znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 76/2011-198

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   D.   T.,   B.,   zastúpeného advokátom   Mgr.   M.   B.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení   vstúpiť   za   rovnakých   podmienok   do   verejných   služieb   svojej   krajiny garantovaného čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a to   hlasovaním   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pri   voľbe kandidáta   na generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   2.   decembra   2010   a   opakovanej   voľbe 7. decembra 2010, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Národná rada Slovenskej republiky p o r u š i l a   základné právo JUDr. D. T. na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej   krajiny   garantované   čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických   právach,   a   to   svojím   hlasovaním   pri   voľbe   kandidáta   na   generálneho prokurátora 2. decembra 2010 a opakovanej voľbe 7. decembra 2010.

2. Výsledky   hlasovania   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o kandidátovi   na generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 2. decembra 2010 a zo 7. decembra 2010 z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a Národnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Národná rada Slovenskej republiky j e   p o v i n n á   prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradiť JUDr. D. T. trovy právneho zastúpenia v sume 2   007   €   (slovom   dvetisícsedem   eur)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr. M.   B.,   B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

5. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 3. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. D. T. (ďalej aj „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok   garantovaného   v   čl.   30   ods.   4   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení   vstúpiť   za   rovnakých   podmienok   do   verejných   služieb   svojej   krajiny garantovaného čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej   len   „pakt   o politických   právach“),   a   to   hlasovaním   poslancov   Národnej   rady Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   pri   voľbe   kandidáta   na   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálny   prokurátor“)   2.   decembra   2010 a opakovanej voľbe 7. decembra 2010 (ďalej aj „namietané voľby“).

6. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vymenovaný za generálneho prokurátora Slovenskej republiky   2. februára 2004. Pred skončením jeho funkčného   obdobia   bol   podaný   návrh   (aj)   na   jeho   zvolenie   do   funkcie   generálneho prokurátora v nasledujúcom funkčnom období. Prvá voľba kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora sa uskutočnila 3. novembra 2010; táto bola neúspešná. Opakovaná voľba sa uskutočnila 4. novembra 2010 a opäť bola neúspešná, keďže v oboch kolách voľby žiaden z kandidátov nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov. Uvedené skonštatovala v uznesení č. 171 zo 4. novembra 2010 aj národná rada s tým, že sa vykoná nová   voľba.   Nová   voľba   kandidáta   na   vymenovanie   za   generálneho   prokurátora   sa uskutočnila na 9. schôdzi národnej rady 2. decembra 2010. Z prítomných 149 poslancov sťažovateľ získal 74 hlasov a druhý kandidát doc. JUDr. J. Č., získal 73 hlasov. V rámci opakovanej voľby uskutočnenej 7. decembra 2010 z prítomných 150 poslancov sťažovateľ získal   71   hlasov   a kandidát   doc.   JUDr.   J.   Č.,   nezískal   žiadny   hlas.   Za   kandidáta   na vymenovanie za generálneho prokurátora preto nebol zvolený žiaden z kandidátov.

7. Ako uvádza sťažovateľ, „v doterajších voľbách kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora získal sťažovateľ vždy najviac hlasov, vo voľbe dňa 02. 12. 2010 delil sťažovateľa od zvolenia jeden hlas“. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «voľbu kandidáta na vymenovanie   za   generálneho   prokurátora   od   počiatku   sprevádzalo   porušovanie   zásady tajného   hlasovania.   Poslanci   fotografovali   svoje   vyplnené   hlasovacie   lístky   mobilnými telefónmi, niektorí poslanci vytvárali tzv. „dvojičky“ za účelom vzájomnej kontroly, niektorí poslanci   ukazovali   spôsob   voľby   skrutátorom   alebo   straníckym   kolegom,   niektorí špeciálnym spôsobom poskladali svoje hlasovacie lístky alebo sa po prevzatí hlasovacieho lístka vôbec neodobrali do priestoru na hlasovanie a opustili miesto hlasovania... Zásada tajného hlasovania bola porušená pri hlasovaní... 02. 12. 2010 a aj dňa 07. 12. 2010... Pri opakovanej voľbe dňa 07. 12. 2010 poslanci Národnej rady..., ktorí... sa hlásia k vládnej koalícii,   prevzali   hlasovacie   lístky,   ale   vôbec   sa   neodobrali   do   priestoru   určeného   pre hlasovanie a opustili miestnosť. K porušeniu zásady tajnej voľby došlo aj v tomto prípade. Podstatou   tajného   hlasovania   je,   že   nikto   nemôže   zistiť,   aký   postoj   osoba   oprávnená hlasovať prejavila k návrhu (návrhom), ktoré sú predmetom hlasovania... V danom prípade bolo každému zrejmé, že poslanci Národnej rady..., ktorí... sa hlásia k vládnej koalícii, a ktorí   prevzali   hlasovacie   lístky,   ale   vôbec   sa   neodobrali   do   priestoru   určeného   pre hlasovanie a opustili miestnosť, nepodporili žiadny návrh, resp. odmietli všetky návrhy. Tajnosť hlasovania by naopak bola zachovaná, ak by sa poslanci odobrali do priestoru určeného na hlasovanie a vhodili nevyplnený hlasovací lístok, ak by chceli svoj postoj prejaviť tak, že nepodporujú žiadny, resp. odmietajú všetky návrhy... Skutočnosť, že voľba kandidáta na generálneho prokurátora sa vykonáva obligatórne tajným hlasovaním, má zásadný   význam   nielen   pre   demokratickú   spoločnosť,   ale   aj   pre   uplatnenie   pasívneho volebného práva.».

8.   V súvislosti   s namietaným   porušením   v bode   5   označených   práv   sťažovateľ uviedol, že „postupom Národnej rady... pri voľbe kandidáta na generálneho prokurátora..., ktorá nezabezpečila   dodržanie zásady tajného hlasovania,   došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v čl. 30 ods. 4... v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy...“. Podľa jeho názoru z čl. 30 ods. 4 ústavy nevyplýva len právo „na prístup k voleným funkciám..., ale aj... právo na prístup k voleným funkciám za rovnakých podmienok... Z čl. 30 ods. 4 Ústavy... možno explicitne vyvodiť, že podmienky prístupu k voleným funkciám musia byť rovnaké..., pričom ide   nielen o podmienky stanovené   zákonom,   ale aj   o   iné podmienky,   či   už normatívne upravené alebo faktické. Z čl. 30 ods. 4 Ústavy... možno... implicitne vyvodiť, že občan má... právo   na   prístup   k   voleným   funkciám   za   zákonných   podmienok...   tajné   hlasovanie   je nepochybne   podmienkou   prístupu   k   funkcii   generálneho   prokurátora,   pretože   za generálneho prokurátora môže byť vymenovaný iba ten kandidát, ktorý získal vo voľbách v tajnom   hlasovaní   nadpolovičnú   väčšinu   hlasov   prítomných   poslancov.“.   Rovnaké podmienky na prístup k volenej funkcii sťažovateľ vyvodil tiež z verejného záujmu o to, aby funkciu generálneho prokurátora vykonávala osoba apolitická, nezávislá od politických strán a odborne zdatná; aj preto zákonodarca zakotvil tajnú voľbu. „Garancia toho, že nikto sa nemôže dozvedieť, ako... poslanec hlasoval, pôsobí preventívne a... poslancovi umožňuje hlasovať slobodne bez neprípustného ovplyvňovania či nátlaku alebo následného postihu. Skutočnosť,   že   nie   je   možné   skontrolovať...   ako   hlasoval...   poslanec,   znižuje   motiváciu ovplyvňovať   hlasovanie   napr.   poskytovaním   neprípustných   výhod.   Skutočnosť,   že   nie   je možné skontrolovať to, ako hlasoval... poslanec, vylučuje napr. možnosť vnútrostraníckych či iných postihov poslanca za jeho hlasovanie. Z uvedeného potom rezultuje aj to, že tieto garancie sú významné vo vzťahu k rovnosti prístupu občanov k voleným funkciám... Tajnosť voľby je teda predpokladom vytvorenia, resp. zachovania prístupu k voleným funkciám za rovnakých podmienok.“

9. Sťažovateľ ďalej uviedol, že namietané porušenia, ku ktorým došlo v priebehu tajnej voľby z 2. decembra 2010, neboli konvalidované ani v rámci opakovanej tajnej voľby zo   7.   decembra   2010.   Národná   rada   vyhodnotila   výsledky   tajného   hlasovania   zo 7. decembra 2010 tak, že na hlasovaní sa zúčastnilo 150 poslancov, z toho 71 poslancov hlasovalo   za   sťažovateľa   a   zvyšných   79   poslancov   neodovzdalo   hlasovacie   lístky. „Uvedených 79 poslancov však v skutočnosti akt tajného hlasovania nevykonalo. Tým, že títo poslanci si síce vyzdvihli hlasovacie lístky, ale následne hlasovacie lístky neodovzdali, nezúčastnili   sa   tajného   hlasovania.   Správne   mala   preto   Národná   rada...   vyhodnotiť výsledky   tajného   hlasovania   z   07.   12.   2010   tak,   že   na   hlasovaní   sa   zúčastnilo   iba   71 poslancov (tí, ktorí odovzdali hlasovacie lístky), teda hlasovanie prebehlo bez toho, aby bolo prítomné quorum. Správne právne hodnotenie uvedeného skutkového stavu je preto také, že opakovaná voľba nenastala.“ Za prítomných poslancov pri tajnom hlasovaní treba podľa názoru sťažovateľa považovať iba tých poslancov, ktorí odovzdali hlasovací lístok.

10.   Po   odcitovaní   na   vec   sa   vzťahujúcich   článkov   ústavy   a   paktu   o politických právach, príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.   o   rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“), ako aj niektorých rozhodnutí ústavného súdu sťažovateľ zhrnul svoju argumentáciu takto:

-   „voľba   kandidáta   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   neprebehla   tajne“, pričom „tajné   hlasovanie   je   nepochybne   podmienkou   prístupu   k   funkcii   generálneho prokurátora“, čím „došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   garantovaného   v   čl.   30   ods.   4   Ústavy... v spojení s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy... a čl. 2 ods. 2 Ústavy...“. V súvislosti s porušením čl. 2 ods. 2 ústavy sťažovateľ tiež uviedol, že toto ustanovenie sa „implikovane vzťahuje aj na právne postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky   štátne   orgány   voči   nemu   správali   len   spôsobom,   ktorý   im   dovoľuje   Ústava   SR a ďalšie zákony“.

- Tajnosť hlasovania v prípade voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora nie je v ústavnej ani podústavnej matérii upravená ako subjektívne právo poslanca národnej rady, „od vôle ktorého závisí, či ho využije alebo nie, resp. či sa ho vzdá“. Z platného právneho stavu vyplýva, že národná rada „sa nemôže uzniesť na tom, že sa voľba vykonáva verejne“. V tejto súvislosti sťažovateľ akcentoval potrebu tajného hlasovania aj „vzhľadom na postavenie a pôsobnosť generálneho prokurátora“.

-   Porušenie   v bode   5   uvedených   práv   postupom   národnej   rady   pri   hlasovaní 2. decembra   2010 „nebolo   konvalidované   hlasovaním   z   07.   12.   2010“,   v rámci   tohto opakovaného hlasovania mala národná rada „vyhodnotiť výsledky tajného hlasovania... tak, že na hlasovaní sa zúčastnilo iba 71 poslancov (tí, ktorí odovzdali hlasovacie lístky), teda hlasovanie   prebehlo   bez   toho,   aby   bolo   prítomné   quorum.   Správne   právne   hodnotenie uvedeného skutkového stavu je preto také, že opakovaná voľba nenastala... Hlasovanie zo 07.   12.   2010   nie   je   možno   považovať   za   vykonanie   opakovanej   voľby   generálneho prokurátora...   pre   neprítomnosť   nadpolovičnej   väčšiny   všetkých   poslancov   na   tajnom hlasovaní... aj v prípade opakovanej voľby dňa 07. 12. 2010 došlo k porušeniu zásady tajného   hlasovania...“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   najskôr   poukázal   na   rozdiel   medzi „nehlasovaním o návrhu zaradeného na program“ a „neprijatím návrhu zaradeného na program“ a uzavrel, že „ak sa poslanec hodlá zúčastniť tajnej voľby a nepodporiť svojím hlasom žiadneho kandidáta, môže prejaviť svoje zdržanie sa hlasovania iba tajne, a to odovzdaním (nevyplneného) hlasovacieho lístka“.

11. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe uvedeného vydal tento nález:„1.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   porušila   právo   sťažovateľa   na   prístup k voleným   a   iným verejným   funkciám za   rovnakých   podmienok garantovaného v čl.   30 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických   právach,   a   to   svojím   hlasovaním   pri   voľbe   kandidáta   na   generálneho prokurátora dňa 02. 12. 2010 a opakovanej voľbe dňa 07. 12. 20210 (správne má byť 2010, pozn.).

2.   Hlasovanie,   resp.   výsledok   hlasovania   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora dňa 02. 12. 2010 a hlasovanie, resp. výsledok hlasovania o kandidátovi na generálneho prokurátora dňa 07. 12. 20210 (správne má byť 2010, pozn.) sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Národnej rade Slovenskej republiky sa prikazuje, aby na najbližšej schôdzi po doručení tohto nálezu vykonala tajné hlasovanie o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora   hlasovaním   o   kandidátoch   JUDr.   D.   T.   a   doc.   JUDr.   J.   Č.,   pričom   tajné hlasovanie   vykoná   spôsobom,   ktorý   poslancom   prítomným   na   hlasovaní   neumožní preukázať tretím osobám ako hlasovali alebo či sa hlasovania zdržali.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

12.   Sťažovateľ   odôvodnil   navrhovaný   petit   takto: „Okrem   vyslovenia   porušenia základného práva... sa sťažovateľ domáha aj zrušenia výsledku hlasovania Národnej rady... o   kandidátovi   na   generálneho   prokurátora   a   opakovania   hlasovania   o   kandidátovi   na generálneho   prokurátora...   Návrh,   aby   Ústavný   súd...   prikázal   Národnej   rade...   voľbu zopakovať, opiera sťažovateľ o oprávnenie Ústavného súdu... prikázať aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody [§ 56 ods. 3 písm. d) ZoÚS]. Sťažovateľ tým sleduje dosiahnutie efektívnej ochrany svojho práva   opätovne   poukazujúc   na   vyššie   citovaný   nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. II. ÚS 48/97.“

13. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 76/2011-22 z 23. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Už pri prijímaní sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   zohľadnil   ustanovenie   §   26   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pokiaľ ide o naliehavosť prerokovania tejto sťažnosti, ktorú ústavný súd indikoval predovšetkým   z hľadiska   doteraz   neukončenej/pokračujúcej   voľby   kandidáta   na   funkciu generálneho   prokurátora   na   pôde   národnej   rady,   pričom   namietané   voľby   (z   2.   a zo 7. decembra 2010), resp. rozhodnutie o nich môže mať dopad aj na voľbu či nasledujúcu volebnú situáciu. Uvedeným časovým princípom naliehavosti sa preto ústavný súd riadil aj po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd vyzval listom z 2. marca 2011 predsedu národnej rady, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň uviedol, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vyjadrenie predsedu   národnej   rady   z 24.   marca   2011 spolu s prílohami   bolo   ústavnému   súdu   doručené   29.   marca   2011.   V predmetnom   vyjadrení predseda národnej rady v podstatnom okrem toho, že trvá na ústnom pojednávaní, uviedol: „... Národná rada, predseda národnej rady a ústavnoprávny výbor postupovali pri novej voľbe kandidáta na generálneho prokurátora rovnako - za rovnakých podmienok – vo vzťahu k obom kandidátom. Postupovali podľa rokovacieho poriadku, volebného poriadku a volebného poriadku pre iných funkcionárov. Sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz, že by národná rada, predseda národnej rady a ústavnoprávny výbor postupovali rozdielne pri ňom, alebo pri druhom kandidátovi.

... Národná rada a kancelária národnej rady vytvorili všetky podmienky pre novú voľbu tak, ako to vyžaduje rokovací poriadok, volebný poriadok a volebný poriadok pre iných funkcionárov. Nedošlo k opomenutiu žiadnej povinnosti, či technickej náležitosti.... Národná rada nevydala pred novou voľbou žiaden príkaz na to, ako majú poslanci hlasovať, resp. že majú svoje hlasovanie odtajniť. Takýto príkaz nevydala v žiadnej forme alebo podobe ani po ukončení hlasovania. Ak má sťažovateľ informáciu o tom, že bol takýto príkaz daný, má možnosť obrátiť sa so sťažnosťou proti tomu, kto taký príkaz dal....   Národná   rada   je   viazaná   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   rešpektuje   slobodný   mandát poslancov podľa čl. 73 ods. 2 ústavy. Jeho súčasťou je nielen slobodné rozhodnutie o tom, ako bude poslanec hlasovať, ale po ukončení hlasovania aj slobodné rozhodnutie o tom, či odtajní svoje hlasovanie. Ak sa tak v individuálnych prípadoch stalo, národná rada zastáva názor, že nedošlo k porušeniu ústavného práva na prístup k volenej alebo inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok, pretože prístup za rovnakých podmienok porušený nebol.... Právo na prístup k voleným funkciám zaručené čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na úspech pri kandidovaní na konkrétnu funkciu...

Na základe vyššie uvedeného národná rada navrhuje, aby Ústavný súd... sťažnosti sťažovateľa... nevyhovel“.

14. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 11. apríla 2011, ktorým reagoval na vyjadrenie   predsedu   národnej   rady   (pozri   bod   13),   okrem   už   uvedeného   v sťažnosti poukázal   na   to, „že   odporca   sa   nevyjadruje   k   podstate   sťažnosti,   t.   j.   ku   skutkovým dôvodom,   pre   ktoré   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   ústavných   práv.   Preto   jeho vyjadrenie nemôže byť ani správne a ani presvedčivé... Tvrdíme, že odporca, hoci už pri prvej   voľbe   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora   dochádzalo   k   porušovaniu zásady   tajnej   voľby,   neprijal   dostatočné   opatrenia   na   to,   aby   k   jej   porušovaniu nedochádzalo. Toho dôkazom je nová voľba kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, ktorá   je   predmetom   tejto   sťažnosti.“.   Ďalej   uviedol,   že   národná   rada „sa   v   podstate dištancuje   od   konania   poslancov...   a   tvrdí,   že   za   ich   konanie   nezodpovedá.   Táto... argumentácia,   nemôže   obstáť...   Konanie   poslancov...   pri   výkone   ich   funkcie,   ktorým výkonom realizujú kompetencie Národnej rady..., je konaním Národnej rady..., ktorá za toto konanie logicky aj zodpovedá... Z hľadiska merita sťažnosti nie je relevantné dokazovať, či poslanci,   ktorí   konali   spôsobom   opísaným   v   sťažnosti,   tak   konali   na   základe   nejakého príkazu alebo nie. Z hľadiska merita sťažnosti je relevantné iba to, či došlo k porušeniu zásady   tajného   hlasovania   alebo   nie,   a   teda   či   bol   sťažovateľovi   zabezpečený   prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok alebo nie... Tajnosť voľby je... predpokladom vytvorenia, resp. zachovania prístupu k voleným funkciám za rovnakých podmienok. V danom prípade nešlo o to, že by poslanci sami chceli verejne manifestovať svoje rozhodovanie, ale svoje hlasovanie odtajňovali preto, aby dodržali kontrolný mechanizmus, o ktorom možno usudzovať, že bol fakticky prijatý. Vzhľadom na všeobecne známe okolnosti je   zrejmé,   že   toto   smerovalo   k   tomu,   aby   bolo   poslancom   koalície   bránené   vtom,   aby odovzdávali hlasy pre sťažovateľa. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že nakoľko protikandidátom sťažovateľa bol kandidát vládnej koalície, nemožno tvrdiť, že porušenie zásady tajnej voľby pôsobilo voči nemu rovnako, ako voči sťažovateľovi, čo sa týka prístupu k verejnej   volenej   funkcii...“.   Právny zástupca   sťažovateľa ako prílohu   zároveň   pripojil k spisu audiozáznamy relácií S., T., TV M. a TV J. týkajúcich sa namietaných volieb.

15. Verejné ústne pojednávanie sa uskutočnilo 14. apríla 2011. Účastníci vo svojich vyjadreniach   v podstate   zotrvali   na   už   prezentovaných   stanoviskách.   Zástupca   národnej rady   P.   H.   zdôraznil,   že „zo   strany   Národnej   rady...   ako   najvyššieho   ústavodarného a zákonodarného orgánu pri tejto tajnej voľbe neprišlo k porušeniu ústavy ani zákonov... Národná rada vytvorila všetky dostatočne vhodné predpoklady na to, aby sa tajná voľba uskutočniť mohla, čoho dôkazom sú aj výpovede svedkov... individuálne konanie poslancov nemožno   považovať   za   konanie   Národnej   rady...   A to,   že   voľby   každý   jeden   poslanec uskutočnil,   resp.   mohol   uskutočniť   tajne,   bolo   preukázané   aj   dnes.“.   Právny   zástupca sťažovateľa tomu vyjadreniu oponoval a zhodne so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami ingeroval povinnosť národnej rady zabezpečiť nielen technické podmienky tajnej voľby, ale predovšetkým   právne   konformné   uskutočnenie   tajného   hlasovania,   čo   národná   rada nedodržala. V tejto súvislosti uviedol, že „v konaní bolo jasným spôsobom preukázané, že funkcionári národnej rady boli upozornení na porušovanie princípu tajnej voľby zo strany poslancov,   ale   zostali   pasívni,   nevyvinuli   žiadnu   aktivitu,   ktorá   by   zabezpečila rešpektovanie týchto podmienok“, t. j. „aby boli dodržané všetky ústavné podmienky pre prístup   k verejnej   a   volenej   funkcii“.   V neposlednom   rade   dodal,   že „vychádzajúc z princípu   materiálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   a vychádzajúc   z princípu materiálneho   právneho   štátu   preukázané   porušenia   ústavných   práv   sťažovateľa   podľa nášho   názoru   by   mali   viesť   k tomu,   aby   došlo   aj   k materiálnej   náprave   porušenia sťažovateľových   práv,   to   znamená,   aby   došlo   k opakovaniu   voľby   za   dodržania, samozrejme, všetkých podmienok, ktoré vyplývajú zo zákona, ako aj z ústavy“. Z celkového počtu 22 svedkov (poslancov), ktorých sťažovateľ navrhol v konaní vypočuť, sa dostavilo iba 7 poslancov (všetci boli z radov opozície - 6 zo strany SMER-SD a l zo SNS). Prítomný bol   zástupca   národnej   rady   (P.   H.   za   KDH),   ktorý   však   ako   svedok   nevystupoval. 14 poslancov – svedkov (všetci zo strán vládnej koalície, ktorých tajné hlasovanie bolo sťažovateľom   napádané,   pozn.)   sa   na   ústne   pojednávanie   nedostavilo   s tým,   že   buď výslovne odopreli svedeckú výpoveď podľa čl. 79 ústavy – R. S. (predseda národnej rady), B. B. (podpredseda národnej rady), J. D. (poslankyňa) a P. V. (poslanec), resp. odopreli svedeckú výpoveď konkludentne – poslanci J. K., I. M., P. M., R. O., M. P. a A. P. Ďalší z nich (iba) ospravedlnili svoju neúčasť – P. K., Z. H., J. K. a A. S. Vypočutí ako svedkovia takto boli poslanci – overovatelia namietaných volieb – A. K., P. G., M. K., Ľ. R., V. M., A. V. a V. L., ktorí (až na svedka L., pozn.) vypovedali v podstate zhodne s tým, čo už uviedli vo svojich vyhláseniach uvedených v bode 50. Poslanec V. L., overovateľ namietaných volieb, uviedol,   že „niektorí poslanci urobili   z toho (tajného   hlasovania,   pozn.) frašku, smiali sa. Po dvojiciach fotili si svoje lístky, ukazovali si, pýtali sa, pri odchode sa smiali. Takže väčšinou, čo som si všimol, boli to poslanci hlavne zo SaS, a niektorí... z SDKÚ. Ja som si to takto všimol, že smejú sa, neviem prečo, a potom sa zistilo, že proste si fotili všetky tie lístky, čo si krúžkovali.“.

16. Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 23. februára 2011   I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Milan   Ľalík   (predseda   senátu),   Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda   senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Formálny priebeh namietaných volieb v národnej rade

17.   Predseda   národnej   rady   rozhodnutím   č.   70   z 24.   septembra   2010   oznámil poslancom   národnej   rady,   že   funkčné   obdobie   generálneho   prokurátora   D.   T.   končí   2. februára   2011,   a určil   termín   na   podávanie   návrhov   na   vymenovanie   generálneho prokurátora do 20. októbra 2010. V stanovenom termíne boli doručené tri návrhy, ktoré predseda národnej rady rozhodnutím č. 140 z 21. októbra 2010 pridelil na prerokovanie Ústavnoprávnemu   výboru   národnej   rady   (ďalej   len   „výbor“).   Výbor   o týchto   návrhoch rokoval 27. októbra 2010 na svojej 15. schôdzi, kde si prizval navrhnutých kandidátov JUDr. J. H., JUDr. E. M. a JUDr. D. T. Všetci navrhnutí kandidáti uviedli svoje predstavy o zámeroch   a ďalšom   smerovaní   prokuratúry   a   odpovedali   na   položené   otázky.   Výbor následne   uznesením   č.   49   prijal   stanovisko,   v ktorom   konštatoval,   že   všetci   navrhnutí kandidáti   spĺňajú   podmienky   ustanovené   zákonom,   a v rámci   sumárnych   údajov v parlamentnej tlači č.   154 (návrh   na voľbu kandidáta   na vymenovanie za   generálneho prokurátora) odporučil národnej rade vykonať akt voľby. Táto sa uskutočnila 3. novembra 2010, pričom žiadny z kandidátov nezískal požadovanú väčšinu – nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov. Preto sa 4. novembra 2010 uskutočnila opakovaná voľba, v ktorej ani jeden z kandidátov, ktorí postúpili do opakovanej voľby (JUDr. E. M. a JUDr. D. T.), opakovane   nezískal   požadovanú   väčšinu.   Uvedený   stav   skonštatovala   národná   rada uznesením č. 171 zo 4. novembra 2010 s tým, že sa uskutoční nová voľba.

18.   Predseda   národnej   rady   rozhodnutím   č.   156   z 5.   novembra   2010   určil   pre poslancov národnej rady nový termín na podávanie návrhov na vymenovanie generálneho prokurátora do 22. novembra 2010 do 18:00 h s tým, že návrhy musia obsahovať náležitosti uvedené už v jeho predchádzajúcom uznesení č. 70. Uznesením č. 181 z 22. novembra 2010 predseda národnej rady zmenil svoje predchádzajúce uznesenie č. 156 v tom, že poslanci môžu podávať návrhy na vymenovanie generálneho prokurátora do 22. novembra 2010 do 20:00 h V stanovenom termíne boli doručené dva návrhy, ktoré následne predseda národnej rady   rozhodnutím   č.   182   z 23.   novembra   2010   pridelil   na   prerokovanie   výboru.   Výbor o týchto   návrhoch   rokoval   24.   novembra   2010   na   svojej   17.   schôdzi,   kde   si   prizval navrhnutých kandidátov doc. JUDr. J. Č. a JUDr. D. T. Navrhnutí kandidáti uviedli svoje predstavy o zámeroch a ďalšom smerovaní prokuratúry a odpovedali na položené otázky. Výbor následne uznesením č.   102 prijal stanovisko, v ktorom   konštatoval, že navrhnutí kandidáti   spĺňajú   podmienky   ustanovené   zákonom,   a v rámci   sumárnych   údajov v parlamentnej tlači č.   189 (návrh   na voľbu   kandidáta   na vymenovanie za generálneho prokurátora, nová voľba) odporučil národnej rade vykonať akt voľby. Táto sa uskutočnila 2. decembra 2010, pričom žiadny z kandidátov nezískal požadovanú väčšinu – nadpolovičnú väčšinu prítomných poslancov (z prítomných 149 poslancov sťažovateľ získal 74 hlasov a druhý kandidát doc. JUDr. J. Č. získal 73 hlasov). Preto sa 7. decembra 2010 uskutočnila opakovaná voľba, v ktorej ani jeden z kandidátov, ktorí postúpili do   opakovanej voľby, nezískal   požadovanú   väčšinu   (z prítomných   150   poslancov   sťažovateľ   získal   71   hlasov a kandidát doc. JUDr. J. Č. nezískal žiadny hlas). Uvedený stav skonštatovala národná rada uznesením   č. 196   zo   7.   decembra   2010   s tým,   že   sa   uskutoční   nová   voľba.   V rozsahu sťažovateľom   namietaných   skutočností   voči   tajnému   hlasovaniu   z 2.   decembra   2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zápisnicu o výsledku tohto tajného hlasovania (bližšie pozri bod 23) nepodpísalo 7 z 15 overovateľov tajného hlasovania (6 za SMER-SD – A. K., P. G., M. K., Ľ. R., V. M. a A. V. a 1 za SDKÚ-DS – Z. H.).

19.   Dňa   27.   januára   2011   doručila   skupina   opozičných   poslancov   národnej   rade (parlamentná tlač č. 240) návrh na prijatie uznesenia k voľbe kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora. Obsahom navrhovaného uznesenia bola inter alia žiadosť, aby predseda   národnej   rady   určil   pre   poslancov   nový   termín   na   podávanie   návrhov   na vymenovanie generálneho prokurátora tak, aby sa voľba mohla uskutočniť na 12. schôdzi národnej rady, keďže funkčné obdobie ostatného generálneho prokurátora skončí 2. februára 2011.   Uznesením   č.   278   z 2.   februára   2011   národná   rada   neschválila   návrh   programu 13. schôdze národnej rady zvolanej podľa čl. 83 ods. 2 ústavy na žiadosť 46 poslancov národnej rady z 27. januára 2011.

III. Spôsob kreovania funkcie generálneho prokurátora v právnom poriadku Slovenskej republiky

20. Generálneho prokurátora „vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh národnej rady...“ (čl. 150 ústavy). Ústava nehovorí nič o tom, akým spôsobom rozhodne o návrhu národná rada; robí tak na základe ústavného zmocnenia (čl. 151) zákon a na základe zákonného zmocnenia volebný(é) poriadok(ky).

21. Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) v § 7 ods. 2 preberá všeobecnú ústavnú dikciu čl. 150 a v § 7 ods. 3 uvádza,   že   splnenie   bližšie   uvedených   podmienok,   ktoré   musí   kandidát   na   funkciu generálneho   prokurátora   spĺňať,   „overuje   národná   rada   pred   hlasovaním   o   návrhu   na vymenovanie“. Z citovaného ustanovenia § 7 ods.   3 okrem iného vyplýva, že o návrhu rozhoduje národná rada hlasovaním.

22. Ďalším (relevantným) zákonom, ktorý upravuje spôsob rozhodovania o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora, je rokovací poriadok. Tento najskôr v rámci svojej druhej časti o pôsobnosti národnej rady [§ 2 ods. 2 písm. p)] vo všeobecnej podobe uvádza, že   národná   rada   „podáva   prezidentovi   republiky   návrhy   na   vymenovanie   a   odvolanie generálneho prokurátora“, túto pôsobnosť konkretizuje vo svojej šestnástej časti („Návrhy na   vymenovanie   a odvolanie   generálneho   prokurátora“)   tak,   že   národná   rada   navrhne prezidentovi kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora, „ktorý získal vo voľbách v   tajnom hlasovaní nadpolovičnú   väčšinu   hlasov prítomných   poslancov“   (§   123 ods.   3 rokovacieho   poriadku).   Takéto   návrhy   podávajú   poslanci   a sú   prerokované v ústavnoprávnom výbore (§ 123 ods. 1 rokovacieho poriadku). Ak kandidát nebol zvolený, „vykoná sa opakovaná voľba“, a ak kandidát nebol zvolený ani v tejto, „vykonajú sa nové voľby“ (§ 123 ods. 4 a 6 rokovacieho poriadku). Tajným hlasovaním rozhoduje národná rada aj o návrhu na odvolanie generálneho prokurátora (§ 124 ods. 2 rokovacieho poriadku). „Podrobnosti o podávaní návrhov na vymenovanie a odvolanie generálneho prokurátora upraví volebný poriadok, ktorý schváli národná rada.“ (§ 125 rokovacieho poriadku).

23.   Vo   všeobecnej   rovine   (teda   nielen   pre   voľbu   kandidáta   na   generálneho prokurátora, pozn.) tajné hlasovanie konkretizuje § 39 rokovacieho poriadku národnej rady, ktorý uvádza, že „hlasovanie je verejné alebo tajné (ods. 1). Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou, zákonom, pri voľbe alebo pri odvolaní, alebo ak sa na tom uznesie národná rada bez rozpravy. Ak ide o voľbu alebo o odvolanie, národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť, že bude o tejto veci hlasovať verejne, ak osobitný predpis neustanovuje inak (ods. 8). Na tajné hlasovanie sa použijú hlasovacie lístky, ktoré overovatelia národnej rady vydajú poslancom pri vstupe do priestoru určeného na tajné hlasovanie. Na priebeh tajného   hlasovania   dozerajú   overovatelia   národnej   rady,   ktorí   spočítavajú   hlasy a vyhotovujú   zápisnicu   o   výsledku   tajného   hlasovania   (ods.   9).   Poverený   overovateľ národnej rady oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov, ktorí hlasovali za navrhnutého kandidáta, počet poslancov, ktorí hlasovali proti navrhnutému kandidátovi, počet poslancov, ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet neplatných hlasov. Predsedajúci vyhlási výsledok voľby (ods. 10). Výsledky tajného hlasovania vyhlási predsedajúci tak, že oznámi počet vydaných hlasovacích lístkov, počet poslancov, ktorí hlasovali za návrh, počet poslancov, ktorí hlasovali proti návrhu, počet poslancov, ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet neplatných hlasov (ods. 11). Informácia z technického zariadenia o výsledku verejného hlasovania a zápisnica o výsledku tajného hlasovania alebo o výsledku volieb sú súčasťou zápisnice zo schôdze národnej rady (ods. 12).“.

24.   Zabezpečenie   poriadku   v   rokovacej   sále   upravuje   predovšetkým   §   32 rokovacieho poriadku, podľa ktorého poslanca, ktorý neuposlúchne výzvu, ktorou sa mu odobralo slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej miestnosti prekročil hranice   slušnosti,   predsedajúci   vyzve   zachovávať   poriadok.   Ak   výzva   na   zachovanie poriadku   nevedie   u   poslanca   k   náprave,   môže   predsedajúci   vykázať   poslanca   až   do skončenia rokovania v tom istom dni z rokovacej miestnosti. Vykázaný poslanec má právo zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu (ods. 2). Do rokovacej sály je zakázané vnášať zbrane, výbušniny, paralyzujúce prístroje a látky a prenosné telekomunikačné prostriedky. Voči   osobe,   ktorá   poruší   tento   zákaz,   predsedajúci   postupuje podľa   odseku   2   (ods.   3). Vykázanie z rokovacej sály podľa odsekov 2 a 3 sa považuje za neospravedlnenú neúčasť na   rokovacom   dni   schôdze   národnej   rady   (ods.   4).   Proti   opatreniam   predsedajúceho vykonaným   podľa   odsekov   1   až   3   môže   poslanec,   ktorého   sa   opatrenia   týkajú,   podať námietku hneď po ich uložení. O námietke rozhodne národná rada bez rozpravy (ods. 5).

25. Uznesením č. 76 z 9. septembra 2010 schválila národná rada „Volebný poriadok o voľbe   kandidáta   na   vymenovanie   za   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky a o odvolávaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky“ (ďalej len „volebný poriadok generálneho prokurátora“) pozostávajúci zo 14 článkov.

- V rámci všeobecných ustanovení (Čl. 1) je prevzatá zákonná dikcia § 7 ods. 2 zákona o prokuratúre a § 39 ods. 8, § 123 ods. 1 a 3 a § 124 ods. 1 a 2 rokovacieho poriadku.

Ďalšie články bližšie vymedzujú:

- náležitosti návrhu kandidátov na vymenovanie a odvolanie generálneho prokurátora (Čl. 2 až Čl. 4),

- rokovanie ústavnoprávneho výboru a národnej rady a stiahnutie návrhov (Čl. 5 až Čl. 7),

-   hlasovanie,   opakovaná   a nová   voľba   (Čl.   8   až Čl.   11),   pričom   začatie   tajného hlasovania, prípravu hlasovacích lístkov, priebeh tajného hlasovania, spôsob spočítavania hlasovania   a vyhlásenie   výsledkov   tajného   hlasovania   volebný   poriadok   generálneho prokurátora v Čl. 9 odkazuje na čl. 9 až 14 volebného poriadku o voľbe a odvolávaní iných funkcionárov (ďalej len „volebný poriadok iných funkcionárov“).

- V ostatných ustanoveniach (Čl. 12 až Čl. 14)   volebného poriadku   generálneho prokurátora je stanovená povinnosť skartovania zoznamu poslancov a hlasovacích lístkov, „ktoré sa   vykoná po vyhlásení výsledkov tajného hlasovania“ (Čl. 12 ods. 2),   zrušenie predchodcu tohto volebného poriadku (Čl. 13) a stanovenie účinnosti (Čl. 14).

26. Uznesením č. 61 zo 6. septembra 2006 schválila národná rada volebný poriadok iných funkcionárov, ktorý vo vymedzenom rozsahu (v Čl. 9 až Čl. 14) bližšie konkretizuje:

- začatie tajného hlasovania (Čl. 9) – „...predsedajúci schôdze vyzve overovateľov, aby   zabezpečili   prípravu   a organizáciu   tajného   hlasovania,   dozerali   na   priebeh   tajného hlasovania, spracovali výsledky tajného hlasovania...“,

-   hlasovacie   lístky   a priebeh   tajného   hlasovania   (Čl.   10)   –   „na   priebeh   tajného hlasovania   dohliadajú   overovatelia“   (ods.   1),   „tajné   hlasovanie   sa   vykonáva prostredníctvom   hlasovacích   lístkov“   (ods.   2),   „...   na   vyjadrenie   voľby   je   za   menom a priezviskom kandidáta obdĺžnik pred každou alternatívou („za“, „proti“, „zdržiavam sa“)“ (ods.   5),   „pred   začiatkom   aktu   tajného   hlasovania   overovatelia   skontrolujú   volebnú schránku... a uzamknú ju. Skontrolujú aj správnosť predtlačených hlasovacích lístkov“ (ods. 7), „Overovatelia vydajú poslancom hlasovacie lístky po vstupe do určenej miestnosti, kde sa vykoná tajné hlasovanie“ (ods. 8), „Overovatelia o vydaní hlasovacieho lístka poslancovi urobia príslušný záznam... pričom rozhodnú, či poslanec má prevzatie hlasovacieho lístka aj potvrdiť svojím podpisom“ (ods. 9), „Poslanec vyjadrí svoju voľbu tak, že na hlasovacom lístku pri každom mene a priezvisku kandidáta označí spôsobom uvedeným na hlasovacom lístku tú alternatívu, za ktorú hlasuje“ (ods. 11), „Po úprave hlasovacieho lístka poslanec vloží hlasovací lístok do schránky. Hlasovací lístok nesmie byť pokrčený alebo zložený“ (ods. 12), „Ak každý poslanec prítomný v rokovacej sále mal možnosť využiť svoje právo hlasovať,   predsedajúci   ukončí   tajné   hlasovanie“   (ods.   13),   „Overovatelia   po   skončení tajného hlasovania otvoria na určenom mieste schránku a pristúpia k zisťovaniu výsledku tajného hlasovania“ (ods. 14),

-   spôsob   spočítavania   hlasov   (Čl.   11)   –   „V   tajnom   hlasovaní   sa   posudzujú   ako prítomní tí poslanci, ktorým boli vydané hlasovacie lístky podľa záznamu, ktorý urobia overovatelia v zozname poslancov“ (ods. 3),

- spôsob spočítavania hlasov ručne (Čl. 12) – „Overovatelia najskôr spočítajú vydané hlasovacie   lístky   a zistia,   koľko   poslancov   neodovzdalo   hlasovacie   lístky,   hoci   ich   od overovateľov   prevzali   pred   tajným   hlasovaním“   (ods.   1),   „Overovatelia   po   spočítaní odovzdaných   hlasovacích   lístkov   zistia,   koľko   bolo   odovzdaných   platných   a koľko neplatných hlasovacích lístkov“ (ods. 2), „V prípade pochybnosti o platnosti hlasovacieho lístka   rozhodujú   overovatelia,   a to   väčšinou   hlasov   prítomných   overovateľov.   Ak overovatelia väčšinou hlasov rozhodnú o platnosti hlasovacieho lístka, hlasovací lístok sa považuje   za   platný.   Rozhodnutie   overovateľov   je   konečné“   (ods.   5),   „Overovatelia vyhotovia   zápisnicu   o výsledku   tajného   hlasovania,   ktorú   podpíšu   všetci   prítomní overovatelia“   (ods.   6),   „V   zápisnici...   sa   uvedie   najmä   počet...   vydaných   hlasovacích lístkov...   odovzdaných   hlasovacích   lístkov,   z toho...   platných...   neplatných... neodovzdaných   hlasovacích   lístkov“   (ods.   7), „V   zápisnici   sa   ďalej   ku   každému   menu a priezvisku kandidáta uvedie počet poslancov, ktorí hlasovali za návrh, ktorí hlasovali proti   návrhu   a ktorí   sa   zdržali   hlasovania“ (ods.   8),   „Overovatelia   poveria   jedného z prítomných overovateľov, aby národnej rade oznámil výsledok tajného hlasovania“ (ods. 9),

- spočítavanie hlasov pomocou technického zariadenia (Čl. 13) a

- vyhlásenie výsledku tajného hlasovania (Čl. 14) – „Poverený overovateľ oznámi národnej   rade   počet   vydaných   hlasovacích   lístkov,   počet   poslancov,   ktorí   hlasovali   za navrhnutého kandidáta, počet   poslancov,   ktorí   hlasovali proti   navrhnutému kandidátovi, počet poslancov, ktorí sa zdržali hlasovania, počet poslancov, ktorí neodovzdali hlasovacie lístky, a počet neplatných hlasov“ (ods. 1), „Na základe oznámenia povereného overovateľa predsedajúci schôdze vyhlási výsledok tajného hlasovania,.“ (ods. 2).

IV.

Skúmanie prekážok ústavného prieskumu napadnutých volieb

27.   Ústavný   súd   predtým,   ako   pristúpil   k samotnému   vecnému   prieskumu napadnutých   volieb,   t.   j.   k zodpovedaniu   otázky,   či   namietané   voľby   spĺňali   ústavne konformné   kritéria   tajného   hlasovania,   najskôr   preskúmal,   (i)   či   je   oprávnený   posúdiť namietaný druh parlamentnej procedúry, (ii) ústavný rozmer tajného hlasovania o návrhu na vymenovanie   generálneho   prokurátora   a   (iii)   vzťah   hlasovania   o návrhu   generálneho prokurátora   a obsahu   čl.   30   ods.   4   ústavy.   Nesplnenie   ktoréhokoľvek   z uvedených predpokladov by mal/mohol mať za následok zásadné spochybnenie možnosti prieskumu nosných dôvodov sťažnosti ústavným súdom.

28. K namietanej parlamentnej procedúre

Ústavný   súd   rešpektuje   systém   trojdelenia   štátnej   moci,   a preto   je   racionálne zdržanlivý   pri   svojich   zásahoch   do   činnosti   národnej   rady.   Národná   rada   má   výsadne postavenie voči ostatným najvyšším orgánom dané predovšetkým:

- jej odvodenosťou od kreačného aktu ľudu, ktorý zdroj moci (čl. 2 ods. 1 ústavy) potom reprezentuje, čím predstavuje orgán s najsilnejšou demokratickou legitimitou a jej ústavodárnou pôsobnosťou.

Priamo   z ústavy   (čl.   125)   vyplýva   oprávnenie   ústavného   súdu   preskúmať   súlad výsledku   zákonodárnej   činnosti   národnej   rady   s ústavným   poriadkom.   Iné   ústavou (ne)priamo predpokladané interakcie medzi ústavným súdom a národnou radou vyplývajú napr. z čl. 125a, čl. 125b, čl. 127, čl. 128 a čl. 129 ústavy. Predmetom ústavného prieskumu je v okolnostiach danej veci sťažnosť fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy, ktorou namieta porušenie v petite označených práv tajným hlasovaním národnej rady, t. j. parlamentnou procedúrou. V tejto súvislosti ústavný súd musel najskôr posúdiť, či a prípadne za akých okolností môže súdny orgán ochrany ústavnosti vstupovať do parlamentnej procedúry, a to dokonca   mimo   rámca   jeho   zákonodarnej   činnosti.   Odpoveď   na   nastolenú   otázku   vo všeobecnosti formuloval napr. Ústavný súd Českej republiky (nález Pl. ÚS 5/02) tak, že iba legálna vôľa parlamentu je vôľou legitímnou. Inými slovami, princíp materiálneho právneho štátu vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy obmedzuje aj národnú radu v tom, že je viazaná vlastnými   predpismi,   ktoré   navyše   musia   byť   v súlade   s ústavou.   Spomenutý   súlad   je ústavný   súd   oprávnený   preskúmať.   Ak   národná   rada   v rámci   parlamentnej   procedúry nedodrží   právny   (predovšetkým   ústavný)   rámec,   ústavný   súd   je   oprávnený   takúto parlamentnú   procedúru   preskúmať.   Ústavný   súd   parlamentnú   procedúru   (mimo zákonodárnej činnosti) už v minulosti posudzoval. Vo veci sp. zn. II. ÚS 48/97, týkajúcej sa ne/nastúpenia   náhradníka   na   uprázdnený   mandát   poslanca   národnej   rady   ústavný   súd uviedol, že „v právnom štáte sa každý štátny orgán podriaďuje ústave a ďalším prameňom práva. Národná rada... je viazaná ústavou a zákonmi v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne   orgány,   osoby   a   orgány   územnej   samosprávy...   Národná   rada   môže   konať   len v medziach   ústavy,   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovil   zákon...“.   V inej   veci (I. ÚS 8/97), ktorá sa týkala sťažovateľom namietaného zbavenia poslaneckého mandátu národnou radou, ústavný súd zhodnotil zistený svojvoľný postup národnej rady „ako taký, ktorý je v rozpore so samými základmi práva a súčasne i právneho štátu“.

29. V rozsahu uvedeného v bode 28 možno preto prijať záver, že ústavný súd ako súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   má   oprávnenie   preskúmať   ústavnosť   parlamentnej procedúry (aj mimo rozsah zákonodárnej činnosti národnej rady, pozn.), t. j. v okolnostiach danej   veci   aj v súvislosti   s tajným hlasovaním   národnej   rady   o návrhu   na   vymenovanie generálneho prokurátora.

30. Ústavný rozmer tajného hlasovania o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora

Tajnosť   hlasovania   (ďalej   aj   „tajnosť   volieb“),   všeobecnosť,   rovnosť   a priamosť volebného práva sa nielen v našej ústavnej teórii a praxi považujú za základné demokratické princípy volieb. Priamo ústava vo svojich ustanoveniach čl. 30 ods. 3, čl. 69 ods. 2, 3, 5 a 6, čl. 74 ods. 1, čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1, čl. 92 ods. 1 a čl. 101 ods. 2 predpokladá, že volebné právo   sa   v uvedených   prípadoch   vykonáva   tajným   hlasovaním.   Princíp   tajnosti volieb má takto nepochybne ústavný rozmer, ktorým je zároveň definovaný jeho esenciálny predpoklad vyplývajúci už zo samotného slovného vyjadrenia tohto princípu. Mohli by sme povedať, že skrze jeho označenia, tento je ním zároveň definovaný (per me definitionem). Týmto esenciálnym predpokladom tajných volieb je „tajnosť hlasovania“, t. j. zabezpečenie a garantovanie stavu (v okolnostiach danej veci národnou radou, resp. jej orgánmi), „aby hlasovací lístok upravil (volič, pozn.) sám (bez prítomnosti ďalších osôb) a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia“ (Milan Čič a kolektív: Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Matica Slovenská, 1997, s. 166).

31. Relevantní predstavitelia ústavnoprávnej teórie sa v podstate zhodujú na takto definovanom esenciálnom predpoklade tajnosti hlasovania. Iba skutočne príkladmo možno uviesť: „Tajnosť volebného práva (hlasovania) ako princíp vyžaduje, aby nikto iný nevedel o rozhodnutí   voliča,   ktoré   prebieha   vo   forme   odovzdania   hlasu“   (Alexander   Bröstl a kolektív:   Ústavné   právo   Slovenskej   republiky.   Plzeň,   2010.   s.   239).   „Princíp   výkonu volebného   práva   tajným   hlasovaním...   spočíva   v tom,   že   pre   voliča   sú   zabezpečené podmienky, ktoré znemožňujú zisťovať a zistiť, ako konkrétny volič hlasoval a aký bol obsah jeho rozhodnutia.“ (Jan Filip: Ústavní právo, 1, Základní pojmy a instituty, Ústavní základy   ČR,   Masarykova   univerzita,   1999,   s.   415),   „Zachovanie   tajnosti   hlasovania   je nielen právom voliča, ale aj jeho povinnosťou... Princíp tajného hlasovania bude dodržaný, pokiaľ budú v rámci organizácie volieb zabezpečené také podmienky, že nikto nebude môcť zistiť,   ako konkrétny volič hlasoval....“   (Kolektív: Ústava České   republiky,   Komentář. Praha: Linde 2010, s. 310), „Tajné hlasovanie má zaručiť, že nikto nemôže zisťovať a zistiť, ako ktorý volič hlasoval“ (K. Klíma a kolektív: Encyklopedie ústavního práva. ASPI, 2007, s. 731), „vylúčená... musí byť každá kontrola alebo sledovanie voličov v okamžiku, kedy uskutočňujú   výber   z predložených   alternatív“   (Václav   Pavlíček   a kol.:   Ústavní   právo a státověda, I. díl, Obecná státověda. Praha: Linde, a. s., 1998, s. 218). „Úlohou štátnej moci je zabezpečiť také podmienky, aby nikto nemohol zisťovať, či zistiť, ako kto hlasoval, a tak znemožniť   ovplyvnenie   volebných   výsledkov...   Tajnosť   voľby   je   voličovi   zaručená   aj v prípade, keď na nej on sám nemá záujem. Nevyhnutnými náležitosťami tajnej voľby je, že volič upravuje svoje hlasovacie lístky a vkladá ich do obálky iba v priestore na to určenom a bez prítomnosti inej osoby.... v priestore určenom na úpravu hlasovacích lístkov nesmie byť s voličom prítomná iná osoba.“ (Karel Klíma a kolektív: Komentár k Ústave a Listine. Plzeň, 2005, s. 768). „Obsahom princípu tajného hlasovania je požiadavka zabezpečiť také podmienky   na   výkon   volebného   aktu,   ktoré   znemožňujú   zistiť,   ako   volič   hlasoval... Dôležitým pravidlom je, že tajné hlasovanie musí byť povinnosťou, nie iba právom voliča. Opačný prístup totiž môže viesť k nátlaku na voliča, aby hlasoval verejne, a teda i určitým očakávaným spôsobom“ (Marek Antoš: Princípy voleb v České republice..., Praha: Linde, 2008, s. 73) a pod.

32. Rovnako – zatiaľ nie veľmi bohatá – prax ústavného súdu predovšetkým ako súdu   volebného   reagovala   (aj)   na   princíp   tajného   hlasovania:   «Tajné   hlasovanie   je nevyhnutnou zárukou pocitu istoty voliča, že bude môcť byť slobodným pri voľbách aj po voľbách. Má voličovi zabezpečiť nielen to, že ho pri volebnom akte nebude nikto popri „asistencii“   nejakým   spôsobom   ovplyvňovať   a súčasne,   že   nikto   nezisťuje   ako   volil. Sloboda volieb by bola vylúčená v prípade, ak by mal volič potenciálny strach z následkov svojho volebného rozhodnutia.» (PL. ÚS 22/2011). „Voľby prebehli v aule, v ktorej boli predstavovaní kandidáti na rektora a nebol vytvorený priestor pre úpravu lístka, čím by bola garantovaná tajnosť volieb. Aulu možno ťažko považovať za osobitnú volebnú miestnosť, v ktorej   sa   majú   uskutočniť   voľby   kandidáta   na   rektora.“   (III.   ÚS   75/01).   „Tajnosť hlasovania   je   dôležitý   ústavný   princíp   platný   aj   pre   komunálne   voľby...   Účelom   tohto princípu, ktorý je pojmovým znakom slobodných volieb, je umožniť každému voličovi, aby len v súlade s vlastným presvedčením dal hlas tomu kandidátovi, ktorého chce naozaj voliť, a zároveň,   aby   o jeho   voľbe   nemal   bez   vôle   voliča   nikto   vedomosť.“   (PL.   ÚS   22/08). „Pojem slobody volieb treba vykladať materiálne, a nie iba formálne. O slobodné voľby ide vtedy...keď na voličov nie je vytvorený žiadny nátlak nútiaci ich hlasovať pre niektorý zo subjektov...   keď   majú   možnosť   prístupu   k relevantným   informáciám   a sú   tak   dané základné   predpoklady   na   ich   kvalifikované   volebné   rozhodovanie.   Voliči   musia   mať slobodu už pri vytváraní svojich postojov nezávisle, bez použitia násilia či hrozby násilia, donútenia,   navádzania   či   manipulatívneho   ovplyvňovania   akéhokoľvek   druhu.“ (PL. ÚS 100/07).

33.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľom   namietaný   spôsob   tajného   hlasovania o kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora explicitne nie je uvedený v ústave (pozri ôsma   hlava   ústavy,   pozn.),   medzi   esenciálnymi   predpokladmi   tajného   hlasovania upravenými   priamo   v ústave   (jej   články   vymenované   v   bode   30)   a tajným   hlasovaním predpokladaným zákonom, napr. v rokovacom poriadku, teda aj o návrhu na vymenovanie generálneho   prokurátora   (§   123   ods.   3   citovaného   zákona),   nie   je   zásadnejší   rozdiel. V tomto ohľade nie je nijako zvlášť významné ani to, kto je voličom, t. j. či voličom pri tajnej voľbe je občan, alebo poslanec národnej rady. To znamená, že každé posudzovanie ne/tajnosti   hlasovania   musí   zodpovedať   minimálne   už   uvedeným   esenciálnym predpokladom   ako   ústavným   kautelám   tajnosti   volieb.   Inými   slovami,   ak   v súvislosti s voľbou   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora   nie   ústava,   ale   zákon   určil,   že uvedená   voľba   sa   vykonáva   tajným   hlasovaním,   tak   aj   takúto   tajnosť   hlasovania   pri rešpektovaní   požiadavky   ústavne   konformnému   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   treba posúdiť cez prizmu ústavne daných jej esenciálnych predpokladov. V rozpore s uvedeným nie   je   ani   skutočnosť,   že   predpoklady   zabezpečenia   tajnosti   hlasovania   sú   zvyčajne upravené v zákonnej, či dokonca podzákonnej matérii, a môžu sa (podľa toho, o koho tajnú voľbu ide) aj čiastočne odlišovať. Žiadne zabezpečovacie prostriedky tajného hlasovania totiž nemôžu ísť vo svojej podstate proti obsahu, účelu a zmyslu ústavného princípu tajného hlasovania,   a keby   teoreticky   aj   išli,   museli   by   byť   na   základe   ústavne   konformného výkladu odmietnuté.

34. Ústavný súd preto zastáva názor, že aj pri nedostatočnom explicitnom vymedzení esenciálneho   predpokladu   tajnosti   voľby   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora v rámci   zákona   (rokovacieho   poriadku)   a podzákonných   noriem   [volebných   poriadkoch (bližšie   pozri   body   22   až   26)],   tento   vyplýva   priamo   z ústavného   princípu   tajného hlasovania [„aby hlasovací lístok upravil (volič, pozn.) sám (bez prítomnosti ďalších osôb) a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia“, (pozri bod 30)]. Účel a zmysel zákona nemožno hľadať iba v slovách a vetách právneho predpisu, pretože „v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté aj princípy uznávané demokratickými   právnymi štátmi“ (nález ÚS   ČR sp.   zn. IV.   ÚS   275/96).   V podobnom duchu sa vyjadril tiež ústavný súd (PL. ÚS 16/95) keď konštatoval, že „aj zákonodarný orgán   je   viazaný   ústavou   a jej   princípmi,   ktorých   zmenu   ústava   nepripúšťa,   lebo   majú konštitutívny   význam   pre   demokratickú   povahu   Slovenskej   republiky   tak,   ako   je   to deklarované v čl. 1 ústavy...“.

35. Z tohto pohľadu každý súdny prieskum volieb uskutočnených tajným hlasovaním [bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o voľby   do   zastupiteľských   orgánov,   prezidenta   Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“), funkcionárov národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho   prokurátora   a pod.],   pokiaľ   je   tajné   hlasovanie   namietané   kvalifikovaným spôsobom,   sa   musí   primárne   vysporiadať   s otázkou,   či   princíp   tajnosti   volieb   nebol porušený v takom rozsahu, že toto porušenie zasiahlo do samotnej podstaty tohto inštitútu a zbavuje ho účinnosti. Keďže porušiť esenciálny predpoklad ústavného princípu tajného hlasovania [napr. zverejnením/preukázaním toho, ako som hlasoval (pozri tiež bod 56)] je možné iba formou mimoprávneho excesu, nie je potom možné ani uvažovať o prípadnej konvalidácii tohto porušenia, napr. poukazom na jeho legitímny cieľ či jeho primeranosť. Ústavný súd tu má na mysli viaceré verejné vyhlásenia poslancov národnej rady, ktorí zverejnenie svojho   hlasovania odôvodňovali   tým, že   ich   voliči   majú právo   vedieť,   ako hlasovali v tajnom hlasovaní. Tajná voľba takýto postup neumožňuje, ba práve naopak, ho priamo vylučuje. Takto by poslanci národnej rady mohli postupovať vtedy, ak by hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora bolo verejné (čo v okolnostiach danej veci nebolo, pozn.). Touto možnosťou zákonnej úpravy zákonodarca disponoval/disponuje. V rámci prípadnej zákonnej zmeny („de lege ferenda“) netreba ale zabúdať na historický a politický odkaz tajnej voľby (pozri bod 37), demokratickú tradíciu a ani na to, že časté zmeny volebnej legislatívy alebo zmeny zavedené krátko pred voľbami, či počas nich možno vnímať aj ako pokus manipulovať volebné zákony v prospech politických strán pri moci. Tento odkaz Etického   kódexu   Benátskej   komisie   sa   síce   dotýka   primárne   volieb   do   zastupiteľských orgánov, avšak jeho závery sú použiteľné aj na posudzovaný prípad.

36. V rozsahu uvedeného v bode 30 až 35 možno prijať záver, že tajné hlasovanie o návrhu   generálneho   prokurátora   v národnej   rade   pri   posudzovaní jeho   (minimálne) esenciálneho   predpokladu   má   ústavný   rozmer   bez   ohľadu   na   to,   že   tajné   hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora nie je upravené v ústave, ale v zákone (a niektoré/ďalšie predpoklady tajného hlasovania v podzákonných normách). Ústavný súd preto v súvislosti s nastolenou otázkou, či tajné hlasovanie o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora v národnej rade má ústavný rozmer, uzatvára, že ústavný princíp tajného hlasovania v jeho fundamente (pozri bod 30) prežaruje do každých volieb vykonávaných tajným hlasovaním, a takto   musí   byť   vnímaný   aj   príslušným   súdnym   orgánom   posudzujúcim   ústavne konformný priebeh tajného hlasovania, teda aj tajného hlasovania upraveného v podústavnej matérii.

37. Krátky historický exkurz

Inštitút tajnej voľby má v podmienkach Slovenskej republiky okrem právneho tiež historický a politický aspekt, ktorý nie je celkom bez významu. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súvislosti s posudzovaním národnej volebnej legislatívy a jej princípov nezriedka zvykne rešpektovať historické a politické faktory v príslušnej krajine vychádzajúc z názoru, že vlastnosti, ktoré by boli neprijateľné v kontexte jedného systému, môžu   byť odôvodnené v kontexte iného (napr.   rozhodnutie   ESĽP   vo veci   Tanase proti Moldavsku,   sťažnosť   č.   7/08,   podobne   v prípade   Podkolzina   proti   Lotyšsku,   sťažnosť č. 46726/99).   Inými   slovami,   historické   súvislosti   môžu   byť   dôvodom   na   zavedenie, dodržiavanie   a   ochranu   takých   volebných   praktík,   ktoré   majú   chrániť   integritu demokratického procesu. Uvedené platí v slovenských podmienkach o to viac, keďže naša spoločnosť   v priebehu   relatívne   krátkej   doby   bola   existenčne   konfrontovaná   s   dvomi totalitnými krajnosťami – fašizmom a komunizmom. Požiadavka na demokratické, tajné (teda   skutočne   slobodné)   voľby   výrazným   spôsobom   zaznela   predovšetkým   počas novembrových dní   v roku   1989. Spolu   s ďalšími požiadavkami (zrušenie vedúcej   úlohy komunistickej strany, sloboda pohybu, náboženská sloboda, zhromažďovacie a združovacie právo) tvorila v tom čase fundament zmeny, ktorý je aj dnes potrebné považovať za hodnotu a tradíciu. Za demokratickú uzanciu je v slovenských podmienkach potrebné považovať tiež – viac ako 14 ročnú – tradíciu tajnej voľby (kandidáta) generálneho prokurátora na pôde národnej   rady.   Úcta   voči tradícii   má   význam   pre   právnu   istotu.   Aktívny   účastník novembrových   dní   politológ   M.   K.   v tejto   súvislosti   v článku   pod   príznačným   názvom „Tajné   voľby   sú   nočnou   morou   politických   strán“   (dostupné   na   internete: <http://komentare.sme.sk/c/5687352/tajne-volby-su-nocnou-morou-politickych-stran.html>) v polemike s iným politológom napísal: „V novembri 1989 sme presadzovali právo na tajné voľby nielen pre občanov. Veď tí ho aj vtedy formálne mali, len sa ho báli využiť. V každej volebnej miestnosti bola aj vtedy plenta, zdrvujúca väčšina voličov však radšej za ňu nešla. My sme žiadali a zaviedli tajné voľby všetkých verejných činiteľov na všetkých úrovniach, pretože dovtedy sa u nás všade volili aklamatívne, na návrh straníckeho orgánu, čo bola číra formalita.   Koho   navrhli,   ten   pod   prísnou   verejnou   kontrolou   priebehu   volieb   daným orgánom automaticky prešiel... Taká je naša historická skúsenosť s verejnými a tajnými voľbami,   ktorú   západné   demokracie   zrejme   nemajú   a   ktorá   mätie   tých,   čo   ju   s   nami neprežili.“   V kontexte   s namietanou   tajnou   voľbou   kandidáta   na   funkciu   generálneho prokurátora   na   pôde   národnej   rady   ďalej   uviedol:   „Tajné   voľby   bránia   straníckym centrálam, aby zo svojich poslancov urobili poslušné stádo, ktoré je pod ich permanentnou kontrolou. Keď ich chcú k niečomu primäť, musia ich pre to získať, presvedčiť, nestačí im prikázať. Tajné voľby preto zostávajú i trvalou nočnou morou straníckych centrál, skúškou ich kvality... tajné voľby rozumne chránia poslancov aj pred tým, koho volia, lebo napríklad taký   nie   celkom   ideálny   generálny   prokurátor   by   mohol   aj   zneužiť   svoje   poznatky z verejných volieb o tom, kto hlasoval za jeho zvolenie a kto proti. A opačne by bol aj novozvolený   generálny prokurátor   chránený pred   tými,   ktorí   by chceli   uňho profitovať z toho, že zaňho verejne hlasovali... Inštitút tajnej voľby má prinajmenej rovnako dobré demokratické korene ako inštitút voľby verejnej a proti demokratickej správe vecí verejných bol v dejinách zneužívaný skôr ten druhý. Nezaviedli sme ho späť po revolúcii 89 z kapricu ani z nevedomosti, ale naopak, na základe vlastných skúseností.“.

38. Tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora a čl. 30 ods. 4 ústavy

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietanými   voľbami   napádal   predovšetkým   porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy (jeho znenie pozri v bode 46). Právo občanov na prístup k voleným a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   je   nerozlučne   späté   s jedným   zo základných   politických   práv   občanov   v demokratickej   spoločnosti,   t.   j.   s   právom zúčastňovať sa   na   správe   verejných   vecí   (čl.   30   ods.   1   ústavy).   „Volené   a iné   verejné funkcie vyplývajú z ustanovení Ústavy... alebo z ustanovení iných zákonov a vzťahujú sa na tie prípady, keď sú obsadzované voľbou alebo menovaním“ (Alexander Bröstl a kolektív: Ústavné   právo   Slovenskej   republiky.   Plzeň,   2010,   s.   169,   170).   Rovnosť   podmienok (nediskriminácia) obsiahnutá v čl. 30 ods. 4 ústavy predstavuje vo vzťahu k všeobecnému článku o rovnosti (čl. 12 ods. 2 ústavy) zvláštne (špeciálne) ustanovenie a v tomto rozsahu má prednosť pred uvedeným v čl. 12 ods. 2 ústavy.

39.   Tajná   voľba   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora   v národnej   rade realizovaná na základe § 123 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktorej bol sťažovateľ účastný, nepochybne spĺňa požiadavku „volenej a inej verejnej funkcie“ (čl. 30 ods. 4 in fine), a to aj napriek tomu, že zvoleného kandidáta národnou radou musí následne vymenovať do funkcie prezident   (čl.   150   ústavy).   Ústava   v čl.   30   ods.   4   v tejto   súvislosti   hovorí   o   prístupe k verejným funkciám, t. j. o procese kreovania, a nie o v poradí ostatnom akte, na základe ktorého kandidát môže byť zvolený alebo vymenovaný do verejnej funkcie. Viacstupňový (postupný) proces kreovania verejnej funkcie nemôže sám osebe diskriminovať uchádzača o verejnú funkciu v možnosti uchádzať sa o ústavnú ochranu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Uvedený prístup ústavný súd už akceptoval vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 v súvislosti   s   kandidátom   na   funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „predseda   najvyššieho   súdu“)   alebo vo veci   sp.   zn.   I.   ÚS   83/06   v súvislosti s kandidátom na funkciu sudcu ústavného súdu. Nepriamo uvedené potvrdil ústavný súd tiež   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   161/03,   keď   v súvislosti   s čl.   30   ods.   4   ústavy   rešpektoval jednotlivé   etapy   výberového   konania   na   funkciu   riaditeľa   Slovenskej   televízie.   Status „volenej   a inej   verejnej   funkcie“   ústavný   súd   okrem   už uvedených   priznal   tiež   funkcii rektora vysokej školy (III. ÚS 75/01).

40. Z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu v spojitosti s čl. 30 ods. 4 ústavy okrem   iného   vyplýva,   že   orgány   zabezpečujúce   prístup   k voleným   a iným   verejným funkciám   porušia   čl.   30   ods.   4   ústavy   aj   tým,   že   „sťažia,   uľahčia   alebo   znemožnia uchádzanie   sa   o funkciu“   (III.   ÚS   75/01),   resp.   že   nezabezpečia   „objektivitu   konania“ (II. ÚS   9/00,   III.   ÚS   23/00).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uviedol   (II.   ÚS   5/03),   že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody,   ako   aj   objektivitu   samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej   moci,   ktorý   priamo   alebo   aspoň   sprostredkovane   súvisí   s   ochranou   alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“

41. Prístupu k voleným a iným verejným funkciám sa možno podľa čl. 30 ods. 4 ústavy domáhať, ak dôjde zároveň k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie),   v citovanom   článku   ústavy   vyjadrenej   formuláciou   „za   rovnakých podmienok“. Vo veci sp. zn. II. ÚS 161/03 ústavný súd uviedol, že „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy   vtedy,   ak   sa   s   jednou   skupinou   adresátov   noriem   v   porovnaní   s   inou   skupinou zaobchádza   inak,   hoci   medzi   oboma   skupinami   nie   sú   rozdiely   takého   druhu   a   takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“. V inej veci (II. ÚS 48/97) ústavný   súd   zase   uviedol:   «Význam   „rovnakých   podmienok“   je   v   tom,   že   právnymi predpismi akejkoľvek právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať   niektoré   skupiny   občanov   pred   inými   skupinami,   pokiaľ   ide   o   prístup k verejným funkciám... Ak sa postupom štátneho orgánu alebo iného subjektu práva, príp. iným   spôsobom   porušia   podmienky   ustanovené   zákonom   na   prístup   k   funkcii...,   dôjde nielen   k   porušeniu   zákona...  ,   ale   aj   k   porušeniu   ústavného   práva   občanov   na   prístup k voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok,   ktoré   zaručuje ústava v čl. 30 ods. 4...».

42.   V súvislosti   s uvedeným   v bode   41   ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že ustanovenia   ústavy   treba   interpretovať   spôsobom,   ktorý   zabezpečuje   ich   praktickú a efektívnu   ochranu.   Národná   rada   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   (bod   13)   vníma rovnakosť   podmienok   (nediskrimináciu)   uvedenú   v čl.   30   ods.   4   ústavy   reštriktívnym spôsobom, t. j. tento predpoklad viaže iba na situáciu uvedenú ďalej v bode 42 (i), čo nie je správne,   a popiera   tiež   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu.   Podľa   názoru ústavného   súdu   v ústave   vyjadrený   predpoklad   „rovnakých   podmienok“   (čl.   30   ods.   4 ústavy)   bližšie   nevymedzuje   základné   pojmy   „čo   je   rovnaké?“   ani   „čo   je   s čím porovnateľné?“. Ako v tejto súvislosti uvádzajú Michal Bobek, Pavla Boučková a Zdeněk Kühn   (In:   Rovnost   a diskriminace.   Praha:   C.   H.   Beck,   2007.   s.   12),   „pri   posudzovaní porovnateľnosti   je   kľúčový   účel,   pre   ktorý   porovnávame,   a množina   vlastností,   ktoré berieme pri porovnávaní do úvahy“. V tomto duchu sa v rozhodovacej praxi ústavného súdu pri interpretácii čl. 30 ods. 4 ústavy vykryštalizovali dva prístupy. Namietať nerovnakosť podmienok (diskrimináciu) môže

(i) ten, kto sa nachádzal v rovnakom okamžiku v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený (napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03, kde v okolnostiach danej veci kandidovali dvaja kandidáti, z ktorých bol jeden znevýhodnený oproti druhému); inak povedané, ide o prípady,   ak   k   porušeniu   ústavnej   zásady   rovnakého   zaobchádzania   (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej faktickej situácii,

(ii)   ten,   kto   bol   znevýhodnený   oproti   inej   skupine   občanov   v podobnej   právnej situácii (napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 48/97, sp. zn. III. ÚS 75/01); inak povedané, ide o prípady,   ak   k   porušeniu   ústavnej   zásady   rovnakého   zaobchádzania   (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej situácii.

43.   Určujúcu   spoločnú   množinu   k porovnávaniu   („za   rovnakých   podmienok“) v okolnostiach danej veci tvoria občania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o ktorých voľbe sa hlasuje tajným spôsobom. Tajné hlasovanie a jeho ústavne konformný priebeh je totiž v okolnostiach   danej   veci   jadrom   ústavného   prieskumu,   v dôsledku   čoho   práve   tajné hlasovanie predstavuje množinu vlastností, ktorú treba pri porovnávaní zobrať do úvahy. Táto situácia zodpovedá podľa názoru ústavného súdu prístupu uvedenému v bode 42(ii). Na základe uvedeného možno konštatovať, že nikto z občanov uchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvom tajnej voľby nesmie byť diskriminovaný oproti iným tým, že v ich prípade sa tajná voľba realizuje iným/protiprávnym spôsobom. Inými slovami, voľby, napr. poslancov   národnej   rady,   prezidenta,   funkcionárov   parlamentu   či   kandidáta   na   funkciu generálneho prokurátora sa na základe ústavy/zákona musia uskutočniť tajným hlasovaním, ktorého základné ústavné parametre (pozri bod 30) sú pre každé tajné hlasovanie rovnaké. Ak   potom   tajná   voľba   týkajúca   sa   niektorého   z príkladmo   uvedených   verejných funkcionárov   nespĺňa   základné   parametre   tajnosti   volieb,   je   takýto   uchádzač   o verejnú funkciu diskriminovaný (má nerovnaké podmienky).

44. Uvedené závery obstoja podľa názoru ústavného súdu aj v rámci prípadného testu diskriminácie: (i) „porovnateľnú skupinu“ v posudzovanej veci tvoria občania uchádzajúci sa   o verejnú   funkciu,   o voľbe   ktorých   sa   hlasuje   tajným   spôsobom,   t.   j.   tak,   aby   boli zachované minimálne esenciálne predpoklady ústavného princípu tajného hlasovania (bod 30), (ii) za „zakázaný (podozrivý, neospravedlniteľný) dôvod“ treba v posudzovanej veci považovať porušenie   esenciálnych   predpokladov   ústavného   princípu   tajného hlasovania, (iii)   toto   „porušenie   je   nepochybne   sťažovateľovi   na   ujmu“   (sťažovateľovi   vo   voľbe z 2. decembra   2010   chýbal   jeden   hlas   k   zvoleniu,   takže   ak   by   poslanci   národnej   rady hlasovali skutočne tajne, nemožno v rozumnej miere vylúčiť úspech sťažovateľa). Pokiaľ ide   o poslednú   podmienku   testu,   (iv)   „ktorý   zásah   nie   je   možné   ospravedlniť“,   k tomu ústavný súd v krátkosti dodáva (pozri tiež bod 35), že porušiť esenciálny predpoklad tajného hlasovania (napr. zverejnením/preukázaním toho, ako volič hlasoval) je možné iba formou mimoprávneho   excesu,   preto   v danom   prípade   nie   je   možné   ani   uvažovať   o prípadnej konvalidácii tohto porušenia, napr. poukazom na jeho legitímny cieľ či jeho primeranosť.

45. V rozsahu uvedeného v bode 38 až 44 možno prijať ďalší predbežný záver, a to, že porušením esenciálnych predpokladov ústavného princípu tajného hlasovania (bod 30) v prípade voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

V.

Prístupy a závery ústavného súdu k namietaným voľbám

46. Sťažovateľom označené namietané porušenie práv

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 25 písm. c) paktu o politických právach každý občan má právo a možnosť bez   akýchkoľvek   rozdielov   uvedených   v   článku   2   a   bez   neodôvodnených   obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

47. Reprezentatívna   vzorka   vyjadrení   (prevažne)   zainteresovaných   aktérov namietaných volieb

Samotný   priebeh   namietaných   volieb   z 2.   a 7.   decembra   2010   ústavný   súd posudzoval okrem uvedeného v sťažnosti, jej príloh a príloh k veci sp. zn. IV. ÚS 31/2011 (sťažnosť poslancov národnej rady v podobnej veci, ale na inom právnom základe, pozn.), vyjadrení účastníkov na pojednávaní zo 14. apríla 2011, vyjadrenia národnej rady z 24. marca 2011, vyjadrenia sťažovateľa z 11. apríla 2011, výpovedí svedkov A. K., P. G., M. K., Ľ. R., V. M., A. V. a V. L., tiež z verejne dostupnej databázy printových, televíznych, rozhlasových a internetových médií (ďalej len „masovokomunikačné média“). Ústavný súd primárne vychádzal z uverejnených citácií toho, čo uviedli poslanci národnej rady (voliči) a predstavitelia parlamentných politických strán (ďalej aj „zainteresovaní aktéri“). Ústavný súd   nevychádzal/neprikladal   význam   komentovaným   a sprostredkovaným   informáciám tých,   ktorí   neboli   priamo   zainteresovaní   na   tajnom   hlasovaní   v namietaných   voľbách. Z praktických   dôvodov   ústavný   súd,   až   na   výnimky,   ktoré   predstavovali   napr.   čestné vyhlásenia   a svedecké   výpovede   overovateľov   tajnej   voľby   z 2.   decembra   2010,   ktorí odmietli podpísať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania z 2. decembra 2010, neuvádzal ani   vyjadrenia   ďalších   opozičných   poslancov   národnej   rady,   pretože   v rozsahu   podanej sťažnosti   a zverejnených   informácií   v masovokomunikačných   médiách   tajné   hlasovanie opozičných poslancov nebolo zásadne spochybňované. V rozsahu ďalej uvedených zistení a záverov ústavného súdu je signifikantné, že na ústne pojednávanie konané 14. apríla 2011 sa   neustanovil   a nepodal   svedectvo   žiadny   z predvolaných   svedkov   z radov zainteresovaných   aktérov   (poslancov   strán   vládnej   koalície),   ktorí,   až   na   P.   H.,   ktorý vystupoval ako zástupca národnej rady, odopreli svedectvo z dôvodov uvedených v čl. 79 ústavy.   Samotný   predseda   národnej   rady   R.   S.   najskôr   vo   vyjadrení   z 24.   marca   2011 označil svoj výsluch na ústnom pojednávaní za dôkaz predložený/navrhovaný národnou radou, avšak následne 6. apríla 2011 písomne odoprel svoje svedectvo. Odopretie svedectva je nepochybne ústavné právo poslancov (nie však povinnosť),   ktoré musel ústavný súd rešpektovať.   Odopretie   svedectva   zainteresovanými   aktérmi   tajného   hlasovania   však spôsobilo,   že   ústavný   súd   musel   hodnotiť   jemu   dostupné   (iné   ako   svedecké)   dôkazy, predovšetkým tie, ktoré v súvislosti s napadnutými voľbami zazneli od zainteresovaných aktérov   v masovokomunikačných   médiách.   Pre   značný   rozsah   citácií   zainteresovaných aktérov   o priebehu   tajného   hlasovania   zverejnených   v masovokomunikačných   médiách nebolo možné v odôvodnení tohto rozhodnutia uviesť všetky. Ústavný súd preto zvýraznil len tie najreprezentatívnejšie. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že považoval za vhodné   zaznamenať   tiež   atmosféru   namietaným   voľbám   predchádzajúcej   voľby   (zo   4. novembra   2010),   ktorá   mala   svoj   význam   z hľadiska   zisťovania   intenzity   možného porušenia práv sťažovateľa.

48. Sťažovateľom namietaným voľbám (z 2. a zo 7. decembra 2010) predchádzala prvá voľba [z 3. a 4. novembra 2010 (pozri bod 17 a 18)]. V rámci opakovanej voľby zo 4. novembra 2010 od zainteresovaných aktérov inter alia odznelo:

Pre agentúru S. po druhom kole voľby 4. novembra 2010 poslanec národnej rady J. D. (SaS) uviedol: „Ja osobne som si odfotil svoj hlasovací lístok. A aby som neporušoval rokovací poriadok, lebo ak si ho dobre prečítajú všetci poslanci, tak by zistili, že nemôžu mať v plenárnej miestnosti ani mobilné telefóny dokonca ani notebooky, tak tentokrát sme použili fotoaparáty.“ Poslanec A. K. (Smer-SD) v národnej rade navrhol, aby bol zakázaný vstup poslancov do volebnej miestnosti s akýmkoľvek elektronickým prístrojom schopným robiť fotografie   z volebných   lístkov   (teda   mobilný telefón,   digitálny   fotoaparát).   Na to reagoval   podpredseda   národnej   rady   P.   H.   (KDH)   takto: „Ak   ich   tu   niekto   z   nás   má, porušuje rokovací poriadok. Vrátane vás“. Toho istého dňa na otázku moderátora televízie T. „Vy ste fotografovali svoj lístok?“ poslanec národnej rady J. K. (SaS) uviedol: „Ja som fotografoval svoj lístok... ak si všetkých 22 poslancov SaS fotilo svoje vlastné hlasovacie lístky, tak... konali len a len slobodne...“. Na ďalšiu otázku moderátora televízie T. „aký účel má mať taká fotografia? Načo je to dobré?“ poslanec J. K. (SaS) uviedol: „Nechce nikto z našich poslancov pravdepodobne... mať pocit, že ak by výsledok voľby bol iný, ako boli urobené koaličné dohody, aby boli obviňovaní práve konkrétni poslanci SaS...“ V S.   v spravodajstve   „Rádiožurnál“   4.   novembra   2010   odzneli   slová   predsedu národnej rady R. S.: „Tajná voľba je právo a nie povinnosť. Ja som nikoho nenútil, aby si fotil svoj lístok, skrátka, poslanci sa tak rozhodli. Ja som sa tiež tak rozhodol, ja to spravím opäť“.

Denník K. 5. novembra 2010 v článku „Hlasovali, fotili lístky, hádali sa“ citoval poslanca   národnej   rady   J.   D.   (SaS): „Chcem   mať   pokoj   v   duši   a   chcel   som   to   mať zdokumentované. Tentoraz sme nepoužili mobilné telefóny, pretože rokovací poriadok to neumožňuje,   ale   vreckové   fotoaparáty.“.   Podpredseda   národnej   rady   P.   H.   (KDH)   v internetových novinách A. 6. novembra 2010 uviedol: „Už z podstaty svojej funkcie je (generálny   prokurátor,   pozn.)   ústavným   činiteľom,   ktorý   by   mal   byť   nad   politickými stranami, ale technika jeho kreovania do funkcie je, žiaľ, voľba cez parlament, preto sa nemožno vyhnúť politike.“ K foteniu hlasovacích lístkov uviedol: „Neviem, čo tým chceli dokázať, nie je to dobrý príklad.“ a poznamenal, že to znižuje autoritu a dôveryhodnosť celého parlamentu v očiach slovenskej verejnosti. „Nemalo by sa to opakovať“ zdôraznil. Poslanec národnej rady P. P. (SMER-SD) k tomu uviedol: „Ja si nepamätám takú hystériu, ako   sprevádzala   teraz   túto   voľbu“ a   pripomenul, „že   voľba   pred   siedmimi   rokmi   sa uskutočnila štandardným ústavným spôsobom a tajne“.

V relácii S. „O päť minút dvanásť“ 6. novembra 2010 na otázku redaktora „Budú si poslanci SaS fotiť hlasovacie lístky aj v novej voľbe?“ predseda národnej rady a SaS R. S. uviedol: „Budú mať túto možnosť, pokiaľ to oni uznajú za vhodné, určite to nie je žiaden diktát...“. Na ďalšiu otázku moderátora „Vy osobne si budete fotiť hlasovací lístok?“ R. S. uviedol: „Ja si môj hlasovací lístok sfotím, áno“. Na ďalšiu otázku moderátora „... otvára sa... aj otázka, ktorú spomenul P. H. v pléne, že... mobilné telefóny nepatria do rokovacej miestnosti a že tým poslanci porušujú rokovací poriadok“ predseda národnej rady R. S. uviedol: „Ten rokovací poriadok v tomto bode je zastaralý... pravidlo, že nesmiete nosiť mobilný telefón do rokovacej miestnosti, vzniklo možno že pred 15 alebo ešte viacej rokmi, kedy mobilný telefón bola takáto veľká poštárska taška. Odtiaľ to možnože pramení. Dnes, vám   garantujem,   pri   150   poslancov   sa   v   tej   rokovacej   sále   nachádza   možnože   200 mobilných telefónov. Nemá zmysel toto zakazovať... No tak dobre, hneď k tomu teda poviem jednu vetu, ale súhlasím s tým, že v rokovacej miestnosti sa nesmie telefonovať, a toto teda aj ja sa snažím prísne dodržať... A aby tu nebol rozpor, ja si donesiem nejaký malý digitálny fotoaparát, ale ja si môj lístok sfotím... v tom druhom kole zďaleka nie všetci si to fotili. Tam si to fotili... možno že tretina alebo polovica...“.

V relácii S. „Sobotné dialógy“ 6. novembra 2010 na otázku moderátora „Vy ste sa vyjadrili kriticky... na to fotenie ak sa nemýlim“ podpredseda národnej rady P. H. (KDH) uviedol: „Ja to považujem za zlý postup, ktorý zvolili poslanci, ktorí si fotili spolu so svojim poslaneckým preukazom, dokonca sa tým aj chválili na verejnosti, hlasovacie lístky. Neviem čo tým chceli dokázať. Nie je to dobrý príklad“. Na ďalšiu otázku moderátora „Budete... hovoriť s R. S. na koaličnej rade... a žiadať ho, aby sa to neopakovalo, lebo by to mohlo... spochybniť celú voľbu?“ podpredseda národnej rady P. H. (KDH) uviedol: „Ja som... to už urobil preto, lebo znižuje to autoritu celého parlamentu v očiach slovenskej verejnosti a naše poslanie je úplne iné, skôr posilňovať a budovať si v očiach verejnosti väčšiu dôveru. Nemalo by sa to opakovať. Neviem čo tým sme chceli dokázať... Je to pod moju úroveň, aby som   vôbec   s niekým   o   takýchto   samozrejmých   veciach   hovoril   a   dokonca   ho   prosil... dúfajme, že poučení z chyby, minulosť sa nebude opakovať...“.

49.   Prvé   kolo   novej   voľby   kandidáta   na   funkciu   generálneho   prokurátora   sa uskutočnilo 2. decembra 2010.

Tlačová agentúra T. 1. decembra 2010 v článku „NR SR: R. S. víta podanie sťažnosti Smeru na ÚS, svoj lístok si aj tak odfotí“ uviedla, že predseda národnej rady potvrdil, že „hlasovací lístok si plánuje odfotiť aj pri tajnej voľbe vo štvrtok (2.12)“. Na vyhlásenie R. F. (SMER-SD) o tom, že koalícia chystá pred štvrtkovou voľbou (2.12) „brutálne kontrolné mechanizmy“, na základe ktorých dvaja poslanci budú sprevádzať tretieho, aby videli, ako hlasoval, predseda národnej rady R. S. (SaS) uviedol: „O tom nič neviem. Ale súhlasím s pánom F., že toto by bolo porušenie tajnosti voľby... Ak také poznatky bude mať, treba to dať vedieť a budeme dbať o to, aby sa nič takéto nedialo“.

Tlačová   agentúra   T.   2.   decembra   2010   v článku „Koalícia   predviedla   výsmech demokracie...“ okrem iného uviedla: «M. B. (SDKÚ-DS) potvrdil, že jeho stranícky kolega P. K. mu ukázal svoj hlasovací lístok „iniciatívne a dobrovoľne“... Odmietol však zverejniť jeho hlasovanie, lebo by tým porušil tajnosť voľby».

Rovnaká   agentúra   toho   istého   dňa   v článku „Poslanci   nového   generálneho prokurátora opäť nezvolili...“ uviedla: «Predseda Mosta-Híd B. B. nevie, koho je to vina (že nebol zvolený koaličný kandidát, pozn.). „Naša určite nie, lebo my máme dvojitú kontrolu“ povedal». ... «Podpredseda parlamentu za KDH P. H. garantuje, že všetci 15 kresťanskí demokrati hlasovali za koaličného nominanta Č. „Mali sme kontrolný mechanizmus na to, aby sme sa všetci navzájom presvedčili, že tá dohoda, ktorú sme dali, platí“, podotkol». Tlačová agentúra S. 2. decembra 2010 v článku „H.: Chce odtajnenie voľby...“ cituje slová podpredsedu národnej rady P. H. (KDH): „Garantujem..., že poslanci za KDH volili kandidáta, na ktorom sa dohodli strany vládnej koalície“. Predseda strany Most-Híd B. B.: „Zavádzajú sa rôzne kontroly a dozvieme sa, že niektorým ušla ruka... My máme istotu, v klube máme dvojitú kontrolu a keby to potrebovala premiérka, môžem ju uistiť.“V relácií televízie T. „Téma dňa“ 2. decembra 2010, ktorej sa zúčastnili poslanci národnej rady J. D. (SaS), R. P. (KDH) a R. M. (SMER-SD), tiež odznelo: „...Tajnú voľbu považujeme za hlúposť, tak sme si povedali, že si opäť nafotografujeme naše hlasovacie lístky. Čiže 22 poslanci SaS dodržali to, čo sa píše v koaličnej dohode“ uviedol poslanec národnej rady J. D. (SaS). Moderátor následne položil otázku „Pán P., kto to bol podľa Vás? Budete tak isto tvrdiť ako Váš pred rečník, že by ste dali ruku do ohňa za všetkých poslancov   Kresťanskodemokratického   hnutia?“ Namiesto   osloveného   odpovedal   najskôr poslanec národnej rady J. D. (SaS): „Pardón, my to máme zdokumentované. Nielen, že dám ruku do ohňa, ale existujú dôkazy o tom, že tých 22 poslancov je za nás.“ Následne reagoval poslanec národnej rady R. P. (KDH), ktorý je tiež predsedom výboru: «Mne sa to nehovorí ľahko, pretože myslím, že pravidlá by sa mali dodržiavať a pravidlom pre túto voľbu bola tajnosť, ale poslanci KDH dnes hlasovali „de facto“ verejne a práve o ich hlasoch, preto nemôže   byť   najmenšia   pochybnosť.   Hlasovali   verejne   tak,   že   tú   možnosť   vidieť   ich hlasovanie, obsah toho hlasovania, mali nielen možnosť poslanci za KDH, ale aj poslanci z iných strán.» Na ďalšiu otázku moderátora „... Znamená to, že tie prsty asi smerujú na Most-Híd“ odpovedal poslanec národnej rady J. D. (SaS): „Môj osobný názor je, že to bude trošku   zapeklitejšie.   Ja   viem   dať   ruku   do   ohňa   za   poslankyňu   E.   P.,   ktorá   mi   svoju fotografiu ukazovala... a takisto nemám najmenší dôvod neveriť ani jednému zo štyroch poslancov zo skupiny OKS. Tam... som videl dôkaz u pána kolegu Š...“ Na ďalšiu otázku moderátora poslanec národnej rady J. D. (SaS) uviedol: „Chcem ešte raz zopakovať, že som hrdý na svojich 21 kolegov a seba, že my vieme preukázať, že ani jeden z SaS nezlyhal, neporušil koaličnú dohodu... dúfam..., že počas ďalších koaličných rokovaní sa nám podarí presvedčiť tých a postupne sa asi dozvedáme, že ktorí to sú, presvedčiť ich, aby naozaj nerobili hlúposti a aby nerozbíjali vládnu koalíciu“.

V relácii   S.   „Správy   a   komentáre“   z   2.   decembra   2010   najskôr   zopakovali podpredsedovia národnej rady P. H. (KDH) a B. B. (Most-Híd) už nimi uvedené. M. D. (predseda SDKÚ-DS) uviedol: „Všetkých 28 poslancov SDKÚ-DS dodržalo dohody a ja som sa o tom presvedčil.“ Poslanec národnej rady a skrutátor pri tajnej voľbe M. P. (SaS) uviedol: „... Ja tiež môžem na základe skúseností so všetkými 22 poslancami v našom klube vyhlásiť,   že   bola   dodržaná   dohoda...   Nechcem   špekulovať   o   tom   ani   ukazovať   prstom, vynášať informácie o tom, ako prebieha tajná voľba. Naozaj nie je úplne kóšer. To, či sa nejaký poslanec potom, čo vykoná svoju voľbu, rozhodne zverejniť či už fotografiu lístka alebo ukázať kolegovi svoj hlasovací lístok predtým, než ho dá do volebnej urny, je jeho slobodná vôľa.“

V spravodajstve S. 2. decembra 2010 okrem iného odznelo od podpredsedu národnej rady P. H. (KDH): „Mali sme vytvorený náš vnútorný kontrolný mechanizmus na to, aby sme   sa   jeden   druhého   presvedčili,   že   tá   dohoda,   ktorú   sme   dali,   platí.“ Podpredseda národnej   rady   B.   B.   (Most-Híd): „My   v   klube   určite   máme   istotu,   máme   iný   systém samozrejme, ale dokonca dvojitú kontrolu, ale to je v poriadku.“ Poslanec J. M. (SDKÚ-

DS): „Aj ja môžem povedať za klub SDKÚ, že 28 hlasov dostal pán kandidát docent Č. Vie to preukázať každý poslanec, nebudem komentovať.“

V „novinách“ televízie J. 2. decembra 2010 poslanec I. M. (SaS) uviedol: „Ja som si svoju voľbu odfotil...“.

V relácii S. „Rádiožurnál“ 2. decembra 2010 poslanec národnej rady J. D. (SaS) uviedol: „My za SaS budeme vedieť preukázať, že sme volili za nášho kandidáta, takže by padali určité, veľmi tvrdé otázky na našich koaličných partnerov, čo sa stalo“.

V denníku   P.   v článku   „Pre   T.   chce   vláda   zmeniť   voľbu“   z 3. decembra   2010 predseda poslaneckého klubu Most-Híd L. S. uviedol: „Fotili sme si to.“

V denníku S. v článku „Koaliční poslanci si fotili a ukazovali…“ z 3. decembra 2010 poslanec M. B. (SDKÚ-DS), ktorý sprevádzal poslanca P. K. (SDKÚ-DS), ktorý mal podľa redaktora pred voľbou stretnutie s D. T., potvrdil, že P. K. „Volil Č.“. Podobne k volebnej schránke išli spolu poslanci za SDKÚ-DS S. J. s M. V. Poslanec R. P. (SNS), ktorý mal byť druhým poslancom, čo odovzdal neplatný lístok, uviedol: „Keďže som predpokladal intrigy, ukázal som ho kolegom.“ V tom istom denníku v článku „Poslanci Mosta boli za Č., tvrdí B.“   podpredseda   národnej   rady   B.   B.   (predseda   strany   Most-Híd)   na   otázku   redaktora „Prečo Vaši poslanci volili tak, že nebolo vidno ich hlasovacie lístky?“ uviedol: „Prosím Vás, máme zabezpečenú dvojitú kontrolu. Poslanci si lístky fotografovali a videli ich aj skrutátori“.

Internetové noviny A. 3. decembra 2010 v článku „Smer podá sťažnosť na Ústavný súd kvôli tajnej voľbe“ okrem iného uviedli: «Poslanec SDKÚ-DS M. B. potvrdil, že do hlasovacej miestnosti išiel spolu so spolustraníkom P. K. a ten mu svoju voľbu aj pred vhodením do urny ukázal.   On však nikomu   svoju   voľbu   neukazoval   ani   ho   nikto   „pod pazuchou“ pri voľbe nedržal.» Poslanec za SaS J. D. potvrdil, že si svoju voľbu opätovne odfotil. „Je to vec princípu. Mňa zvolilo asi šesťtisíc ľudí, ktorí ma krúžkovali, a myslím si, že tí majú právo vedieť, koho som volil...“ povedal D. Podpredseda parlamentu P. H. (KDH) potvrdil, že trvá na dodržiavaní rokovacieho poriadku. Už pri minulej voľbe upozornil, že vchádzať   do   pléna   s   mobilom   alebo   s   fotoaparátom   je   podľa   rokovacieho   poriadku zakázané. „Každé jeho porušenie ma mrzí, ale neviem inak ako upozornením s ním naložiť“ povedal   H. „Bude   dobré,   keď   ústavný   súd   rozhodne   v   obidvoch   veciach,   aby   sme   do budúcna vedeli, či to je, alebo nie je v súlade s ústavou“, vyhlásil po poslaneckom grémiu predseda národnej rady R. S.

V denníku   H.   v článku   „R.   zachránila   len   náhoda“   z 3. decembra   2010   odznelo: «Netradičné „metódy“ vzápätí novinárom potvrdili aj poslanci koaličných strán - viacerí sa priznali,   že   „správnu“   voľbu   prokurátora   si   poistili   odfotením   hlasovacieho   lístka   či ukázaním vyplneného hárka skrutátorom ostatných koaličných strán. Len poslanci strany Most-Híd údajne odovzdávali hlasovacie lístky preložené napoly. Práve ich preto poslanci SDKÚ, SaS a KDH podozrievajú z hlasovania za T.» Tajné hlasovanie z 2. decembra 2010 doznievalo aj v neskoršom čase.

Denník S. v článku „SDKÚ: H. T. nevolil, dvojičku nepovieme“ z 22. marca 2011 v súvislosti s medializovaným možným odposluchom podpredsedu národnej rady M. H.a (SDKÚ-DS) uviedol: «Poslanci SDKÚ hlasovali (2. decembra 2010, pozn.) vo dvojiciach, aby sa mohli navzájom kontrolovať. Dvojičky určoval M., kto bol s H., včera nepovedal. „O tom nechcem už hovoriť“.».

50.   Vo   veci   sp.   zn.   IV.   ÚS   31/2011   sú   ako   prílohy   založené   riadne   podpísané vyhlásenia overovateľov tajnej voľby z 2. decembra 2010 zvolených národnou radou za SMER-SD, a to A. K., P. G., M. K., Ľ. R., V. M. a A. V., ktorí odmietli podpísať zápisnicu o tajnom   hlasovaní   z 2. decembra   2010.   Ústavný   súd   vychádzal   aj   z týchto   listinných dôkazov, potvrdených svedeckými výpoveďami uvedených poslancov, a to vzhľadom na ich   obsah   a ich   vzťah   k nosným   dôvodom   posudzovanej   sťažnosti.   Uvedené   vyhlásenia treba dať do súvisu s okolnosťou, že ich autori tvorili oficiálny volebný orgán národnej rady, t. j. overovateľov tejto tajnej voľby, ktorí všetci zápisnicu o tajnom hlasovaní z 2. decembra   2010   odmietli   podpísať,   teda   ako   volebný   orgán   (jeho   členovia)   odmietli akceptovať zistené výsledky tajného hlasovania: „Videl som niekoľkých poslancov... ako si fotografujú svoje hlasovacie lístky, niektorí s priloženým poslaneckým preukazom iní bez poslaneckého preukazu a to najmä tým, že spoza volebnej plenty bolo vidieť záblesky blesku fotoaparátu pravdepodobne z mobilných telefónov. Išlo napr. o poslanca... M. H... Ďalej som videl poslancov, ktorí sa tajnej voľby zúčastnili vo dvojici a nie jednotlivo a vzájomne sa kontrolovali. Napr. p. poslankyňa D. s p. poslancom M. Títo stáli spoločne za jednou plentou“ (A. K.). „Poslanci... za stranu SaS si fotografovali svoje vyplnené hlasovacie lístky.... Niektorí si k tomu prikladali aj svoj poslanecký preukaz ako dôkaz, že ide o ich hlasovací lístok... Veľmi neštandardne postupovali aj niektorí koaliční poslanci, ktorí sa vo dvojiciach kontrolovali ako hlasovali, pričom je ich povinnosťou stáť pri voľbe jednotlivo“ (P. G.). «Videl som niekoľkých poslancov... ako si fotografujú svoje hlasovacie lístky... Osobne som to zaznamenal minimálne v 20 prípadoch. Spomeniem napríklad p. poslankyňu P., p. p. F., p. p. S. atď.... Ďalej som videl poslancov, ktorí sa tajne voľby zúčastnili vo dvojici, navzájom sa kontrolovali Keď som zastavil pri vchode do miestnosti jedného z „dvojíc“   tak   sa   navzájom   vo   volebnej   miestnosti   čakali.   Ide   o p.   poslankyňu   R.,   ktorá čakala na svoje „dvojča“ p. p. M.» (M. K.). „Videla som niekoľkých poslancov... ako si forografujú   svoje   hlasovacie   lístky...   Išlo   napr.   o poslanca...   M.   F...   Ďalej   som   videla poslancov,   ktorí   sa   tajnej   voľby   zúčastnili   vo   dvojici   a nie   jednotlivo   a vzájomne   sa kontrolovali.   Napr.   p.   poslankyňa   K.   C.   s p.   poslancom   I.   Š.   Títo   sedeli   vedľa   seba a vzájomne si kontrolovali lístky“ (Ľ. R.). „... Bol som svedkom toho, že pravidlá tajnej voľby neboli dodržané. Poslanci chodili vo dvojici a navzájom si kontrolovali vyplnené hlasovacie lístky ako napr. pán H. s pánom N., pán J. s pani V., pani C. s pánom Š., pani R. dokonca odmietla ísť sama a čakala, kým sme nevpustili aj pána M.. Ďalej som bol svedkom ako si podaktorí poslanci... fotia hlasovací lístok. Konkrétne pani P., pán G. a zozadu ich kontroloval pán V.“ (V. M.). „... Bola som svedkom toho ako poslanci politickej strany SAS s mobilnými telefónmi fotili hlasovacie lístky po tom, čo na nich zakrúžkovali kandidátov... Týmto spôsobom hlasovali napríklad poslanec J. D., pán predseda... R. S. a pán poslanec SDKÚ Ľ. K.... Poslanci... SDKÚ hlasovali tým spôsobom, že v priestoroch na značenie volebných lístkov sedeli vedľa seba vo dvojiciach a vzájomne sa kontrolovali“ (A. V.).

51.   V súvislosti   s ostatnou   (opakovanou)   tajnou   voľbou   zo   7.   decembra   2010 Agentúra S. 6. decembra 2010 v článku „Voľba generálneho prokurátora bude verejná“ uviedla informáciu: «... Utorkové druhé kolo voľby sa síce uskutoční v tajnom režime, ale koaliční poslanci zvolenie nového šéfa prokuratúry zablokujú. „Toto je dohoda štyroch strán koalície“, povedal predseda parlamentu a SaS R. S... na margo utorkovej voľby šéfa prokuratúry skonštatoval, že si prevezme hlasovací lístok a opustí rokovaciu sálu.» V rozhlasovom „Ž.“ 6. decembra 2010 predseda národnej rady R. S. (SaS) uviedol: „... áno, ktorýkoľvek šiesti, aj piati poslanci môžu položiť túto vládu, ale nech sa k tomu postavia, nech to spravia. Čiže odmietame, aby to robili zbabelo a zákerne. A preto sme sa rozhodli urobiť tieto kroky“.

V rádiu L. 6. decembra 2010 predseda národnej rady R. S. (SaS) uviedol: „Druhé kolo terajšej voľby, ktoré bude prebiehať ako tajná voľba, zablokujeme. Toto je dohoda štyroch   predsedov   poslaneckých   klubov   a   pristúpime   k   tretej   voľbe   generálneho prokurátora. Predtým však zmeníme zákony tak, aby nielen voľba generálneho prokurátora, ale väčšina tajných volieb bola odtajnená...“ Predsedníčka vlády Slovenskej republiky I. R. (SDKÚ-DS) uviedla: „Predseda najsilnejšej opozičnej strany podal podanie na Ústavný súd, v rámci ktorého dokonca požiadal o predbežné opatrenie, aby k ďalšej voľbe nedošlo, pokiaľ   nevyhodnotí   Ústavný   súd   ústavnosť   tajnej   voľby.   Je   preto   úplne   prirodzené   a normálne, ak v takýchto okolnostiach a situácii sa nebude pokračovať vo voľbe“.

V „televíznych novinách“ TV M. zo 6. decembra 2010 predseda národnej rady R. S. (SaS)   v súvislosti   s opakovaným tajným   hlasovaním   uviedol: „Poslanci   majú   právo   na slobodné rozhodnutie, ale nemajú právo na tajnosti. Nemajú právo na to, aby zrádzali svojich voličov“.

52.   Ústavný   súd   si   je   vedomý   možných   účelových   skreslení   pravdivosti   už uvedených (prevažne) citácií zainteresovaných aktérov v rámci ich vyjadrení k priebehu (nielen)   namietaných   volieb,   pretože   tieto   vyjadrenia   mohli/mali   (aj)   potvrdzovať dôveryhodnosť ich materských politických strán v rámci uzatvorených politických dohôd (užšie)   ako   aj   prebiehajúceho   politického   zápasu   (širšie).   Ústavný   súd   v naznačených súvislostiach   zdôrazňuje,   že   mu   neprináleží   posudzovať   politickú   dimenziu   daného problému   a ani   tie   prejavy   slovenskej   parlamentnej   kultúry   pred,   počas   a po   tajnom hlasovaní,   ktoré   presahujú   ústavnoprávny   rozmer   nosných   námietok   sťažnosti. V neposlednom   rade   ústavný   súd   zobral   na   zreteľ   možné   nepresnosti   zo   strany   najmä printových médií pri citácii vyjadrení zainteresovaných aktérov.

53.   Na   druhej   strane   súhrnne   zaznamenaný   priebeh   tajného   hlasovania   „očami a ústami“   zainteresovaných   aktérov   (body   48   a   49)   ako   aj   svedecké   výpovede 7 overovateľov   tajnej   voľby   a obsah   „prehlásení“   národnou   radou   ustanovených overovateľov   (spomenutých   svedkov),   ktorí   odmietli   podpísať   zápisnicu   o tajnej   voľbe z 2. decembra 2010 (bod 50) presvedčili ústavný súd, a to nad rozumnú mieru možných pochybností (bod 52), že v prípade tajného hlasovania z 2. decembra 2010 národná rada extrémne, a teda právne neudržateľným spôsobom zasiahla do ústavného princípu tajného hlasovania tým, že ho nedostatočne zabezpečila a negarantovala jeho ústavne konformný priebeh, a to napriek tomu, že k podobným excesom už dochádzalo pri opakovanej prvej voľbe   4.   novembra   2010.   Tieto   obe   tajné   hlasovania   (tým   pádom   hrubé   aj opakované porušenia) neboli konvalidované ani v rámci opakovanej druhej voľby 7. decembra 2010. V tomto   ohľade   sa   národná   rada   nemôže   zbaviť   zodpovednosti   tvrdením,   že   predseda národnej rady ani nikto z jej vedenia nedali príkaz „na to, ako majú poslanci hlasovať, resp. že majú svoje hlasovanie odtajniť“, a teda že sťažnosť mala smerovať proti tým poslancom, ktorí tajnú voľbu nerešpektovali (pozri bod 13). Ústavnoprávna zodpovednosť národnej rady   v okolnostiach   danej   veci   nespočíva   v jej   priamom   zasahovaní   do   priebehu namietaného   tajného   hlasovania,   ale   v nedodržaní   jej   pozitívnej   povinnosti   zabezpečiť a garantovať priebeh tajného hlasovania ústavne konformným spôsobom. Národná rada ako orgán štátnej moci nesie – objektívne vzaté – zodpovednosť za neústavnú parlamentnú procedúru a za neústavne výsledky jej činnosti (pozri body 28 a 30), a to o to viac, ak im nezabránila ani v čase, keď sa protiústavnosti ešte zabrániť dalo. Národná rada je viazaná ústavou   a zákonmi   v   rovnakej   miere   ako   všetky   ostatné   orgány   verejnej   moci,   osoby a orgány územnej samosprávy. Národná rada môže konať len v medziach ústavy, v rozsahu a spôsobom,   ktorý   ustanovil   zákon   o rokovacom   poriadku.   Nie   jednotliví   poslanci,   ale národná rada bola povinná zabezpečiť a garantovať v súvislosti s namietanými voľbami, „aby   hlasovací   lístok   upravil (volič,   pozn.) sám (bez   prítomnosti   ďalších   osôb)   a aby nebolo možné dodatočne zistiť, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia“ (bod 30).   Ústavný   súd   nemohol   v danej   veci   prehliadnuť,   že   posudzované   tajné   hlasovanie v národnej   rade   vyvolalo   značný   verejný   ohlas,   a to   na   základe   prevažujúcej   kritiky „správania“ poslancov národnej rady pri namietaných tajných hlasovaniach (najmä fotenie si hlasovacích lístkov, vzájomná a stranícka kontrola).

54. Ako je už v predchádzajúcom bode naznačené, nebolo bez právneho významu (z pohľadu,   či   išlo   o jednorazové,   opakované alebo závažne porušenie)   okrem   priebehu tajného hlasovania z 2. decembra 2010 poukázať tiež na v masovokomunikačných médiách zainteresovanými aktérmi zaznamenaný priebeh predchádzajúceho tajného hlasovania zo 4. novembra 2010 (t. j. opakovaného tajného hlasovania v rámci prvej voľby). Sťažovateľ tiež   namietal   tajné   hlasovanie   (nateraz   ostatné)   zo   7.   decembra   2010.   V   rámci   tohto (ostatného) tajného hlasovania mala národná rada stále možnosť pred verejnosťou i voči sťažovateľovi   narušenú   reputáciu   z   „tajného“   hlasovania   z 2.   decembra   2010   napraviť a ústavne   konformným   tajným   hlasovaním   mohla   národná   rada   predchádzajúci   stav konvalidovať.   Rešpektujúc   princíp   subsidiarity   ústavný   súd   by   dodatočnú   nápravu v rozsahu sťažovateľom namietaných skutočností zrejme akceptoval.

55. Ústavný súd hodnotil dôkazy o priebehu napadnutých volieb podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj všetky v ich vzájomnej súvislosti. Prihliadol na všetko, čo vyšlo počas   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli   účastníci,   a   dospel   k záveru,   že predovšetkým   už   uvedené   vyjadrenia   zainteresovaných   aktérov   (body   48   až   51)   sú   vo svojom   súhrne   pravdivé   a pre   posúdenie   ústavnosti   priebehu   tajného   hlasovania z 2. decembra 2010 aj dôležité. Vyžadovalo by to nadľudské úsilie, aby mozaika uvedeného v bodoch 48 až 51 bola všetkými zainteresovanými aktérmi zinscenovaná/vyfabulovaná iba z dôvodu   posunutia   „čierneho   Petra“   neúspešnej   voľby   na   svojho   politického   partnera. Spontánne (improvizované) vyjadrenia bezprostredne po tajnom hlasovaní z 2. decembra 2010   vrcholných   predstaviteľov   strán   vládnej   koalície   (P.   H.,   B.   B.,   M.   D.   a R.   S.) podporené poslancami strán vládnej koalície (predovšetkým J. D., R. P., M. B. či M. P.) a potvrdené   viacerými   overovateľmi   tajného   hlasovania   (teda   nie   zanedbateľnou   časťou volebného   orgánu,   k tomu   určeného   národnou   radou,   pozn.),   ktorí   odmietli   podpísať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania, podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere potvrdili minimálne to, že (i) prevažne poslanci strán vládnej koalície, v nie zanedbateľnom rozsahu,   si   fotili   svoje   hlasovacie   lístky   s označenou   voľbou   kandidáta,   (ii)   za   pomoci overovateľov, resp. medzi sebou uskutočňovali kontrolu hlasovacích lístkov ešte pred ich vhodením do hlasovacej schránky, (iii) koaličné politické strany (ich vrcholní predstavitelia) mali   „ex   post“   prehľad   o tom,   ako   v prevažnej   miere   hlasovali   ich   poslanci;   v tejto súvislosti   všetci   zhodne   hovorili   o účinných   kontrolných   mechanizmoch,   ktorými disponovali, dokonca o kontrolách dvojitých (P. H. a B. B.). Z uvedeného, či už jednotlivo, alebo v súhrne, je na prvý pohľad zrejmé, že pri voľbe z 2. decembra 2010 neboli dodržané základné predpoklady tajného hlasovania, a to nie v ojedinelom ani v malom rozsahu, ak nie v rozsahu   prevažujúcom   (poslanec   a predseda   výboru   R.   P.   ako   osoba   práva   znalá   za všetkých: „poslanci KDH dnes hlasovali de facto verejne... Hlasovali verejne tak, že tú možnosť vidieť ich hlasovanie, obsah toho hlasovania, mali nie len možnosť poslanci za KDH, ale aj poslanci z iných strán.“).

56. Nie je úlohou ústavného súdu skúmať, či by tajné hlasovanie v namietanej voľbe z 2.   decembra   2010,   ak   by   bolo   vykonané   ústavne   konformným   spôsobom,   viedlo   vo vzťahu   k sťažovateľovi   k inému   výsledku,   ako   to   bolo   v dôsledku   porušenia   ústavných kautel tajného hlasovania. Úlohou ústavného súdu je chrániť ústavné princípy, medzi ktoré patrí tiež ústavný princíp tajného hlasovania. Ústavný súd neposudzoval ústavnosť tajného hlasovania z 2. decembra 2010 ani cez prizmu verejne prezentovaných odborných alebo laických názorov, ktoré hľadali hranicu, kedy ešte princíp tajného hlasovania je dodržaný a kedy už nie. V tomto smere niektorí zo zainteresovaných subjektov napr. tvrdili, že fotenie hlasovacieho lístka s označeným menom kandidáta nie je v rozpore s rokovacím poriadkom a pod. Ústavný súd k uvedeným názorovým polemikám odkazuje na už uvedené v bode 30 a 31. S tam uvedenými názormi predstaviteľov relevantnej ústavnoprávnej teórie o obsahu, účele a zmysle tajného hlasovania sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje. V tejto súvislosti sa žiada ústavnému súdu dodať, že ústavný princíp tajného hlasovania nepôsobí len (i) vertikálne, t. j. voči štátu (jej orgánom, v okolnostiach danej veci národnej rade), ktorý je povinný zabezpečiť a garantovať tajnosť hlasovania, ale tiež (ii) horizontálne „to znamená medzi   súkromnými   osobami,   voči   zamestnávateľovi,   politickej   strane   a pod.“ (J.   Filip: Základní   otázky   volebního   práva   v ČSFR.   Brno:   Masarykova   univerzita   1992,   s.   146), v okolnostiach   danej   veci   medzi   poslancami   národnej   rady   a voči   politickým   stranám. Ústavný súd rovnako súhlasí s tými názormi, ktoré tvrdia, že porušenia princípu tajného hlasovania v rámci jeho horizontálneho pôsobenia sa nedopustí volič, ktorý napr. sám na verejnosti   oznámil,   ako   bude   hlasovať   alebo   ako   hlasoval.   Uvedené   ale   podľa   názoru ústavného súdu neplatí pre situáciu, v ktorej volič (poslanec) chce obsah svojho hlasovania (pre)ukázať/doložiť. «Takáto   možnosť   by   totiž   ľahko   mohla   viesť   k nátlaku,   aby   tak „dobrovoľne“ urobil.» (Marek Antoš: Princípy voleb v České republice..., Praha: Linde, 2008,   s,   73).   Z vyjadrení   (citácií)   zainteresovaných   subjektov   k namietaným   voľbám prezentovaných   masovokomunikačnými   médiami,   ako   aj   z   vyjadrení   takmer   polovice členov volebného orgánu národnej rady, ktorí odmietli podpísať zápisnicu o tajnej voľbe, mal ústavný súd za dostatočne preukázané, že postoj nie zanedbateľnej, ak nie prevažnej časti poslancov národnej rady nesmeroval (iba) k oznámeniu, ako budú hlasovať, či ako hlasovali,   ale   k odtajneniu   voľby   samotnej,   k čomu   slúžilo   fotenie   hlasovacích   lístkov s označeným kandidátom, vzájomná kontrola poslancov potvrdzujúca zakrúžkovanie „toho správneho kandidáta“, resp. následná kontrola straníckych centrál [M. D. (predseda SDKÚ-DS): „Všetkých 28 poslancov SDKÚ-DS dodržalo dohody a ja som sa o tom presvedčil“, B. B. (predseda Most-Híd): „Zavádzajú sa rôzne kontroly a dozvieme sa, že niektorým ušla ruka... My máme istotu, v klube máme dvojitú kontrolu a keby to potrebovala premiérka, môžem   ju   uistiť“ a pod.].   Na   otázku,   či   sťažovateľom   namietané   tajné   hlasovanie   z 2. decembra 2010 (ako také) spĺňalo esenciálne predpoklady vyplývajúce z ústavného princípu tajného hlasovania (pozri bod 30), nie je možné odpovedať inak, než nespĺňalo. Keďže toto bolo preukázané nad mieru rozumných pochybností (body 49 a 50, ale tiež body 48 a 51 a 55), potom národná rada nerešpektujúc ústavne kautely tajného hlasovania (pozri tiež body 30 až 37), porušila základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (pozri body 38 až 45) a právo podľa   čl.   25   písm.   c)   paktu   o   politických   právach,   keďže   rozdiel   v oboch   citovaných úpravách   spočíva   v podstate   iba   v tom,   že   výraz   „verejné   služby   svojej   krajiny“   má nepochybne širší význam ako výraz „volené a iné verejné funkcie“.

57. Viacerí zainteresovaní aktéri sa v súvislosti s namietanými voľbami bránili tiež tým, že tajná voľba v národnej rade je ich právo, a nie povinnosť, resp. že prístup k nej je prejav ich slobody [za všetkých predseda národnej rady R. S. (SaS): „Tajná voľba je právo, a nie povinnosť. Ja som nikoho nenútil, aby si fotil svoj lístok, skrátka, poslanci sa tak rozhodli. Ja som sa tiež tak rozhodol, ja to spravím opäť.“] (pozri bod 48). V podobnom duchu sa vyjadrila národná rada aj vo svojom stanovisku (pozri bod 13). Ústavný súd na tomto   mieste   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   podobné   názory,   navyše   od   najvyšších predstaviteľov štátu, prispievajú k prehlbovaniu úpadku právneho vedomia občanov v našej spoločnosti (napr. čo ak podobné názory začnú praktizovať voliči pri voľbe zastupiteľských orgánov?).   Ústavné/zákonné   určenie   tajnej   voľby   je   z tohto   zorného   uhla   nepochybne právny imperatív, ktorý nemôže volič nerešpektovať, a to bez ohľadu na to, či ide o tajnú voľbu, napr. zastupiteľských orgánov, prezidenta, predsedu národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Volič (pre tento prípad poslanec národnej rady) pri tajnej voľbe disponuje nie subjektívnym právom výberu medzi tajnosťou či netajnosťou (napr. jej zverejnením), ale právnou povinnosťou rešpektovať právom ustanovený (legálny) spôsob voľby. Zabezpečiť a garantovať tajnosť hlasovania má povinnosť štátna moc, jej príslušný orgán, v okolnostiach danej veci národná rada. Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti   s   tajnou   voľbou   zopakovať   význam   aspektu   povinnosti,   a to   tak v prípade voliča, ako aj štátu (národnej rady): „Zachovanie tajnosti hlasovania je nielen právom voliča, ale aj jeho povinnosťou... Princíp tajného hlasovania bude dodržaný, pokiaľ budú v rámci organizácie volieb zabezpečené také podmienky, že nikto nebude môcť zistiť, ako konkrétny volič hlasoval...“, „vylúčená... musí byť každá kontrola alebo sledovanie voličov v okamžiku, kedy uskutočňujú výber z predložených alternatív“, „úlohou štátnej moci je zabezpečiť také podmienky, aby nikto nemohol zisťovať, či zistiť, ako kto hlasoval, a tým pádom   znemožniť ovplyvnenie volebných výsledkov...   Tajnosť voľby je voličovi zaručená aj v prípade, kedy na nej on sám nemá záujem. Nevyhnutnými náležitosťami tajnej voľby je, že volič upravuje svoje hlasovacie lístky a vkladá ich do obálky iba v priestore k tomu určenom a bez prítomnosti inej osoby.... v priestore určenom na úpravu hlasovacích lístkov   nesmie   byť   s voličom   prítomná   iná   osoba.“,   „dôležitým   pravidlom   je,   že   tajné hlasovanie musí byť povinnosťou, nie iba právom voliča. Opačný prístup totiž môže viesť k nátlaku na voliča, aby hlasoval verejne, a teda i určitým očakávaným spôsobom“ (pozri v podstate   jednotné   názory   predstaviteľov   ústavnoprávnej   teórie   v   bode   31).   Keďže v súvislosti s tajným hlasovaním z 2. decembra 2010 bol princíp tajnosti volieb porušený v takom   rozsahu,   že   toto   porušenie   zasiahlo   do   samotnej   podstaty   tohto   inštitútu a podstatným spôsobom obmedzilo jeho účinnosť, takéto počínanie zo strany národnej rady nie   je   možné   kvalifikovať   inak   ako   neúctu   k   právu   a   ústave,   ako   narušenie   princípu právneho štátu a stratu dôvery v spravodlivosť. Ústavný súd v neposlednom rade dodáva, že ak by sa obdobné nedostatky, ako boli preukázané pri tajnom hlasovaní z 2. decembra 2010 v národnej   rade   (pozri   najmä   bod   55)   preukázali   v ktorejkoľvek   inej   tajnej   voľbe, postupoval by rovnako ako v tomto prípade.

58. Aj keď sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vzťahuje na štátne orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo   na   to,   aby   sa   všetky   štátne   orgány   voči   nemu   správali   len   spôsobom,   ktorý   im dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Tento vzťah štátnych orgánov a občanov ústava jednotne ustanovuje pre všetky práva a slobody zaručené naším ústavným poriadkom. V súlade s ním preto treba vysvetľovať a uplatňovať aj kreačnú právomoc národnej rady. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, a to v spojitosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľom označené práva   porušil   zákonodarný   a   ústavodarný   orgán,   ktorý   v   prvom   rade   má   dbať   na zachovávanie ústavy a zákonov, ako mu to predpisuje čl. 2 ods. 2 ústavy.

59. Ústavný súd vychádzajúc z týchto záverov podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vo vzťahu k tajnému hlasovaniu národnej rady z 2. decembra 2010 vyslovil, že národná rada porušila základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) paktu o politických právach (pozri výrok 1). Protiústavný postup národnej rady vyústil do samotného výsledku tajného hlasovania o návrhu kandidáta na generálneho prokurátora z 2. decembra 2010, preto je potrebné zrušiť aj tento výsledok hlasovania, lebo je priamym dôsledkom tohto postupu. Ústavný súd preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zároveň zrušil výsledky hlasovania národnej rady o kandidátovi na   generálneho   prokurátora   z   2.   decembra   2010   (pozri   výrok   2).   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o zrušení výsledku tajného hlasovania tiež skúmal, či v okolnostiach danej veci zohráva nejaký význam otázka   objektívnej   alebo aspoň   potenciálnej príčinnej súvislosti medzi prípadnou volebnou vadou a samotným výsledkom volieb, ktorá je podstatná napr. v rámci volebného súdnictva. Takýto význam ústavný súd v danej veci neindikoval, a to vzhľadom   na   odlišné   materiálne   dôsledky   volieb   v posudzovanom   prípade   oproti   napr. voľbám   do   zastupiteľských   orgánov.   V okolnostiach   danej   veci   totiž   sťažovateľ   nie   je v strete/spore   so   zvoleným   kandidátom;   nikto   z navrhovaných   kandidátov   pri   oboch namietaných tajných hlasovaniach zvolený nebol, preto ani prípadnú vadu voľby samotnej (jej   procedúry) nie je možné pomerovať k výsledku   iného (zvoleného) kandidáta. Preto zrušenie výsledku volieb podlieha všeobecným kritériám uvedeným v čl. 127 ods. 2 ústavy.

60. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal nielen tajné hlasovanie z 2. decembra 2010, ale tiež tajné hlasovanie zo 7. decembra 2010, t. j. opakovanú voľbu (pozri body 7, 9, 10 a 18). V rámci tejto opakovanej voľby nezískal ani jeden z kandidátov, ktorí do nej postúpili požadovanú väčšinu hlasov, keďže 79 zo 150 poslancov v dôsledku „obštrukcie“ nehlasovalo. Národná rada sa k tomuto stavu dobrala tak, že 79 poslancov (s najväčšou pravdepodobnosťou   vládnej   koalície,   pozri   bod   50,   pozn.)   si   od   overovateľov   prevzalo hlasovací lístok, s ktorým – bez toho, aby ho vhodili do na to určenej volebnej schránky – odišli z volebnej miestnosti a tento si ponechali (t. j. ani ho neodovzdali overovateľom pre účely skartácie podľa čl. 12 ods. 2 in fine volebného poriadku generálneho prokurátora, pozri bod 25). Národná rada následne v uznesení č. 196 zo 7. decembra 2010 skonštatovala, že z prítomných 150 poslancov sťažovateľ získal 71 hlasov a kandidát doc. JUDr. J. Č., nezískal žiadny hlas.

61. V súvislosti s oboma namietanými voľbami (z 2. a zo 7. decembra 2010) ústavný súd   predovšetkým   konštatuje,   že   rokovací   poriadok   a   volebný   poriadok   generálneho prokurátora (body 22 a 25) rozlišuje medzi opakovanou a novou voľbou. Opakovaná voľba je chápaná ako pokračovanie tej istej voľby, teda s tými istými kandidátmi bez potreby opakovania formálnej procedúry (jediný rozdiel spočíva v tom, že na opakovanej voľbe sa zúčastnia dvaja navrhovaní kandidáti, ktorí získali najvyšší počet hlasov, pri rovnosti hlasov sa opakovanej voľby zúčastnia všetci kandidáti, pozn.), kým pri novej voľbe ide o voľbu s novými navrhnutými kandidátmi, ktorí musia prejsť (novou) formálnou procedúrou (pozri body 22 a 25). Inými slovami, namietané voľby (z 2. a zo 7. decembra 2010) tvoria duálnu jednotu alebo uzavretý, vzájomne podmienený cyklus, t. j. ide o kontinuálny proces tej istej voľby, čo pri ich ústavnom prieskume znamená aj to, že pokiaľ ústavný súd zistí porušenie označených práv v súvislosti s tajnou voľbou z 2. decembra 2010, pričom toto porušenie nebolo následne konvalidované vo voľbe opakovanej (čo nebolo, pozn.), vysloví potom porušenie označených práv už len z tohto dôvodu aj v súvislosti s opakovanou voľbou. Ak potom za uvedených okolností ústavný súd dospeje k záveru, že vyslovenie porušenia práv je nedostatočné a je potrebné tiež zrušiť tajné voľby z 2. decembra 2010 (čo   sa   stalo), z povahy   dvojkolovej   voľby   vyplýva,   že   zruší   aj   voľby   opakované.   Inak   povedané, ústavným   súdom   vyslovená   povinnosť   zopakovania   tajného   hlasovania   za   pôvodne stanovených podmienok, ktorá vyplýva z tohto rozhodnutia, by nebola možná a úplná, ak by sa   súčasne   nezrušila   aj   voľba   opakovaná.   V neposlednom   rade   je   potrebné   dodať,   že sťažovateľ   bol   účastný   prvého   (2.   decembra   2010)   i druhého   (7.   decembra   2010)   kola namietaných volieb.

62. K uvedenému ústavný súd podporne poukazuje na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy, ako aj na svoje závery uvedené v bode 54, kde už poukázal na skutočnosť, že v rámci opakovanej voľby zo 7. decembra 2010 mala národná rada stále možnosť   pred   verejnosťou   i voči   sťažovateľovi   narušenú   reputáciu   z tajného hlasovania z 2. decembra 2010 napraviť a ústavne konformným tajným hlasovaním mohla neústavný predchádzajúci   stav   konvalidovať.   Rešpektujúc   princípy   subsidiarity, sebaobmedzenia a zdržanlivosti by ústavný súd dodatočnú nápravu v rámci tej istej voľby (jej druhého kola) v rozsahu sťažovateľom namietaných skutočností zrejme akceptoval. V neposlednom rade aj sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval, že nedostatky tajnej voľby z 2. decembra 2010   neboli   konvalidované   ani   v rámci   opakovanej   tajnej   voľby   zo   7.   decembra   2010 (bod 9).

63. Za týchto okolností neostávalo ústavnému súdu iné, ako aj vo vzťahu k tajnému hlasovaniu národnej rady zo 7. decembra 2010, t. j. v rámci pokračovania tej istej tajnej voľby vysloviť, že národná rada porušila základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) paktu o politických právach (pozri výrok 1). A keďže ústavný súd zrušil výsledok tajného   hlasovania   z 2.   decembra   2010,   bolo   potrebné   zrušiť   tiež   výsledok   tajného hlasovania zo 7. decembra 2010, pretože ani v druhom kole tej istej voľby neboli vady predchádzajúceho hlasovania zistené ústavným súdom konvalidované. Ústavný súd preto podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil aj výsledky hlasovania národnej rady o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 7. decembra 2010 a vec vrátil národnej rade na ďalšie (nové) konanie (pozri výrok 2).

64.   Vec   teda   bude   vrátená   do   štádia   konania,   ktoré   bezprostredne   predchádzalo uskutočneniu   zrušených   volieb,   a keďže   boli   zrušené   výsledky   volieb   v dvojkolovej postupnosti,   potom   pochopiteľne   do   štádia   konania   pred   vydaním   zrušeného   výsledku volieb   z 2.   decembra   2010.   S ohľadom   na   právnu   istotu   účastníkov   sa   nová   voľba kandidátov   na   funkciu   generálneho   prokurátora   uskutoční   v právnom   režime   účinnom v čase konania napadnutých volieb, pretože nie je možné pripustiť (i) svojvôľu v hlasovaní v jednej a tej istej veci v zmysle „raz tak, druhý raz inak“, resp. (ii) zmenu právneho režimu s účinkami   spätnými.   Národná   rada   je   týmto   rozhodnutím   ústavného   súdu   o vyslovení porušenia   sťažovateľom   označených   práv, o zrušení   namietaných   volieb   a o zopakovaní zrušených volieb v právnom režime účinnom v čase konania namietaných volieb viazaná (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

65. Sťažovateľ v súvislosti s tajným hlasovaním národnej rady zo 7. decembra 2010 namietal ďalšie vady (pozri body 7, 9 a 10). Napríklad poukazoval na to, že 79 poslancov národnej   rady   (ktorí   si   prevzali   hlasovacie   lístky, tieto   nevhodili   do   volebnej   schránky a opustili volebnú miestnosť)   bolo národnou radou (protiprávne) započítaných do kvóra prítomných poslancov na tajnom hlasovaní zo 7. decembra 2010. Za prítomných poslancov pri tajnom hlasovaní treba podľa názoru sťažovateľa považovať iba tých poslancov, ktorí odovzdali   hlasovací   lístok.   Ústavný   súd   riadiac   sa   princípom   sebaobmedzenia a zdržanlivosti   nepovažoval   pre   tento   prípad   za   účelné   podrobiť   ústavnému   prieskumu sťažovateľom nastolené otázky súvisiace s ústavno konformným výkladom kvóra poslancov národnej rady pri tajnom hlasovaní (aj) o návrhu generálneho prokurátora a v tejto spojitosti aj   o   zmysle   a účele   parlamentnej   obštrukcie.   Ústavný   prieskum   týchto   nepochybne relevantných otázok v tomto konaní sa javil ako neúčelný, keďže aj bez neho ústavný súd dospel   k záveru   o porušení   sťažovateľom   označených   práv   a o potrebe   zrušiť   namietané voľby, teda aj voľby zo 7. decembra 2010 (m. m. PL. ÚS 3/09). Inými slovami, k potrebe vysloviť porušenie označených práv a zrušiť voľby zo 7. decembra 2010 ústavný súd dospel už z dôvodu previazanosti/spojitosti týchto volieb s voľbami z 2. decembra 2010, čím sa dosiahol   účel   zjednania   nápravy,   ktorú   sťažovateľ   požadoval   (body   60   až   62).   Ak   by v budúcnosti   vyvstala   kvalifikovaná   požiadavka   podrobiť   ústavnému   prieskumu   aj sťažovateľom teraz nastolené nie bezvýznamné otázky súvisiace   s ústavno konformným výkladom   kvóra   poslancov   národnej   rady   pri   tajnom   hlasovaní   a v tejto   spojitosti   aj o zmysle a účele parlamentnej obštrukcie v demokratickom a právnom štáte, ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti tak urobí.

66. Sťažovateľ sa v navrhovanom petite domáhal tiež toho, aby národnej rade bolo prikázané, „aby na najbližšej schôdzi po doručení tohto nálezu vykonala tajné hlasovanie o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora hlasovaním o kandidátoch JUDr. D. T. a doc. JUDr. J. Č., pričom tajné hlasovanie vykoná spôsobom, ktorý poslancom prítomným na   hlasovaní   neumožní   preukázať   tretím   osobám   ako   hlasovali   alebo   či   sa   hlasovania zdržali“. Vyslovenie porušenia označených práv a zrušenie namietaných volieb (výrok 1 a 2) považoval ústavný súd v okolnostiach danej veci za dostatočné. Vo vzťahu k ďalšej požiadavke sťažovateľa ústavný súd nebol príslušný na jej prerokovanie (čo sa týka príkazu národnej rade, aby tajné hlasovanie vykonala na najbližšej schôdzi), resp. v ostatnej časti považoval   požiadavku   sťažovateľa   za   nadbytočnú   (čo   sa   týka   príkazu   vykonať   tajné hlasovanie   ústavne   konformným   spôsobom),   keďže   práve   z tohto   dôvodu   ústavný   súd vyhovel sťažnosti sťažovateľa (výrok 1 a 2), a toto rozhodnutie je pre národnú radu záväzné (pozri   bod   63 in   fine).   V časti,   v ktorej   ústavný   súd   nevyhovel   sťažnosti   (výrok   4),   je obsiahnutá   tiež   tá   časť   petitu   sťažnosti   (bod   11.2),   v ktorej   alternatívnym   spôsobom sťažovateľ   žiadal   nielen   zrušiť   výsledok   hlasovania,   čomu   bolo   vyhovené,   ale   tiež hlasovanie.

67. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   M.   B. Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   päť   úkonov   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie, vyjadrenie sťažovateľa z 11. apríla 2011, účasť na ústnom pojednávaní 14. apríla 2011 a účasť na pojednávaní 20. apríla 2011, kde bolo vyhlásené   rozhodnutie   –   1/4   z úkonu)   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 123,50 € za jeden úkon právnej služby krát štyri + 30,9 € za ostatný úkon a 5 x 7,21 € režijný paušál, ako aj náhradu cestovných výdavkov a za stratu času 1 111,62 € + DPH v sume 334,5 € v celkovej sume 2 007 €, ktorú národná rada uhradí prostredníctvom svojej kancelárie na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote jedného mesiaca od doručenia nálezu.

68. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011