znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 76/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. C., Chorvátska republika, zastúpeného advokátom Mgr. M. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 9 C 9/2009 z 29. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 157/2010 z 2. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2012 doručená sťažnosť E. C., Chorvátska republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. J., N., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 9/2009 z 29. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 157/2010 z 2. decembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 9/2009 z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozviedol manželstvo JUDr. M. C. (ďalej len „navrhovateľka“) a sťažovateľa uzavreté 11. augusta 2001, maloletého M. C. (ďalej len „maloletý“) zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, sťažovateľa zaviazal prispievať   na   výživu   maloletého   sumou   150   €   mesačne   a   upravil   styk   sťažovateľa   s maloletým. Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom opakovane namietal nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   157/2010   z   2.   decembra   2010   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   v   jeho   právnej   veci   bola   daná   právomoc   súdov   Chorvátskej republiky, ktorá vyplýva z čl. 26 ods. 2 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou   a   Socialistickou   federatívnou   republikou   Juhosláviou   o   úprave   právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanej v Zbierke zákonov pod č. 207/1964 Zb., podľa ktorého „pokiaľ jeden z manželov má bydlisko na území jednej zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany, je príslušný súd zmluvnej strany, na území ktorej má bydlisko manžel, proti ktorému návrh smeruje. V obidvoch prípadoch možno   manželstvo   zrušiť   rozvodom   iba   z   príčin   a   za   podmienok,   ktoré   sú   súčasne ustanovené právnymi poriadkami oboch zmluvných strán.“.

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa nebola daná právomoc okresného súdu ani krajského súdu, a teda nebolo rozhodujúce, či bol sťažovateľ registrovaný na určitej adrese na území Slovenskej republiky. Počas konania sa naopak preukázalo, že účastníci konania nemali   v   čase   podania   návrhu   na   rozvod   ich   manželstva   spoločné   bydlisko   na   území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že s jeho právnym názorom o nedostatku právomoci súdov   Slovenskej   republiky   v   danej   veci   sa   pôvodne   stotožnil   aj   okresný   súd,   ktorý predmetné konanie z tohto dôvodu zastavil. Na základe rozhodnutia krajského súdu bol okresný súd povinný doplniť dokazovanie o zistenie bydliska sťažovateľa. Aj na základe doplneného   dokazovania   okresný   súd   opätovne   dospel   k   záveru,   že   právomoc   súdov Slovenskej republiky nie je daná a konanie uznesením zastavil. Uznesením krajského súdu z 29. septembra 2009 bolo predmetné uznesenie prvostupňového súdu opätovne zrušené. Krajský súd dospel k záveru, že v čase podania návrhu na rozvod mali účastníci konania spoločné bydlisko na území Slovenskej republiky, čo odôvodnil tým, že sťažovateľ má na území Slovenskej republiky založený účet vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., a súčasne tu   má   v   legálnej   držbe   zbrane.   Uvedený   záver   krajského   súdu   považuje   sťažovateľ za nesprávny a „povrchný“.

Podľa sťažovateľa sama navrhovateľka v návrhu na rozvod manželstva uviedla, že spoločnú domácnosť so sťažovateľom viedli do jeho odchodu do Chorvátska 27. decembra 2008.   Uvedená   skutočnosť   bola   skonštatovaná   aj   okresným   súdom   v   iných konaniach vedených medzi rovnakými účastníkmi, a to v rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 119/2009 zo 14. októbra 2009 a v rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 P 513/2009 z 13. októbra 2009.

Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa pochybili, pokiaľ v jeho právnej veci konanie nezastavili pre nesplnenie podmienky konania, teda nedostatku právomoci súdov Slovenskej   republiky,   ktorá   je   v   zmysle   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku neodstrániteľnou podmienkou konania.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   namietal,   že   jeho   rozvod „bol   prejednaný a manželstvo rozvedené v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súdy Slovenskej republiky prejednali vec, ku ktorej nemali právomoc, v dôsledku čoho došlo k podstatným zásahom do základných práv a slobôd sťažovateľa. Okrem iného bol v dôsledku rozvodového rozhodnutia protiprávne a proti svojej vôli zbavený trvalého pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky. V dôsledku rozvodu je mu bránené užívať spoločný byt, je mu sťažovaná realizácia styku s maloletým synom a pod.“.

Sťažovateľ v sťažnosti preto navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné   právo   E.   C...,   Chorvátsko,   štátny   občan   Chorvátskej   republiky   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy bolo porušené.

2. Základné   právo   E.   C...,   Chorvátsko,   štátny   občan   Chorvátskej   republiky   na zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa Čl. 41 Ústavy bolo porušené.

3. Rozsudok sp. zn. 9C/9/2009-298, ktorým súd rozviedol manželstvo navrhovateľky JUDr.   M.   C.,   rod.   L...   a   odporcu   E.   C...,   uzavreté   dňa   11.   8.   2001   zapísané   v   knihe manželstiev   Matričného   úradu   B...,   zveril   maloletého   M.   C...   do   osobnej   starostlivosti navrhovateľky,   ktorá   bude   maloletého   zastupovať   a   spravovať   jeho   majetok,   zaviazal odporcu   prispievať   na   výživu   maloletého   M.   sumou   150,-   €   mesačne,   počnúc právoplatnosťou   rozsudku   o   rozvode   manželstva,   a   zároveň   upravil   styk   odporcu s maloletým M..., resp. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, ktorý potvrdil tento rozsudok sa zrušuje s tým, že sa Okresnému súdu v Nitre prikazuje obnoviť stav pred porušením.

4. E. C... trvale bytom... Chorvátsko, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom desať tisíc euro), ktoré sú Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre spoločne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Okresný   súd   v   Nitre   spoločne   s   Krajským   súdom   v   Nitre   sú   povinní   uhradiť sťažovateľovi trovy konania, a to na účet advokáta, Mgr. M. J., so sídlom v N..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval právneho zástupcu   sťažovateľa   na   doplnenie   kópií   právoplatných   rozhodnutí,   ktorých   zrušenia   sa sťažovateľ   v   sťažnosti   domáha.   Doplnenie   sťažnosti   bolo   ústavnému   súdu   doručené 14. februára 2012.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   možno   ustáliť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a bližšie nešpecifikovaného základného práva podľa čl. 41 ústavy rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu.

II.A   K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   smerujúcou   proti   rozsudku   okresného   súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V konaní vedenom na okresnom súde mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich   práv   a   slobôd   podľa   §   201   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu z uvedeného dôvodu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B   K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.   IV.   ÚS   14/03).   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   uvedenej   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (III. ÚS 186/02).

V čase,   keď   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Predmetná   sťažnosť   z   24.   novembra   2011   bola   na   poštovú   prepravu   podaná 30. januára 2012 a ústavnému súdu doručená 1. februára 2012.

Rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu, nadobudol právoplatnosť 20. decembra 2010.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre oneskorenosť.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako oneskorene podanú.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že v tomto prípade vychádzal z celého obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia s tým,   že   sťažovateľa,   ktorý   je   kvalifikovane   právne   zastúpený   advokátom,   nevyzýval na odstránenie nedostatkov jeho neperfektného podania, pretože vzhľadom na existenciu iného dôvodu odmietnutia ani doplnenie sťažnosti v uvedenom smere by nemohlo privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012