znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   februára   2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Sp 5/2012 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012 faxom doručená a 27. decembra 2012 písomne doplnená sťažnosť A. K., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Sp 5/2012 a jeho rozsudkom   zo   6.   júla   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“   alebo   „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v Martine rozhodnutím č. ObPÚ-2011/00272-I.-URB z 23. decembra 2011 (ďalej len „pozemkový úrad“   alebo   „správny   orgán“   a   „rozhodnutie   pozemkového   úradu“   alebo   „rozhodnutie správneho orgánu“) rozhodol o sťažovateľkou uplatnených reštitučných nárokoch.

Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu   pozemkového   úradu   opravný   prostriedok, o ktorom   rozhodoval   krajský   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   Sp   5/2012   podľa ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   o   správnom   súdnictve a namietaným rozsudkom zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Náhradu trov konania krajský súd nepriznal žiadnemu z účastníkov. Krajský súd v namietanom rozsudku uviedol poučenie o neprípustnosti odvolania proti jeho rozsudku v časti výroku o zrušení a vrátení veci a prípustnosti odvolania v časti výroku o trovách konania.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   tak,   že   uznesením sp. zn. 10 Sžr   129/2012   z   10.   októbra   2012   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“) odvolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv rozsudkom krajského súdu vo výroku o zrušení rozhodnutia pozemkového úradu a vrátení veci na ďalšie konanie, ako aj vo výroku o trovách konania.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla, že: „... správny súd mal o jej žalobnom návrhu rozhodovať podľa práva platného v Slovenskej republike a podľa Zákona NR SR č. 503/2003 Z. z. Podľa mienky sťažovateľky správny súd vykonal ústavne nesúladný výklad ustanovení   Zákona   NR   SR   č.   503/2003   Z.   z.   a   neposkytol   sťažovateľke   reálnu   súdnu ochranu, ktorá jej prináležala.

Predovšetkým,   sťažovateľka   podala   žalobný   návrh   na   správny   súd,   v   ktorom jednoznačne stanovila okruh účastníkov konania v súlade s ust. § 250m O. s. p. tak, že účastníčkou   konania   je   sťažovateľka   v   pozícii   navrhovateľky   –   účastníčky   správneho konania a odporca – Obvodný pozemkový úrad v Martine ako správny orgán. Konanie v správnom súdnictve je konaním sporovým,   pričom účastníctvo v konaní je vymedzené priamo zákonom. Pokiaľ sa správny súd domnieval, že sa predmetného súdneho konania majú   ako   účastníci   správneho   konania   zúčastniť   ešte   ďalšie   subjekty,   mal   podľa presvedčenia   sťažovateľky   o   takejto   skutočnosti   rozhodnúť   uznesením   o   pribratím vedľajšieho účastníka do konania. Namiesto štandardného procesného postupu však len rukou do žalobného návrhu sťažovateľky boli dopísaní ako účastníci konania Slovenské národné múzeum a Slovenský pozemkový fond...

Podľa ust. § 246c ods. (1) O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v časti   upravujúcej   správne   súdnictvo,   sa   primerane   použijú   ustanovenia   prvej,   tretej a štvrtej časti O. s. p. Ak teda boli Slovenské národné múzeum a Slovenský pozemkový fond od istého okamihu účastníkmi súdneho konania vedeného pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.: 22Sp/5/2012, mali konať v súlade s ust. § 42 ods. (3) druhej a tretej vety O. s. p.,   a teda   mali   podania   adresované   súdu   predkladať   v   potrebnom   počte   rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a každý účastník dostal jeden rovnopis spolu   s   prílohami.   Sťažovateľka   neobdržala   okrem   vyjadrenia   odporcu   k   podanému opravnému prostriedku žiadne iné podanie počas celého konania pred správnym súdom. Sťažovateľka sa domnieva, že takýmto procesným postupom správny súd porušil zásadu rovnosti zbraní v predmetnom konaní v neprospech sťažovateľky... Sťažovateľke správny súd   neposkytol   ani   opis   zápisnice   z   pojednávania   konaného   dňa   06.   07.   2012,   aj   keď sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   o   opis   zápisnice   požiadala na začiatku pojednávania podľa ust. § 55 ods. (1) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.

Ďalej,   správny   súd   síce   zrušil   rozhodnutie   odporcu   napadnuté   odvolaním sťažovateľky, ale podľa názoru sťažovateľky nesprávne právne posúdil odvolacie dôvody. Predovšetkým,   sťažovateľka   má   právo,   aby   sa   ojej   uplatnenom   nároku   rozhodlo   podľa platnej právnej úpravy...

Náhradný   pozemok   sa   prevedie   na   oprávnenú   osobu,   ak   jej   bol   rozhodnutím priznaný nárok na náhradu za pozemky alebo za spoluvlastnícky podiel k pozemkom, ak výška takého nároku predstavuje výmeru nad 400 m2 a ak nárok v peniazoch je väčší ako 166 EUR. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky,   náhrada   za   pozemky   sa   poskytne   iba   v peniazoch.   Odporca   uplatnený   nárok sťažovateľky svojvoľne rozdelil na niekoľko častí,   pričom o jednotlivých častiach vydal samostatné   čiastkové   rozhodnutia.   Navrhovateľka   sa   stále   domnieva,   že   takýto   postup odporcu   nie   je   v   súlade   so   zákonom,   pretože   môže   dôjsť   k   situácii,   že   v   jednotlivých čiastkových rozhodnutiach sťažovateľka nebude spĺňať kumulatívne podmienku výmery nad 400   m2 a   zároveň   hodnoty   pozemkov   väčšej   ako   166   EUR,   pričom   však   jej   celkový uplatnený   nárok   zákonom   ustanovené   podmienky   kumulatívne   spĺňa.   Správny   súd   túto námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na interný pokyn generálneho riaditeľa   č.   3/2011   Slovenského   pozemkového   fondu,   ktorým   sa   upravuje   postup Slovenského   pozemkového   fondu   pri   poskytovaní   náhrad   oprávneným   osobám,   podľa ktorého sa majú jednotlivé čiastkové nároky jednej osoby sčítavať a posudzovať sa má nárok   úhrnné.   K   tomuto   sťažovateľka   udáva,   že   takáto   argumentácia   je   v   rozpore   s existujúcou právnou úpravou. Slovenský pozemkový fond je právnická osoba so sídlom v Bratislave,   zapísaná   do podnikového   registra,   nie   je   však   ústredným   orgánom   štátnej správy, a nemá normotvornú právomoc...

zákon NR SR č. 503/2003 Z. z. výslovne uvádza v ust. § 6 ods. (10), že postup Slovenského   pozemkového   fondu   pri   poskytovaní   náhradných   pozemkov   podrobnejšie upraví vláda Slovenskej republiky nariadením. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak generálny riaditeľ Slovenského pozemkového fondu vykonal výklad právnej úpravy bez výslovného zákonného splnomocnenia na zaujatie právne záväzného stanoviska k právnej úprave, konal tak   nad   rámec   zákona,   za   podmienok   a   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom. Postupoval podľa názoru sťažovateľky nesprávnym úradným postupom tak, že oprávnené osoby podľa Zákona NR SR č. 503/2003 Z. z. zbavuje práv, ktoré im právny poriadok priznáva.

Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s výrokom správneho súdu čo do trov konania. Správny súd o trovách konania rozhodol podľa ust. § 250k ods. (1) tretej vety O. s. p. tak, že sťažovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.   Sťažovateľka   si   myslí,   že   rozhodnutie   odporcu,   ktoré   sťažovateľka   napadla žalobným   návrhom   ako   nezákonné,   bolo   správnym   súdom   zrušené   z   toho   dôvodu, že odporca pri jeho vydaní postupoval v rozpore so zákonom. Podľa názoru sťažovateľky za dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   nemožno   považovať   porušenie   zákona   a   nezákonný postup zo strany odporcu. Správny súd v napádanom rozsudku dospel k názoru, ktorým odporcu, konajúceho v rozpore so zákonom, od náhrady trov konania odbremenil a naopak, sťažovateľku, postupujúcu v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil... Sťažovateľka sa domnieva, že úspešný vo veci je ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené,   pričom   meritórnym   návrhom   je   to,   čoho   sa   účastník   konania   domáha,   nie dôvody, o ktoré svoj návrh opiera. Sťažovateľka si myslí, že jej právo na náhradu trov konania v predmetnej veci prináleží...“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 22Sp/5/2012 porušil základné právo sťažovateľky A. K... na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 6 ods. (1) prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06. 07. 2012, sp. zn.: 22Sp/5/2012-93, zrušuje v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. A.   K...   priznáva právo na   náhradu   trov   právneho   zastúpenia vo   výške 269.58 EUR..., ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet JUDr. G. K., advokátky... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Sp 5/2012 a rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský súd v rámci správneho   súdnictva   (na   základe   opravného   prostriedku   podaného   sťažovateľkou   proti rozhodnutiu pozemkového úradu) zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nepriznal náhradu trov konania účastníkom.

Sťažovateľka   napriek   tomu,   že   sama   v   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu pozemkového   úradu   navrhovala   toto   rozhodnutie   zrušiť   a   vrátiť   pozemkovému   úradu na ďalšie konanie, namietaný rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté v súlade s petitom   navrhovaným   sťažovateľkou   (t.   j.   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   zrušil rozhodnutie pozemkového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie) považuje za taký, ktorý je v rozpore s jej označenými základnými a inými právami.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v   namietanom   konaní konal s   dvoma   subjektmi (Slovenským pozemkovým fondom a Slovenským národným múzeom) ako s účastníkmi konania bez splnenia hmotnoprávnych a procesných podmienok na vznik ich účastníctva v tomto konaní. Sťažovateľka ďalej namietala nezákonný procesný postup krajského súdu, ktorý   keď   už   konal   s   označenými   subjektmi   ako   s účastníkmi,   nepožadoval   od   nich doručovanie   podaní   v   náležitom   počte   rovnopisov   a   nedoručoval   jej   tieto   podania na vyjadrenie.   Pochybenie   v   procesnom   postupe   krajského   súdu   sťažovateľka   videla   aj v tom,   že   jej   nebol   poskytnutý   odpis   zápisnice   z   pojednávania   napriek   tomu,   že   o   to požiadala. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namietala, že krajský súd „nesprávne právne posúdil“ jej odvolacie dôvody proti rozhodnutiu pozemkového úradu, keď namietala rozhodovanie   pozemkového   úradu   o   jej   reštitučných   nárokoch   jednotne   uplatnených v niekoľkých   samostatných   konaniach,   čo   môže   ohroziť   splnenie   podmienok   na   vznik nároku na niektorú z foriem reštitučnej náhrady.

Krajský   súd   namietaným   rozsudkom   rozhodoval   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa § 250l až § 250s tretej hlavy piatej časti OSP.

Podľa § 246c ods. 1 OSP prvej hlavy piatej časti OSP (všeobecných ustanovení o správnom súdnictve) na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je   prípustný,   len   ak je   to   ustanovené   v   tejto   časti.   Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b). Obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti namietanému   rozsudku   krajského   súdu   proti   výroku   vo   veci   samej,   ako   i   proti   výroku o trovách   konania,   ktoré   najvyšší   súd   svojím   uznesením   odmietol   ako   neprípustné (vo vzťahu k výroku vo veci samej, ako aj vo vzťahu k výroku o trovách konania rozsudku krajského súdu) s poukazom na § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 250s OSP.

Ústavný súd konštatuje, že za stavu, keď sa sťažovateľka sama domáhala žalobou, opravným prostriedkom proti rozhodnutiu pozemkového úradu, zrušenia tohto rozhodnutia a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie   a   krajský   súd   predmetné   rozhodnutie   zrušil   a vrátil na ďalšie konanie (hoci z iných dôvodov, ako boli sťažovateľkou uvádzané v jej opravnom prostriedku), a preto namietaný rozsudok krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci   sťažovateľkou   uplatnených   reštitučných   nárokov,   je   objektívne   vylúčená   možnosť konštatovať   sťažovateľkou   namietané   porušenie   ňou   označených   práv   namietaným rozsudkom.   Vzhľadom   na   to,   že   o právach   a povinnostiach   sťažovateľky   napadnutým rozhodnutím   nebolo   rozhodnuté   s konečnou   platnosťou   a je   naďalej   vedené   konanie pozemkovým úradom, v súlade so zásadou subsidiarity nie je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľky a rozhodnutie o nej.

Ústavný   súd   preto   odmieta   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013