku vo veci samej, ako aj vo výroku o priznaní náhrady trov konania sťažovateľovi, zrušil predmetné rozhodnutie v časti, ktorou okresný súd zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a rozsudkom okresného súdu z 29. júna 2011

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a rozsudkom okresného súdu z 29. júna 2011 ústavný súd poukazuje na princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z   ktorého   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutia okresného súdu,   keďže   ich   už   preskúmal   na   základe   odvolaní   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti napadnutým rozsudkom okresného súdu zo 14. júla 2010 a z 29. júna 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní) a je považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajského   súdu   (obdobne napr. I. ÚS 169/09,   IV.   ÚS   58/2011).   V   danom   prípade   uznesenie   najvyššieho   súdu o dovolaní   nadobudlo   právoplatnosť   29.   októbra   2013,   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená 23. decembra 2013. V predchádzajúcom konaní ústavný súd vo veci sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 366/2011 z 24. augusta 2011 o odmietnutí jeho sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 z dôvodu nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   a   rozhodnutie,   keďže   sťažovateľ   sa   súčasne domáhal ochrany označených práv v dovolacom konaní vedenom najvyšším súdom.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili danú vec, pokiaľ dospeli k záveru, že škodovou udalosťou v tomto prípade je dopravná nehoda, a preto neexistuje príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a sťažovateľom uplatnenou náhradou škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Príčinná súvislosť však podľa sťažovateľa existuje medzi uplatnenou náhradou škody a nekonaním orgánov činných v trestnom konaní, ktoré nestíhali aj inú osobu pre trestný čin ublíženia na zdraví (v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi vystupovala v   postavení   svedka),   čím   spôsobili   premlčanie   trestnosti   tohto   skutku,   a   tým   zmarili možnosť   sťažovateľa   uplatniť   si   žalovanú   náhradu   škody   v   trestnom   konaní.   Podľa sťažovateľa určujúcou škodovou udalosťou v jeho veci bol moment, keď už nebolo možné v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   trestného   práva   obviniť   inú   osobu   zo   spáchania trestného činu ublíženia na zdraví.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku z 22. februára 2011 vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu zo 14. júla 2010 uviedol:

„V prejednávanej veci okresný súd správne posudzoval nároky navrhovateľa podľa zák.   č. 58/1969 Zb. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu uviedol,   že žiada náhradu škody pre nesprávny   úradný   postup   príslušných   orgánov   štátu,   ktorý   spočíva   v   ich   nečinnosti, v dôsledku   čoho   už   pre   premlčanie   zanikla   trestnosť   subjektu,   ktorý   spôsobil   dopravnú nehodu, a preto nemôže ako poškodený uplatňovať nároky na náhradu škody voči tomuto subjektu, okresný súd sa správne zaoberal otázkou, či takto uplatnený nárok spĺňa zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za škodu podľa cit. zákona, podľa ktorého sa uvedené nároky posudzujú...

Správne okresný súd konštatoval, že nároky, ktoré navrhovateľ uplatnil proti štátu, a ktoré sú škodou v súvislosti s dopravnou nehodou,   z ktorej zavinenia bol v trestnom konaní navrhovateľ oslobodený, nie sú voči štátu uplatnené opodstatnene.

Štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím...   (§   1   ods.   1 cit. zákona), resp. za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 cit. zákona).

To znamená, že zodpovednosť štátu za škodu bude daná vtedy, ak škoda vznikla priamo ako následok nezákonného rozhodnutia, resp. ako následok nesprávneho úradného postupu,   teda   je   tu   priama   príčinná   súvislosť   medzi   nezákonným   rozhodnutím,   resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody – tzv. kauzálny nexus.

Príčinou vzniku škody totiž môže byť len okolnosť, ktorá konkrétnu ujmu spôsobila, nie však okolnosť, na ktorej základe bolo možné určitý majetkový prínos len očakávať. Uplatnené   nároky   na   náhradu   škody,   ktoré   bezprostredne   vznikli   ako   následok dopravnej nehody, preto nie sú spôsobilými nárokmi zo zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb.“

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku, na ktoré krajský súd vo svojom rozhodnutí poukazuje, uviedol:

«Navrhovateľ sa domáhal svojho nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Toto jediné ustanovenie druhej časti zákona   upravuje   zásady   zodpovednosti   tak,   že   podľa   ods.   1)   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenskej   organizácie uvedených v § 1 ods. l nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa ods.   2)   zodpovednosti   podľa   ods.   1)   sa   nemožno   zbaviť.   Táto   druhá   časť,   upravujúca zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom,   nemá   ustanovenia; o predbežnom prerokovaní nároku, na rozdiel od prvej časti, upravujúcej zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím a ani na ne neodkazuje. Z toho vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predbežné prerokovanie nároku nie je potrebné,   čo má za následok,   že nedochádza k 6-mesačnému prerušeniu plynutia premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb.

Keď   by   súd   vychádzal   z   doslovného   znenia   žalobného   návrhu   navrhovateľa, domáhajúceho sa náhrady škody z nesprávneho úradného postupu, jeho právo sa premlčí podľa § 22 ods. 1 a 3 zák. č. 58/1969 Zb. za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode bez prerušenia premlčacej lehoty podľa ods. 3. Podľa názoru súdu sa poškodený dozvedel o škode v prípade osobnostných práv nebohej manželky dňom jej úmrtia t. j. 4. 2. 2000, v prípade vecných výdavkov za pohrebné služby dňom vystavenia faktúry č. 40/2000 t. j. dňa 8. 2. 2000 a faktúry za pomník dňa 28. 2. 2000 resp. dňom zaplatenia tejto faktúry dňa 3. 3. 2000, v prípade bolestného a SSU dňom ukončenia liečenia t. j. dňa 30. 6. 2000 (a nie dňom vystavenie lekárskeho posudku o bolestnom a SSU dňa 18. a 19. 4. 2007 pre účely   podania   tejto   žaloby),   v   prípade   náhrady   na   strate   na   zárobku   počas práceneschopnosti   dňom   ukončenia   PN   t.   j.   31.   12.   1999   (   a   nie   dňom   vystavenia potvrdenia zamestnávateľa dňa 25. 5. 2005) a v prípade trov obhajoby v trestnom konaní dňom   zaplatenia   zálohy   dňa   24.   5.   2000   a   vyúčtovania   dňom   4.   5.   2004.   Trojročná premlčacia doba u každej žalovanej sumy tak skončí pred dňom podania žalobného návrhu dňa 21. 5. 2007 a celý nárok na premlčaný bez ohľadu na iné skutočnosti ako napr. to, že zák.   č. 58/1969   Zb.   neumožňuje   odškodňovať   nemajetkovú   ujmu,   alebo   skutočnosť,   že odporca 3) bol žalovaný až na základe návrhu navrhovateľa na pripustenie do konania dňa 19. 5. 2010. Návrh bol zamietnutý z týchto dôvodov ako premlčaný.

Pokiaľ by súd vychádzal z obsahu žalobného návrhu a petitu a právne by nárok zdôvodnil inak a to podľa prvej časti o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím, premlčacie lehoty by sa inak počítali. Oslobodenie spod obžaloby má z hľadiska § 4 ods. 1 zák.   č.   58/1969   Zb.   rovnaké   dôsledky   ako   jeho   zrušenie   pre   nezákonnosť,   pretože po oslobodení spod obžaloby už neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Pri právnom posudzovaní uplatneného nároku navrhovateľa sa jeho právo na náhradu škody premlčí   za   3   roky   odo   dňa   doručenia   (oznámenia)   zrušujúceho   rozhodnutia,   v   tomto prípade rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby t. j. dňa 12. 3. 2004. Zároveň dochádza k neplynutiu   premlčacej   lehoty   počas   6   mesiacov   od   podania   žiadosti   o   predbežné prerokovanie nároku, ktoré je v tomto prípade obligatórne podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Premlčacia doby by končila dňa 12. 9. 2007 (= 12. 3. 2004 + 3 roky + 6 mesiacov). Žalobný návrh bol podaný dňa 21. 5. 2007 proti odporcovi 1) Slovenská republiky, zast. Okresným riaditeľstvom PZ SR Trenčín a odporcovi 2) Slovenská republiky, zast. Okresnou prokuratúrou   Trenčín.   Označenie   týchto   odporcov   1)   a   2)   bolo   upravené   na   terajšie označenie podaním zo dňa 8. 3. 2010. Návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu   a   to   odporcu   3)   podal   navrhovateľ   na   súd   dňa   19.   5.   2010,   teda   u   všetkých odporcov 1) až 3) po uplynutí premlčacej lehoty. Aj z tohto dôvodu súd návrh zamietol voči všetkým odporcom...

Pre úplnosť súd uvádza, že i keby nárok navrhovateľa nebol premlčaný, nebol by úspešný (okrem náhrady trov obhajoby vo výške (12.378,- Sk) 410,87 Eur, pretože v zmysle § 20 a 21 zák. č. 58/1969 Zb. musia byť splnené aj zákonné podmienky priznania náhrady škody   podľa   §   420   Občianskeho   zákonníka.   Zodpovednosť   za   škodu   je   objektívnou zodpovednosťou, teda bez ohľadu na zavinenie, ktorá je založená na súčasnom splnení troch   podmienok:   1.   nesprávneho   úradného   postupu   štátneho   orgánu,   2.   vzniku   škody a 3. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

K   1.   podmienke:   Zák.   č.   58/1969   Zb.   nedefinuje   „nesprávny   úradný   postup“. Z obsahu   tohto   pojmu   vyplýva,   že   môže   ísť   o   akúkoľvek   činnosť   spojenú   s   výkonom právomocí štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K   2.   podmienke:   Zák.   č.   58/1969   Zb.   nedefinuje   ani   pojem   škody,   preto   treba aplikovať § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu,   zmenšenie,   zníženie   či   iné   znehodnotenie   existujúceho   majetkového   stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predchádzajúceho stavu. Ušlý zisk predstavuje zmarený   majetkový   prospech,   ktorý   bolo   možné   očakávať   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

K 3. podmienke: Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym postupom a vznikom škody zák. č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)   vyvoláva   druhý   jav   (následok).   O   vzťah   príčinnej   súvislosti   ide,   ak   je   medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku   škody iná   skutočnosť,   zodpovednosť   za   škodu   nenastáva.   Pri zisťovaní   príčinnej súvislosti   treba   škodu   izolovať   zo   všeobecných   súvislostí   a   skúmať,   ktorá   príčina   ju vyvolala.   Pritom   nie   je   rozhodujúce   časové   hľadisko,   ale   vecná   súvislosť   príčiny   a následku; časová súvislosť ale pomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom.

Súd   bol   názoru,   že   v   danej   veci   chýba   príčinná   súvislosť   medzi   konaním   resp. nekonaním štátneho orgánu a vznikom škody, okrem škody vo forme náhrady trov právneho zastupovania   navrhovateľa   v   trestnom   konaní.   Príčinná   súvislosť,   tak   ako   tvrdil navrhovateľ, by existovala iba v prípade, že by si navrhovateľ mohol uplatniť náhradu škody iba v trestnom konaní ako poškodený. Iba v takomto prípade by bol navrhovateľ v tomto konám úspešný, avšak za podmienky, že by nárok nebol premlčaný. No Občiansky zákonník umožňuje každému poškodenému uplatniť si na súde náhradu škody bez ohľadu či sa vedie trestné konanie alebo nie a bez ohľadu na to, či je v tomto konaní v postavení obžalovaného (obvineného) alebo poškodeného. Navrhovateľovi nič nebránilo po ukončení jeho práceneschopnosti podať žalobu o náhradu škody proti niektorému alebo viacerým účastníkom dopravnej nehody, ak bol presvedčený, že tento alebo títo zavinili dopravnú nehodu.   V   občianskoprávnom   konaní   by   súd   buď   sám   vykonal   dokazovanie   (súdnym znalcom a znaleckým ústavom) na príčiny dopravnej nehody alebo by počkal na vykonanie znaleckého   dokazovania   v   trestnom   konaní.   Tak   isto   ako   v   trestnom   konaní   aj v občianskoprávnom konaní musí byť bez pochybností a jednoznačne zistené, kto zavinil dopravnú nehodu. V prípade pochybností sa návrhu navrhovateľa nevyhovie, tak isto ako sa nevyhovie   v   trestnom   konaní   obžalobe   prokurátora   a   obžalovaný   sa   oslobodí   spod obžaloby.»

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z uvedených hľadísk nemožno odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 (s poukazom na rozsudok okresného súdu z 14. júla 2010) považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľ. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov krajského súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v rozsudku krajského súdu z 22. februára 2011 nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu vychádzajúce   zo   skutkových   záverov   zistených   okresným   súdom   nevybočilo   z   medzí a hľadísk   ustanovených   zákonom.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené   súdne   rozhodnutie   (nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   škodovou   udalosťou a postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   premlčanie   uplatnených   nárokov), absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej logiky a závery krajského súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom konajúcich súdov, že trestné   stíhanie   vedené   proti   sťažovateľovi   nebolo   prekážkou   litispendencie   vo   vzťahu k uplatneniu si jeho nároku na náhradu škody v občianskoprávnom konaní (okrem nároku na trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v trestnom konaní) proti osobe, ktorú považoval za   zodpovednú   zo   zavinenia   dopravnej   nehody.   Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd konštatoval, že medzi postupom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy   neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že mohlo dôjsť   k ich porušeniu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2011 nedošlo k „denegatio iustitiae“.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a tiež ani to, že by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu z 31. októbra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (III. ÚS 186/02).

V čase,   keď   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd rozsudkom krajského súdu z 31. októbra 2012 na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Predmetná   sťažnosť   bola   na   poštovú   prepravu   podaná   22.   decembra   2013 a ústavnému   súdu   doručená   23.   decembra   2013.   Rozsudok   krajského   súdu z 31. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 8. novembra 2012.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   a   tým   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   pre oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 31. októbra 2012 by sťažnosť musela byť odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže týmto rozsudkom, ktorý je svojím obsahom v prospech sťažovateľa, nemohol byť žiadnym spôsobom dotknutý na svojich právach.

II.D K namietanému postupu ministerstva spravodlivosti

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka   už   rozhodnutej   veci   (res   iudicata)   bráni   tomu,   aby   sa   ústavný   súd opakovane   zaoberal   a   rozhodoval   o   totožných   návrhoch   doručených   ústavnému   súdu. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,   a identitou   účastníkov konania. O takú   prekážku   by nešlo, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa doručenej 8. júla 2011 vo vzťahu   k   namietanému   postupu   ministerstva   spravodlivosti   v   tejto   veci   rozhodol uznesením sp. zn. II.   ÚS 366/2011 z 24. augusta 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 23066/2013 doručená ústavnému   súdu   23.   decembra   2013   sa   týka   rovnakých   postupov   ministerstva spravodlivosti,   obidvoma   sťažnosťami   sťažovateľ   namietal   porušenie   tých   istých základných práv podľa ústavy, dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už bolo ústavným súdom rozhodované. Keďže dôvody, pre ktoré bola skoršia sťažnosť vedená pod sp. zn. II. ÚS 366/2011 odmietnutá, naďalej trvajú a podmienky na konanie ústavného súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 23066/2013 odmietol v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre existenciu prekážky res iudicata.

II.E K namietanému postupu ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   ministerstva   vnútra   a   okresnej   prokuratúry ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namieta   ich   postupy,   ku   ktorým   došlo   ešte pred podaním jeho návrhu na náhradu škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom doručeného   okresnému   súdu   21.   mája   2007   odvolávajúc   sa   na   stanovisko   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV Pz 268/04-17 z 10. augusta 2004.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v čase,   keď   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojich základných práv a slobôd postupom ministerstva vnútra a okresnej prokuratúry na ústavnom súde   podľa   čl.   127   ústavy,   už   uplynula   lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   a   tým   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   pre oneskorenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014